DEMOKRACIA – SLOVENSKO SA ROZHODNE

^{ilustračný obrázok Internet}

Poznámka redakcie:

Predkladaná téma demokracie spoločnosti autor v diskusii  rozoberá analyticky cez moderné poznanie trhov. Ukazuje, že obsah demokracie je ďaleko dôležitejší ako forma. Pochopenie chovania sa človeka a spoločnosti cez moderné nástroje systémových vied je pomerne náročnou témou aj pre znalého čitateľa. V takej odľahčenej podobe sa Dušan Lukášik pozrel do Duše demokracie v debate s Dr. Jozef Čuhom v relácii Okno do duše na Slobodnom vysielači. Debata sa nesie v odľahčenom tóne vážnej témy. Analytik sa jednoducho musí držať faktov a často pomerne abstraktných modelov, aby mohol z analýz destilovať krok po kroku realitu často skrytú za nánosom presvedčení ak nie propagandy. Ak Vás téma z diskusie zaujme, potom diskusia nižšie už ide do potrebných detailov, argumentačných hĺbok a záverov z ktorých autor destiluje definíciu demokracie, ktorá znie nasledovne:

DEMOKRACIOU JE ZRIADENIE V KTOROM MOC ZOSÚLAĎUJE INDIVIDUÁLNE A SPOLOČENSKÉ ZÁUJMY V LIMITOCH EKOLOGICKÝCH SYSTÉMOCH PRÍRODY SO ZABEZPEČENÍM RASTU SLOBODY SPOLOČNOSTI.

Spoločnosť opakovane zažíva sľuby pred voľbami a realitu po voľbách, hodne vzdialenú od sľubov politikov, ktorých si zvolili. Ústava SR má demokraciu zadefinovanú priamo v podobe ustanovenia podľa ktorého je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Máme zákony, ktoré majú napĺňať obsahovo pojem demokracia a máme aj kontrolné mechanizmy zakotvené v Ústave v článku 149, ktorý znie „ Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.“ V diskusiách zvlášť vo verejnom priestore dochádza často k používaniu pojmu demokracia, až jeho nadužívanie nadobudlo inflačný charakter, akoby sme neboli schopní sa jasne vyjadrovať v zmysle obsahu tohto pojmu. Výsledkom je spomínané sklamanie spoločnosti po voľbách. V čom vidíš problém súčasnej demokratickej spoločnosti?

Tak, ako sa spoločnosť vyvíjala, tak sa vyvíjal aj obsah pojmu demokracia. Ak históriu pojmu vezmeme od jej definície Aristotelom až po súčasnosť, tak formálne znaky demokracie možno zhrnúť do troch podstatných znakov. Moc patrí ľudu, rozhodovanie má byť regulované pravidlami a cieľom spravovania spoločnosti má byť v prospech občanov.

To je ale formálna stránka definície demokracie. V Ústave SR je síce deklarácia, že sme demokratický štát, ale v ústave nenájdeš, aký je obsah tohto pojmu. Skús sa v debatách spýtať, čo diskutujúci rozumie pod pojmom demokracia a zrazu nevieš, či sa máš smiať alebo plakať. Raz mi jeden filozof odpovedal protiotázkou, či mi má prepísať celú knihu. Podobne je to s pojmom spravodlivosť. V ústave nenájdeš vymedzenie kritérií spravodlivosti. Podľa môjho názoru, prelomová publikácia autorov De Mesquita a Smitha Dictator´s Handbook ukazuje, že popri forme je potrebné prioritne skúmať aj obsah pojmu demokracia.

Títo autori ukázali, že obsahom demokraciu v spoločnosti vie zaistiť aj diktátorský režim, tak ako bol zorganizovaný v Singapoore. Osobne si myslím, že výskum spoločnosti s nástupom nových technológií spracovania údajov a možností simulovania chovania sa ľudí odhalilo mnohé podstatné skutočnosti, ktoré umožňujú novým spôsobom chápať spoločnosť a jej chovanie a prejsť od definície demokracie cez formu na jej definíciu cez obsah. To si ale nevyhnutne vyžaduje aj definovanie kritérií, ktoré jasne určia hranice spravodlivosti. Kým tieto kritériá nebudú záväzné pre rozhodovanie súdov ale aj v bežnom živote, dovtedy tu bude štát, ktorý sa bude riadiť podľa zásady: „ Máš toľko spravodlivosti, koľko máš moci“, ako ju charakterizoval sudca s 38 ročnou praxou.  

Ktoré sú to nové poznatky, ktoré si myslíš, že umožňujú posunúť definíciu demokracie od formy k obsahu?

Až keď riešiš opakovane rôzne spoločenské systémy, zrazu začnú vystupovať niektoré práce a závery z nich ako podstatné. Ak by som sa pokúsil nejak časovo skomentovať vývoj poznania ľudstva, sú to vždy krízy a ich analýza, ktorá umožnila pochopiť javy a posunúť poznanie chovania sa spoločnosti. Známa kríza z roku 1929 ukázala, že jej podstatou bol konflikt záujmu, medzi investičným a komerčným bankovníctvom, ktorý vytváral stav morálneho hazardu a cez tento mechanizmus vytvoril asymetriu na trhu s informáciami v prospech bankárov na účet spotrebiteľa. V konečnom dôsledku ale vznikala pyramídová schéma na trhu s cennými papiermi, ktorá viedla ku kolapsu bánk. Riešením bolo prijatie Glass Steaglovho zákona v roku 1933, ktorý oddelil komerčné a investičné bankovníctvo včítane personálneho prepojenia a zaviedol poistenie vkladov.  

Tulipánová kríza sa stala symbolom iracionálneho špekulatívneho správania.

V roku 1968 vyšla ohromne hodnotná analýza chovania sa spoločnosti vo vzťahu k spoločnému majetku od Garretta Hardina pod názvom Tragedy Of Commons.

Hardin konštatoval, že tragédia spoločného majetku spočíva v konflikte medzi individuálnym a kolektívnym záujmom. Hardin poukázal na to, že bez regulácie spoločného majetku dôjde k preváženiu individuálnych záujmov a spoločné zdroje sa zničia. Paradoxne o majetok príde nielen spoločnosť ale aj  jednotlivci.

Hardin sám nenašiel riešenie. Zdôraznil, že problémom tragédie spoločného majetku je morálka jednotlivcov a spoločnosti ako celku. Keď budeme analyzovať jednotlivé javy, „tragédia spoločného majetku ako problém morálky“ hrá dôležitú rolu v mojich analýzach spoločnosti.  

Bola to Elinor Ostrom ktorá ukázala, že existuje možnosť riešenia cez samoorganizáciu komunít. V praxi mnohé spoločenstvá dokázali dlhodobo udržiavať spoločné zdroje pomocou kolektívnych pravidiel, sociálnych sankcií a dôvery – bez nutnej privatizácie či štátnej kontroly. Samostatnú kapitolu ale tvorí kolektívna bezpečnosť. Aj to je spoločný majetok na úrovni štátov. Práve analýza morálky jednotlivých aktérov konfliktu na Ukrajine umožňuje pochopiť, kde je jadro konfliktu a odkedy sa vytvárali podmienky pre vznik vojenskej operácie. Ďalším podstatným zdrojom informácií bola energetická kríza sedemdesiatych rokov. Po sformovaní kartelu OPEC došlo k zdvojnásobeniu cien ropy. Ekonómovia zostali zaskočení, že nedošlo k zvýšeniu ponuky a tým k zníženiu cien na pôvodnú úroveň. Aj mnohí nositelia Nobelovej ceny vzdali vysvetlenie tohto javu s poukazom, že výnimka potvrdzuje pravidlo.  

Nový pohľad do problému vniesol E.F. Schumacher. V publikácii Small is beatifull: Economics as if people Mattered ukázal, že zdroje prírody sú konečné a že nie sú zahrnuté do ekonomických modelov. Poukázal na to, že kríza nie je nič inšie, iba rozpor medzi disponibilnými zdrojmi prírody a ekonomickou činnosťou človeka. Ak poklesnú disponibilné zdroje prírody, nutne to musí viesť k poklesu ekonomickej činnosti človeka. Jeho práca dala vznik ekologicky orientovanej ekonomiky.  

Costanza a kol. ukázali, že príroda priemerne poskytuje približne 66 až 80% z celkovej hodnoty konečného produktu a ekonomická činnosť človeka len jednu pätinu až tretinu. Ak si predstavíš napríklad okno z plastu, potom zistíš, že ekonomická činnosť človeka je minimálna, rozhodujúci podiel na okne má energia, ropa a piesok, odhadom 90%. Ale v cene sa ekonomická činnosť človeka prejavuje dominantne, až 80%.  Ak ale dochádza ku kríze, sú to sklárne, ktoré sú zasiahnuté najviac, výrazne im stúpajú náklady na suroviny a produkty sa stávajú nepredajné.  

Ak sa vrátim k energetickej kríze 70tych rokov, tak jej riešením bolo zníženie spotreby prírodných zdrojov a energie na jednu polovicu v produktoch a službách. Zabezpečila to IT technológia a prevod úžitkových vlastností produktu do nehmotnej formy v podobe programového vybavenia. Tento proces trval cca 15 rokov. Až v polovici 80tych rokov došlo k masívnemu nasadeniu IT technológii a k radikálnemu zníženiu spotreby prírodných zdrojov. Navyše, rozvoj internetu vytvoril nové trhy a nový sortiment služieb. To, čo z týchto analýz krízy 70tych rokov 20teho storočia rezonuje je, že sú to disponibilné zdroje prírody a reprodukcia ekologických systémov, ktoré vytvárajú limity pre ekonomickú činnosť človeka.   

Ak sa začítaš do diela Marca Aurélia, tak nájdeš v inej podobe jeho vyjadrenie, ktoré znie. “Konať v zhode s prírodou je pre rozumnú bytosť to isté ako konať v zhode s rozumom.“

Podobne Tolstoj hovorí, že prvou podmienkou šťastia pre človeka je, aby nedošlo k prerušeniu jeho vzťahu k prírode. Tu je asi kľúč, kde je potrebné orientovať spoločnosť – nájsť novú kvalitu vzťahu spoločnosti a prírody.

Aké ďalšie sú podstatné zdroje, ktoré umožňujú určiť demokraciu cez jej obsah?

Spoločnosť je organizovaná cez prerozdeľovanie zdrojov na špecializovaných trhoch. Sú to práve trhy, ktoré určujú akým spôsobom si spoločnosť prerozdeľuje zdroje, ktoré sú spoločným majetkom. Navyše, každý spoločenský systém má vlastný trh so svojimi špecifikami. Bol to Jean Tirole, ktorý ukázal, že každý trh má popri všeobecných zákonoch aj svoje špecifiká, ak chceš detaily, ktoré ak nie sú zapracované do trhu, tak trh buď efektívne nefunguje alebo sa môže v extréme zrútiť.  

Trojica laureátov Nobelovej ceny Spence, Akerlof a Stiglitz do detailu rozpracovali asymetriu v informáciách na trhu medzi investormi (majiteľmi kapitálu) a spotrebiteľmi. Ukázali, že následkom asymetrie v informáciách na trhu je zvyčajne morálny hazard, do ktorého je vťahovaný spotrebiteľ poskytovateľom služby alebo tovaru a výsledkom sú dodatočné náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť alebo ak chceš, zisky kapitalistu, ktoré nemajú protihodnotu. Na druhej strane Paul Samuelson a neskôr Mancur Olson popísali problém, ktorý dostal v ekonómii pomenovanie Čierny pasažier. Je to iná podoba Tragédie spoločného majetku, ktorý je individuálne využívaný bez toho, aby osoba prispievala k tvorbe spoločného majetku. Na príklade dôchodkového systému je možné ukázať, že existuje kategória poistencov, ktorá si iba čiastočne plní svoje záväzky, hoci navonok formálne to tak zákon nevníma.

Prelomom v chápaní spoločnosti došlo po objavení chaosu a jej riadiacej roviny a k vypracovaniu modelov komplexných adaptívnych systémov. Tieto dva modely sú aplikovateľné pre živé systémy od organizmov počnúc až po štáty a dokonca je možné cez koncept Gaia pozerať na Zem ako na jeden organizmus. Ukázalo sa, že tieto modely môžeme aplikovať aj na ekonomické procesy, ktoré nie sú ničím iným, ako prejavom živých organizmov. 

Paul Ormerod aplikoval tieto modely na ekonomické systémy a ukázal, že zákon ponuky a dopytu platí len v úzkom intervale okolo rovnovážneho bodu, ale systém ako taký sa plne chová podľa princípov komplexných adaptívnych systémov. Ormerodove publikácie The Death of Economics z roku 1994 a Butterflay Economics z roku 1998 zdôrazňujú ekonomiku ako vedu o reálnych ľuďoch a spoločnosti s tým, že jeho prístup chápe spoločnosť ako živý komplexný adaptívny systém, ktorý je schopný meniť vonkajšie podmienky a na ich zmenu, ktorú vyvolala spoločnosť, sa spoločnosť spätne adaptuje. Aj malá zmena na prvý pohľad nepodstatného detailu môže zohrať cez multiplikačný efekt rolu vytvorenia nerovnováhy na trhu až po jeho zrútenie.

