„DEMOKRACIA“ AKO NOVÉ NÁBOŽENSTVO

25. februára 2023
foto: fineartamerica

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

Je potrebné povedať, že v „demokracii“ si najprv ľudia zvolia zástupcov, aby konali v ich prospech a úžitok, a potom sa čudujú, že nemajú šancu ovplyvniť ich škodenie štátu a spoločnosti, či ich odvolať! Je to doslova boj o život. Zvolíme si kata a potom sa čudujeme, že nám ide po krku. Tým len dokazujeme, že skutočný princíp fungovania „demokracie“ je pre nás terra incognita, sme len „ovčania“, ovce a barani, nie občania. Pritom máme v našich dejinách príklad efektívnej štátnej kontroly s právomocou odvolávať aj najvyšších štátnych úradníkov – ministrov a tou bola Štátna rada prvej SR, pričom parlament bol vytvorený na stavovskom princípe, ktorý pôsobil kvalifikovane a proslovensky v ťažkom období (pozri napr. M. S. Ďurica, Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí, 2003). Lenže v práve, geopolitike i histórii nedovzdelaní učitelia a absolventi socialistických právnych meštianok (JUDr. L. Chriašteľ) o tom nevedeli a navyše si dali text ústavy posúdiť  právnikmi v niektorých štátoch, ktoré sú ovládané dlhodobo skrytými silami, čo svedčí o ich nerozhľadenosti v geopolitike a odbornej naivite.

Táto „demokracia“ je kladivo na bielych, pojem analogický dielu profesora a dekana kolínskej univerzity I. Sprengera a dominikánskeho mnícha H. Krammera Kladivo na čarodejnice (Sprenger, I., Krammer, H. 2006), čo bola zvrhlosť „politickej korektnosti“ akademického prostredia a cirkvi v hone na tzv. čarodejnice, čo však boli vedmy, bylinkárky a liečiteľky. Pokusy o zmenu v spoločnosti vznikajú opakovane, ale úspech sa doteraz nedostavil. Prečo? Pripomína to aj ekonóm medzinárodnej úrovne prof. Husár, že nemožno napredovať, ak nevieme, kam chceme, čo chceme, kedy chceme a s kým chceme kráčať. Možno je to sarkastický postreh, ale väčšine Slovákov postačujú plné obchodné siete menej hodnotných potravín a nejaké peniaze na nákupy.

Príčinou tejto absurdity politického fenoménu „demokracie“ je rozdielnosť a nesúmeriteľnosť mechanizmov na výber osôb do riadiacich funkcií štátu a rôznych inštitúcií. Napríklad riaditeľ jadrovej elektrárne nie ustanovený „demokratickou“ voľbou zamestnancov, ale je menovaný. Prečo? Keby sa vyberal voľbou, mohli by zamestnanci vybrať na základe svojich predstáv a sľubov kandidátov aj nekompetentného, čo by mohlo spôsobiť v limitnom prípade aj haváriu elektrárne s následným ohrozením obyvateľstva. Čiže túto dôležitú riadiacu funkciu nemožno vyberať princípom „demokracie“, lebo riadenie jadrovej elektrárne je zložitá technicko-organizačná úloha, vyžadujúca nielen formálnu kompetenciu, danú najmä vzdelaním, ale aj morálku, pretože morálka je nad všetkým (Aristoteles) a činnú kompetenciu, ktorú osoba má dokladovať činne kompetentnými skutkami. Preto ani riaditeľa jadrovej elektrárne nemožno vyberať voľbami zamestnancov. Arény, kde sú vhodné „demokratické“  postupy, sú skrátka obmedzené.

Štát je zložitý sociálny supersystém, nie menej zložitý ako riadenie jadrovej elektrárne. Aké podmienky sú kladené na výber osôb do riadiacich funkcií štátu cez tzv. demokratický výber formou politických strán? Ústava, ktorá zaviedla systém „demokracie“, nestanovuje žiadne podmienky na kandidátov do parlamentu, ani na členov vlády, ani na prezidenta. Navyše –  ústavodarca v „demokracii“ je ľud, no ústavozákonodarca, čo je vlastne hovorňa (parlé z francúzskeho jazyka) parlament, „demokraticky“ ignoroval ľud ako ústavodarcu pri schvaľovaní ústavy, a to aj pri novelizáciách ústavy, čo je vo flagrantnom rozpore s princípom deklarovanej „demokracie“. Schizofrénia práva a právnikov ako vyšitá, popierajú to, čo deklarujú ako základnú hodnotu.

