FILOZOFIA

6. mája 2023

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

Filozofia (z gréckych slov filó –milovať a sofiá – múdrosť), znamená „lásku k múdrosti“.

Filozofia je prostriedok racionálnej a logickej gramotnosti. Analýza javov má byť zároveň sprevádzaná syntézou, vedúcou k celostnému poznaniu, t. j. k poznaniu jednoty všetkého v bohatej rozmanitosti.

Filozofia ako logické a rozumné uvažovanie vzniklo v antickom Grécku v civilizácii s radikálnym zlomom – vstupom na pole filozofie v období 7. – 6. storočia pred n. l. Tu nastalo rozpojenie loga od mýtu. Tu sa viera a rozum rozdvojili, odlíšil sa mudrc od kňaza, proroka, veštca. Tu sa mudrc – filozof vzoprel nadvláde kňaza, stal sa bezvercom, začal sa spoliehať na vlastný rozum. Stal sa pochybovačom nepochybných právd, hľadačom pravdy. Začala vznikať vrstva skutočnej inteligencie, ktorá sa na svet začala pozerať vedecky.

Gréci prešli v názore na svet od teologického výkladu ku kozmologickému výkladu na základe pozorovania, bádania a premýšľania, stali sa prvými vedcami, prvými filozofmi (Bakoš, J., Intelektuál a pamiatka, 2004).

Vstup na pole filozofie začal v období 7. – 6. storočia siedmimi mudrcmi – korintský Periandros, mytilénsky Pittakos, spartský Cheiló, aténsky Solón, rodský Kleobúlos a Tháles z Milétu, ktorý študoval v Egypte a Babylónii (Zamarovský, V., Řecký zázrak, 1972).

Zakladateľom filozofie je Tháles z Milétu (640 p.n.l. – 542 p.n.l), ktorý je zakladateľ nielen tzv. milétskej školy filozofie, ale je zakladateľ gréckej a svetovej filozofie (Zamarovský 1972).

Miletus

Milétska škola filozofie sa po prvý raz pokúsila vysvetliť vznik sveta prírodovedecky, chápala svet materialisticky. Je to prvá zmienka o európskej „inštitúcii“, kde sa kládli otázky a hľadali odpovede, kde sa robil výskum a výučba, ktorá neskoršie po zavedení verejného školstva a po zavedení trojstupňovej sústavy vzdelávania dostala názov vysoká škola (Zamarovský 1972).

Po Thálesovej škole vznikli Platónova Akadémia, Aristotelov Lykeion, Zenónova Stoa a Epikurova Záhrada. Začiatkom helenistickej doby vznikli nové centrá učenosti v Alexandrii –Múseion a knižnica Bibliotéca, kde rozvíjali filozofiu, matematiku, geometriu, fyziku, mechaniku, medicínu, históriu a náuku o umení. Centrá učenosti boli aj v Antiochii a Seulekii, svoje Múseiony mali aj mestá Syrakúzy, Antiochia a Pergamon (Zamarovský 1972; Dostálová, R., Byzantská vzdělanost, 2007).

Grécku filozofiu delia bádatelia na tri epochy: predsokratovskú, ktorá sa zaoberala prírodovednými otázkami, sokratovsko-platónsku, ktorá sa zamerala na človeka a spoločnosť a na aristotelovskú, v ktorej filozofia dospela k syntéze a ňou sa začína vedecká perióda (Zamarovský 1972). 

Podľa L. N. Tolstého význam zmyslu života je hľadanie prapodstaty všetkých vecí. Najvyšší stupeň zbožnosti je čistá veda a najhlbší stupeň bezbožnosti je čisté náboženstvo, ktoré (namiesto hľadania) vytváralo špekulácie (Handžárik 2016 – z poznámok notára v ich dedine, ktoré pochádzajú zrejme od MUDr. Makovického, osobného lekára L. N. Tolstého).

Philosophia est scientia de supremis principiis omnimum rerum naturali rationis lumine comparata (filozofia je veda o prapríčinách všetkých vecí, získaná svetlom prirodzeného rozumu).

Filozofia je dôležitou humanitnou disciplínou a mala by byť najsyntetickejšou formou poznania.

Filozofia sa pokúša o syntetický obraz.

Filozofické vzdelávanie spočíva v kultivácii rozmýšľania, v získavaní celostného pohľadu na svet, v chápaní súvislostí javov sveta a predstavuje akýsi kompas v našom živote.

Filozofia podľa Voltaira nie je súhrn poučiek, dogiem, názorov či symbolov, ale je to veľký nástroj rozumu proti všetkým formám nerozumnosti, najmä predsudkom a starým formám myslenia.

V súčasnosti slovníky cudzích slov charakterizujú filozofiu nasledovne:

Medzi základné filozofické disciplíny patria: axiológia (estetika a etika), epistemológia, logika, história filozofie, metafilozofia, filozofia vedy, metafyzika (Ruisel I., MÚDROSŤ V ZRKADLE VEKOV,  2005).

Filozofia je veda o najvšeobecnejších zákonoch vývoja prírody, spoločnosti a myslenia (Šaling S. a kol., Slovník cudzích slov, 2002, s. 197).

Filozofia sa zaoberá miestom človeka vo svete a jeho vzťahom k svetu, ktorý existuje okolo neho a spolu s ním, s jeho životným smerovaním (Fürstová, M., Trinks, J., Filozofia, 1996, s, 9).

Filozofia je veda o najvšeobecnejších zákonoch vývoja prírody, spoločnosti a myslenia (Ehrlich, R. a kol.,  Kleines Fremdwȍrterbuch, Leipzig, VEB Biliographisches Institut, 1972, s.394).

Najstručnejšiu charakterizáciu filozofie sformuloval filozof Gasset: Filozofia je spoznávanie univerza. Univerzum je všetko, čo existuje(Gasset y, J. O., Was ist Philosophie?, 1967.

Filozofia sa pokúša zistiť pravdu o všeobecných zákonitostiach sveta a ľudskej mysle čisto špekulatívnym prostriedkami, bez použitia vedeckých metód. Preto sa občas nazýva „kabinentou vedou“.

Treba však jasne povedať, že filozofia vedou nie je, pretože jej chýba snaha formulovať hypotézy predpovedajúce konkrétne fakty a overovať tieto predpovede pozorovaním – nehovoriac už o overovaní pokusmi.

V antike bol názov „filozofia“ synonymom akéhokoľvek poznania. Dnes sa však filozofia zaoberá už iba takými problémami, ktoré exaktné vedy nezaujímajú buď preto, že ich považujú za bezobsažné (takými sú otázky o zmysle a cieli Vesmíru či o poslaní človeka v ňom), alebo preto, lebo ešte niet dostatok  konkrétnych poznatkov, ktoré by vede umožnili formulovať o týchto problémoch akékoľvek overiteľné tvrdenia (také sú v súčasnosti napríklad problémy podstaty ľudského, či zvieracieho vedomia).     

Prírodné zákony sú formou poznania, v ktorých súhrn jednotlivých prípadov spoja do jednoty vyššieho stupňa (Spengler, O., Zánik Západu. Obrysy morfologie světových dějin, 2017, s. 401).

Závery prírodných a technických vied sú pravdivé a nevyhnutné a úsudok človeka s nimi nijak nesúvisí (Johnson, P., Nepřátelé společnosti, 1999, s. 133).

Po porážke Grécka Rimanmi v roku 146 p. n. l. sa centrum moci presunulo do Ríma. V Rímskej ríši vznikali filozofické školy, rozvíjala sa filozofia, jednotlivé disciplíny sa začali oddeľovať od filozofie.

Západorímska ríša mala latinskú kultúru, ako jazyk používala latinčinu, ktorá sa súčasne objavovala na minciach a v legislatíve. V rímskej spoločnosti pretrval staroveký systém vzdelávania, ktorý bol založený na systéme triedenia vyučovacej látky, používanej v staroveku. Rímske školy mali plán postavený na siedmych slobodných umeniach: na tríviu – gramatike, rétorike, filozofii, a quadríviu – aritmetike, geometrii, astronómii a hudbe (Ježek, V., Byzantská paedia – Vzdělávání v Byzancii 2006, s. 48). Rímsky polyhistor a gramatik Varro pridal v roku 32 p. n. l. medicínu a architektúru, ktoré boli neskoršie známe ako slobodné umenia.

V Ríme sa nachádzala najvyššia štátna škola Athenaeum, založená v 2. st. n. l. cisárom Hadriánom, uctievateľom gréckej kultúry, kde sa prednášala rétorika, filozofia, literatúra a právo v latinčine i gréčtine. Dovtedy bolo možné študovať filozofiu len u jednotlivých filozofov. Ďalšie školy boli v Miláne a v Kartágu. Mestské školy gramatiky a rétoriky sa nachádzali v časti ríše, ktorú obývali Galovia – v mestách Lyon, Bordeaux, Vienne a Clérmont – Ferrand (Grant, M., Pád Rímskej ríše, 2006).

V rímskej ríši sa rozvíjala filozofia, právo, história a staviteľstvo. Rímska filozofia bola ovplyvnená helenistickými smermi (Kačmáriková, E. a kol., Vybrané problémy filozofie a dejín filozofie, 1997). No vzdelávací program bol prázdny, produkoval kultivovaných absolventov, ktorých prejav bol vyumelkovaný, ale celkom chýbali praktické a konštruktívne myšlienky. Osnovy škôl svedčia o zanedbávaní bádania a techniky (Grant 2006).