Znova sme pri Jean Tirolovi – každý, kto rieši špecializovaný trh, musí poznať nielen všeobecné zákony trhu ale aj jeho špecifiká. V opačnom prípade nevieš rozoznať riziká a ak nevieš riziká riadiť, dôjde k zrúteniu trhu. Veľmi pekne sa to dá ukázať na trhu s drevom v SR, kde neriadenie rizík spojených s lykožrútom spôsobilo preťažbu, preťažba znížila ceny dreva a zároveň vytvorila ohromné škody na ekologických systémoch lesa minimálne v rozsahu 40 miliárd € za roky 2010 až 2019.

Všimni si ale jedno. Ormerodov prístup netvrdí, že zákon ponuky a dopytu nefunguje. Ormerodov prístup hovorí, že zákon ponuky a dopytu je platný v úzkom intervale okolo rovnovážneho bodu. Je to podobné ako v prípade Schrödingerovej rovnice. Ani ona neneguje Newtonov zákon sily, len mu vymedzuje oblasť v ktorom pôsobí. Proste minulá znalosť je obsiahnutá v novej znalosti a neneguje ju. Paul Ormerod ukázal, že trh je možné skonštruovať, trh je možné regulovať regulačnými nástrojmi, ale trh nie je možné ekonomicky efektívne riadiť zásahmi do trhu. Každý zásah spôsobuje zmenu dynamiky trhu a tým vytvára viac náklady, ktoré v konečnom dôsledku zaplatí spotrebiteľ zvýšenými cenami.

Krásne to vidno na nezvládnutej konštrukcii trhu s energiami a regulácie trhu. Pri nákladoch 38 €/1MWh (zdroj: minister hospodárstva Sulík) platí spotrebiteľ nevídaných 61 €/1MWh, tj. 23 €/1MWh tvorí zisk od občana a ďalší zisk do ceny na trhu je hradený zo štátneho rozpočtu, čo zvyšuje štátny dlh, t.j. sme v režime privatizácie ziskov a dlhy preberá štát, čo nie je nič inšie iba to, že v časovom rozlíšení t.j. neskoršie ich vo forme daní zaplatí občan. Nakoniec konsolidácia nie je nič inšie, iba splácanie výdavkov v časovom rozlíšení. Ak je ale na trhu cena elektrickej energie k 5.9.2025 94 €/1 MWh, potom zisk silovej energie tvorí 56 €/1MWh čo je úžerníckych 60% z ceny. Ak bol v energetike primeraný zisk 5 až 12%, potom každý normálny človek musí zistiť, že došlo k zanedbaniu povinností pri výkone verejnej funkcie s následkom ohromných škôd veľkého rozsahu. 

Už je len otázka, koľko z tohto zisku berie producent elektrickej energie a koľko špekulant na trhu. Keď sa vrátime k trhu s energiami, ukážem, že analýza komoditného trhu s ropou ukázala, že kým do istého objemu špekulačný kapitál prispieva k rastu likvidity na trhu, od momentu, kedy špekulačný kapitál zmení produkčný trh na špekulačný, pôsobí finančný špekulant ako predátor a to vedie v konečnom dôsledku ku krachu trhu a veľkým vyvolaným škodám. Je to päť špecifikom produkčného trhu, ktorý je schopný cez ponuku a dopyt regulovať trh iba do istého objemu špekulačného kapitálu, prechodom nad kritický objem sa produkčný trh mení na špekulačný a tým už cena komodity neposkytuje potrebný signál a trh sa stáva nestabilným s vysokou volatilitou, ktorá neumožňuje producentom dlhodobo plánovať svoju produkciu. Z analýz energetickej krízy vieme, že ak sa cena energie zdvojnásobí, s istotou v priebehu troch mesiacov situácia vedie k ekonomickej kríze. Kým produkčnému trhu s ropou zmena ceny o desať percent sa deje počas troch mesiacov, u špekulačného trhu je možné cenu meniť na týždennej až dennej báze a tvrdo rozvracať ekonomiku celej spoločnosti.    

Na ktorých podstatných skutočnostiach máš teda postavenú tvoju definíciu demokracie?

Hardinova analýza v podobe Tragédie spoločného majetku a jeho riešenie Elinor Ostrem hovorí, že ak nemá dôjsť k zničeniu spoločného majetku, jeho využívanie musí byť zosúladené medzi individuálnymi a spoločenskými záujmami, čo tvorí dlhodobý záujem nielen spoločnosti ale aj individuálne využívaného majetku. To je prvý princíp. Sem patrí aj organizácia trhov, ktorá vystihuje princípy Paula Ormeroda, Jeana Tirolla, Paula Samuelsona a Mancur Olsona, ale riešenie musí zahŕňať aj vyriešenie asymetrie v informáciách Spenceho, Akerlofa a Stiglitza.  

Druhý podstatný princíp je, že riešenie sa musí odohrávať v limitoch ekologických systémov. Či sa nám to páči alebo nie, existencia človeka je stále ohraničená Zemou a reprodukciou jej ekologických systémov. Keď budeme rozoberať pramene práva, ukážem cez dynamickú verziu teórie hier, že aj naše spoločenské zákony sú zviazané z vývojom spoločnosti a majú charakter zákonov biológie a evolúcie, t.j. sú to objektívne zákony prírody.

Tretí princíp, ktorý je obsiahnutý v mojej definícii demokracie je založený na analýze systému hodnôt ako hierarchického systému s najvyššou hodnotou človeka a tou je sloboda. 

Politici sa často opierajú pri svojich prejavoch o hodnoty. Raz je to rodina, druhý raz sloboda a inokedy zas za hodnotu pokladajú demokraciu, ktorú bránia plamennými rečami. Ako ty vnímaš hodnoty?

Je to celá zmes vyjadrení, ktoré navyše dostávajú aj priradenie pravicová alebo ľavicová hodnota. Často je evidentné, že je to len kopec slov politika bez vnútorného významu v štýle veľa hovorí a nič nepovie. Navyše, v debatách pozorný poslucháč zistí, že debatujúci voľne prechádzajú z kategórie hodnôt do zmyslu života alebo dokonca do výstupov systému. Ak sa niekto zaoberá reálne systémom hodnôt vo verejnom diškurze, tak sú to ľavicovo orientovaní filozofi docenti Boris Zala a Vladimír Manda. Obaja páni pristupujú k problematike systému hodnôt z ľavicovej pozície. U pána Mandu dominuje otázka vlastníctva kapitálu. Tvrdí, že len zmena z individuálneho vlastníctva kapitálu na kolektívne vlastníctvo s tým, že majiteľmi sú aj výrobní zamestnanci, má šancu na riešenie problémov spoločnosti. V zásade vníma, že spoločnosť bude spravodlivá ak rovnosť nebude riešená v rovine rovnosti príležitostí ale v rovine materiálovej rovnosti. Táto časť platí v situáciách, kedy podiel nehmotných aktív naviazaných na pracovníkov je na celkovom kapitále spoločnosti významne vysoký, odhadom 60% a viac.

Takto fungujú napríklad právnici, ale aj IT firmy, napríklad  INVIA. Akonáhle ale v kapitáli je nižšia úroveň nehmotných aktív viazaných na pracovníka, takýto prístup nemá ako fungovať, čo ukázal vývoj s princípom vsjo rovno. Nie je to nič inšie, iba Hardinova tragédia spoločného majetku. Nakoniec sme v socializme vlastnili všetci všetko, len nikto nemal nič. Boris Zala vníma riešenie v progrese spoločnosti. Tento prístup naráža na zavádzanie nových, progresívnych ideí do praxe, hoci neboli overené, alebo aj keď boli a boli neúspešné (legalizácia drog), tak argumentom je, že sa zmenila spoločnosť. Dnes vieme, že kým prejdú nové vedomosti získané základným výskumom do praxe, tak pri ich overovaní Koulopoulus v roku 2009 uvádza, že šanca na úspech je len 1:300, že je uvedená myšlienka správna a v praxi uplatniteľná. Ak by ste uplatňovali len dve nové myšlienky a zhodou okolností jedna by bola správna, tak tá druhá nesprávna s istotou dostane spoločnosť do regresu, ak náhodou ju nezničí. Dá sa to ukázať rovno na Kanade ak porovnáte rok 2001 a súčasnosť, Kanada zažíva úžasný prepad demokracie.

Osobne pokladám rozdelenie politík na pravicové a ľavicové už len ako pomocný ukazovateľ. Vezmi si taký príklad z vecnej roviny. Je očkovanie pravicovou alebo ľavicovou politikou? Šimečka v roku 2021 presadzoval dokonca povinné očkovanie pre vakcíny mRNA. Odpoveďou je, že očkovanie ako také nie je dobré a ani zlé, rozhoduje kontext. Navyše kontext sa môže zmeniť a z pozície dobra sa očkovanie môže zmeniť na zlo a naopak. Ak napríklad zanedbáš povinnosti v celom procese výskumu, vývoja a produkcie s distribúciou, môže sa stať, že zmeníš zamýšľané dobro na zlo. Ale budeš ho vydávať s heroickým výkonom za dobro. Napríklad Nemecko práve na úrovni parlamentu zahajuje vyšetrovanie pandémie spojenej s vírusom SARS-CoV-2 potom, čo bola preočkovaná rozhodujúca časť populácie. V ekonomickej rovine trhy ukazujú, že ak chceš zabezpečiť nový produkt, tak musíš na jeho výskum a vývoj zhromaždiť primeraný kapitál. Ten môže byť zhromaždený tak na štátnej úrovni v podobe verejných zdrojov cez dane, ale môže byť zhromaždený aj ako súkromný kapitál v podobe nadštandardných ziskov, čo môže zabezpečiť regulácia trhu.

Napríklad, regulátor v roku 1995 rozhodol, že zisky z kapitálových investícii na trhu cenných papierov v USA štát nebude zdaňovať a ponechá ich investorom. Výsledkom bola zvýšená motivácia investovať na kapitálovom trhu. Problémom je, že musíš hľadať riešenie, ktoré zabezpečí motiváciu na úrovni spoločnosti a jednotlivcov. Je zrejmé, že u národných štátov objem súkromného kapitálu je limitovaný v porovnaní s verejnými zdrojmi. Príkladom je riešenie krízy na finančných trhoch na jeseň 2008. Aj keď prvotné investície do banky Goldman Sachs vo výške 5 mld. USD boli súkromného charakteru, riešenie problému trhu si vyžadovalo cca 1 000 mld. USD a to poskytli verejné peniaze investované z úrovne štátu. Peniaze na dodatočné splatenie záväzku AIG voči Goldman Sachs vo výške 25 mld. USD už pochádzali z verejných zdrojov, ktoré obdržala AIG v prvej tranži od štátu vo výške 80 mld. USD.

Záchrana banky Goldmann Sachs bola realizovaná päť násobkom verejných peňazí oproti súkromnému kapitálu. Na druhej strane môže byť situácia, kedy znížená cena produktu povedie k výraznému zvýšeniu dopytu, to povedie cez ekonomiku z rozsahu k zníženiu jednotkových nákladov a paradoxne k vyššej akumulácii kapitálu cez ľavicovú politiku. Takýchto príkladov je hodne a v rámci modelov predstavuje adaptáciu trhu na zmenu, ktorú spôsobil samotný trh. Ukážem ďalej, že správnym rozhodujúcim kritériom pre rozhodovanie je posúdiť, ktorá politika v danej konkrétnej situácii zabezpečí v konečnom dôsledku rast slobody spoločnosti.    

Zatiaľ si spomenul slobodu ako hodnotu spoločnosti. Z čias francúzskej revolúcie vieme o slobode, rovnosti a bratstve. Boris Zala zas hovorí v svojom exkurze do histórie ľavice o triáde sloboda, rovnosť a progres. Ako ty vnímaš základné hodnoty?  

Základná triáda hodnôt je skutočne jeden z rozhodujúcich stavebných kameňov ideálnej spoločnosti nazvanej demokracia. Jej protipólom je diktatúra. No a medzi týmito dvoma protipólmi existuje reálna spoločnosť. To, čo musíš skonštruovať je systém, ktorý umožní nielen presne meraním zistiť, kde sa spoločnosť nachádza v príslušnom okamihu na trajektórii medzi diktatúrou a demokraciou, ale musíš mať nástroje aby si vedel skonštruovať prechod od zisteného stavu smerom k vyššej slobode spoločnosti, to znamená smerom k stavu ideálnej demokracie. Heslo francúzskej revolúcie obsahuje dva synonymá v podobe rovnosti a bratstva. Debata sa často vedie, či rovnosť znamená materiálová rovnosť, alebo je potrebné chápať a vykladať tento pojem ako rovnosť príležitostí.

Ak budeš chápať rovnosť zjednodušene, t.j. len ako rovnosť pred zákonom, zrazu zistíš, že rozhodujú podmienky, v ktorých sa jednotlivec nachádza a tie mu vytvárajú konkurenčnú výhodu. Preto štát musí aspoň do rozumnej miery odstraňovať prekážky, či už sú to prekážky sociálneho pôvodu, ekonomického charakteru alebo diskriminácii pri prijímaní do práce, napríklad rodová diskriminácia. Ak sa má docieliť skutočná rovnosť príležitostí, musia byť odstránené bariéry  tak, aby každý mohol využiť práva rovnakým spôsobom. Napríklad sociálne štipendiá vysokoškolákov je vysoko efektívny nástroj na odstránenie diskriminácie a zároveň vytvorenie podmienok, aby talentované dieťa aj zo sociálne chudobnejšej rodiny dosiahlo univerzitné vzdelanie a teda aby sa v spoločnosti vytvoril hodnotný ľudský kapitál.