Nadto, peniaze ako rozhodujúceho politického činiteľa, ktorý ovplyvňuje aj právo, ústava nepozná, je slepá a hluchá, čo je zásadný civilizačný nedostatok. Veď už nemecký filozof Spengler v roku 1926 analyzoval tradičné stáročné podplácanie v britskom parlamente – podplácanie členov parlamentu má pôvod v anglickom parlamente, kde boli členom parlamentu vyplácané odmeny za vhodné hlasovanie – táto typická britská tzv. demokracia, ktorej výsledky žneme aj dnes – a tvrdil, že žiadny text ústavy nepozná peniaze ako politického činiteľa (O. Spengler, Zánik Západu. Obrysy morfologie světových dějin, 2017). Pomocou peňazí uskutočňujú sily spoza opony akékoľvek akcie a procesy, aj proti humánnemu napredovaniu ľudstva a realizáciu všetkých anticivilizačných dejov. Veď už macedónsky kráľ konštatoval, že „osol naložený zlatom otvorí každé dvere“.

V ústave je viacero nášľapných mín proti „demokracii“ proti prirodzeným právam človeka, teda  proti obyvateľstvu. Napríklad podľa ústavy (čl. 26, odsek 1 vs. odsek 4) sloboda prejavu je a nie je, ústava (čl. 12, odsek 2) pripúšťa slobodu akejkoľvek viere, náboženstvu, ideológii, politickému i inému hnutiu – pri absencii požiadaviek civilizovanosti a humánnosti – teda pripúšťa slobodu aj silám, ktoré sú nedemokratické, antihumánne, totalitárne, svetovládne, otvorene či skryte vražedné a anticivilizačné, na rozdiel od ústavy prvej SR, postavenej na síce na iracionálnom princípe Boha kresťanskej morálky dekalógu, kde tieto deviácie a extrémy boli zakázané. Tým ústava pôsobí anticivilizačne, znemožňuje odhaľovanie antihumánnych síl. Nadto v rozpore s deklarovanou rovnosťou občanov ústava zaviedla dve kategórie občanov – odlišné právne postavenie poslancov NR SR a členov ústavného súdu vs. občania.

Čiže už ústava umožňuje dostať sa do riadiacich funkcií osobám bez humánnej i odbornej morálky a bez formálnej kompetencie – a vznikajú podivné javy, napríklad bábkoherečka je ministerkou pre informatiku, „demokratickými“ voľbami vybratý minister menuje hutníckeho inžiniera do funkcie riaditeľa Výskumného ústavu srdcových chorôb,. ba dokonca sa stali prípady zvolenia analfabetov do funkcie starostov.

Do očí bijúce nedostatky politického systému „demokracie“ sú tak evidentné, že je divné a otázne, prečo nikto neanalyzuje tento politický systém.

Priemerný občan, obzvlášť ak sa živí fyzickou prácou, sa nezaujíma o politiku, čo je pre neho osudové. Prírodovedná a technická inteligencia rieši tak sofistikované problémy, že o ich sofistikovanosti sa humanitnej inteligencii ani nesníva, nezdvíha svoj pohľad na problémy riadenia spoločnosti. A humanitná inteligencia, ktorej sociálnou úlohou je vytvárať, akumulovať a distribuovať poznatky, ako to špecifikoval sociológ profesor Bláha vo svojom diele (Sociologie inteligence, 1937), si túto úlohu neplní, čo je evidentný dôkaz absolútnej zrady inteligencie, na ktorú zradu poukázal už francúzsky vzdelanec J. Benda (Zrada vzdělanců, 1929).