Rím bol skostnatený kultúrne i intelektuálne, nemal vôbec kontakt s helénskym svetom, akadémie v ríši sa nemohli rovnať tým v Alexandrii, Antiochii alebo Pergamone. Rím na rozdiel od Grécka predstavuje ústup od kritického človeka. Obyvatelia Rímskej ríše boli nevedomí, samotní boháči a politici nevedeli prakticky o svete, nevedeli nič o strednej Ázii, Číne alebo Rusku. Aj keď rozvinuli civilné a vojenské staviteľstvo, nezaujímali sa o vedu, nerozvíjali fyziku, chémiu či geografiu. Pritom bolo smiešne a neoprávnené stotožňovanie ríše s celým svetom (Soukup, J., Říše byzantská, Slované a Evropa, 1999, s. 134).

Navyše Rím vytvoril anticivilizačný a antihumánny systém rímskeho práva, ktorý je východiskom tzv. moderných právnych systémov, v ktorom morálku podriadili zákonu. Vznikla paradigma fungovania justície na Západe, kde Rímska ríša fungovala s jej patologickou iracionalitou vraždenia, kde desivá krvilačná justičná neľudskosť prenikla do samého centra súdnictva. Privilégiá a tresty pre bohatých a pre chudobných obyvateľov boli úplne odlišné (Grant 2006, s. 126).

Ďalším vývojom náuka o práve zostala zakonzervovaná v rímskom práve s výsledkom, že človek môže využiť ústavné práva len vtedy, keď má peniaze a na pôde “demokracie“ sú ústavné práva bez peňazí nič, s peniazmi znamenajú všetko. Právna náuka svoju vlastnú úlohu doposiaľ ani nepoznala. Všetky zákonodarstvá sú politickými, a síce stranícko-politickými aktami. Požiadavkou sa stáva prestavenie celého právneho myslenia podľa analógie vyššej fyziky a matematiky (Spengler, O., Zánik Západu. Obrysy morfologie světových dějin, 2017).

Právo sa zmenilo na právne krajčírstvo, právnici ušijú legislatívu a súdne rozhodnutia podľa priania objednávateľov pomocou nástroja právničiny – právnického jazyka.  

Vo Východorímskej ríši – Byzancii, s centrom od roku 324 v Carihrade, nastal rozvoj školstva, vzdelávanie vo filozofii a v ostatných odboroch bolo prakticky kontrolované kresťanskou ideológiou.

Carihradská akadémia, založená cisárom Konštantínom, bola reorganizovaná za vlády cisára Teodózia II. v snahe o centralizáciu a inštitucionalizáciu školstva. (Fuchs, F., Die hȍheren Schulen von Konstantinopel im Mittelalter 1926, s. 2).

Carihradská akadémia sa stala skutočnou univerzitou, akou boli prvé univerzity v Indii –„veľká univerzita Taxila“, miesto učenia véd, založená približne v 7. storočí p. n. l., kde sa študovali védy a 18 umení, vrátane práva, medicíny, vojenstva, lukostreľby a poľovníctva. Od 5.storočia  p. n. l. sa tu rozvíjalo učenie véd a v tomto storočí vznikli ďalšie dve univerzity – Univerzita Nálanda a Univerzita Paliputra (Dudáš, J., Absurdity vysokých škôl a inteligencie na Slovensku – Z vývoja európskych vysokých škôl, vedy a inteligencie, 2011, s. 32).

Na Carihradskej Akadémii sa vyučovali všetky odbory. Mala 31 katedier a to 13 pre výučbu v latinskom jazyku: pre rímske rečníctvo traja orátori – učitelia štylistiky a literatúry a 10 gramatikov, t. j. učiteľov gramatiky na nižšom stupni. Pre výučbu v gréckom jazyku bolo 15: päť sofistov – učiteľov štylistiky, rečníctva a literatúry a 10 gramatikov a navyše jedna katedra pre filozofiu a dve katedry pre novozaloženú výučbu práva. Vyučovala sa aj medicína. Bola zavedená evidencia študentov, uchádzači o štúdium museli pri zápise podať písomnú žiadosť s osobnými údajmi a s uvedením odboru, ktorý chcú študovať. Boli upozornení, že sa majú slušne a zdržanlivo správať, nesmú sa oddávať pitkám a hrám. Boli pod dozorom štátneho prefekta. V Carihrade existovala aj verejná knižnica, v ktorej boli cisárom ustanovené štyri miesta pre gréckych a tri miesta pre latinských knihovníkov (Fuchs 1926, s. 6).

Vysokoškolské centrá boli aj v Alexandrii, Aténach, Bejrúte. Strediská vzdelávania v medicíne boli Alexandria a Carihrad, monopol na právo mali školy v Carihrade, Ríme a Bejrúte (Fuchs 1926, s. 6).

V Indii vzniklo 4. storočí p. n. l. aj prvé ucelené, dôkladné a vyčerpávajúco prepracované dielo – je to , vyčerpávajúca súhrnná teória zaoberajúca sa štátnymi internými ako aj externými záležitosťami. Je podrobne rozpracovaná problematika štátu, spoločnosti a sociálneho života, štátnej ekonomiky, štátnej administrácie, zákonodarstva a riadenie justície, vnútorná bezpečnosť štátu, obrana a externé záležitosti (Kangle, R. P., (1965). The Kautilyia Arthašastra, Part III.,A STUDY, 1988, s. 2, 20). Dielo, ktoré vytvorilo humánne a civilizované právo, ktoré kultúrne a intelektuálne skostnatelým a sebastredným Rimanom mohlo dať vzor v tvorbe legislatívy. Dielo nebolo Rimanom a Európe známe až do 20. Storočia.

Na vyšších štátnych školách v Byzancii sa neučila teológia, hoci kresťanstvo sa stalo jediným povoleným náboženstvom. Cirkevné vzdelávanie existovalo v katechetických školách (grécke katechézis – katechéza znamená kričať niekomu do uší alebo vtĺkať do niekoho). Patriarchálna škola vznikla v Carihrade až v roku 1082. Cirkevné školy vznikali pri chrámoch, boli aj v sýrskej Antiochii, v Cezarei v Palestíne, v Gaze, v Edesse a inde. Potreba teologických škôl na prípravu kandidátov do vyšších kňazských funkcií vznikla až neskoršie. Dichotómia medzi svetským a cirkevným vzdelávaním v Byzancii neexistovala.

Byzantský vzdelávací systém prevzal vo veľkej miere grécko-rímsky pedagogický systém (Ježek, s.40) – dvojstupňové všeobecné vzdelanie v rámci trívia (gramatika, rétorika, dialektika) a quadrívia (aritmetika, geometria, astronómia, hudba alebo náuka o harmónii). Tento systém sa neskoršie stal aj základom talianskeho renesančného vzdelávacieho systému. Ideálom bol trojstupňový systém vzdelávania (Ježek 2006, s.49).

Celkovo možno povedať, že vzdelávanie vo filozofii a v ostatných odboroch bolo v Byzancii prakticky kontrolované kresťanskou ideológiou. Byzantská filozofia nevytvorila ucelený systém a neusilovala sa o novú interpretáciu sveta (Dostálová 2007, s. 192). Stala sa pomocnou „technológiou“ pre kresťanskú teológiu, podporovala helenizáciu kresťanstva. Zostala ustrnutá na úrovni 4. storočia aj v období scholastiky v západnej Európe.

Nastupujúce kresťanstvo, ktoré má neeurópsky pôvod a vzniklo na Blízkom a Strednom východe, bolo v podstate orientálne náboženstvo, ktoré nevyplynulo z etických a estetických prvkov humanistickej antiky – gréckej kultúry, bolo s ním v zásadnom a hlbokom rozpore.

Náboženstvo je systém názorov založených na viere v nadprirodzené bytosti, ktorými ľudia vysvetľujú to, čo pokladajú za nadprirodzené, posvätné/nedotknuteľné.

Náboženská filozofia je oxymoron, filozofia sa spája s múdrosťou a náboženstvo je založené na viere v Boha. Náboženské vzdelávanie je vnucovanie nevedomostí (Chomsky).

Náboženstvá predstavujú kolektívnu neurózu (S. Freud, The Future of an Illusion – Budúcnosť jednej ilúzie, Hogarth Press, 1928, s. 76).

Dejiny náboženstiev sú dejinami tvoriaceho sa božstva a teológia je v podstate mýtom (Eliade, M., DEJINY NÁBOŽENSKÝCH PREDSTÁV A IDEÍ I., II. III. (1995 – 1997); Kryveľov, I. A., Biblia očami vedy, 1986).

Boha a bohov stvorila ľudská fantázia, obdariac ich fyzickými, rozumovými i mravnými vlastnosťami človeka (Kryveľov 1986, s. 81). Človek si stvoril Boha podľa vlastného obrazu (Spengler 2017, s. 390).

Jahve je podstata biblickej ideológie a symbol moci skrytých síl a má atribúty diabla (Guyénot, L., Essays on Jewish Power, 2020). Jahve ako výtvor jahvistickej kaftanovej šľachty levitov je nespravodlivý, neľútostný diktátor posadnutý mocou, pomstychtivý, krvilačný, strojca etnických čistiek, homofóbny, rasistický, genocídny, sadomasochistický, nevypočítateľne zákerný tyran (Dawkins, R., BOŽÍ BLUD, 2016, s. 55).

Jahve/Jehova nie je nič viac než hlas levitov a rabínov, je sociopat alebo psychopat medzi bohmi, nie je nič viac ako sága napísaná niekoľkými generáciami ideológov – „kňazov“ a pisárov pre ich vlastný prospech (Guyénot, L., FROM YAHWEH TO ZION, 2018, s. 23, 449).