Typickým príkladom je založenie štátom Centier právnej pomoci. Nie každý si môže dovoliť využívať komerčné advokátske služby. Preto štát zriadil takéto centrá, ktoré financuje štát a ktoré plnia funkciu vyrovnávania možnosti využívania advokátov na rôzne právne úkony občana.

Preto pri posudzovaní rovnosti nie je možné pozerať na rovnosť formálne, t.j. formu povýšiť nad obsah, ale primárne je potrebné zabezpečiť aby rovnosť bola posúdená cez obsahovú stránku. Presne to potom vyrovnáva podmienky a poskytuje príležitosť pre každého občana. Tu je silná úloha štátu, aby svojimi premyslenými intervenciami zabezpečoval rovnosť občanov cez obsah ako ďaleko podstatnejší spôsob napĺňania reálnej rovnosti, ako len posudzovanie formálnej stránky bez kontextu. Na druhej strane je to ale na občanovi, aby sa rozhodoval, či príležitosť, napríklad študovať na univerzite využije alebo nie. Tu sme už pri motiváciách jednotlivca, ktorú vystihuje Maslowova pyramída, čo by som nechal na diskusiu smerujúcu k zmyslu života.

Boris Zala sa ale v svojom historickom exkurze do ľavicovej politiky zaoberá triádou, kde tvrdí, že ľavicová politika má popri slobode a rovnosti ako tretiu hodnotu progres, čím má na mysli progres spoločnosti. V systéme o ktorom diskutuješ, je ale treťou hodnotou spravodlivosť. V čom je rozdiel? 

Ak by si chcel skonštruovať spoločenský systém na triáde hodnôt Borisa Zalu, tak v hierarchii druhej vrstvy v podobe rovnosti a spravodlivosti by si dostal rovnosť a progres. Ak ale nemáš v tejto vrstve hodnôt spravodlivosť, ale je posunutá povedzme do tretej vrstvy v hierarchii, tak progres v materiálovo nerovnej spoločnosti zabezpečí s istotou, že dôjde k nespravodlivosti. Akonáhle dôjde k nespravodlivosti tak je narušená aj rovnosť. Akonáhle sú narušené tieto dve hodnoty, klesá sloboda. V komplexe klesá dôstojnosť človeka ako univerzálna hodnota.

Najprv poklesne na individuálnej báze, ktorú pociťuje jednotlivec a pokiaľ sa spoločnosť nereformuje, tak postupne to pocíti aj celá spoločnosť. Nakoniec súčasná konsolidácia a pokles reálnych príjmov spoločnosti nie je nič inšie. Vidíš to napríklad na časti občanov, čo už nemajú ani vlastný byt, či prostriedky na nájom. Kde je dôstojnosť týchto ľudí? Preto si neviem predstaviť, aby v druhej hierarchickej rovine systému hodnôt nebola spravodlivosť. Však progres spoločnosti je len produkt síl, ktoré formujú spoločnosť. Isteže je možné aj na progres pozerať ako na hodnotu, ale je to skôr cieľ spoločnosti ako hodnota. Progres môžeš chápať aj ako iné synonymum pre slobodu, presne tak ako to mali Francúzi – bratstvo bolo len synonymom rovnosti. Proste progres je produktom hierarchicky usporiadaného systému základných hodnôt.

Všimni si, socializmus v Československu ako extrémna ľavicová politika zabezpečila, že všetci mali všetko a nikto nič. Navyše, cez princíp vsjo rovno potlačila iniciatívu jednotlivca. A to je presne to kľúčové v konštrukcii systému hodnôt – vytvoriť podmienky v podobe systému hodnôt, ktoré budú trvalo zabezpečovať iniciatívu jednotlivca, v čom je zahrnutá aj trvalá tvorba ľudského kapitálu ako rozhodujúceho kapitálu spoločnosti, ktorý vytvára pre spoločnosť hodnoty. Ak mám zabezpečenú spravodlivosť, mám vytvorené podmienky pre rovnosť príležitostí a teda vo férových podmienkach trhu si jednotlivec zabezpečuje svojou iniciatívou individuálnu slobodu. Dôležité je, aby na trhu, kde sa tvoria hodnoty, mal každý rovnakú príležitosť ako ktokoľvek druhý. A potom práca v ktorej je obsiahnutá schopnosť a iniciatíva zabezpečí každému jednotlivcovi spravodlivú odmenu. Tieto podmienky na trhu musí zabezpečiť dobre skonštruovaný trh a jeho regulácia v podobe zákona a jeho vymožiteľnosti štátom.

V podstate triáda sloboda – rovnosť – spravodlivosť je praktickým vyjadrením toho, čo ústava označuje ako dôstojnosť človeka. To, čo je potrebné zdôrazniť je, že v systéme univerzálnych hodnôt sa kolektívna bezpečnosť radí nad túto triádu, pretože mier a bezpečnosť  predstavuje predpoklad existencie a udržanie ostatných hodnôt. 

Kolektívna bezpečnosť stojí vedľa mieru a ľudských práv ako základný pilier. Je často vnímaná ako „ochranný rámec“, bez ktorého by ani sloboda, rovnosť a spravodlivosť nemohli byť udržané. Preto sa kladie na vrchol hodnotovej pyramídy – ako meta-hodnota, ktorá umožňuje fungovanie ostatných hodnôt. Kolektívna bezpečnosť je spoločným majetkom všetkých zúčastnených. Ak spoločnosť nemá základnú vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť, tak ostatné hodnoty sú ohrozené alebo rovno nefunkčné. Podobne je pre spoločnosť ohromným výdobytkom sociálna solidarita.

Málokto chápe, že systém sociálnej solidarity je výsostne ekonomickým nástrojom na zabezpečenie konkurencie schopnosti ekonomiky a zároveň plní aj spoločenské poslanie – zabezpečuje dôstojnosť človeka pri prežití sociálnych udalostí včítane dôchodkového veku. Preto si myslím, že spravodlivosť v systéme hodnôt je ohromne dôležitou hodnotou spoločnosti. Od spravodlivého nastavenia napríklad aj sociálnej solidarity závisí tvorba ľudského kapitálu a od tvorby ľudského kapitálu zas tvorba hodnôt v spoločnosti. Preto je spravodlivosť jedným zo základných pilierov štátu. Bez spravodlivosti štát prakticky buď prechádza do diktatúry alebo štát stráca svoje poslanie, čo v extréme vidíme teraz na Ukrajine. Postupne cez korupciu Ukrajina zbankrotovala, došlo k štátnemu prevratu, ktorý vytvoril podmienky pre použitie Ukrajiny v proxy vojne USA s Ruskou federáciou, kde cez vojnový konflikt Ukrajina stráca postupne funkcie štátu (už nie je schopná samostatne realizovať voľby) a narastá riziko straty štátnosti.

Sú známe vyjadrenia politikov, podľa ktorých máš toľko spravodlivosti, koľko máš moci. Alebo to známe Paškovo „víťaz berie všetko“.  Podobne Zoroslav Kollár má temer v každom videu záverečnú poznámku, ktorá znie: “A ešte chcem dodať, že sudcovia Špecializovaného trestného súdu, Najvyššieho súdu a Ústavného súdu, ktorí nerešpektujú zákony a ustálenú judikatúru, musia byť disciplinárne alebo trestnoprávne potrestaní a zbavení sudcovských talárov“.

Takéto vyjadrenia z praxe len zdôrazňujú rozsiahly problém so spravodlivosťou. Spravodlivosť ako taká je vysoko abstraktným pojmom, ale len dovtedy, kým na konkrétnych príkladoch neukážeš, že je dokonca merateľná a tým uchopiteľná aj pre naše úvahy. Z hľadiska teórie práva docent Koudelka vo svojej publikácii Transcedentní prameny práva urobil základný krok k pomerne jasnému chápaniu spravodlivosti. Zdroje práva rozdelil na objektívne a tým pádom nezávislé od človeka a na subjektívne, ktoré sú výsledkom ľudskej činnosti. Kým objektívne zdroje práva sú vždy pravdivé, subjektívne zdroje môžu byť tak nepravdivé ako aj pravdivé.

Ak do konečného výroku právnika vstupuje subjektívne sformulovaný právny názor spolu s objektívnym zdrojom práva, potom konečný výrok je pravdivý, ak je v súlade s objektívnym zdrojom práva. To isté platí, ak je sú sformulované napríklad štyri subjektívne názory, ktoré vstupujú do konečného výroku spolu s objektívnym zdrojom práva – konečný výsledok je pravdivý len vtedy, ak sú všetky štyri subjektívne formulácie v súlade s objektívnym prameňom práva. Ak bude jeden zo subjektívnych formulácii nepravdivý, potom konečná právna formulácia bude nepravdivá, hoci mocensky systém zaručí platnosť takejto právnej formulácie. Medzi objektívne zdroje práva je možné zaradiť všetky zákony prírody, ktoré tvoria: fyzikálne zákony, zákony biológie, zákony evolúcie a zákony logiky.  

Samostatnú kapitolu tvoria zákony logiky, pretože bez nich by nebolo možné pochopiť a sformulovať zákony prírody. Širší pohľad na problém umožňuje tvrdiť, že zákony logiky sú produktom ľudského mozgu. Zákony logiky vyjadrujú štruktúru reality. Preto je ich možné zaradiť medzi objektívne zákony a teda zákony prírody. Základný rámec mojich úvah je daný platnosťou logických zákonov, pravdivosťou zákonov prírody, pozostávajúcich z fyzikálnych zákonov, zákonov biológie a zákonov, ktorými sa riadi evolúcia a je jej produktom. Zákony prírody vytvárajú rámec, v ktorom sa rodí človek, existuje spoločnosť a jej kultúra. Fyzikálne zákony, zákony biológie či zákony ako produkty evolúcie sú teda logicky artikulované štruktúry reality. Najvyššiu vrstvu tvoria morálne princípy a ich premietnutie do právnych systémov, ktoré tvoria normatívnu rovinu tvorenú človekom na základe poznania prírody a logiky. Spolu tvoria hierarchický systém objektívnych zákonov, v ktorom sa každá vyššia vrstva opiera o nižšiu.

Dajú sa aplikovať zákony prírody aj na spoločnosť? Riadi sa spoločnosť zákonmi prírody, aj keď o tom spoločnosť možno ani nevie? Ako je to vyjadrené v ústave?

Všimni si napríklad zjavenia popísané v Biblii. Ľudia čosi zistili. Opakovaním javu zistili, že daný jav funguje. Síce nevedeli prečo, ale zistili, že ak zopakujú presne zistený postup, tak výsledkom je, že dostanú príslušný jav. Opakovanou skúsenosťou ľudia uverili, že takto daný jav funguje. Následne jav popísali v svätých knihách. Typickým príkladom sú zjavenia spojené s najväčším kresťanským sviatkom Veľkej Noci a prípravy naň v podobe Veľkého pôstu, pričom rozhodovací proces človeka je popísaný cez pokúšanie Ježiša diablom či známe Desatoro.

Tam, kde ľudia nemali predstavu, ako zjavenie funguje, tak ho pripísali iracionálnej bytosti – Bohu. Predstav si, že počas Renesancie by ponad Florenciu preletelo lietadlo. Ľudia by to chápali ako zázrak a verili by, že je to prejav Boha. Aj dnes, keď ľudia nastupujú do lietadla, tak veria. Veria, že inžinieri správne skonštruovali lietadlo a že teda doletia do miesta určenia. Kým v minulosti to bola viera v iracionálnej bytosti, tak dnes je to racionálna viera v správnosť využitia zákonov prírody. Viera sa cez vysvetlenie javov pomocou zákonov prírody mení na poznanie a z iracionálne veriaceho dostávame racionálne veriacu spoločnosť. Posun v poznaní človeka a spoločnosti nastal významne v druhej polovici 20teho storočia a v dvoch prvých dekádach 21 storočia cez neurobiológiu a psychológiu ako aj cez možnosti merania dynamiky emócií človeka.

Systémoví inžinieri vyvinuli modely živých organizmov a spoločnosti v podobe teórie chaosu a komplexného adaptívneho systému, máme k dispozícii nielen teóriu hier, ale je realistickú formu v podobe dynamickej teórie hier, ktorá ukazuje na prekvapivé závery a máme poznatky z evolučných zákonov prírody, umožňujúcich lepšie chápať spoločenské procesy ako produkt evolúcie. Premietnutie teórie chaosu a teórie komplexných adaptívnych systémov do ekonomiky ukázalo na univerzálnu štruktúru chovania sa spoločnosti, ktorej síce môžeme vymedziť rámec v podobe konštrukcie trhu, môžeme vytvoriť nástroje na reguláciu trhu, ale samotný trh nevieme riadiť. Správanie človeka a spoločnosti stojí na univerzálnych geneticky vrodených siedmich afektoch, genetických predispozíciách a hlavne na mechanizme učenia. Naša morálka, dôvera a altruizmus sú rozšírené evolúciou overené a stabilizované stratégie. 

Nové nástroje dynamickej teórie hier umožnili pochopiť, že pre chovanie jednotlivca nie je výhodné chovanie oko za oko, zub za zub a ani chovanie kto do teba kameňom ty do neho chlebom, ale ich kombinácia s uprednostnením kooperácie. Ak je ale kooperácia partnerom narušená, stratégia chleba je chybná, musí nastúpiť stratégia zub za zub s dovetkom ak dôjde k trestu, som schopný následne odpustiť a nadviazať znova spoluprácu. To platí tak na úrovni jednotlivca, ako na úrovni rodiny, kolektívu a tak na úrovni štátu. Na príklade pralesa a jeho troch štádií je možné ukázať, že aj spoločnosť podlieha dynamike, kde najprv narastá komplexita, tým narastá aj entropia až spoločnosť dosiahne kritickú hodnotu rozhodujúceho parametru a dostáva sa do krízy. Výsledok krízy je nutnosť transformácie spoločnosti s cieľom zníženia entropie a nastavenia nového systému hodnôt. Umením je rozpoznať, že sa jedná o krízu hodnôt a dokázať určiť, ktorá hodnota ako rozhodujúca sa dostala do krízy.