Žiak Rutheforda a úspešný novelista Angličan C. P. Snow v svojej prednáške „The Two Cultures“ (Dve kultúry) pred senátom univerzity v Cambridge v roku 1959, ktorá vyšla knižne pod názvom „The Two Cultures and Scientific Revolution“ (Dve kultúry a vedecká revolúcia) a vzbudila živú diskusiu na oboch brehoch Atlantiku (http:/en.wikipedia.org/wiki/The-Two-Cultures) diagnostikoval priepasť medzi vedcami (scienses – prírodné a technické vedy) a humanitnou inteligenciou (humanities), ktorá bola nielen prekážkou vo vedeckom pokroku, ale dokonca predstavovala a predstavuje hrozbu prežitia západnej civilizácie. Stanovil anamnézu, diplomaticky uviedol, že typické vládnuce triedy západných spoločností pozostávajú z absolventov humanitných disciplín a tieto kruhy sú neefektívne a veľmi zle vybavené na to, aby vedeli, čo veda ponúka na riešenie problémov spoločnosti. Prirovnal ich k luditom v anglickom textilnom priemysle, ktorí ničili stroje, mysliac si, že ony sú príčinou ich nezamestnanosti. Diagnostiku nerobil a ani terapiou nenavrhol. Následne boli prezentované názory, že namiesto skutočných osobností sa z absolventov rôznych škôl vytvárajú tri kategórie: nekultivovaní vzdelanci (prírodovedci a technickí vedci), kultivovaní nevzdelanci (absolventi humanitného vzdelávania, umelci-emocionalisti) a nekultivovaní nevzdelanci (administratívni pracovníci v štátnej správe).

Význačný český intelektuál 20. storočia uviedol výstižný výrok: „Kto nepozná súvislosti svetových javov za posledných cca 300 rokov, nemôže byť dobrý vodca ani dobrý politik“.

Vzdelanci sa stali otrockým a zbabelým stádom (M. Dolejší, Analýza 17. listopadu 1989, 2014, s. 185). Zásada antických filozofov „de omnibus dubitandum“ (o všetkom treba pochybovať) je dnes pre verejný diskurz, ako aj pre inteligenciu, terra incognita.

A každý je ticho, najmä právnici, tvorcovia ústavy a jej novelizácií, nespravodlivo nadštandardne vysoko finančne odmeňovaní, ktorí nevytvárajú žiadne hodnoty na rozdiel od iných profesií ako sú prírodovedci a technici, ktorí sú chrbticou vývoja spoločnosti. Z toho plynie otázka, na akej úrovni bola a je slovenská spoločnosť, že má takú ústavu a na akej úrovni je právnická inteligencia, otitulovaná aj najvyššími akademickými titulmi, že stvorila takúto ústavu?

Už v minulosti justícia v značnej miere spoluvytvárala dobu komunistickej totalitatúry KSČ, obhajovala a zabezpečovala legislatívne a súdne panovanie diktatúry KSČ, po roku 1989 pohlavárov diktatúry ochránili. Hlavné zákony týkajúce sa politického systému boli vypracované v období november 1989 až jún 1990, a dodnes platia. V tichosti zmenili trestný zákon tak, že z pojmu „verejní činitelia“ vypadli hlavní zodpovední za diktát KSČ –  tajomníci, šéfovia a iní nomenklatúrni pracovníci. Z trestných činov sa stali priestupky, ktoré boli amnestované Havlom (Sýs a Spáčil 2010, s. 15, 85). Skutoční vinníci boli ponechaní mimo pozornosti. Bol to odpútavací manéver od podstatných problémov vykrádania štátu.

Navyše nepoznajúc geopolitiku a antihumánnu degeneráciu práva na Západe, súc na vidláckej úrovni nerozhľadenosti, bez svojej reflexie a vyvodenia dôsledkov odhodili predchádzajúce sluhovstvo náboženstvu KSČ komunizmu, bezproblémovo vplávali do uvoľneného stavu spoločnosti, skočili na návnadu nového náboženstva „demokracie“ a v jej mene až na mikroskopické výnimky slúžia novej moci, často vynášajúc nezákonné rozsudky pôsobia proti obyvateľstvu. Justícia je chorá.

Princípom práva sa stala lož, čo potvrdil aj sudca ústavného súdu (J. Dudáš, Absurdity vysokých škôl a inteligencie na Slovensku, 2011, s. 301) Nie je to dôkaz tvrdenia medzivojnového absolventa práva, že po roku 1948 sa bratislavská fakulta práva (a neskoršie ostatné) zmenila na právnickú meštianku (JUDr. L.Chriašteľ) či právnickú základnú školu resp. električkovú školu (JUDr. P. Železník)?