Ranné kresťanstvo bolo rôznorodé. V priebehu prvých štyroch storočí zápasili o podobu kresťanstva štyri prúdy. Vnútorné kresťanské konflikty medzi kresťanskými prúdmi boli slovné boje o moc, nie o teológiu (Ehrman, B, D., Lost Christianities – The Battle for Scripture and Faith we Never Knew, 2003, s. 7)

Marcionitské kresťanstvo odmietlo Starý zákon a jahvistické zvyky, stalo sa prevládajúcim zo štyroch prúdov kresťanstva v 2. a 3. storočí. No zvíťazila protoortodoxná vetva, ktorá v 4. storočí presadila paulínske kresťanstvo pôvodne farizeja Šaula, ktorý prenasledoval kresťanov s kľudným svedomím a potom sa obrátil na Pavla a stal sa zakladateľom paulínskeho kresťanstva (Ehrman 2003; Guyénot 2020).

Rím, Carihrad a cirkev devalvovali európske myslenie. Cirkev v štvrtom storočí zmenila kresťanstvo na nekresťanstvo zmenou paradigmy – prijatím genocídneho Starého zákona ako kánonu kresťanstva, ktorým sa konceptuálne a ideologicky ako „svätým hákom“ zavesila na jahvizmus (Guyénot 2018; Dawkins 2016).

Paulínske kresťanstvo formovalo európsku, najmä západnú civilizáciu, duchovne i organizačne agresívnym spôsobom už od štvrtého storočia. Kresťanský klérus zaviedol systematickú aktívnu intoleranciu, ktorá predstavovala úpadok racionálnej intelektuálnej aktivity. Na čele hnutia intolerancie bol biskup Augustinus, ktorý zaviedol do cirkvi pojem hriechu, „zdôvodnil“ násilné donucovane a bol vodca a patriarcha prenasledovateľov.

Ničenie literatúry cirkevnou hierarchiou je starého dáta, napríklad alexandrijský biskup Theofil dal zničiť veľkú knižnicu zostavenú Ptolemajovcami, v ktorej boli sústredené obrovské staroveké vedecké poznatky, čím spôsobil kultúre sveta nenahraditeľné straty. Jeho nástupca Cyril zničil Alexandrijskú akadémiu. Zberba niekoľkých mníchov v r. 415 prepadla filozofku Hypatiu, strhala z nej šaty, v chráme ju dobili palicou a fanatickí mnísi roztrhali jej mŕtvolu na kusy. Vrcholný klérus a mnísi uvrhli Európu do temnoty (Motyčka, J., Utajovaná história cirkvi, 2005, s. 79; Browser, E., Náboženství z opačného břehu, 2003, s. 96; Aleš, P., Cirkevné dejiny II., 1993, s. 18).

Kresťanstvo bolo konfiškované cirkvami, zneužité a odvrátené od svojich cieľov vnútorne, t. j. obrody človeka mravného a vonkajšej prestavby sveta v kráľovstvo rovnosti a slobody božej. Vinou cirkvi nenaplní svoje poslanie (Gide, A., in Tvorba č. 4/2015).

Po kresťanskej degenerácii európskeho myslenia v 6. storočí univerzálne zastrešenie Európy kresťanstvom malo za následok víťazstvo identity genocídneho Jeruzalema nad humánnou identitou Atén.

Zákazom filozofických Akadémií za cisára Justiniána I. (527 -565), ktorý v roku 529 zakázal vyučovať právo a filozofiu, zrušil financovanie týchto akadémií (Aleš 1993), sa Európa ponorila do doby temna.

Pápež Gregor I. definitívne porazil humánnu identitu Atén a nastolil genocídnu identitu Jeruzalema – dal v roku 600 spáliť palatínsku knižnicu v Ríme, dal rozbúrať antické stavby ako neznabožské. Zakázal kresťanom štúdium matematiky, zaoberať sa prírodovedeckou literatúrou a antickými autormi (Soukup 1999, s. 281). Celá antická vzdelanosť bola pápežstvom prehlásená za výplod zlého démona.

Cirkev v spoločnosti rozosievala kaleidoskopický idiotizmus, v ktorom sa svet mení na kaleidoskop „svätého“ písma. Starý zákon ako jediná kniha ohlasuje ľudské právo utláčať ostatných celé storočia, čo je profesionálny banditizmus v mene Pána. Ľudské právo „panovať“ nad prírodou sú anticivilizačné názory o „bohovyvolenosti“ nad prírodou.

Cirkev, uprednostňujúca tmárstvo a útlak zdravého rozumu, nastolila karcinóm vývoja stredoveku a novoveku. Z prenasledovaného náboženstva sa stalo prenasledujúce už od 4. storočia, prenasledovalo kresťanov i nekresťanov ako rôznych heretikov. Kresťanstvo sa presadilo počas 2 000 rokov horami mŕtvol, vojnou a mečom, zradou a vykorisťovaním (Rogalla von Bieberstein, J., Jüdischer Bolschewismus, Mythos und Realität, 2002, s. 86).

Prvé európske univerzity mimo Byzancie, založené na humánnom princípe rozvoja vzdelanosti s cieľom bádania, poznávania a formovania vyspelejšej a vzdelanejšej spoločnosti, boli tri slovanské univerzity – Devínska akadémia a akadémie v Ochride, v Preslaui (Šubjaková, E., DEVINgrad, 2007).

Devínska akadémia fungovala krátke obdobie (864 – 885), jej profesorom bol Cyril, profesor carihradskej akadémie, najvýznačnejšej univerzite v tej dobe a možno predpokladať, že zostavil učebné osnovy podľa carihradskej univerzity s tríviom (gramatika, rétorika a dialektika – filozofia) a nadväznými predmetmi quadrívia – aritmetiky, geometrie, práva, teológie a hudby. Akadémia nemala dlhé trvanie z dôvodu vyhnania jej učencov v rokoch 885 – 886 kráľom Svätoplukom.

Založenie Devínskej akadémie reprezentuje zrod prvého slovenského a slovanského školstva, zrod novej slovanskej kultúry. Byzantská vzdelanosť dala Slovensku vyššiu kultúru a ráz ako mali vtedy germánske krajiny. Bolo vytvorené slovanské písmo, staroslovenčina sa stala štvrtým liturgickým jazykom, bola vytvorená cirkevná organizácia s biskupstvom, položené základy literárnej činnosti v staroslovenskom jazyku, vznikla v ňom právnická literatúra (Soukup 1999, s. 244).

Po vyhnaní Metodových žiakov z Megalé Marábia kráľom Svätoplukom vznikli dve univerzity: Metodovi nasledovníci – Konštantín Preslavský založil akadémiu v Preslavi (okolo roku 885) a Kliment (asi 840 – 916) spolu s Naumom sú zakladateľmi akadémie v Ochride (dnes Macedónsko).

Stredoveké dianie v Európe výrazne ovplyvňovala vatikánska cirkev, po celý stredovek vládla nad intelektuálnym myslením Európy teológia. Právo v stredoveku bolo podriadené cirkvi.

ROZVODIE – Budúcnosť, ktorá už začala

Univerzity v západnej Európe začali vznikať až o tri storočia po Devínskej akadémii, nie však na humánnom základe, ale ako cirkevné korporácie pre boj cirkvi s názormi arabskej a gréckej vedy. Ich hlavná pozornosť sa sústreďovala na teológiu. Je účelné uviesť, že starogrécke texty skutočne zachránili Arabi, nie však moslimovia, ktorí neovládali starogrécky jazyk, ale sýrski kresťania (Guggenheimová in Fursov, A., Rozvodie, 2021, s. 113).

Stredoveké univerzity nevznikli na princípe rozvíjania poznania ako humánneho civilizačného úsilia ako v Grécku, ale naopak, na rozvíjanie obmedzeného poznania s účelom boja proti kritike cirkvi. Všetky univerzity vznikali so súhlasom pápeža a univerzitná výučba bola funkciou cirkvi. Hlavným poslaním výučby bolo udržovať a upevňovať tzv. „pravdy viery“ (Špirko, J., Cirkevné dejiny II, 1943, s. 422). Univerzita sa stala pákou pápežskej politiky, pápežstvo si vyhradzovalo vrchné právo nad univerzitami.

Pápežovo povolenie na cirkevných univerzitách bolo potrebné, len on bol najvyšším dozorcom štúdií a len on mohol udeliť facultaem uboque docendi. Do roku 1400 vzniklo 44 univerzít, 321 založili pápeži, 13 cisári alebo iní (Špirko 1943).

Západoeurópske univerzity vznikali ako cirkevné korporácie pre boj cirkvi s názormi arabskej a gréckej vedy, s ktorou prišli do styku počas križiackych výprav. Úlohou univerzít bolo predovšetkým slúžiť cirkvi a o tom svedčí založenie univerzity v Toulouse, ktorá mala slúžiť katolizácii niekdajšej katarskej oblasti, genocídne vyhubenej vatikánskou (katolíckou) cirkvou.

Antihumánna a anticivilizačná aktivita univerzít bola v západnej Európe už od vzniku vysokých škôl v 13. storočí, kedy napríklad učitelia parížskej univerzity sa správali ako utilitárna bezzásadová lumpeninteligencia – podporovala toho, kto mal moc. Parížska univerzita sa stala nástrojom represie. V 14. a 15. storočí nastal úpadok francúzskych univerzít, obzvlášť parížskej univerzity, spojený s morálnym úpadkom učiteľov, čo je očividné na jej vystúpení proti Jane z Arku, ako aj ich rozhodujúcu a neblahú úlohu na koncile v Kostnici (Kudrna J. a kol., Dějiny Francie, 1988, s. 142, 149, 197). Obdobne Oxford aj Cambridge boli vláde celkom k dispozícii. Dekan kolínskej univerzity sa zapojil do inkvizičného besnenia vatikánskej cirkvi príručkou Kladivo na čarodejnice (Sprenger, I., Kramer, H., Kladivo na čarodejnice – Malleus maleficarum, 1486).

zdroj: wikipedia

Stredoveké vysoké školy postupne nahradili kláštory v postavení centier gramotnosti, ktoré neposkytovali dostatočné vzdelanie. Inštitúcia, ktorú dnes poznáme pod menom univerzita, sa začala formovať v západnej Európe v Bologni ako universitas scholarum – obec-združenie žiakov koncom 11. storočia a bola pravdepodobne prvou vysokou školou v latinskom západnom svete v stredoveku po zániku rímskeho Athenea v Rímskej ríši. Jej zrod bol v roku 1088, keď sa učitelia gramatiky, rétoriky a logiky začali venovať právu.