Je zaujímavé zistiť, že mechanizmy konkurencie, kooperácie a regulácie spoločnosti a biologického systému napríklad lesa sú rovnaké, mení sa len nosné médium – živiny a energia uplatňujúce sa v lese spoločnosť transformovala na univerzálny systém merania hodnôt – peniaze. Je možné tvrdiť, že najvyššou formou krízy je kríza hodnôt. Na úrovni jednotlivca ju popísala Verena Kast. Ak ale riešením krízy nie je prijatie nového systému hodnôt v jej hierarchickom usporiadaní, tak sa nutne kríza vracia a navyše je hlbšia. To platí tak na úrovni jednotlivca ako na úrovni spoločnosti. To známe z Biblie, Boh stvoril človeka na svoj obraz neznamená nič inšie, len to, že si človek uvedomil sám seba a je schopný reflektovať realitu a v rámci evolúcie sa zúčastniť aktívne na tvorení novej reality v limitoch zákonov prírody. 

Len človek vie systematicky analyzovať prírodu a objavovať jej zákony. Zatiaľ čo iné organizmy sú schopné meniť vonkajšie prostredie cez nevedomé procesy v reakcii na podnet, človek dokáže meniť prostredie cieľavedome  so schopnosťou formulovať vlastné plány ako formy tvorivého obrazu budúcnosti. Aj preto je človek schopný formulovať abstraktné normy v podobe spravodlivosti, cnosti či dôvery, ktoré riadia spoločnosť nad rámec biologických reflexov. Vyjadrenie „Boh stvoril človeka na svoj obraz“ môžeme chápať ako symbolické pomenovanie jedinečnej schopnosti človeka – človek získal adaptačný mechanizmus – vedomie. Nielen že vieme pochopiť prírodné zákony ale vieme aj cieľavedome meniť vonkajšie prostredie a tým sa stávame spolutvorcami evolučných procesov vývoja spoločnosti. Príroda dáva človeku jasné limity svojich ekologických systémov pre jeho rozvoj.

Už Vladimír Mináč ukázal, že kľúčovou hodnotou v systéme hodnôt je spravodlivosť a jej logická otázka, ako posudzovať, čo je spravodlivé? Aké sú kritériá spravodlivosti? Zmysel tejto úvahy je nasledovné. Ak veda postupne transformuje predmet viery na poznanie, pričom sú to zákony prírody, ktoré javy vysvetľujú, tak môžeme vidieť, že ľudstvo najprv nejaký jav zistí, že funguje a potom ho následne vysvetlí cez zákony prírody. Preto je prirodzené, že tam, kde poznáme zákony prírody ako objektívne zákony, v dobrom právnom systéme sa zákony prírody a to fyzikálne zákony, zákony biológie a zákony vyvinuté v evolučnom vývoji sa stávajú objektívnym kritériom spravodlivosti. 

Docent Koudelka zaradil tieto zákony do kategórie transcedentných prameňov práva. Sú to zákony, ktoré človek nevie meniť a buď sú vo forme, kedy sú síce overené, že fungujú, ale ešte nie sú vysvetlené zákonmi prírody a teda sú v režime viery alebo sú vysvetlené zákonmi prírody a existujú v režime poznania. Ak teda poslaním ústavy je chrániť život, zdravie a majetok občana, nižšie nadväzujúce právne normy v hierarchii právneho systému musia chápať, že tento princíp rozpracovávajú na konkrétne oblasti, pre ktorý je zákon určený. Je zrejmé, že ústava obsahuje aj ustanovenia, ktorými je chránená dôstojnosť občana. V ústave je ošetrená aj rovnosť nie v zmysle majetkovej rovnosti ale v zmysle rovnosti príležitostí a samozrejme ústava rieši aj otázku slobody. Ústava v čl.12 píše:  Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ak sa pozrieš do Ústavy SR, tak hneď v článku 1 v prvom odstavci nájdeš vyjadrenie: Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Ak ale sa snažíš nájsť definíciu pojmu demokracia, v ústave ju nenájdeš. Nie je to zvláštne? Podobne vyjadrenie právny štát si vyžaduje nielen pochopenie, že ide o dodržiavanie zákonov, ale aj stanovenie kritérií pre spravodlivosť. A kritériá pre spravodlivosť v ústave nemáš vyjadrené.

Vidíš to aj v spoločenských a politických debatách. Mnohí politológovia, filozofi či politici priam žonglujú s pojmami akými je demokracia, diktátor či fašista, ale preboha, nepýtaj sa ich na význam, či zmysluplnú definíciu týchto pojmov. Často ani len netušia, že pojmy majú svoju formu a svoj obsah a z debát vidíš, že nechápu, že forma je často nezaujímavá, ale rozhoduje obsah. Ak nie je dobre zadefinovaný pojem, ako potom môžeš postaviť stabilný systém, ak nemáš vymedzený základný pojem? Na druhej strane ak chceš dobre zadefinovať pojem demokracia, musíš zadefinovať aj jeho protipól, ktorým je diktatúra. Opäť ako ideálny stav spoločnosti. Pre analytika je jasné, že medzi týmito dvoma ideálnymi stavmi spoločnosti demokraciou a diktatúrou existuje nekonečný počet stavov, v ktorých sa môže spoločnosť nachádzať. Zásadnou otázkou je, ako objektívne zistiť v akom stave sa spoločnosť nachádza.

Preto sa venujeme v našej diskusii rôznym stránkam a javom, ktoré sú podstatné a tvoria východisko pre formulovanie definície demokracie. DeMesqiuto a Smith vo svojich publikáciách Logika politického prežitia a Manuál diktátora prekvapujúco a dostatočne presvedčivo ukázali, že pojem demokracia je nezávislý od formy, ale rozhoduje obsah. Pre logickú postupnosť našich úvah je potrebné zadefinovať pojmy demokracia a diktatúra a navrhnúť spôsob merania, v akom stave sa spoločnosť nachádza. Ak si za cieľ stanoví spoločnosť dosiahnuť stav blízky stavu ideálnej demokracie, tak po zistení aktuálneho stavu je možné navrhnúť trajektóriu transformácie spoločnosti, pričom v každom okamihu je možné určiť v akom stave sa spoločnosť nachádza a spoločenské politiky korigovať tak, aby boli dosahované strategické ciele.

Už som spomínal, že najvyššou hodnotou jednotlivca a spoločnosti je sloboda. Tá sa môže realizovať za podmienky mieru a bezpečnosti. Rast slobody spoločnosti je cieľom demokracie. Hardinovu Tragédiu spoločného majetku pri využívaní zdrojov spoločnosti vieme vyjadriť v podobe zosúladenia individuálnych a spoločenských záujmov. Príroda nám ale stanovuje svoje limity, do ktorých sa musí spoločnosť vtesnať. Ak zohľadníme výskumy DeMesquita, tak forma moci je nezaujímavá, rozhoduje obsah.

Hardinova analýza v podobe Tragédie spoločného majetku a jeho riešenie Elinor Ostrem hovorí, že ak nemá dôjsť k zničeniu spoločného majetku, jeho využívanie musí byť zosúladené medzi individuálnymi a spoločenskými záujmami, To je prvý princíp.  

Druhý podstatný princíp je, že riešenie sa musí odohrávať v limitoch ekologických systémov. Či sa nám to páči alebo nie, existencia človeka je stále ohraničená Zemou a reprodukciou jej ekologických systémov.

Tretí princíp, ktorý je obsiahnutý v mojej definícii demokracie, je založený na analýze systému hodnôt ako hierarchického systému s najvyššou hodnotou človeka a tou je sloboda. 

Preto nasledovná definícia demokracie je vystavaná analyticky na argumentoch uvedených vyššie:    

Demokracia je systém, v ktorom moc slúži na zosúladenie spoločenského a individuálneho záujmu v rámci limitov ekologických systémov a zabezpečuje rast slobody spoločnosti.

Cieľom demokracie je zabezpečiť slobodu jednotlivca a spoločnosti. Zdroje ako spoločný majetok, si spoločnosť musí rozdeľovať tak, aby došlo k zosúladeniu spoločenského a individuálneho záujmu, čo sa odohráva na špecializovaných trhoch, ktoré vieme skonštruovať, vieme ich regulovať, ale samotný trh má svoje autoregulačné mechanizmy. V tomto vyjadrení je schovaná hodnota rovnosti príležitostí, ale aj hodnota spravodlivosti. Práve kritérium zákonov prírody pre hodnotu spravodlivosti, tak pre ekologické systémy ako aj pre spoločnosť ako špecifickej formy ekologického systému, je vyjadrená v limitoch ekologických systémov.

Sú to limity ekologických systémov zároveň vyjadrujú stav trvalej udržateľnosti, pretože dochádza k reprodukcii zdrojov v ekologických systémoch. Moc môže mať akúkoľvek formu od zástupnej formy až po diktatúru, ak je splnený obsah, ktorý napĺňa cieľ v podobe rastu slobody spoločnosti, potom vždy ide o demokraciu. Tým je zabezpečená ochrana zdrojov pre budúce generácie a zabezpečený je aj postupný rast slobody spoločnosti a jednotlivca ako cieľa. Sloboda nie je statická, ale dynamická: rastie spolu s rozvojom poznania, technológií, kultúry, spoločenských vied a ľudských práv. Je potrebné podotknúť, že je to použitie nového poznania ako kontextu, ktorý mení nový poznatok buď na dobro alebo na zlo.

Ak máme zadefinovanú demokraciu, asi už nie je ťažké vyjadriť zmysluplne diktatúru?

Skutočne stačí vyjsť z definície demokracie, potom postačuje vyjadrenie diktatúry ako inverzného princípu demokracie. Čo je zaujímavé je, že forma môže byť rôzna, od monarchie, cez vojenský režim, po zástupnú (nefunkčnú) demokraciu v podobe amorálneho systému oligarchov. V diktatúre nedochádza k zosúladeniu spoločenského a individuálneho záujmu, ale systém transferuje zdroje spoločnosti priamo vybraným jednotlivcom a je zameraný na udržanie moci úzkej elity. Zdroje spoločnosti nie sú použité na rast slobody, ale na obmedzenie slobody spoločnosti rôznou formou, od ekonomických nástrojov po mocenské represívne nástroje, akými je obmedzovanie slobody prejavu, cenzúra, presne tak, ako to vyjadril J.D.Vance, ktorý pomenoval tieto jav ako základný problém EÚ na konferencii v Mníchove začiatkom roka 2025.  Jedným zo znakov diktatúry je, že spoločnosť ignoruje limity ekologických systémov.

Máme zadefinované dva protipóly v ich ideálnej polohe. Spoločnosť sa ale asi nikdy nenachádza v jednom alebo druhom ideálnom stave. Tvoj graf spoločnosti sme už uverejnili niekoľko krát. Táto diskusia dáva jeho obsahu hlbšiu vypovedaciu schopnosť a zároveň stavia jasnú otázku: Akým spôsobom je možné merať t.j. kvantifikovať stav spoločnosti, inými slovami, máme nástroje na meranie slobody spoločnosti?   

Diktatúra je systém, v ktorom moc slúži na udržanie vlády úzkej elity a premieňa sa na obmedzovanie slobody spoločnosti, pričom spoločenský a individuálny záujem je potláčaný mocou v prospech moci samotnej.

Ak má meranie vystihnúť definíciu demokracie a jej protipólu diktatúry, tak musí spĺňať nasledovné kritériá:

1. Meranie slobody
   1. občianske práva, účinná participácia, možnosť ovplyvniť verejné rozhodnutia, sloboda slova, sloboda zhromažďovania.
2. Meranie zosúladenia individuálneho a spoločenského záujmu
   1. indikátory rovnosti, prístup do zdravotníctva, vzdelania, spravodlivý právny štát, nízka korupcia.
3. Meranie ekologických limitov
   1. environmentálne ukazovatele: emisie, biodiverzita, spotreba zdrojov, životné prostredie, udržateľnosť, klimatická resiliencia.
4. Meranie rastu slobody v čase
   1. trendové údaje: či daný štát zlepšuje slobodu, či sa zhoršuje; či sú pozitívne posuny v participácii, občianskej slobode

Ukazuje sa, že ak sa zameriame na cieľ demokracie, t.j. slobodu a uvedomíme si, že ide o prerozdeľovanie zdrojov na trhoch, potom je možné zamerať meranie týmto smerom. V takomto ponímaní tieto kritériá dobre spĺňa metaindex pod názvom Index vnímania korupcie. Aj keď je zameraný na vystihnutie vnímania korupcie v danom štáte, analýza ukazuje na jeho širšie použitie. V zmysle definície obsahu demokracie, kedy ide o prerozdeľovanie zdrojov v spoločnosti, tak korupcia v podstate znamená, koľko zdrojov v spoločnosti sa prevedie na vybraného jednotlivca bez toho aby na trhu poskytol protihodnotu.  

Hlbšia analýza ukáže, že index vnímania korupcie je možné použiť aj ako vo funkcii systémovej rizikovej prirážky pri oceňovacích modeloch.  