Právne systémy v Európe, postavené na základe rímskeho práva, zhodnotil napríklad filozof Spengler konštatovaním, že vo všeobecnosti všetky legislatívy sú však čírou náukou, právna náuka svoju vlastnú úlohu doposiaľ ani nepoznala a vyslovil požiadavku na prestavenie celého právneho myslenia podľa analógie s vedeckými disciplínami vyššej matematiky a fyziky (Spengler 2017, s. 514). Odborný právnický text má byť korektný, nepripúšťajúci viacero výkladov. No nepresnosť, interpretačná viacznačnosť formulácií zákonov odlišuje právnikov od vedcov.

Na rozdiel od vedy, v ktorej na princípe pravdy môže byť len jeden názor – napríklad na Ohmov zákon, v práve, vytvorenom na princípe dohovoru, každý právnik má aspoň dva právne názory, podľa českého ministra pravosúdia až tri právne názory, čo je príčinou chaosu v práve a tento tristne nízky stav v práve reflektoval český politik: „Neznám línejší a hloupější bandu než jsou právnici(M. Zeman, Jak jsem se mýlil v politice, 2004).

Právo je náuka, nie teória, lebo teória je súbor konzistentných poznatkov overených praxou a to často legislatíva s rozpornými ustanoveniami ako schizofrénna nespĺňa. Nebezpečenstvo práva pre spoločnosť spočíva v tom, že v politickom systéme „demokracie“ je sudca ultimatívnym rozhodcom a dôsledky tejto degenerácie práva zažíva celý Euro-atlantický konglomerát najmä po druhej etape svetovej vojny. Princíp vôle či dohovoru nie je princíp pravdy, na ktorej je vybudované vedecké poznanie a poznávanie.

Z celkového počtu 10 atribútov právneho štátu je v legislatíve SR po roku 1989  viacnásobne porušených päť atribútov, a to tých najpodstatnejších (Dudáš 2011, s. 295). Dôsledkom nedokonalosti legislatívy je absencia Montesquieuom požadovaného dôsledného rozdelenia politickej moci na tri skutočne nezávislé moci – zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Podľa ústavy súdna moc je de facto podrobená výkonnej a zákonodarnej (čl. 134 odsek 2; čl. 145, odsek 1; čl. 150; čl. 151, odsek 2). Veľká moc výkonnej moci spočíva v určovaní obsadenia všetkých súdov, a tým má v rukách osud každého občana (Spengler 2017, s. 858).

Podľa Spenglera bez peňazí v „demokracii“ nedosiahnete právo a prax na Slovensku dokazuje, že sudcovia na Slovensku sa stali obchodníkmi s právom (JUDr. Adriana Krajníková, Ministerstvo spravodlivosti SR vedie fašistka, Samizdat 2020). Navyše lenivosť sudcov reflektovala exministerka pravosúdia: „… keď bude tých 200 sudcov podávať štandardný výkon, všetky tieto prípady sa vybavia do roka. Čo bude potom?“ Súdnictvo SR je na úrovni afrických krajín (Dudáš 2011, s. 285, 297).

Žijeme v reálnom svete ovládanom geopolitikou. Ovplyvnený politickou „korektnosťou“, teda politickou lžou ako klamorečou „demokracie“ nikto neanalyzoval v zmysle pravdivého a celistvého poznania túto schizofréniu výberových mechanizmov štátu, chýba vecný rozbor systému tzv. demokracie, chýba analýza a syntéza, chýba kritika, polemika i morálka je v spoločnosti terra incognita. Meradlom našej kultúrnej ustrašenosti, spustnutosti a sebaklamu je i to, že ani žiaden významný vzdelanec a mediálny kritik túto hru na „demokraciu“ nenazval pravým menom (H. Makow, Ilumináti – Sekta, jež se zmocnila světa, 2016). Nie je to opiát „demokracie“ a zrada inteligencie?