Pomenovanie universitas magistrorum et scholarum – obec – združenie učiteľov a žiakov je pomenovanie školy poskytujúcej najvyššie vzdelanie. Pomenovanie univerzita ako vyučovacieho miesta všetkých vied (universitas litterarum) sa prijalo v 14. storočí a to najprv v Nemecku (Špirko 1943, s. 422). Hlavné odbory štúdia na stredovekých univerzitách boli teológia, filozofia, právo a medicína.

V Česku vznikla v Prahe Karlova univerzita po tom, čo v roku 1294 českí páni zabránili kráľovi Václavovi II. založiť v Prahe univerzitu. Cisár Karol IV. založil univerzitu v r. 1348, ktorá sa nevyvinula ako staré univerzity (boloňská, parížska, oxfordská) z vedeckej tradície udržovanej intenzívnou duševnou prácou, ale na príkaz panovníka podľa cudzieho vzoru a bez domáceho vedeckého zázemia. Bola založená bez spoločenskej potreby. V r. 1419 zanikla fakulta teologická, v r. 1436 právnická, zmizla aj lekárska fakulta a zostala len filozofická fakulta (vtedy artistická). Cudzina univerzitu neuznala a koncil ju prehlásil za uzavretú od r. 1416. Nakoniec bola v Prahe založená jezuitská univerzita, v ktorej český univerzitný národ nemal ani jeden hlas (Krystlík, T., ZAMLČENÉ DĚJINY 2, 2010, s. 19).

Biblia stavia Boha proti človeku.

Biblia zotrela z tváre Zeme národy Austrálie, oboch Amerík, zmrzačila Afriku a Rusko, zbavila euro-americkú civilizáciu kultúry rozmýšľania s výsledkom, že európska civilizácia latinsko-vatikánskeho kresťanstva nemala do 15. storočia takmer nič vlastné. Magické trio – kompas, strelný prach a papier ako aj kníhtlač pochádzali z Číny, náboženstvo z Východu, latinčina z Rímskej ríše, matematika z Indie prostredníctvom Arabov a Grékov, filozofia z gréckej antiky a pod. (Šmihula, D., Evolúcia práva, 2013, s. 164).

Kresťanské cirkvi sú zaťažené tromi ťažkými hriechmi: 1) pohanskou ideou vyvolenosti národa, pretože v prírode nie je nič vyvolené; 2) indoktrináciou kresťanov vierou v existenciu neexistujúceho národa (pozri Shahak, Israel, Jewish History, Jewish Religion, 2002; Kriwaczek, P., Jidiš civilizace, 2010); 3) akceptáciou genocídneho Starého zákona a adoráciou genocídnej ideológie neexistujúceho národa, ktorá ako ideológia, prevzatá Chazarmi a proselytmi, hlása ich svetovládu a vyhubenie iných národov (Guyénot 2020; Hoffman, M., Judaism Discovered from its Own Texts – A Study of the Anti-Biblical Religion of Racism, Self-Worship, Superstition and Deceit, 2008).

Logické a rozumné humánne uvažovanie sa vrátilo s renesanciou a osvietenstvom. Filozof Voltaire nenávidel pápežov a prelátov podozrivých z toho, že chcú odovzdať štáty cirkvi, odsúdil chameleónstvo teológov, mníchov považoval za parazitov.

Renesancia – toto obdobie bolo okúzľujúce. Oslovuje duch humanizmu a renesancie, najmä jeho pozdvihnutie ľudskej dôstojnosti. Osobnostiam tejto doby je spoločná snaha po „naturale“ – prirodzenom, po pravde…

Výrazne sa venuje pozemskému životu, jeho krásam a potrebám. Filozofické myslenie sa prenieslo z kláštorov na pôdu akadémií. V nich sa rozvíjal renesančný individualizmus a racionálne politické myslenie, na ktoré, potom nadviazali osvietenci.

Nadchýna tu sloboda až hýrivá úcta k rozumu, namiesto ustráchaného zbožňovania druhého sveta, uctievanie krásy pozemského života, vychutnávanie jeho radosti plnými dúškami.

Voltaire postavil autoritu faktu nad autoritu ničím nepodložených apriórnych hypotéz, uprednostnil konkrétne bádanie pred duchaplnými špekuláciami. Učiteľom mu bol anglický filozof John Locke, ktorý za zdroj poznania považoval nie vrodené idey, ale zmyslové skúsenosti.

Osvietenstvo vzniklo na základe nových poznatkov a vedy a za jej oslobodenie spod nadvlády cirkvi a teológie.

Osvietenstvo teda vzniklo ako nová politická filozofia, ktorá bola prejavom intelektuálneho vzostupu novo rodiacej sa buržoázie a úpadku a rozkladu šľachty a jej názoru na svet. Ponúklo nové idey a ciele, také ako viera v pokrok ľudstva, nadradenie rozumu nad autoritou tradície, rovnosť nad výsady, boj o pozemské šťastie človeka.

Osvietenskí myslitelia prišli s názorom, že nikto nemá mať monopol na pravdu. Najmä Voltaire presadzoval pluralizmus, vyzýval na toleranciu. Preto všetci osvietenskí filozofi útočili na cirkev ako na mocenskú, netolerantnú, utlačovateľskú inštitúciu.

Osvietenskí filozofi boli typickými racionalistami, spoliehali sa jedine na rozum.

Dnes nejde o nič iné ako rozširovanie nenávisti k mysleniu a duchovným hodnotám antiky, renesancie, vrátane osvietenstva.

Filozofia vrhá svetlo na ostatné vetvy učenosti, dávajúc im význam a zabezpečuje racionálnu bázu pre všetky činy a povinnosti. Vládca má byť vzdelaný vo filozofii (Kangle 1965, s. 130).

Systematická analyticko-syntetická analýza o „umení“ vládnuť neexistuje (Mrkos 2012). A dodnes neexistuje ani formálne vzdelanie pre životnú dráhu politika. Ani objektívne meradlá pre výkon politikov.

Pre analýzu vládnutia sa z filozofie vyčlenila politológia. V politologickom myslení však niet čo nové vymyslieť (Mrkos B. J., Mehler, Ha. A., Umenie vládnuť, 2012).

Osvietenstvo koncom 18. storočia začalo uvoľňovať hrádze poznania vymedzené cirkvou na čele s pápežom Gregorom I. v roku 600 (Soukup 1999).

Filozofický smer osvietenstvo formoval duchovnú atmosféru konca 17. storočia, ale hlavne v celom 18. Storočí s presiahnutím do 19. storočia.  Kant: „vykročením človeka z nesvojprávnosti zavinenej ním samým“. Táto nesvojprávnosť sa prejavuje ako neschopnosť človeka používať svoj vlastný rozum. 

Osvietenstvo zdôrazňovalo význam rozumu, avšak už nie v úzko racionalistickom zmysle vykonštruovaných filozofických systémov, ale v jeho širokom využití.

Osvietenstvo, nech vystupovalo akokoľvek otvorene, slobodne, racionálne, antikonšpiračne, sa zrodilo nie vo vlastnej réžii, ale v réžii slobodomurárskej sekty (filozof J. Sivák, 2022).

Osvietenstvo napriek niektorým svojim tienistým stránkam poskytuje jediný univerzálny základ na vytvorenie znášanlivej spoločnosti kdekoľvek na svete. No extrémni osvietenci, najmä z okruhu skrytých síl, vytrhli človeka z univerza ako pána nad prírodou, čo má dnes katastrofálne následky pre životné prostredie.

Ekofilozof J. Šmajs pozdvihol hlas proti brutálnej exploatácii Zeme v svojich dielach – „Kultura proti přírodě, 1994“, „Filosofie – obrat k Zemi. Evolučně ontologická reflexe přírody, kultury, techniky a lidského poznání, 2008“, „ O smiřování kultury s přírodou, 2012“, „Ústava Země. Filosofický koncept, 2015“. V diele „Fenomén technika, 2016“ obviňuje nespravodlivo technických vedcov z negatívnych javov techniky ako napríklad výroba zbraní, neuvedomujúc si, že nie technickí vedci, ale vládni úradníci ako nekultivovaní nevzdelanci z humanitných disciplín vo vedení štátov rozhodujú o smeroch výskumu a výroby. Technici vymýšľajú zariadenia, ale nezačínajú vojny.

Technika je súhrn postupov, prostriedkov a znalostí na uspokojovanie materiálnych potrieb človeka.

Vedecká revolúcia nastala v Európe v 17. storočí. Nazhromaždila obrovské množstvo vedeckých poznatkov ako rezervoára technických aplikácií a pripravila dostatok kvalifikovaných odborníkov pre priemyselnú revolúciu v 18. storočí, ktorá sa začala v Británii. Rozkvet modernej vedy je vo všeobecnosti spájaný s modernou dobou, s vedeckou revolúciou v 16. a 17. storočí, keď bádatelia začali používať experiment a overovať svoje tvrdenia.