Ak vylúčime z celej vzorky štátov EU Luxembursko a Írsko, potom sa korelačný koeficient závislosti tvorby HDP od indexu korupcie posunie z hodnoty 0,67 na hodnotu 0,9, t.j. dostávame sa do oblasti silnej korelácie. U týchto štátov platí, že pri odstránení korupcie o 1 bod (1%) narastá HDP na obyvateľa o 1,3%. V podstate ide o nastavenie regulácie trhu tak, aby nedochádzalo ku korupcii. To nemá nároky na dodatočné zdroje prírody, ale je to výsledok reorganizácie spoločnosti. Dôvodom vynechania Luxemburgu a Írska je významný rozdiel medzi HDP a GNI.

U Luxemburgu je to v dôsledku rozvinutej správy zahraničných aktív, ktoré sa síce počítajú do HDP ale reálne nevytvárajú domácu spotrebu. Výhodné daňové prostredie motivuje korporácie presúvať zisky a zdaňovať ich v Luxemburgu, čo tiež prispieva k rastu HDP bez vplyvu na spotrebu. Pri populácii 650 tisíc obyvateľov dochádza denne 200 000 ľudí za prácou, ktorí síce prispievajú k HDP, ale v štatistike nie sú vykazovaní. Írsko má takisto nízke podnikové dane, kde si nadnárodné korporácie zdaňujú zisky. Presun Apple svojich nehmotných aktív do Írska zaznamenalo rast HDP za rok 26,3%, hoci reálne bohatstvo občanov Írska sa nezmenilo. Preto je GNI (Gros National Income) očistené o zisky odchádzajúce medzinárodným firmám a z tohto pohľadu lepšie vystihuje životnú úroveň krajiny. Čo je zaujímavé je, že korupcia je podmienená aj kultúrnym vývojom spoločnosti.  

Najnižší index korupcie vykazujú štáty, kde dominuje protestantské náboženstvo, vyššiu úroveň indexu korupcie štáty s katolíckou vierou a najhorší profil majú štáty s pravoslávnym náboženstvom. Ak si spomeniete na Jána Husa, bol to jeho boj proti odpustkom. Upálenie Jána Husa 6. júla 1417 spustila revoltu v podobe Husitského hnutia. O sto rokov neskoršie Martin Luther 31. októbra 1517 vyvesil svojich 95 téz na dvere zámockého kostola vo Wittenbergu. V podstate to bol boj proti korupcii a spôsobu života v rozpore s mravmi hlásanými Bibliou. Cieľom bolo vyvolať akademickú diskusiu a reformovať cirkev. Hlavné myšlienky vo vzťahu ku korupcii sú v podobe kritiky odpustkov. Cieľom téz bolo spochybniť prax, že veriaci si môžu „kúpiť“ odpustky (zníženie trestu za hriechy) peniazmi. Luther tvrdil, že odpustenie hriechov môže dať iba Boh, nie cirkev cez finančné transakcie. V otázke odpustkov pápež podľa neho prekračoval svoje právomoci. Nie sú to zlato a peniaze, ale evanjelium a milosť Kristova, ktoré sú skutočnými hodnotami cirkvi. Lutherove tézy sa stali začiatkom hnutia, ktoré viedlo k vzniku protestantských cirkví a k hlbokej transformácii európskej politiky, spoločnosti a kultúry.     

Existuje ale aj index demokracie, ktorý vyhodnocuje na ročnej báze 167 štátov sveta. Skúšal si testovať aj tento index?

Áno, je to index, ktorý sa skladá z piatich hlavných hodnotených kategórií a to volebný proces a pluralizmus, fungovanie vlády, politická účasť, politická kultúra a občianske slobody. Používa sa ako medzinárodný ukazovateľ kvality demokracie. Keďže sú k dispozícii čísla za rok 2023, tak grafy, aby boli zrovnateľné, požívajú čísla CPI TI z roku 2023. Pearsonova korelácia pre demokraciu s indexom korupcie je 0,873 a Spearmanov koeficient je 0,828, t.j. oba korelačné koeficienty sú veľmi silné. Keď sa ale začítaš do bližšieho popisu indexu demokracie, dostaneš nasledovný obsah jednotlivých piatich hlavných kategórií, pričom každý štát sa hodnotí podľa 60 indikátorov:

• Volebný proces a pluralizmus – férovosť a sloboda volieb, nezávislosť volebných orgánov, existujúca súťaž politických strán
• Fungovanie vlády – transparentnosť, zodpovednosť vlády, nezávislosť súdnictva, korupcia, schopnosť parlamentu kontrolovať výkon moci.
• Politická účasť – volebná účasť, angažovanosť občanov, účasť menšín a žien, aktívna občianska spoločnosť.
• Politická kultúra – akceptácia demokratických princípov, vzťah k autoritárstvu, spoločenská polarizácia, dôvera v inštitúcie.
• Občianske slobody sloboda prejavu, médií, náboženstva, zhromažďovania, ochrana menšín a práv jednotlivca.

Z popisu indexu je evidentné, že sa jedná o prevalenciu subjektívne vyhodnocovaných faktov a navyše, zdôrazňuje demokraciu ako formu, pričom sa nezaoberá obsahom, t.j prerozdeľovaním zdrojov spoločnosti na trhoch. Ale fakt, že korelačné koeficienty sú v kategórii silnej korelácie indikuje, že meranie cez HDP zahŕňa v sebe aj formálnu stránku demokracie, nielen jej obsah.  

Neviem si však predstaviť, ako by sa dala získať kauzalita. HDP (GNI)  je jasný ekonomický ukazovateľ a navyše v prípade II. piliera v SR máme dostatočne ekonomicky mohutný experiment s primeranou dĺžkou času, ktorý poskytuje kauzalitu. Podľa skóre sa krajiny zaraďujú do štyroch kategórií. Tu môžeš polemizovať, či v mojom modeli je za dolnú hranicu demokracie považovaná hodnota 75 zo sto možných, alebo sa má posunúť na hranicu 80 bodov ako v modeli indexu demokracie, kde je hranica plnej demokracie stanovená na 8 bodov z 10 tich možných. Je možné, že zameranie indexu demokracie na formu vytvára priestor na komplementaritu týchto prístupov, hoci si myslím, že index demokracie je zďaleka viac zaťažený subjektívnym posudzovaním stavu, ako viac menej objektívne merané číslo ekonomickej výkonnosti spoločnosti v podobe  HDP – hrubého domáceho produktu.

Nás zaujíma Slovensko. Na integrovanom grafe máš vyznačenú oblasť, ktorú definuješ ako oblasť ekonomiky demokratických politík. Pri akom indexe korupcie máš predstavu, že táto oblasť sa realizuje?

Ak sa pozrieš na graf štátov EU, potom je evidentné, že úspešné štáty s pomerne vysokou kvalitou života sú všetko štáty, ktoré dosahujú index korupcie 75 bodov a vyššie. Slovensko má v roku 2024 index korupcie 49 pri HDP/obyvateľa 70 jednotiek ak je priemer EU=100. To znamená, že sme o 30 % pod priemerom EU. Regresná rovnica HDP≈1,31×CPI+14,5 stanovuje pre index korupcie 75 hodnotu 113,7.  Inými slovami už pri indexe korupcie 75 by sa Slovensko dostalo 13,7 bodu nad priemer EU, HDP na obyvateľa by vzrástlo zo 70 na 113,5 bodu t.j o 43,5 bodu alebo o 62%. Tých vecných dôvodov, prečo má takýto pohľad na problém rácio, je ohromne veľa.

Vezmi si napríklad školstvo. Nárast počtu vysokoškolákov z počtu cca 50 000 študujúcich na bezmála 200 000 študujúcich a spôsob financovania cielene znížil pôvodne kvalitné vysokoškolské vzdelanie SR na úroveň, ktorá nezodpovedá dnešným požiadavkám. Je známe z minulosti, že len 8 až 12% ľudí z populácie bolo schopných vyhovieť kritériám univerzitného vzdelania. Pri financovaní 40% vzdelania populácie spôsobom od počtu študentov je tu efekt, kde kvantita zničila kvalitu. Bolo zaujímavé zistiť, že napríklad v 70tych rokoch 20teho storočia u EF SVŠT z počtu prihlásených sa dostalo na fakultu cca 1/3 a počas štúdia vypadlo až 60% z prijatých študentov. Keď to zrátaš, tak nároky pedagógov a súťaž medzi študentmi spôsobila, že z prihlásených iba 18% získalo titul inžiniera. 

Už celkom iná kategória sú vedeckí pracovníci. V minulosti len 0,1% z populácie vedelo splniť nároky a kritériá vo vede. Dnešné médiá umožňujú publikácie rôznej kvality a už vonkoncom, alebo len málokedy sa nekonfrontuje vedecký výskum s praxou. Tragédiu vedy na Slovensku sme videli pri výstupe analýzy vakcín mRNA. Kopec profesorov a vedeckých pracovníkov nás presviedča o nezávadnosti vakcín, len prax a svetovo uznávaní vedci v obore hovoria o úplne inom obraze. Proste drasticky sa znížila aj kvalita pedagogickej a aj vedeckej komunity. Pojem vedec grantový bol zavedený pre jav konfliktu záujmov. V prípade vakcín ale ide ľuďom o život. Vysoké výdavky na školstvo sa rozptýlilo na ohromný počet pedagogických pracovníkov, ktorí ale netvoria potrebný profil absolventov pre prax. Z mnohých univerzít sa stali sociálne ústavy bez iskry inovácie a výsledok sa dostavil – absolventi si nenachádzajú uplatnenie vyžadujúce si vysokoškolské vzdelanie.

Titul cez vecnú infláciu stratil hodnotu. Rozumní rodičia dnes hľadajú riešenie štúdia pre deti v zahraničí na kvalitných školách. Približne polovica po absolvovaní sa vracia a zbytok z tejto elity z cca 25000 študentov zostáva trvalo v zahraničí. Načo by sem chodili, však cez korupciu ich nik nezaplatí. Inými slovami, nevráti sa im vysoká investícia do vzdelania, ktorú im poskytli rodičia, pričom študenti si sami privyrábali na zaplatenie výdavkov. Navyše je deformovaný princíp Troch grošov, čo mladí ľudia tvrdo pociťujú pri zakladaní rodín a navyše, takto organizovaná spoločnosť im nedáva systém hodnôt, ktorý by im poskytol vybudovanie vlastnej existencie s primeraným zmyslom života.   

Ako sa vyvíjal index korupcie na Slovensku?

Na grafe je vývoj indexu korupcie od začiatku jeho merania v roku 1995 s hodnotou 39 bodov. Korupcia sa dostala na svoje minimum v roku 2000 až 2003, čo sú známe škandály s privatizáciou SPP, reprivatizáciou VSŽ a ďalších podnikov, masívne okradnutie občanov o dlhopisy FNM ale hlavne odovzdanie bankového sektora zahraničným bankám pričom základom tejto politiky bola dvojnásobná devalvácia slovenskej koruny.

Cez zákon 543/2002 Z.z. sa naštartovali procesy spojené s poškodzovaním ekologických systémov lesa a vytvorili sa predpoklady na rabovanie lesa. Index chvíľu stúpal smerom k hodnote 50, ale medzitým došlo k známej kauze Gorila, kde sa rozhodovalo o energetike a o zdravotníctve – dvoch strategických systémoch SR. Tou treťou bol dôchodkový systém. Prudký pokles indexu korupcie do roku 2011 je len obrazom toho, že Vláda SMER, HZDS a SNS nezabezpečila vymožiteľnosť práva, pričom rozhodujúcim ekonomickým zdrojom už nebola privatizácia, ale delili sa fondy z EU. Nie podľa schopností a kvality riešenia problémov, ale podľa vzťahov a kontaktov. 

Posledný návrat SMERu k moci je v znamení SAMOAMNESTIE, čo posunulo index korupcie z 54 bodov späť na 49 a opäť sme na trajektórii spoločnosti s obsahom diktatúra. Je vôbec otázne, či index v rokoch 2020 až 2023 vystihuje realitu. Odobratie základných ľudských práv s ohromnou dezorganizáciou spoločnosti Matovičovou a Hegerovou vládou v mimoriadnom režime vládnutia predsa nemôže zabezpečiť pokles korupcie – v tomto režime boli potlačené aj tie formy súťaže, ktoré aspoň naoko vykazovali súťaž. Skôr mi to pripadá, že v roku 2015 sme sa dostali na hodnotu 51 bodov a teda na trajektóriu smerujúcu k demokracii, čo sa udržalo do roku 2016 a odvtedy po troch rokoch hranice 50 bodov sme na klesajúcej trajektórii smerom k diktatúre.

Prelomom bol štátny prevrat spustený vraždou novinára Kuciaka a jeho priateľky slečny Kušnírovej vo februári 2018. Nakoniec to bolo vidno zúrivou vojnou v mocenských zložkách štátu, kde sa neváhalo ísť až do extrémov včítane smrti aktérov. Asi najvyššou formou prejavu korupcie je atentát na premiéra štátu 15. mája 2024, ktorý nebol dokonaný. V zásade je možné povedať, že index korupcie v SR indikuje, že spoločnosť nedostáva protihodnotu vynaložených verejných zdrojov  v rozsahu 46 až 60%. Tieto zdroje sa míňajú bez ekonomickej efektivity, v inštitucionalizovanej korupcii a v individuálnej korupcii. 

Zatiaľ sa ale bavíme o korelácii aj keď na úrovni veľmi silnej hodnoty 0,9. Predsa však, vieš zdokladovať kauzalitu korupcie? A hlavne, akú hodnotu má jej dopad na systém?