Ku knihe: Je to ako scenár pre sci-fi film z päťdesiatych rokov minulého storočia. Ľudskosť prevzal satanský kult. Každý, kto chce mať výhody, musí slúžiť tomuto kultu vedome alebo nevedomky. Naši politickí lídri sú sexuálne vydieraní, aby zaistili lojalitu. Hoci tieto kultové falické pamätníky a pyramídy sú všade, nikto si netrúfa spomínať ich meno alebo označiť ich dominanciu. Trpíme poznávacou disharmóniou. Sme pod neustálym fyzickým útokom zo strany masových médií, ktoré to nikdy neuznajú. Spoločnosť je obrovsky slepá a hluchá, keď je vedená démonmi. Murphyho zákony sú pravdivé. Keď to môže ísť zle, tak to tak pôjde. Pre ľudstvo to platí. Západná spoločnosť bola skorumpovaná kultom. Úzka kľučka kabalistických bankárov, Iluminátov nahradila Boha (tj prírodné a morálne zákony vesmíru) špeciálnymi menami „humanizmus“, „dôvod“, „pokrok“. Odteraz prevráti pravdu na faloš, boha na diabla a uzákoní, že homosexualita, promiskuita, pedofília, beštialita a incest sú zdravé a prirodzené.

V roku 2022 sa konečne objavila štúdia, ktorá láme ľady nevzdelanosti ohľadne „demokracie“. Politický systém „demokracie“ bol analyzovaný v knihe „Mantra „demokracie“ a liberalizmu“ (J. Dubovský, Mantra „demokracie“ a liberalizmu, 2022). Ale nielen analyzovaný, ale je v nej aj na základe syntézy návrhov kritických autorov načrtnutý/navrhnutý politický model ako humánny a civilizovaný model riadenia spoločnosti výberom najlepších princípov z demokracie, monarchie a aristokracie.

K politickému fenoménu „demokracii“ sa už v minulosti vyskytli odhaľujúce vyjadrenia. Už francúzsky osvietenec J. J. Rousseau tvrdil, že demokracia z princípu je nemožná. A ruský filozof N. Berďajev, ktorého Lenin na parníku filozofov vyhnal z Ruska, stručne a výstižne charakterizoval „demokraciu“: „Demokracia“ je forma bez obsahu(N. Berďajev in P. Grečo, Revolúcia, demokracia a masová kultúra – K antropologickým a politologickým aspektom filozofie Nikolaja Berďajeva, 2013). Klasický model „demokracie“ patrí úvahám ako jedna z početných ilúzií minulosti – nikdy a nikde nebola uskutočnená. Jeden z najrozhľadenejších českých intelektuálov v 20. storočí tvrdí: „Dnes je „demokracia“ svet klamstva, podvodu a degenerácie. Pojem demokracie je len politickým propagandistickým heslom, demagogickou formulkou či deriváciou. V každej „demokracii“ všade na svete vládne mocná menšina nad širokou verejnosťou“ (Dolejší 2014, s. 184). Členovia či nominanti politických strán na volebných hárkoch, žiaľ, nie sú z vôle ľudu, ale z vôle vedenia strany, ktorú niekto založil a sponzoruje.

“Demokracia“ však ešte nikdy a nikde v ľudských dejinách nebola uskutočnená, lebo z princípu ľud si nedokáže vládnuť sám.Demokracia“ je postavená na princípe nezodpovednosti a vedie spoločnosť do chaosu. Od nástupu „demokratizačných“ procesov sa kvalita a hodnota kultúry neustále znižuje a „demokracia“ 21. storočia atrofuje do despotizmu, feudalizmu, nevoľníctva, najnovšie do korporatívneho fašizmu.

No „demokracia“ je veľmi často prezentovaná ako odraz „túžob celého ľudstva“. Apologetika a mýty o „demokracii“ ju prezentujú ako niečo vyšľachtené až k dokonalosti, ako vládu ľudu, vládu v mene ľudu, vláda ľudu samého, aj ako pluralitu, t. j. mnohosť, rozmanitosť názorov, prístupov a riešení. V demagógii a mystifikácii sa stále pokračuje tvrdením, že ľudské dejiny (ani v náuke a nieto ešte v praxi) neponúkli lepší spôsob sociálneho výberu jednotlivcov do vedúcich pozícií.

Tieto názory a presvedčenia sa však z veľkej časti javia ako nepreskúmané postoje, ktoré zrejme nikdy neboli otvorene spochybnené alebo dokonca diskutované, postoje, ktoré vďaka intenzívnej neustálej propagande počas celých generácií získali status zjavených náboženských právd, ktoré nemožno spochybniť, pretože sú zo svojej podstaty nespochybniteľné. To je evidentný dôkaz absolútnej zrady inteligencie, ktorej sociálnou úlohou je vytvárať, akumulovať a distribuovať poznatky, ako to špecifikoval sociológprof. Bláha v svojom diele Sociologie inteligence (1937).