Pokrok vedy viedol už od 17. storočia k vydávaniu encyklopedických diel. V stredovekom vatikánskom cirkevnom modeli bol najvyššou autoritou pápež, v reformácii Biblia, v modernom modeli však ratio, rozum, ktorý sa stal arbitrom vo všetkých otázkach súvisiacich s pravdou. Filozofia dostala prednosť pred teológiou, prírodné vedy pred milosťou, ľudské pred kresťanským.

Ako si plní filozofia svoje poslanie v novoveku a v najnovšej dobe?

Samotné dejiny ukázali, že jedným z hlavných rozporov ľudskej spoločnosti je stret medzi iracionálnym a racionálnym. Je to jeden z hlavných predmetov filozofie.

Filozofia by mala byť v predstihu pred spoločenským vývojom, mala by vytyčovať smery humánneho vývoja celej spoločnosti.

Jednou z funkcií filozofie je návrh humánneho-eticko-sociálneho systému spoločnosti a schopnosti predvídať budúcnosť. Schopnosť predvídať budúcnosť, t. j. vytvoriť si v mysli jej obraz, je vlastnosťou rozumného človeka.

Predvídanie umožňuje moci projektovať budúcnosť prostredníctvom určovania cieľov. Predvídanie si vyžaduje odvahu; nie nadarmo považoval Kant za heslo mysle Aude saper (“Majte odvahu vedieť”). Táto odvaha sa oslabuje v niekoľkých generáciách. Vytvorenie adekvátneho a esteticky príťažlivého obrazu budúcnosti si vyžaduje tok myšlienok osobitného typu. 

Rozvoj ľudstva spočíva v rozvoji človečenstva, ktoré sa prejavuje starosťou o blaho iných. Človečenstvo je princíp, ktorý je rovnaký pre ľudí všetkých humánnych náboženstiev, národov a rás.

Zmysel rozvoja človeka spočíva v tvorivej sebarealizácii, v odhaľovaní vlastného talentu  a schopnosti byť užitočným pre blaho celej spoločnosti.

Morálny kompas tvoria svedomie a zdravé hodnoty, ktoré sú pre človeka cenzorom, stanovujúcim jasné hranice toho, čo je dovolené a čo nie.

Pravda a láska nikdy nezvíťazia, lebo zvíťazil paleolitický princíp. Ľudstvo potrebuje novú a humánnu filozofiu svojej existencie.

Kríza západnej filozofie spočíva v materialistickom subjektivizme ako gnozeologickom východisku socializmu i liberalizmu. Oba pochádzajú z jednej a tej istej dielne filozofia W. F. Hegela, pozdvihujú ľudské poznávajúce „ja“ na bezpodmienečný princíp (Johnson 1999)..

Krízovú situáciu ľudstva, jej príčiny a možné dôsledky filozofi nepovažujú za problém. Filozofia opustila svoje pozície, zostala ochrnutá a s ňou aj moderná západná kultúra. Výsledkom je intelektuálna anarchia (Johnson 1999).

Stručnú charakterizáciu stavu filozofie prezentoval britský historik. Krízovú situáciu ľudstva, jej príčiny a možné dôsledky filozofi nepovažujú za problém (Johnson, P., Nepřátelé společnosti, 1999).

Storočná tradícia filozofickej povrchnosti, výstrednosti a tmárstva je evidentná na príklade Cambridgeskej univerzity, snáď najproduktívnejšej na Západe, v dobe spoločného pôsobenia Russela, Whiteheada, Moorea a Wittgesteina. Bádanie tejto školy temer úplne stratilo spojitosť so všeobecnými dejinami, s politickou náukou, sociológiou, rovnako aj s právom (Johnson 1999).

Cambridgeská filozofia je nielen izolovaná od iných vedných odborov, ale je navyše osekaná despotickými výmyslami typickými pre osnovy starých kresťanských univerzít. Filozofia sa ideologicky skorumpovala. Jej degeneráciu výstižne reprezentuje napríklad Russelov výrok: sedliacky rozum (t. j. zdravý rozum) stelesňuje metafyziku divochov“ (Johnson 1999).

Hegel urobil z filozofie mágiu a s jeho dialektikou nastupuje vo filozofii vek nepoctivosti, je spájajúcim článkom medzi Platónom a moderným totalitarizmom, plodí Marxa, ktorý svoje „intelektuálne“ inžinierstvo prepracoval na sociálne inžinierstvo (Grečo, P., Revolúcia, demokracia a masová kultúra – K antropologickým a politologickým aspektom filozofie Nikolaja Berďajeva, 2013).

Hegelova filozofia, ktorá v najväčšej miere inšpirovala zbraň hromadného ničenia marxizmus, skončila neúspechom filozofie ducha, pretože nedokázala pochopiť vnútornú podstatu osobnosti, osobnej duchovnosti. Nastala schizma ducha, zo života sa vytráca cnosť, charakter, cieľ a dochádza k vulgarizácii jazyka, zvykov, správania a kultúry (Toynbee in Fursov 2021, s. 89).

Berďajev požadoval „deklaráciu práv duše“, ktorá nebude podriadená žiadnemu politickému systému, lebo popieranie duchovnosti je zároveň popieraním človeka. Neodňateľné práva človeka, kladúce medze moci spoločnosti nad človekom, v skutočnosti neudeľuje príroda, ale duch. Sú to duchovné práva, a nie prirodzené práva, lebo príroda nijaké práva neudeľuje. Ľudské povinnosti sú hlbšie ako ľudské práva, veď na nich sa tieto práva zakladajú. Právo vychádza z povinnosti. A právny pozitivizmus je prispôsobovanie práva politike a lobistickým záujmom (Berďajev in Grečo 2013, s. 71, 91 – 93).

Katedrová filozofia neudržala – a vari ani nemohla udržať – krok s fyzikou. Tá je vysvetliteľná v jedinom jazyku, a tým je matematika. Filozof má jedinú možnosť vniknúť do problematiky: študovať niekoľko rokov fyziku (a stať sa vlastne fyzikom!).

Postmoderná filozofia, ktorá podporuje „politickú korektnosť“, zdôrazňuje kultúrny relativizmus a potláča objektívnu realitu.

Postmodernizmus je radikálnym odmietnutím osvietenských noriem, klasickej logiky a racionality. Je to štýl, v ktorom je “všetko dovolené”, “apoteóza bezdôvodnosti”. Neexistuje tu žiadny pojem pravdy, iba úsudky konštruujúce akýkoľvek súbor „skutočností“. Tento prechod sa odohráva na širšom pozadí antimodernizmu – popierania noriem racionálneho vedomia vo všeobecnosti. V politickej praxi to znamená neustále prerušovanie kontinuity, čo prudko sťažuje reflexiu a predvídanie.

Filozofia tzv. postmodernistickej metódy dekonštrukcie prináša sebadeštrukciu a kultúrny kolaps. Je to explicitne nielen protivedecký postoj „filozofov“ Derridu a Heideggera, ale i úpadok filozofie, intelektuálna a anticivilizačná zvrhlosť, patologický jav na tvorbu chaosu v spoločnosti. Pre tzv. postmodernú filozofiu a jej náuku o poznaní je typická kritika rozumu vedúca až k jeho likvidácii (Berďajev in Grečo 2013, s. 42).

Dekonštrukcia je odstránením akéhokoľvek zmyslu z textu a vloženie ideologického konštruktu.

Deštrukcia je zmes marxistických a neoliberálnych pojmov a kategórií s odklonom od elementárnych noriem logiky a dôslednosti v uvažovaní.

Derrida obhajoval cenzúru ako prostriedok deštrukcie západnej civilizácie. Pravda sa nahrádza, substituuje ľudským konštruktom – prefabrikovanou „pravdou“. „Na Západe hodnota pravdy stráca na význame a miesto nej sa vytvára vyfabrikovaná pravda“ (Wagner, F., Is truth still of value?, europhysics news, 2007). Ide o antihumánny a anticivilizačný jav.

Tzv. postmoderna nás už od čias Derridu či Baudrillarda učí, že všetko si je navzájom rovné, neexistujú nijaké hierarchie hodnôt, a preto vlastne nemôžu jestvovať nijaké objektívne fakty či pravdy, lebo ich fakticita a pravdivosť sú odvodené od názoru jedinca, ktorý ich posudzuje (Johnson 1999, s. 125).

Filozofi a iní učitelia a absolventi humanitných disciplín stoja v prvých radoch degenerátov ako tvorcov deštruktívnych vzorcov manipulovania vedomia a správania. Vedomie ľudí – potlačenie alebo vyzdvihovanie sa uskutočňuje prostredníctvo vzdelávania, médií, kultúry, umenia a nastavení v politike, ekonomike a legislatívnej sfére.

Humanitní vzdelanci vo filozofii, sociológii či politológii diskutujú o nedostatkoch rôznych spoločenstiev, najmä kresťanstva a islamu, ale o rasistických a zločinných cieľoch svetovládnej ideológie skrytých síl mlčia (Hofffman, M., Judaism Discovered from its Own Texts – A Study of the Anti-Biblical Religion of Racism, Self-Worship, Superstition and Deceit, 2008; Guyénot 2018; Guyénot 2020). Je to vedomá naivita?

V akademických kruhoch humanitných disciplín existuje odpradávna istá intelektuálna prostitúcia (G. Murín, Slovenské pohľady č. 1/2018).

Podľa EÚ musia študenti technických univerzít mať určité percento humanitných predmetov. Mali ich aj v obmedzenej podobe v dobe diktatúry KSČ ako marxizmus-leninizmus (Dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia namiesto histórie, Historický materializmus, Dialektický materializmus, Vedecký komunizmus a sociológia). Dobre, a platí to aj naopak? Majú študenti humanitného štúdia určité percento technických a prírodovedných predmetov? Nie! Absurdita vzdelávania v sylaboch humanitných disciplín.