Je to smutná realita z prvej vlády Mikuláša Dzurindu 1999 až 2002. Podrobnejšie si to čitateľ nájde v Podtatranskom kuriéri v sekcii MOR HO! v štyroch článkoch pod názvom Občan ako nevoľník.

Občan ako nevoľník

Pracoval som na tomto systéme spolu s Ing. Ľubošom Ružekom od roku 1999 do roku 2002. Naše vyargumentované riešenie som si mal možnosť overiť a niektoré momenty spresniť v Kanade, kde som diskutoval s odborníkmi ministerstva Human Resources včítane Investičného výboru vedeného Mc Naughtonom. V čase keď mali fondy II. piliera majetok na úrovni 11 mld. €, NBS vykonala porovnanie s fondami na Novom Zélande, Nórsku a Kanadským fondom druhého piliera. Konštatovali, že ak by mali fondy II. piliera tú istú výkonnosť, ako zrovnávané, tak by museli mať o ďalších 11 miliárd € majetku viacej. Všimni si, ak vezmeš priemer indexu korupcie za roky 2004 až 2024 so zohľadnením zmeny metodiky ( 2004 až 2011 CPI TI= 48, 2012 – 2024 CPI TI = 51) dostaneš okolo 50 bodov, čo je pre naše úvahy dostatočne presné.

Ak teda NBS tvrdí, že majetok fondov II. piliera by bol v čase hodnotenia cca 22 mld. € redukuje tento majetok index korupcie na polovicu, 11 mld.€.  V takomto ponímaní plní index korupcie rolu rizikovej prirážky. Ak sa spýtaš, v čom je základ problému, je nutné povedať, že v povinnom systéme dôchodkového poistenia/sporenia neexistuje trh. Trh existuje len pri správe aktív. Správu účtov reálne vykonáva Sociálna poisťovňa, ale fondy si účtujú aj za mimikry správy účtov. Navyše, na úrovni správy účtov nie je zohľadnená ekonomika z rozsahu, čo vytvára dodatočné náklady. Najvyšším zdrojom, ktorý dramaticky znižuje efektivitu správy aktív je ale konflikt záujmu medzi správou účtov a správou aktív.

Bolo to vidno veľmi pekne, keď vláda R. Fica presunula riziko investovania z rizika, ktoré niesol sporiteľ na správcu. V panike správcovia popredali aktíva z jednoduchého dôvodu, neboli schopní niesť riziko svojich rozhodnutí. Je tu ešte jeden zaujímavý moment. Ak by došlo u sporiteľa k slobodnému rozhodovaniu, ktorému správcovi a do ktorého fondu má vložiť svoje aktíva, tak by rozdelenie muselo vyhovovať normálnemu rozdeleniu (Gaussovmu). Vtedy by časť sporiteľov identifikovala najlepšieho správcu a pomerne za krátky čas by si tam sporitelia presunuli svoje aktíva. To sa ale nestalo. V časopise Money v roku 1999 vyšiel článok, ktorý ukázal, že aj keď poznáš 1000 ročnú históriu správcov, rozhodnúť, ktorý správca je lepší od druhého vieš len s pravdepodobnosťou 95%. Proste neexistujú údaje, podľa ktorých by bolo možné rozhodnúť, ktorý správca bude lepšie spravovať aktíva. Ak ale je sporiteľ postavený v povinnom systéme pred problém výberu správcu, predsa je to logicky problém, že chcem si zvoliť správcu, ktorý mi najlepšie zhodnotí moje aktíva. Ale štát také informácie, aby som si mohol slobodne vybrať nemal ako poskytnúť z princípu. Preto došlo k obmedzeniu slobody v rozhodovaní. Tento moment vytvára nerovnosť medzi sporiteľmi.

Výpočty ukazujú, že ak majú dvaja sporitelia rovnaké odvody počas 40 rokov a jeden bude vo fonde s najlepším zhodnotením aktív a druhý s najhorším, výsledkom na konci sporenia bude 33% tný rozdiel v hodnote aktív. Všimni si, je to totožné so stanoviskom J.D. Vanca na Mníchovskej konferencii, kedy šokoval Európu svojim prehlásením, že v Európe je potlačená sloboda. Potlačenie slobody má rôzne formy od slobody prejavu po slobodu rozhodovania. Naše práce s Ľubom Ružekom som zhrnul na medzinárodnom seminári poriadanom ambasádou USA a ministerstvom práce na jar 2002. Už vtedy bolo jasné, že korupcia zamietne náš systém a tak som príspevok nazval Bude z občana SR nevoľník odvádzajúci povinne desiatok modernému feudálovi v podobe správcu dôchodkového systému?

Materiál, ktorý šiel dňa 7. augusta 2002 do posledného rokovania prvej vlády Mikuláša Dzurindu pod číslom UV-5450/2002  obsahoval dva riešenia. Podstatu nášho riešenia obsahoval variant A.  Realita je, že druhá vláda Dzurindu vybrala systém, ktorý sme skritizovali vecne už v roku 2000 na základe podkladov medzinárodnej konferencie organizovanej Svetovou bankou. Na konferencii a následne v publikácii, boli rozobraté všetky riešenia spojené s dôchodkovými systémami. Bratia Országhovci a profesor Stiglitz publikovali jasný odborne vyargumentovaný príspevok, kde ukázali, že dlhodobo sa výnos kapitálu a výnos pracovnej sily pohybuje na úrovni 2 až 3% nad infláciu. Aj preto bolo naše riešenie realizované ako nadstavba poslednej úrovne riešenia rizík. V podstate sociálny systém je v jeho konečnom pochopení pomerne jednoduchým systémom, zložité je na to prísť. Jeho základ tvorí princíp obsiahnutý v rozprávke O troch grošoch. Ide o medzigeneračnú redistribúciu zdrojov a to ľudského kapitálu a majetku.

Bismarck pochopil, že organizáciou systému na úrovni štátu vie presunúť riziká z rodiny na kolektívne riziko a vytvoril štátny poistný systém. Keď ale hľadali najnižšie ekonomické náklady, zistili, že ak do systému zavedú aj horizontálnu intrageneračnú redistribúciu v podobe sociálnej solidarity, potom dosiahnu najnižšie náklady na realizáciu takéhoto systému. Posledným prvkom pri riadení rizík u dôchodkového systému je rovnomerné rozloženie rizika medzi výnos kapitálu a výnos pracovnej sily, čo umožnil rozvoj kapitálového trhu a IT technológií. Naše riešenie ale zahŕňalo aj poistenie výnosov štátom do úrovne 2% nad infláciu, t.j. do úrovne výnosov systému Sociálnej poisťovne. To je ale možné len vtedy, keď sú účty v správe štátu. Štát ich ale presunul do súkromnej sféry a tá logicky sa bráni poistiť výnosy, hoci investičné rozhodnutie robí samotný správca.

Je komické počúvať, že sa občan má rozhodovať, či svoje zdroje presunie do rizikovejšieho fondu alebo ostane vo fonde s nízkym výnosom. Dnes je vo fondoch II. piliera 18 miliárd €  a logicky chýba cca 18 miliárd € oproti fondom so správne nastavenou organizáciou správy účtov a riadenia fondu. Ak zvážiš, že ide od roku 2004, kedy boli fondy uzákonené, o 20 ročnú skúsenosť a hlavne že riešenia boli známe od roku 2001, potom si myslím, že pri objeme 18 miliárd € ide o kauzalitu a teda index korupcie dobre charakterizuje spoločnosť a jej stav na trajektórii demokracia – diktatúra.

V decembri 2007 bolo nami vypracované riešenie počas parlamentnej schôdze venovanej II. pilieru prednesené v plnom rozsahu aj poslancom Marošom Kondrótom. Nič sa ale neudialo, len pol roka text nebol v parlamentnej tlači zverejnený a tak v diskusiách zanikol. Dnes ho už vieš dohľadať. Keď som v roku 2012 chcel vedieť, ako prežil fond II. piliera Kanadského systému krízy 2008, musel som konštatovať, že výnos mal stále 5% nad infláciu. Z našich analýz vieme, že fondy, ktoré zhodnocujú 1% nad infláciu, vytvárajú v 40 ročnom horizonte 20% hodnoty majetku fondu. Preto zhodnotenie 5% nad infláciu vysvetľuje to, čo zistila NBS. V podstate fondy II. piliera SR zhodnocujú zdroje do úrovne inflácie a chýba zhodnotenie 5% nad infláciu. Ak to porovnáš so zistením Országha a kol. tak fondy II. piliera znehodnocujú o 2 až 3% aktíva oproti výnosu pracovnej sily v priebežnom systéme Sociálnej poisťovne. Inými slovami, sporitelia prichádzajú o cca štvrtinu dôchodku. 

Systémová analýza je ohromne náročná na samotnú analýzu, ale poskytuje pomerne jasné a zrozumiteľné vyjadrenia. Osobne si myslím, že tá časť, ktorá nedosahuje zhodnotenie pracovnej sily by mala mať rozmer trestno právny už len z toho dôvodu, že druhá vláda Mikuláša Dzurindu vedome rozhodla o systéme, ktorý umožnil tento stav. A navyše, nik ho nerieši. V mojom chápaní spravodlivosti je systém II. piliera v SR kauzalitou, ktorá preukazuje funkciu indexu korupcie ako rizikovej prirážky v oceňovacích modeloch a funkciu indikátora stavu spoločnosti na trajektórii medzi demokraciou a diktatúrou.      

Už Platón varoval a tvrdil, že spoločnosť, ktorá sa vysmieva cnosti, pripravuje svoj vlastný zánik. Z histórie je známe, že ak spoločnosť dosiahne stav diktatúry po obsahovej stránke, stabilita moci je nízka a jeden prevrat nasleduje za druhým. Ak je ale obsahom demokratické prerozdeľovanie zdrojov v spoločnosti, spoločnosť napreduje rýchlym tempom rozvoja aj pod formou moci, ktorá je diktátorská. V demokracii, ak dochádza k dehonestácii cnosti, Platón naznačuje, že keď spoločnosť znevažuje alebo zosmiešňuje cnostné správanie, podkopáva samotné základy potrebné pre jej stabilitu a prežitie.

Ak by sa prenesieme do čias Platóna, tak kritizoval zosmiešňovanie takých hodnôt, akými je spravodlivosť, odvaha, múdrosť či rovnosť. Výsmech sa týkal etickému správaniu, zodpovednému rozhodovaniu a harmonickým spoločenským vzťahom.  Zosmiešňovanie cnosti narúša verejnú dôveru. Ak sa úprimnému človeku spoločnosť vysmeje, výsmech a prekrúcanie faktov sa stáva bežným, spoločnosťou akceptovaným klamstvom. Ak sa spravodlivosť znevažuje, prekvitá korupcia. Ak prekvitá korupcia, vytvára sa nerovnosť. Ak sa vytvára nerovnosť, klesá sloboda.  

POLITICKÁ KOREKTNOSŤ

Tento rozpad spoločných morálnych princípov vedie k oslabeniu spoločenskej súdržnosti, sťažuje spoluprácu a podporuje cynizmus. Výsledkom je posun v hodnotách spoločnosti. Namiesto snahy o integritu a morálnu dokonalosť, spoločnosť začne uprednostňovať povrchnosť, sebectvo a ďalšie morálne posunuté trendy, ktoré je schopná vyhlasovať za prejav slobody, hoci často ide o anarchiu. Spoločnosť sa stáva rozdelenou, stráca spoločenskú súdržnosť, skorumpované rozhodujúce mocenské a hospodárske inštitúcie sa dostávajú do stavu, kedy úradníkom už ide len o prežitie – existujú v režime podriadeného autorite, ochotní nerešpektovať zákon výmenou za udržanie si miesta. Tento vnútorný rozklad môže viesť k nepokojom, hospodárskemu úpadku a napokon k „zrúteniu“ samotnej spoločnosti. To, čo spoločnosť zažíva dnes, je výsledok pojmu politická korektnosť. Túto hru na politickú korektnosť politici prevzali ako spôsob vyjadrovania, kde cez eufemizmy v podstate prekrúcajú realitu. Najprv temer neuchopiteľne a následne už nepokryte až otvorene.

SAV POUŽILA MEDIÁLNU AMNESTIU A VENTILÁTOR  

Klasická propaganda nabrala na sile až vyvinula štandardizovanú štruktúru, kde najprv vo verejnosti bola vytvorená verejná mienka únikom zo spisov a až následne došlo k súdnemu rozhodnutiu v súlade s verejnou mienkou. Peter Tóth popísal túto štruktúru informačnej hry a nazval ju MEDIÁLNOU AMNESTIOU. Podobne je to so zákonmi, ktoré zabezpečili transfer spoločenských prostriedkov vybraným jednotlivcom bez protihodnoty prijatými zákonmi. Korupcia nabrala inštitucionalizovanú podobu. To sú zákony, ktoré inštitucionalizujú korupciu, zďaleka najväčší podiel, kde klasická korupcia odovzdania peňazí v igelitke je svojim objemom zanedbateľná, či individuálna korupcia. Tento stav systematicky vyčerpáva zdroje spoločnosti, zavádzaním nerovnosti potláča iniciatívu jednotlivca a tak ani konsolidácie indexovaného typu problémy neriešia.

Spomenul si, že korupcia vedie až na hranicu zrútenia samotnej spoločnosti. Môžeš uviesť príklad?