Zo širšieho geografického i časového pohľadu uveďme poznatky zo štúdie amerického vzdelanca L. Romanoffa, ktorý uviedol, že „demokracia“ bola na Západe vždy vyzdvihovaná ako najdokonalejšia forma vlády, ale pod vplyvom obrovskej propagandistickej kampane sa zakrátko premenila na vrchol osvietenej ľudskej evolúcie a v samostatné náboženstvo, v najnebezpečnejšie nábožentsvo, a to nie len v mysliach Američanov, ale na Západe všeobecne L. Romanoff: Demokracie, nejnebezpečnější náboženství (1-3 část). cz24.news

Romanoff identifikoval tvorcov politického systému „demokracie“. Keď európski bankári – chazarská mafia pôsobiaca v Londýnskej city – podnietili sériu európskych prevratov, ktoré nahradili panovníkov, bola jedna z ich hlavných motivácií vytvoriť takú formu národnej vlády, ktorá by im znemožnila ďalšie vyháňanie židov. Aby toto bolo možné dosiahnuť, bolo nutné nahradiť monarchov takou formou vlády, ktorú by bolo možné celkom ovládať zo zákulisia, a výsledkom bol systém boja o moc, ktorý sa skladá z mnohých strán. Od začiatku ich tiež napadlo, že politicky ambiciózny, ale nemajetný, neinteligentný, neinformovaný a z veľkej časti neschopný človek z ulice sa dá omnoho ľahšie kúpiť, ovládať a skorumpovať, ako by sa dal skorumpovať ten najlepší a najchytrejší v štáte.

Autor židovského pôvodu uviedol, že proti židom boli reakcie všade, kde sa usadili, nebolo to prejavom neznášanlivosti okolitého obyvateľstva, ale prejavom rovnakého antisociálneho správania sa židov (P. Kriwaczek, Jidiš civilizace,  2010, s. 76). Pravá príčina prenasledovania židov – totiž utláčanie národov peňažnými machináciami a obchodom s otrokmi – neprenikne nikdy na verejnosť. A maskovanie menami je jeden z prvkov, spôsobujúcich najviac zmätkov v celom probléme (H. Ford, Medzinárodný žid, 1920, s. 9). Židovský vzdelanec Kriwaczek uviedol, že hlbšie skúmanie veľkého množstva latinských, gréckych a kanaanskych (tzv. hebrejských) prameňov dokazuje, že vylíčené utrpenie jahvistov/talmudistov/judaistov v židovských kronikách je nadnesené, čo im dáva ako historickým prameňom len nepatrnú váhu (Kriwaczek 2010, s. 76). História židov sa často mení na tzv. židovskú martyrológiu (Bartoš 2014, s. 188).

Jedným z najoslnivejších nedostatkov západného „demokratického“ modelu je, že volení vládni úradníci nepotrebujú pre výkon svojej funkcie žiadne kvalifikačné predpoklady. A k tomu, aby sa niekto stal prezidentom alebo premiérom západnej „demokracie“, žiadne predpoklady nie sú potrebné. I napriek tomuto zásadnému nedostatku bola „demokracia“ povýšená na náboženstvo tak sväté, že púhe spochybnenia jej významu je považované za vlastizradné rúhanie a je neustále propagované ako univerzálna hodnota, odrážajúca túžby celého ľudstva. Nedostatky, ktoré sú vlastné volebnému systému viacerých strán sú tak ohromujúco jasné, tak oslnivo zrejmé a tak závažné, a pritom dokonale priehľadné, že sa musíme diviť mlčaniu inteligencie i celého obyvateľstva.

V SŠA je tzv. demokracia najdlhšie a prejavy degenerácie spoločnosti sú tam najväčšie. SŠA pomocou demokracie dospeli už v minulom storočí do štádia korporatívneho fašizmu prekonajúc obludu Hitlera, ktorého pomohli vykerovať (G. G. Preparata, Krstní otcovia Hitlera,  2005), s jeho „Drang nach Osten“, ktorý rozšírili na „Drang in die ganze Welt“. Absurdnosť politického systému falošnej doktríny „demokracie“ je vyšperkovaná do dokonalosti v SŠA, kde ľudia volia voliteľov a volitelia volia prezidenta. Ešte väčší priestor na manipuláciu, korupciu a podplácanie.