Humanitná akademická obec podobne ako v stredoveku vymedzuje teritórium diskusie – onú mantru o politickej korektnosti. Je to akademická klika kúpená za drobné (Rostas, Zem&Vek č. 11/2014).

Humanitné disciplíny sú dnes obyčajným placebom (t. j.) falošnou náhradou, náhradou skutočného vzdelania. Štúdium humanitných disciplín, najmä sociológie, oslabí schopnosť nezávisle myslieť i absorbovať informácie, ktoré nebudú v súlade s jeho naprogramovaním. Dnešné vysoké školy nie sú zasvätené Pravde (Makow 2016, s. 236 – 240).

Humanitné disciplíny so svojou pseudo-intelektuálnou vatou vytvárajú mentálnu hmlu (Dudáš 2017). Výsledkom je hlboká kríza západnej antikultúrnej kultúry a modernej spoločnosti.

Päť dekád indoktrinácie obyvateľstva Západu vzdelávacou a mediálnou sústavou, fenomén jalovej akademickej diskusie a gloriola anticivilizačnej západnej nadradenosti a prázdnej nadutosti, metodika dekonštrukcie hodnotovej pyramídy západnej kresťanskej kultúry, patologický altruizmus voči proti prirodzeným komunitám je prejavom anticivilizačného javu degradácie filozofie ako dôsledku pôsobenia novej zbrane hromadného ničenia – Frankfurtskej školy neomarxizmu (FŠNM), ktorá deformovala hodnotové systémy modernej spoločnosti.

Západný svet sa dá charakterizovať ako „svet mŕtvych mozgov“. Francúzsky filozof Jacques Derrida, narodený v Alžírsku v sefardskej rodine, bol považovaný za zakladateľa dekonštrukcie. Tento pojem, inšpirovaný Heideggerom, znamená niečo ako „konštruktívna deštrukcia“, prevracanie a rozkladanie tradičných významových pozícií, aby sa ich zložky uvoľnili zo skamenelých spojení a dali sa znova oživiť v nových súvislostiach. Slúži k relativizácii hodnôt.

Vzdelanci, najmä humanitní, prezentujú Západ ako spoločenstvo prevažne s pokrokovým vývojom, bez váhovania negatív a pozitív a skryté sily (Mutínsky, P., Historické kořeny současného judaismu, 1992), ktoré ho infiltrovala cirkev od cca 3. storočia n. l., spôsobujúce antihumánne a anticivilizačné smerovanie vývoja Západu, sú mimo ich záujmu a pozornosti. Preto diela humanitných vzdelancov o spoločenských javoch nie sú objektívne, nespĺňajú požiadavky vedeckosti, kĺžu po povrchu a mnohokrát zavádzajú a navyše aj klamú.

Podľa židovského autora: „… ten, kto do hĺbky porozumie dejinám sveta, aby získal celkovú predstavu, zistí, že od staroveku až do súčasnosti proti sebe bojujú dva protichodné prúdy, prelínajú sa dejinami a neustále formujú: mesiášsky prúd (svetovládna ideológovia jahvizmu/talmudizmu/judaizmu – židov) a civilizačný antimesiášsky prúd (nežidov – tzv. gójov)“ (J. Jehouda: L ´Antisémitisme, miroir du monde, Éditions Synthesis, 1958, s. 185).

Kritický kanadský vzdelanec židovského pôvodu uviedol: Zápas medzi „kresťanským“ a „židovským“ pohľadom na svet je stredobodom vývoja západného sveta(Makow , H., Ilumináti – Sekta, jež se zmocnila světa 2012, s. 60).

G. Klimov v diele „The Keys to Power” (Kľúče k moci), odhalil, že tajná spoločnosť (Medzinárodné bratstvo degenerátov) riadi svet (https://www.hnrymakow.com/ /only_homosexual_degenerates_wi.html).

Humanitné disciplíny, najmä filozofia, sociológia, politológia, psychológia, pedagogika, historiografia a žurnalistika degenerovali a degenerujú na spoločenskú hru a stali sa nástrojom novodobých šamanov, mágov, prorokov a mystikov, a predstavujú spätný chod civilizácie.

J. Fuchs – videorozhovor

Súčasné myslenie je založené na radikálnych omyloch o realite a ľudskom živote. Novoveká filozofia pripravila človeka na animálny spôsob života. Jedna časť filozofického mainstreamu presadzuje neempirickú metodológiu, ktorá podľa Kanta je nevedecká metafyzika.

Zrieknutie sa používania logiky vedie k atrofii rozumu, predominancii paleokortexu, víťazstvu predstavivosti a fantazírovania, čo je forma myslenia, ktorá je typická pre limbický mozog, ktorý sme zdedili po našich predkoch – stavovcoch.

Ľudstvo potrebuje novú a humánnu filozofiu svojej existencie.

Kde vo filozofii existuje závažná debata na pozadí ohrozenej civilizácie? Iste, sú tu akademické debaty – „mucha bzučiaca vo fľaši“, pustovník so svojím súkromným jazykom… Nezdar cambridgeskej filozofie je stelesnením nezdaru filozofie ako celku (Johnson 1999).

Kde je tu filozof, ktorý by navrhol eticko-sociálny systém? (Spengler 2017, s. 963).

Kde je teória vybudovania životaschopnej spoločnosti s rozvojom duchovných kvalít ľudí, kultivovanie zdravého spôsobu života a pravidiel dobrých medziľudských vzťahov? Šťastie nespočíva v konzumnom blahobyte.

Už v roku 1922 písal nemecký vzdelanec Spengler o zániku Západu a poradca troch amerických prezidentov Buchanan viní zo smrti Západu Frankfurtskú školu neomarxizmu (FŠNM) (Spengler 2017; Buchanan 2012). Obaja menovaní a tiež iní vzdelanci stanovili anamnézu. Tá je však pre civilizačný vývoj nepostačujúca, je potrebné určiť diagnózu a následne stanoviť terapiu. To je úloha predovšetkým humanitnej inteligencie.

Neschopnosť či neochota filozofov a iných humanitných „vzdelancov“ odhaliť a charakterizovať antihumánne sily reprezentuje jej kognitívnu impotenciu a strach. Je to dôkaz absencie elít a intelektuálov, zrada inteligencie (Benda, J., Zrada vzdelancov, 1926).

V posledných desaťročiach nám boli vnútené diktatúry ideológií anticivilizačného neomarxizmu.

Subkultúra ideológie neomarxizmu je absolútne protiľudská, temná, príšerná. Znamená koniec projektu: človek a civilizácia. Dnešná ľavica je monštrum, je to zvrátenie ľavicovej idey, teda anarchizmus.

Neomarxizmus je totalitárny ideovo-politický systém, ktorý znamená masívny rozchod s ľudskými právami

FŠNM predstavuje historický nezmysel, idiotizmus produkujúci nezmysly, popiera najzákladnejšie práva – prirodzené práva, a dokonca požaduje aj slobodu výberu pohlavia. FŠNM je vírus európskeho neomarxistického nihilizmu, je pôvodcom smrti Západu (E. Fromm in Buchanan, P. J., Smrt Západu, 2012, s. 121).

Filozofia tak bola vykázaná z oblasti základných filozofických otázok. Filozofi sa obmedzujú na citovanie a datovanie myšlienok – prekonaných, vyvrátených vedou často už pred stáročiami.

Filozofia opustila svoje pozície, zostala ochrnutá a s ňou aj moderná západná kultúra. Výsledkom je intelektuálna anarchia.

Obdobie, do ktorého sme vstúpili, je opäť nová doba temna ako liberálny fašizmus, ktorý sa maskuje „demokraciou“ ako formou bez obsahu. Perfídni anglosaskí bankári chazarského pôvodu z londýnskej City a Wall Streetu v New Yorku nahradili pojem stredovekej inkvizície „rúhanie sa“ pojmami nedefinovaný „extrémizmus“ proti bielym, vyprázdnený „antisemitizmus“, prevertovaný „holokaust“ a „útok proti náboženstvu, národu a rase“ a degenerovali justíciu a celý verejný priestor v euro-americkom konglomeráte (Berďajev 2004; Koestler 1976; Kľosov 2020; Iskrová 2012).

Súčasná kríza nám ukazuje kolaps skorumpovaného Západu. Deklarácia ľudských práv bez deklarácie ľudských záväzkov je logicky nezmysel.

Moderná západná „superspoločnosť“ otvorene prešla na stranu zla. Nikdy predtým nebolo zlo tak bezostyšne vydávané za dobro. Zlo získalo zásadne nové formy. Predtým neslýchané v ľudských dejinách. K prechodu Západu na stranu zla prispeli bizarné filozofické koncepty, sociologické teórie a umelecké trendy. Pripravili mu pôdu a odôvodnili ho.

Etický relativizmus popiera prirodzený mravný zákon. Genderový feminizmus, resp. gender mainstream znamená odstraňovanie prirodzených rolí mužov a žien v rodine.

Liberálna demokracia je totalitný systém represívnej tolerancie na potláčanie pravicových myšlienok a hnutí, ktorý podporuje extrémistické ľavičiarske ciele. Profesori a politológovia vôbec nevedia, ako funguje spoločnosť (J. Fuchs)

„Vrcholom“ logickej tuposti americkej filozofie je severoamerický pragmatizmus so svojou naivnou tézou: „Okrem úspechu pri styku s vecami niet inej pravdy“ (Gasset y, O., Was ist Philpsophie, 1967, s. 41).

Moc a sila vládnej moci v SŠA stojí na dvoch pilieroch: na vojensko-priemyselno-finančno-mediálnom komplexe a na spolupráci (vykorenenej) inteligencie z celého sveta. Toto bude zatiaľ najväčšia zrada vzdelancov.