Vezmi si napríklad Ukrajinu. Ohromná korupcia po odčlenení od ZSSR vytvorila vrstvu oligarchov, ktorí navyše navzájom súperili. Ak budeme akceptovať index korupcie ako rizikovú prirážku, tak z verejných zdrojov v priemere nedostal občan 70 až 80% ako protihodnotu. V roku 2014 v podstate Ukrajina zbankrotovala. Násilný prevrat organizovaný USA komentovala Victoria Nuland výstižne – FUCK the EU. Údajne do prevratu investovalo USA cca 5 mld. USD. Nuž a neskoršie na tému vojenského konfliktu sa generál Keith Kellogh na Fox News vyjadril že USA investujú desiatky miliárd dolárov na Ukrajine s tým že Ukrajina sa stala bojiskom v podobe zástupnej vojny medzi USA a Ruskom. Generál Kellogh priamo použil  formulácie v zmysle, že Washington „kupuje“ Ukrajinu tak, že sa z nej stalo „bojisko financované americkými daňovníkmi“. Číslo 66 miliárd USD hovorí o približnom objeme americkej vojenskej a ekonomickej pomoci Ukrajine do roku 2023.

Ak si spomenieš, prezident Zelenský tohto roku vyhlásil, že mu chýba z deklarovanej pomoci cca 100 mld. USD. Nuž Ukrajina kvôli korupcii nemôže súhlasiť s akýmkoľvek mierom pravdepodobne len preto, lebo by sa odhalila obrovská korupcia spojená nielen s finančnou pomocou ale aj s predajom zbraní, ktoré boli predmetom pomoci. Dodané zbrane sa objavili v rôznych štátoch. Prezident Trump sa sťažoval, že ich vlastnia aj drogové kartely s ktorými je USA v konflikte. Známe zrušenie dohody z Istanbulu posunulo Ukrajinu do deštrukčnej fázy a dnes je jasné, že Ukrajina už štát neobnoví v pôvodných hraniciach. Deštrukcia nadobudla také rozmery, že asi racionálnym riešením po kapitulácii Ukrajinskej armády budú nové voľby pod dohľadom mierových síl s mandátom OSN a následne, keď bude legitímny predstaviteľ štátu, zrejme každá oblasť prejde referendom a občania sa rozhodnú, kam chcú patriť.

Tu máš príklad, kam neriešená korupcia môže viesť, ak sa nerieši v kritických momentoch vývoja spoločnosti. Ak sa ale na konflikt pozrieš tak, ako ho definoval Mark Rubio na Fox News, kde uznal logiku, prečo konflikt na Ukrajine vyzerá ako zástupná vojna, ale odmietol konflikt takto prezentovať – používal pragmatickejšie vysvetlenie, že ide o strategické oslabenie Ruska bez priamej účasti na vojne USA. Faktom je, že vojnový konflikt na Ukrajine katalyzoval procesy vedúce k transformácii monopolu moci USA na multipól, viedol k vojenskému a ekonomickému posilneniu RF a s ňou aj Číny tak, že geopolitická reorganizácia sveta sa nám deje priamo pred očami.

EU ničí korupcia a s ňou celú spoločnosť, čo vidíme na demonštráciách v Londýne, Paríži ale aj v iných štátoch. JD Vance to povedal jasne, parafrázujem: „V Európe je potlačená sloboda v ktorej národné štáty páchajú kultúrnu sebe vraždu.“ Šokovaný predsedajúci bezpečnostnej konferencie v Mníchove sa rozplakal. A tak sa vojenský konflikt z vojny do posledného Ukrajinca postupne mení na konflikt do posledného eura, pretože je to korupcia, ktorá bráni prijať racionálne riešenie kolektívnej bezpečnosti Európy.   

Vráťme sa na Slovensko. Kauzalitu korupcie a tvorby HDP ukazuješ na ekonomicky mohutnom systéme II. piliera dôchodkového sporenia. Detaily si nájde čitateľ v štyroch článkoch pod názvom Občan ako nevoľník na našom Podtatranskom kuriéri. Tvrdíš, že pri voľbe fondu dochádza k obmedzeniu slobody pri rozhodovaní poistenca s následkom, že občania nie sú si rovní, čo je pomerne jednoduché ukázať, že nerovnosť môže dosiahnuť až 33%. Môžeš uviesť iný názorný príklad?

Iste. Ak pri fotovoltaike v roku 2010 bol doplatok k cene na trhu do výšky 430 € a cena na trhu bola 70 €, potom spoločnosť sa poskladala na 0,2 tony emisií, čo bol index emisií v sieti čiastkou 360 €. To znamená že spotrebiteľ priplatil investorovi 360 x 5 = 1800 € za to, že dodal jednu emisnú povolentu 1t CO₂. To bolo v čase, ak vyprodukovaná elektrická energia z fotovoltaického panelu sa spotrebovala v čase produkcie. Vieme ale, že spotreba je štatisticky posunutá u fotovoltaiky o 8 hodín a teda je potrebné energiu uskladniť. Cyklus Čierneho Váhu má 28% účinnosť. K tomu sú straty na distribúcii 15%, t.j. 15% pri transfere energie do úložiska a 15% pri transfere energie do miesta spotreby.

Celkové straty z 1 MWh predstavujú postupne: 1 MWh x 0,15= 0,15 MWh , 0,85 MWh x 0,28 = 0,238 MWh  0,612 x 0,15 = 0,0918  t.j. z 1 MWH je v mieste spotreby už len 1- 0,15 – 0,238 – 0,0918 = 0,52 MWh.  Aby sme v mieste spotreby ušetrili 1 tonu emisií, potom výrobca musí vyrobiť 5 x 1,48 = 7,4 MWh a teda spotrebiteľ zaplatí za to, že sa nevyrobí 1 tona emisií 7,4 x 360 € = 2 664 €. To je strana výdavkov. Spomeň si na emisný škandál, kedy štát predával emisie za 5 € za tomu. Ak teda podelíš príjem vo výške 5 € a výdaje spotrebiteľa v extréme vo výške 2 664 €, 5/2664 dostaneš podiel protihodnoty vo výške 0,0018, alebo len  0,18% so zaplatených peňazí spotrebiteľom má protihodnotu. Ak sa pozrieš na graf Demokracie/Diktatúry, tak ak spoločnosť nedostáva až 99,81% protihodnoty, potom ide o čistú diktatúru. Bavíme sa stále o redistribúcii zdrojov spoločnosti na špecializovanom trhu s emisiami.

Podobne je to s elektrickou energiou. Ak podľa slov ministra hospodárstva Richarda Sulíka boli náklady na 1 MWh elektrickej energie 38 €, v ČR pán Noveský uvádza pre ČR 34 €, potom dotovaná cena 61 € štátom pre občanov znamená, že štát súhlasí so ziskom 61-38 = 23 €, čo je nehoráznych 60% z nákladov. Ale štát dokonca dopláca producentovi do takzvanej trhovej ceny v roku 2023 cca 120 € ďalších 59 € v režime privatizácie ziskov a dlhy nesie štát. Ale občan dnes platí tento podiel doplatku v konsolidácii zvýšenými daňami. Poslaním URSA je sledovať náklady a primeraný zisk. Je hypotetický zisk rozdelený medzi špekulačný kapitál a producenta v celkovej výške podľa ceny na trhu v roku 2023 120 € t.j.  120 – 38 = 82€ na 1 MWh t.j 215% z nákladov skutočne primeraný? Kde ju tu pomyselná spravodlivosť a prečo nie sú príslušní zodpovední pracovníci podľa miery zavinenia braní na zodpovednosť? Máš skutočne toľko spravodlivosti koľko máš moci a ak máš moc môžeš si spravodlivosť kúpiť? To je skutočný zmysel volieb? Ako je to s rovnosťou zaručenou v ústave, ak ma môže cez zákon beztrestne okrádať majiteľ elektrárni a jeho finančný komplic? Zvlášť ak elektrárne boli sprivatizované sprevádzajúcim škandálom Gorila, ktoré politik Ján Slota nazval priamo Galaktický lup o spise Gorila nehovoriac?

Predsa nik nerozporuje investorovi primeraný zisk. Ale vtedy je cena silovej energie kdesi na úrovni 43 až 45 € za 1 MWh.

Vieš uviesť príklad, kde rešpektovanie zákonov prírody vedie k radikálne iným záverom?

Na Facebooku sa JUDr. Jozef Šátek vyjadril ohľadom vraždy novinára Kuciaka a jeho priateľky nasledovne, parafrázujem: „Strelec Marček, ktorý sa k vraždám priznal, ani na tretí raz nevedel popísať priebeh vraždy tak, ako ho zistili a zadokumentovali technici.“ Ako vieš sudca uznal Marčeka vinného. Ak sa ale pozrieš na text, tak vidíš na jednej strane priznanie Marčeka, čo má subjektívny charakter, ktorý môže byť tak pravdivý ako nepravdivý a na druhej strane výsledok popisu vraždy pomocou objektívnych fyzikálnych zákonov v podobe znaleckého posudku. Keďže sa výpoveď Marčeka nezhodovala s popisom vraždy, tak zákony logiky hovoria, že záverečný verdikt sudcu je v rozpore s objektívnym zdrojom informácie. V právnej spoločnosti by mali nastúpiť opravné prostriedky a dať výrok sudcu do súhlasu s objektívnym zdrojom informácií a tým je popis technikov. Ak navyše vieme, že Marček zmenil pôvodnú výpoveď, podľa ktorej po vstupe do objektu našiel obete už po smrti. V kombinácii s informáciami od agenta tajnej služby Pavla Forisha, ktorý tvrdil, že strelcom bola iná osoba, potom takýto pohľad na problém je plne legitímny.

Pôsobenie biologickej zbrane v podobe populácie medveďa hnedého má posúdiť generálny prokurátor… dokedy pán Žilinka?

Vezmi si problém spojený so zabíjaním a kaličením ľudí medveďmi. Aj tu vyšetrovateľ a ani prokurátor nezohľadnil dva zákony prírody a to zákon neurčitosti, podľa ktorého nik nevie určiť, kde, ktorý medveď a kedy zaútočí na človeka a neberie nikoho na zodpovednosť, hoci došlo k stavu všeobecného ohrozenia medveďom s následkom ťažkého ublíženia a smrti. Ak teda vyšetrovateľ a prokurátori nerešpektujú zákony prírody, potom podľa ich logiky zásahové teamy majú vedieť, kde, kedy a ktorý medveď zaútočí na človeka a mali by ich stíhať za to, že dopustili, aby medvede zabíjali ľudí. Vyšetrovateľ a ani prokurátor nerobia nič, hoci ľudia sú kaličený a zabíjaní medveďmi. Môj pohľad je, že si vedenie MŽP zanedbalo povinnosti pri výkone verejnej funkcie a navyše nehospodárne vynakladajú prostriedky na zásahové teamy, ktoré z princípu nevedia naplniť poslanie ústavy a to chrániť život, zdravie a majetok občana.

Žiaľ, generálny prokurátor Maroš Žilinka na môj list ani len neodpovedal, hoci som mu vysvetlil, že občania aktivovali článok 32 Ústavy SR a v partizánskom spôsobe likvidujú premnoženého medveďa.

Veľmi podobný problém je problém lykožrúta. Prokurátor v svojom 50 stránkovom odôvodnení ČVS ORP-790/OEK-pp-2008 svojim výrokom poprel biologický zákon prírody v podobe bioregulačného mechanizmu lykožrúta v smrekovom lese a zistil, že sa nejedná o trestný čin. V decéniu 2010 až 2019 došlo k preťažbám tak, že miesto pôvodne plánovaných 67 mil. m³ sa vyťažilo 90 m³, čo znamená, že 23 mil. m³ bolo vyťaženého nad plán. To hovorí, že oproti štátu došlo k strate ekologických služieb lesa na ploche 76 000 Ha s následkom zvýšenia teploty v SR o približne 1 °C z 2,5 °C a strate zásob spodných vôd. Zároveň poklesla cena dreva na lokálnom trhu približne o 30 €/ m³. Partia samozvaných ochranárov tu bola len na vytváranie verejnej mienky vydávaním ilúzií či už ide o medveďa alebo o lykožrúta.

Hysterický fanatizmus je dnes zastrešený Progresívnym Slovenskom, kde sú členmi hlavní protagonisti samozvaných ochranárov. V podstate len počas  krátkodobého pôsobenia Mičovského na funkcii ministra a Jána Marhefku na funkcii riaditeľa Lesov SR š.p. sa cena dreva dostala na bežnú úroveň vyrovnaného trhu. Ak sa pozrieš na výročnú správu Mondi SCP, tak došlo k trojnásobnej tvorbe zisku. Ak Mondi SCP v roku 2010 spracovávalo cca 2 mil. m³, po rozšírení výroby je to v roku 2024 cca 3 mil. m³. Nuž a ak je zisk tvorený poklesom nákladov, potom 2/3 zo 146 mil.€ je 97,3 mil. € a podelené 3 mil. m³a dostaneš 32,4 €/m³. Ale producenti dreva a majitelia lesov prišli v decéniu 2010 až 2019 o 90 mil. m³x 30 = 2,7 miliardy €. Škody na ekologických službách lesa je možné vyčísliť z preťažieb podľa znaleckého posudku Simona v cenách z roku 2008 na hodnotu 23 miliárd € , v súčasných cenách približne 40 miliárd €.  Všimni si, je to sofistikovane vymyslená korupcia, kde kvôli cca 2,7 miliardy € dodatočného zisku na úkor producentov lesa sa narobili škody v rozsahu 40 mld. €.  