Zúfalo chýba súboj myšlienok, vyargumentovaných alternatív civilizačného pokroku. Pomenovanie nových problémov a riešení v dobe globálnej spravodlivosti, ako sú civilizačné hrozby, vyčerpanie prírodných zdrojov, populačná explózia spojená s migračnou hrozbou, potreba redefinície kapitálu, potreba redefinície politického systému, nájdenie nového modu vivendi – vzťahu medzi technikou a človekom, medzi človekom a prírodou, sú nahrádzané výrobou nových a nových ideologických rámcov pre globálneho prediktora. Svedčí to o znefunkčnení či umŕtvení filozofie, je to jej útek od podstatných problémov, zrada jej spoločenskej úlohy a poslania a podriadenie sa zbrani hromadného ničenia FŠNM, zlyhanie a civilizačná zrada.

Ak slová, pojmy a myšlienky strácajú svoj význam, nastáva chaos.

Multikulturalizmus je ideologická doktrína na riedenie kultúrnej i demografickej identity spoločnosti. S multikulturalizmom môže súhlasiť iba tupý dobytok (M. Koller, vojenský analytik).

Európske hodnoty Západu sú postavené na princípe koristníctva, lúpenia, drancovania, pustošenia, agresie a kolonizácie, ktoré sú aj základom bláznivého projektu Nového svetového poriadku.

Duch stredoveku, intolerancie, bigotného dogmatizmu stále straší vďaka architektom rozvratu.

Brutálne by súčasný stav filozofie mohol byť charakterizovaný tak, že filozofia predstavuje smetisko intelektuálnych snažení ľudského ducha. Na tomto smetisku nájdete všetko, čo neobstálo v prísnej skúške vedeckej metódy.

Otázka podstaty života mohla by byť predmetom filozofie (tento smer sa nazýva vitalizmus) dovtedy, pokiaľ sa neobjavila biochémia, ktorá vie dnes do najmenších detailov vysvetliť celý metabolizmus. *Teraz nám už vitalizmus nemá v živote čo povedať, a preto na otázku o podstate život je už filozofia potrebná. No filozofia mysle (zaoberajúca sa podstatou myslenia) predstavuje vedecké pokusy o riešenie tohto posledného zo závažných vedeckých problémov. Avšak v ten deň, keď urobí veda prvé kroky smerom k riešeniu tohto naozaj náročného problému, bude možné filozofii zahrať smútočný pochod a vyprevadiť ju definitívne mimo sféru (serióznych) ľudských záujmov – tak ako to s ňou urobili v minulosti postupne fyzika, chémia či biológia.

Zásadne iný prístup k civilizačne upadajúcej filozofii mal nemecký filozof Hans Albert svojím dielom „Traktat ȕber kritische Vernunft“ (Traktát o kritickom rozume) z r. 1960. Rovnako aj účasťou v tzv. spore o pozitivizmus, v ktorom sa postavil na stranu K. Poppera proti predstaviteľom zbrane hromadného ničenia FŠNM – R. T. W. Adornovi a J. Habermasovi, čím sa stal medzinárodne známym. K. Popper, pre mnohých guru povojnového liberalizmu, videl ako základný prejav slobodnej otvorenej spoločnosti blahodarnú kritiku. Túto svoju predstavu vyhrotil v pojme falzifikácie: preukazovanie pravdivosti tézy za pomoci pokusov ju vyvrátiť (https://www.giordano-bruno-stiftung.de).

Podľa filozofa Alberta filozofia by nemala cirkulovať v sebe samej, ale by mala riešiť významné problémy kriticko-racionálneho myslenia v politike a spoločnosti. Ako predchodca kritického racionalizmu požadoval vedecký spôsob myslenia, ktorý sa vyznačuje jasnosťou, schopnosťou kritiky a otvorenosťou k alternatívnym spôsobom myslenia (https://www.giordano-bruno-stiftung.de).

Duch je sloboda a sloboda je hlavným atribútom ducha. Moja sloboda končí tam, kde začína sloboda druhého, je sofistikovaná pasca na ľudí. Slobodu zdieľame všetci, je nedeliteľná.

Odveká túžba po pravde však z ľudského vnútra nevymizla, a tak sa jej substituovanie a falšovanie v nespočetných ideológiách a pseudofilozofiách na čele s politickou lžou – politickou „korektnosťou“ – modernou inkvizíciou zmenila na „kultúrny“ teror.

FŠNM sa tento nezmysel pokúsila presadiť cez politické mimovládne inštitúcie a stala sa dominantnou silou vo filozofických,  sociologických a komunikačných náukách. V SŠA je napríklad zavedený katalóg „trestných činov z nenávisti“ a perzekvovanie tých, čo prejavili nesúhlas s politickou „korektnosťou“ – z hľadiska filozofie jazyka ide o sémantický kolaps.

Žiaľ, technický a technologický pokrok nám nepriniesol vyšší stupeň slobody a duchovného rastu. Práve naopak, ešte viac nás vohnal do otrockej závislosti od peňazí, od uspokojovania narastajúcich telesných a technických potrieb. Úpadok ľudského myslenia a cítenia dospel v súčasnosti do takého štádia, že bude veľmi ťažké sa z neho pozviechať. Stratu schopnosti prenikavo logicky premýšľať a uvažovať do hĺbky bude veľmi ťažké preklenúť

V slovenskom prostredí útek filozofov od poslania filozofie reprezentuje viacero javov, ktoré reprezentujú nedovzdelanosť povojnových generácií ako následok genocídy slovenskej inteligencie po roku 1944 a obzvlášť po roku 1948.

Predovšetkým chýba kauzálna analýza všetkých spoločenských procesov, najmä po roku 1989, čo je zlyhanie filozofie a ďalších humanitných disciplín ako sociológia, politológia, právo, ekonómia, história.

Stále absentujú komplexné pohľady na spoločenský vývoj a ak sa objavia, kĺžu iba po povrchu“ (Hrubec, M., Príprava na spoločenskú zmenu, Literárny týždenník 2015).

Chýba návrh systémovej zmeny politického systému pre spoločnosť namiesto pre obyvateľstvo nefunkčnej iracionálnej „demokracie“ ako formy bez obsahu, ktorá nikdy nikde nebola, nie je a v princípe ani nie je možná (Rousseau; Dolejší, Miroslav, Analýza 17. listopadu 1989, 2014; Berďajev in Grečo 2013) na humánny politický systém na základe najvyšších hodnôt – humánneho bytia a poznania, ku ktorým ľudstvo po dlhom vývoji dospelo (Dubovský, J., Mantra „demokracie“ a liberalizmu, 2022).

Tieto fakty navrhujú zrušenie ústavov humanitných disciplín v Slovenskej akadémii vied ako neplniacich si svoje úlohy, sú nefunkčné antihumánne a protislovenské, sú zbytočnými požieračmi financií z daní obyvateľstva. Navyše, niektoré podľahnúc zbrani hromadného ničenia FŠNM, vyvíjajú činnosť proti vlastnému obyvateľstvu. 

Úroveň činnosti vzdelancov v oblasti filozofie na Slovensku je vhodné ilustrovať niekoľkými typickými príkladmi. Učiteľ filozofie profesor E. Višňovský z Univerzity Komenského v Bratislave v jeho oneskorenej štúdii o problémoch školstva a krízy nielen v akademickom prostredí, ale aj v celej spoločnosti, uviedol: „Čas, keď sa treba pozrieť na celú problematiku oveľa fundamentálnejšie (a fundovanejšie), teda nielen z hľadiska momentálnych operatívnych cieľov či záujmov, ale urobiť vedeckú sebareflexiu nášho akademického života, sa dávno naplnil. Zvlášť pohľad zo strany samotných akademikov na ich vlastnú súčasnú situáciu absentuje takmer úplne“ (Višňovský. E. a kol., Univerzita, spoločnosť, filozofia: realita verzus hodnoty 2014, s. 35). Filozofi by mali byť v predstihu pred spoločenským vývojom, mali by vytyčovať smery humánneho vývoja celej spoločnosti. Vyjadrenie prof. Višňovského je evidentným dôkazom zaostávania slovenskej filozofie a filozofov za spoločenským vývojom minimálne o 24 rokov.

Učiteľ filozofie E. Višňovský v rozpore so skutočnosťou tvrdil, že niet kritických reflexií od samotných akademikov, pričom v osobnom rozhovore uviedol (Višňovský 2014), že čítal polytematickú knihu kritických reflexií J. Dudáša „Absurdity vysokých škôl a inteligencie na Slovensku“ (2011), ktorá dôkladne analyzuje a systematizuje poznatky z vývoja spoločnosti, školstva a inteligencie na Slovensku v celej histórii, vrátane tej po roku 1989. V knihe sú citácie viacerých kritických autorov, závažných štúdií samotných akademikov. Zo strany Višňovského teda ide o nepredstaviteľný prejav citačnej intolerancie či ignorancie, spojený s klamaním čitateľa, čo je v ostrom protiklade s odbornou i humánnou morálkou.

Učiteľ filozofie Višňovský na čele šesťčlenného tímu vypracovali návrh na reformu školstva „Učiace Slovensko“ – s deviantnou a školstvo rozvracajúcou inklúziou a inými deviáciami. Návrh nie je návrhom na návrat školstva na vzostupnú trajektóriu kvality školstva, ale je pokračovaním jeho degradácie (Višňovský a kol., Učiace sa Slovensko, 2017, s. 226).

Konštatovanie učiteľky marxisticklej filozofie Farkašovej, že „odhaliť autorov a šíriteľov neprávd je veľmi zložité“ (Farkašová, E., Život vo svete (ne)dôvery, Slovenské pohľady, 2019), znamená, že deštrukčné sily spôsobujúce rozvrat spoločnosti sa nedajú spoznať a identifikovať. V porovnaní s výsledkami seriózneho bádania kritických autorov to evokuje nielen myšlienku o jej kognitívnej inkompetencii či dokonca kognitívnej impotencii, ale navyše vypovedá o snahe ponechať tieto sily neodhalené, čo je zrada civilizačného poslania filozofie.

Útok na existenciu slovenského národa vedie najstaršia univerzita na Slovensku – Univerzita Komenského vo veľkej vydláždenej dedine Bratislava s absenciou akademickej intelektuality po roku 1948 ako aj po roku 1989, ktorej akademický senát už v roku 1990 dokázal svoju vidlácku úroveň v konfrontačnej diskusii s poradcami EÚ o zásadách zákona o vysokých školách (Dudáš 2011, s. 224). Prím v degenerácii vedie jej filozofická fakulta, ktorej dekan M. Zouhar po vzore svojho otca a degenerátov otcov a praotcov súčasných pokrokárov – progresívcov (vo väčšine bývalých ako ideových pracovníkov komunistickej strany) do nezmieriteľného boja smerujúceho k likvidácii slobodného vedeckého bádania a jeho nahradenia ideovými poučkami neoliberalizmu tým, že spáchal zločin – zrušil Katedru slovenských dejín Hrnko o útoku na existenciu slovenského národa : (Hrnko, A. Necháme zničiť spoločenské vedy na našej prvej univerzite progresívcami? 29.3.2023).

Umelé a násilné pretláčanie žien do vedúcich pozícií, schválila Univerzita Komenského v Pláne rodovej rovnosti koncom roka 2021 a implementovať ho začala začiatkom ďalšieho roka. Plán predpokladá zaviesť rodovú dimenziu vo všetkých kurzoch a výskume. Rod sa bude skúmať aj v grantových žiadostiach. Plán rodovej rovnosti bol na škole prijatý vnútorným predpisom – smernicou rektora Mareka Števčeka (nie vedeckou radou?!). V ňom sa konštatuje, že univerzita si určila záväzné opatrenia na podporu rodovej rovnosti, ktoré sú rozdelené do piatich oblastí intervencie (https://www.postoj.sk/126692/rodovo-citlive-maju-byt-vsetky-predmety-oslavy-diverzity-budu-raz-rocne). Takto deviantní jedinci v riadiacich funkciách debilizujú spoločnosť.

Násilne pretláčaná agenda tzv. rodovej rovnosti v euro-americkom konglomeráte, je ďalší prejav zbrane hromadného ničenia FŠNM, čo je kopanie do otvorených dverí, ako keby legislatíva ženám zabraňovala možnosť zastávať aj najvyššie miesta v riadiacich orgánoch štátnych a spoločenských inštitúcií, má v čelných pozíciách učiteľky filozofie – Szapuová, Kiczková a Farkašová vedú na Filozofickej fakulte UK Centrum rodových štúdií, ktoré má za úlohu vplývať na rodovú dimenziu vo výskume a vzdelávaní na celej UK. Tieto filozofky pritom pred rokom 1989 vyučovali na fakulte marxizmus

Plán rodovej rovnosti UK, 26. marec 2023), čiže slúžili neonáboženstvu diktatúry zbrane hromadného ničenia marxizmu. Nie sú to informačné nuly –  intelektuálne, morálne a hodnotovo vyprázdnené osoby?

Veda je to, čo charakterizuje univerzitu. Uvedené anticivilizačné a antihumánne bizarnosti nie sú vedou.

Učiteľka marxisticko-leninskej teórie poznania a plodná publicistka docentka E. Farkašová z Komenského univerzity označila polytematickú knihu kritických reflexií (Dudáš, J., Absurdity vysokých škôl a inteligencie na Slovensku – Z vývoja európskych vysokých škôl, vedy a inteligencie, 2011) za kontroverznú (teda spornú), pričom neuviedla, v čom je sporná/kontroverzná. Označiť pravdivé zobrazenie krízového stavu školstva a spoločnosti za kontroverzné je prejavom nielen odbornej, ale aj morálnej zvrhlosti a kognitívnej impotencie.

Profesor filozofie V. Leško a ďalší traja učitelia filozofie z Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach odmietli recenzovať knihu s objektivizujúcim pohľadom na vývoj spoločnosti od 6. st. pred n. l.  Dudáš, J, Lexikón menej známych a mätúcich sekulárnych a náboženských pojmov – Netradičný objektivizujúci náhľad do svetových dejín a celkového diania 2017). Dokonca učiteľka filozofie z UPJŠ Košice doc. M. Mičaninová sa vyjadrila, že: „Nie som si celkom istá, či by som bola vhodným recenzentom“.

Učiteľ filozofie profesor Višňovský prosbu o sprostredkovanie schopného a ochotného recenzenta filozofa na polytematické dielo kritických reflexií „J. Dudáš, Lexikón …., 2017“,  ignoroval a ani nereagoval, čo možno chápať ako absenciu humánnej i odbornej morálky a zradu poslania filozofa. Nie je to typický slovenský vidlácky „vzdelanec“?

Absurditou akademickej sféry je, že rektori ako univerzitní politici zahájili politickú spoluprácu s vládnou mocou svojimi smernicami o nahlasovaní nedefinovanej tzv. protispoločenskej činnosti (majú suplovať orgány štátnej moci políciu a justíciu) a akademická pospolitosť zostala ticho, čo je svedectvom absencie intelektuálov a inteligentov. Nie je to svedectvo o korupcii nedovzdelaných a akademickou mocou zakomplexovaných a hodnotovo vyprázdnených kariéristov vo funkciách rektorov v predklone pred degenerovanými primátmi v politike a nereprezentuje to zradu univerzitnej intelektuality, zradu vzdelancov?

Navyše rektori „kamenných univerzít“ v SR i ČR (Praha a Brno)na priamu výzvu, či sú za slobodu vedeckého výskumu, ani nereagovali s jedinou výnimkou rektora TU Košice, ktorý sa postavil za slobodu vedeckého výskumu. Deje sa tam akademická korupcia, žiaľ, už to nie je o slobode myslenia a bádania, ba naopak, je to spätný chod civilizácie.

Ani predseda/prezident Slovenskej akadémie vied prof. Šajgalík, ani predseda Učenej spoločnosti Slovenska prof. Moczo nereagovali na výzvu, či podporujú slobodu vedeckého výskumu.

Nadto ani akademické senáty týchto univerzít nereagovali na túto výzvu s výnimku akademického senátu TU Košice, ktorý sa postavil za slobodu výskumu. Nie je táto zrada akademického prostredia dôkazom absolútneho odborného i morálneho dna prostredia? Zrada inteligencie na pokračovanie.

To sú prejavy hnitia prevažnej časti akademickej inteligencie, čo je zrada inteligencie, ktorá potrebuje generálny výplach.

Kvalita inteligencie z čias štúrovcov, vrátane morálky, prežíva len tu a tam ako dávny relikt u nemnohých jednotlivcov (Dudáš 2011, s. 13).

Ak múdri ľudia ostanú ticho, tak aj otitulovaní hlupáci a rôzni intelektuálni a morálni eunuchovia ako degenerovaní primáti budú čoraz drzejší.

Autor: Doc. Ing. Ján Dudáš, DrSc.

Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN: SK80 7500 0000 0040 1415 4359

Ilustrácie: kartinkin.net

Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

Spravodajstvo

Smie cudziemu veleniu podliehať už aj zdravotníctvo?

VIDEO: Je v pláne nová alternatíva pandémie pripravovaná WHO v blízkej budúcnosti? Čo by nám nemalo uniknúť v rozhovore objasňuje ...

Nasledujúci článok

Spravodajstvo

Rímsky klub „Limity rastu“ propaguje 86 % genocídu svetovej populácie

foto: D. Meadows, screenshot/Youtube Dennis Meadows, jeden z hlavných autorov knihy The Limits to Growth Rímskeho klubu, je členom Svetového ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

KULTÚRA A MULTIKUTURALIZMUS

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Kultúra je komplex poznatkov, viery, umenia, morálky, zvykov a iných schopností získaných človekom ako členom spoločnosti v ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

ANTIKULTÚRNA KULTÚRA ZÁPADU

JEAN DUBUFFET BRUTART RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Vzdelanci, najmä humanitní, prezentujú Západ ako spoločenstvo prevažne s pokrokovým vývojom, bez váhovania ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

MULTIKULTURALIZMUS NA SLOVENSKU

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Multikulturalizmus zažíva slovenský národ už vyše tri storočia s viacerými národmi, národnosťami i dvomi etnikami, a to ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

INTELIGENCIA AKO SOCIÁLNY JAV

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Európa je kolonizovaná. Indoktrinácia – aktuálna – každodenné spravodajstvo; hlboká – dlhodobý proces naočkovať celý ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

Naratív

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA NARRATIVE A story or acount of something that has happened; process, methods or skills involved in ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

LOGIKA

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Logiku založil Aristoteles ako čelnú časť filozofie a chápal ju ako náuku o formách myslenia. Za jej ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

INTELIGENCIA AKO PSYCHOLOGICKÝ JAV

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Pojem inteligencia sa obvykle chápe v dvojakom zmysle: v zmysle psychologickom a v zmysle sociálnom Inteligencia ako psychologický jav ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

VEDA

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx Veda zahŕňa odhaľovanie zákonitostí okolitého sveta a ich vyjadrenie vo forme zákonov. Veda ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

POLITICKÝ SYSTÉM

obrázok: vectorstock.com free-vectors RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Motto 1: Myšlienky bez hnutia sú bezmocné. Hnutie bez myšlienok je bezcieľne. ...