V článku Slovensko a zákony prírody som za 25 rokov mohol vyčísliť dôsledky korupcie až na hodnotu 100 miliárd €, o ktorú prišla spoločnosť. Tempo je cca 4 miliardy € ročne.

Slovensko a zákony prírody

Ak sa vrátim k fondom II. piliera, tak reálna demokracia znamená, že ak je niekto poverený zhodnocovaním aktív, v Kanade nemá nik právo rozprávať do investičnej stratégie Investičného výboru. U nás sa fondy II. piliera stali predmetom politických rozhodnutí, bez prihliadnutia na odbornosť. Politici, čo sa vyhlasujú za ľavicových ako pani Schmögnerová, ale aj ďalší, ale otvorene hovoria o využívaní zdrojov II. piliera v ekonomike štátu. Dokonca predseda vlády už rokuje so správcami fondu. Proste 18 miliárd € láka bez hanby. Miesto riešenia problému je tu reálne riziko, že sa problém prehĺbi.  

V zdravotnom systéme je to ešte katastrofálnejšie. Po vyhlásení predsedu SAV pána Venharta, že SAV neskúmala bezpečnosť vakcín, ale robili výskum ako podklad pre politické rozhodnutie, normálnemu človeku zastane rozum. V priebehu pár dní po publikácií výsledkov SAV odborná verejnosť zo Slovenska ale aj medzinárodná zhodnotila výsledky práce SAV. Pán Kotlár má pravdu, o správnosti jednej a druhej správy bude rozhodovať prokurátor. Iné riešenie nevidím. Však tu ide o život a zdravie ľudí. Vraj kvôli nákupu ďalších vakcín a provízií z obchodu. Napriek tomu, že cca 2 roky bol k dispozícii preprint špičkových odborníkov, ktorí hodnotili vakcíny a ktorý sa stal dva dni po zverejnení záverov SAV článkom v kategórii peer review.

Môžeš dať príklad, ktorý ilustruje spoločnosť a jej indexy korupcie a demokracie?

Kanada, v čase keď som ju navštívil v roku 2001 index korupcie CPI TI 91 bodov. Bola to nádherne zorganizovaná harmonicky sa rozvíjajúca spoločnosť, ktorá vytvárala reálne podmienky pre rovnosť príležitostí a podnecovala inciatívu jednotlivca. Bol to výsledok systému, na ktorom sa nemalou mierou podieľal aj Piere Elliott Trudeau, dvojnásobný premiér Kanady. Trudeau presadil Ústavu a Chartu práv a slobôd.  Mal som možnosť vidieť reálnu verejnú hodinu otázok premiérovi Kanady Jeanovi Chretiénovi. Otázky mohli klásť len poslanci z opozičných strán a zmysel celého bolo preveriť, či skutočne premiér reálne vedie spoločnosť a má prehľad so všetkými udalosťami v štáte.

Dnes má Kanada index korupcie 75 bodov, čo je presne hranica, kedy spoločnosť v mojich kritériách udržuje slobodu. Je to výsledok progresívneho spôsobu vládnutia predsedu vlády Justina Trudeau. Vzdelaním učiteľ a vo verejnom živote občiansky aktivista, ktorý v živote nevytvoril žiadny produkt pre trh, ktorý by mu poskytol znalosti z reálnej praxe. Kritici mu vyčítajú viac imidžovej ako odbornej politiky, ktorá sa dá charakterizovať ako progresívna politika. Na grafe vidíš, že index korupcie klesá ďaleko rýchlejšie ako index demokracie. Je to dôsledok výrazného uprednostnenia formy so subjektívne posudzovanými parametrami pri konštrukcii indexu demokracie ako merateľného obsahu v prípade HDP. Iróniou osudu Kanady je, že je to presne syn otca, ktorý mal výrazný podiel na úspechoch Kanady.

Keď nerešpektuješ zákony prírody, čo sú  v spoločnosti zákony fyziky, biológie a evolúcie, výsledkom je pokles hodnoty indexu korupcie  na 75 bodov a s tým aj pokles na hranicu slobody.  Ak si prečítate môj zážitok z rokovania na Investičnom výbore, zistíte, že snahy zasahovať do aktív fondov našich politikov, čo sa vydávajú za ľavicových politikov sú v priamom rozpore s demokraciou, tak ako ju chápali v Kanade. Nuž a liberalizmus a progresivizmus nahrádza vedomosti a znalosti, ktoré, ak ich ovládaš, umožňujú kontakt spoločnosti s prírodou a s reálnym prepojením procesov spoločnosti s procesmi v prírode v duchu myšlienky Marca Aurélia.   

Ak by si mal spraviť záver k problematike demokracie na Slovensku, ako by vyzeral?

Slovensko potrebuje štrukturálne reformy. Sú to náročné reformy, kde analýzy každého spoločenského systému trvajú od 4 do 12 rokov podľa zložitosti. Ak by v Ústave SR boli správne a záväzné definície demokracie, spravodlivosti a jej kritériá, nebolo by potrebné zákon biológie v podobe muža a ženy explicitne vyjadrovať v ústave. Je nezmysel rozprávať o progrese s negatívnym vymedzovaním sa ku konzervativizmu. Však evolúcia človeka je v podaní opatrného overovania adaptačných vlastností človeka, kedy sa priemerne počas generácie t.j. 25 rokov mení z 25 000 génov človeka len 30. Znalostná krivka hovorí, že v roku 2009 len jedna vedomosť z tristo, získaná vedeckými postupmi má šancu uplatniť sa v podobe produktu na trhu a stať sa znalosťou. Preto experimenty vydávané za progres spoločnosti, ktoré príroda overila ako nefunkčné, nie sú riešením pre spoločnosť a určite neprispievajú k rastu slobody spoločnosti.

Boris Zala napísal knihu a dal jej názov Nedokončené revolúcie. Je to práve zákon prírody v podobe znalostnej krivky, ktorý hovorí, že revolúcie síce vedia zničiť minulé vzťahy, ale ďalšie pokračovanie revolúcie je racionálne len cez evolučné princípy overovania riešení. Pokračovanie ďalšieho rozvoja spoločnosti revolučnými nástrojmi, nech už im dáš názov progresívne, je vecne a obsahovo len ďalšou deštrukciou spoločnosti. Možno len súhlasiť s Borisom Zalom, niet revolúcie, ktorá by neprešla do deštrukcie a niet spoločnosti, ktorá prežila revolúciu, ktorá by sa neubránila ďalšej deštrukcii. Je to zákon prírody, ktorý určuje že revolúcie z princípu musia byť nedokončené.  Ak pôjdeš len po menách predsedov politickej strany Progresívne Slovensko tak Ivan Štefunko musel odstúpiť kvôli korupcii, Michal Truban zas prednášal ako užívať drogy rovno študentom univerzity, Irena Biháriová sa rovno priznala, že má problém s drogami, neschopná udržať rodinu, Michal  Šimečka zas chcel už v roku 2021 nariadiť povinné očkovanie.

PS ale majú vo svojich radách osoby ako Jaroslav Spišiak, ktorý chce zlegalizovať všetky drogy, ideológia transformácie z tolerancie na aktívnu podporu štátom LGBTI je prezentovaná Stahlovou, Plavákovou, Luciou Yar, Veronikou Ostrihoňovou  a Zorou Jourovou, pričom Prostredník reprezentuje progresívne náboženstvo včítane podpory LGBTI. Pseudo ochranu prírody pod heslom „Človek prírode nerozumie, preto nesmie robiť nič“ reprezentujú Martin Hojsík a Michal Wiezik, ktorí cez hnutie My sme les inicializovali vznik miliardových škôd na ekologických systémoch lesa a podieľajú sa aj na situácii, kedy medveď kaličí a zabíja ľudí. Nuž a pán Ľudovít  Ódor bol vo funkcii hlavného ekonóma a riaditeľa Inštitútu finančnej politiky (IFP) na Ministerstve financií SR , kde z tejto pozície „participoval na zavedení druhého dôchodkového piliera“ v SR, čo je obrazom masívnej inštitucionalizovanej korupcie v SR. Vo väčšine prípadov týchto politikov je hysterický fanatizmus pri presadzovaní svojho názoru, pričom argumentácia nie je založená na faktoch, ale na emóciách často vydávaných za fakty. Výkladnú skriňu systému hodnôt Progresívneho Slovenska predstavil študent Emil Hodál.

Národná identita vo svetle systému hodnôt a morálky spoločnosti

Kľúčom transformácie slovenskej spoločnosti je odstránenie korupcie od rekodifikácie Ústavy a nižších právnych noriem tak, aby došlo k reálnej spravodlivosti včítane vymožiteľnosti práva v čase, kedy ešte výrok sudcu je schopný zasiahnuť do bezprávneho procesu a zjednať spravodlivosť v čase, kedy to má zmysel. Objektívne zákony prírody v podobe fyzikálnych zákonov, zákonov biológie a evolúcie sa musia stať základným kritériom spravodlivej spoločnosti. Dosiahnutie aj spravodlivého výroku sudcu roky po dokonanom čine už ťažko pokladať za spravodlivosť, pretože nemá ako zvrátiť nespravodlivý stav.

Mladý človek musí zažiť reálnu ale spravodlivú súťaž, tak aby sa naplnila rovnosť v zmysle rovnosť príležitostí. Ak podnikateľ zistí, že prehral v čestnom súboji, tak bude mať motiváciu inovovať. Inovovať bude aj ten, čo vyhral, pretože bude chcieť vyhrať znova. Ak ale prehrá podnikateľ kvôli korupcii, tak ani ten čo vyhral a ani ten čo prehral, nebudú inovovať, zdroje investujú do korupcie. Korupcia tvrdo potláča osobnú iniciatívu jednotlivca, čo je jadro rozvoja spoločnosti. 

Hlavné okruhy transformácie spoločnosti sú:

• Zmena v školskom systéme musí zabezpečiť cez obnovenie súťaže kvalitu, čo je možné odstránením nezmyselnej kvantity
• Sociálny a zdravotný systém musia zaistiť kvalitnú tvorbu ľudského kapitálu ako nosnej hodnoty spoločnosti.
• Reforma energetického trhu musí zabezpečiť férové ceny tak pre investora ako aj pre občana
• Je potrebné ukončiť neefektivitu v II. pilieri dôchodkového systému
• Je potrebné zásadne zvýšiť potravinovú sebestačnosť spoločnosti.
• Je potrebné znovu obnoviť ekologické služby lesa a vyriešiť ekologické záťaže z minulosti.

Sociálny systém sa musí vrátiť do plnenia funkcií tak, ako to popisuje rozprávka O troch grošoch. Musí skončiť vysávanie zdrojov spoločnosti pre oligarchov na úkor mladých rodín, pre ktoré spoločnosť postavila nezmyselné ekonomické bariéry pre založenie a udržanie rodiny.

Mladí ľudia musia dostať k dispozícii systém hodnôt, ktorý im poskytne motiváciu k vybudovaniu svojej existencie a poskytne im rámec, na ktorom si vybudujú svoj vlastný zmysel života na Slovensku.

Ak by som mal zhrnúť moje skúsenosti, tak na príklade transformácie administratívnej budovy od roku 1997 je možné ukázať evolučný princíp postupnej rekonštrukcie tak, že budova dnes spĺňa kritériá stanovené pre budovy v EU na rok 2050. Oproti východziemu stavu v roku 1997 sme zredukovali emisie o 90%, spotrebu fosílnych palív o 80% so splnením kritérií spotreby energetických zdrojov pri prevádzke budovy tak, že spĺňa kritériá vyhlášky o efektívnosti budov A0. Čo je dôležité je, že budova má vyriešenú vnútornú klímu tak, že chráni ľudí pred tepelnými vlnami a chráni ich aj pred neprimeranou vírusovou náložou. Celý proces trval od roku 1997 do roku 2012 a postupne menil a stále mení budovu postavenú v roku 1980 na modernú trvale udržateľnú budovu. Trh ocenil tieto vlastnosti tak, že dnes máme k dispozícii pre zákazníkov už len posledných 40m² z celkových 3000 m². Posolstvom pre mladého človeka je nevzdať svoje sny, presne tak ako to vyjadril Usain Bolt.

Dušan, ty si sa osobne zameral na zdravie a medecínu. Prečo?

Človek, ak chce žiť, musí dať svojmu životu zmysel. Nuž a mať šancu pomôcť ľuďom ale aj sebe tak, že ich naučíš ako sa zbaviť chronických chorôb včítane rakoviny vytvára ďalšiu, rozšírenú motiváciu k životu. Každému, ktorému som pomohol sa obrazne stal ďalším členom mojej rodiny. Sú to úžasné vzťahy a dávajú popri vzťahom v okruhu rodiny ďalší rozmer k motivácii k životu a dávajú môjmu životu zmysel. A to je to, čo potrebuje mladá generácia – spoločnosť jej musí poskytnúť zmysel života spolu s hodnotovým systémom. Politici mladým ľuďom neposkytujú jasné a zrozumiteľne artikulované systémy hodnôt a na ne nadväzujúce spoločenské usporiadanie. A to je tragédia súčasnej spoločnosti. V kritických momentoch obrazne povedané človek volí medzi ponukou diabla v podobe moci, majetku a svetskej slávy a medzi poklonením sa SVOJMU BOHU. Ja som ponuku diabla odmietol.     

ING. DUŠAN LUKÁŠIK CSC., HONORS.SK sa zhováral pre Podtatranský kuriér

Vykazuje obdobie pandémie marec 2020 až september 2023 znaky fašizmu?