To, čo tu je, nie je demokracia, ale formy vlády vychádzajúce, ťažiace, profitujúce a zneužívajúce nevedomosť más a využívajúce výhody úspešnosti, šikovnosti pred múdrosťou a morálkou. Dovoľuje dosadzovanie zmanipulovanými voľbami rôznych sociopatov, psychopatov, narcisistov, buzerantov a lesbičiek, mnohým otitulovaným genderovým a ľudskoprávnym krysám, ktoré tvoria cca 11 % bieleho obyvateľstva, do vedenia štátov. Na čele takého štátu nestoja ani silní lídri, ani vzdelaní vizionári, ani schopní manažéri, ale prázdne figúrky, nezodpovední hochštapleri, nebezpeční dobrodruhovia, sexuálni devianti, aktívni mafiáni, neúspešní zabávači, náboženskí fanatici, hlupáci všetkých odtieňov – a z tejto bizarnej zmesky sa tvorí politická trieda, ktorá kormidluje štát ako loď bláznov. Tieto oslňujúco zjavné a fatálne nedostatky si nikdy nevšímajú média, nikdy sa o nich nepíše v učebniciach politológie, sociológie, dejepisu, ani nikde inde (Romanoff 2022). Je to absolútny nedostatok kritického myslenia.

Teda demokracia“ je nové evanjelium, nové náboženstvo. Podľa mňa jeho kazateľmi a teológmi sú politológovia, semináre nového náboženstva sú  katedry politológie, učenlivé sú aj právnické fakulty a fakulty ďalších humanitných disciplín, ktoré dnes produkujú generácie tupcov bez vzdelania vo forme filozofov, politológov, politických geografov a podobných budižkničemov. A preto sú vraj humánni.

Navyše objavilo sa dielo doslova nadčasové o nerozmýšľaní a emóciách ľudí v mase, ktoré analyzuje davového človeka a masová spoločnosť ničí osobnosť. S nástupom „demokracie“ je prakticky totožná éra davov, ktorá ponúkla fikciu rovnosti, ako aj ďalších rovnostárskych hnutí na čele so socializmom. Brilantný pohľad na otázky davov a základov tzv. demokratického riadenia spoločnosti prezentoval francúzsky lekár, filozof, sociológ a sociálny psychológ Le Bon (2016). Nevzdelanec aj vedec stávajú sa rovnako neschopnými pozorovania, akonáhle sú v dave. Davy nepoznajú pochybnosti ani istotu a práve pochybnosť je základom múdrosti. Davy sa všade podobajú ženám, zachádzajú do krajnosti ako ženy. „Rozum“ davu je najväčším nepriateľom kolektívneho rozumu, pôsobí v ňom mechanizmus kolektívneho preludu. K svedectvám davov treba mať úplnú nedôveru. Jednoduchosť a prehnanosť citov spôsobuje, že davy nepoznajú pochybnosti ani neistotu. Neschopnosť davov správne uvažovať ich zbavuje kritického ducha, t. j. schopnosti rozlišovať pravdu a lož a vytvoriť si presný úsudok (G. Le Bon, Psychológia davov – Myslenie a konanie ľudí v dave,  2016, s. 7 – 10, 24, 29 – 35, 40, 51, 130). Tlupa sa riadi najnižšími pudmi a inštinktami (Ivašov 2020, s. 34).

V ľudskej spoločnosti je asi 1 % psychopatov, 1% sociopatov a 5% narcisov. Narcisovia sú okúzlení sami sebou, veria, že sú omnoho schopnejší ako iní a že právom si zasluhujú úctu a obdiv spolu s možnosťou vládnuť. Sociopatom chýba cit pre druhého človeka, neuznávajú zákony. Sú využiteľní tam, kde sa požaduje nedostatok spolucítenia. Psychopati oproti nim sú oveľa chladnokrvnejší a vypočítavejší, nemajú výčitky svedomia, súcit a iné ľudské city. Majú radosť z utrpenia druhých a teší ich spôsobovať telesnú či duševnú bolesť. Psychopati často okupujú najvyššie pozície v korporáciách, v štátnych službách a vo vládach, sociopati a narcisovia nie sú nikdy ďaleko za nimi (https://cz24.news/, 2. 5. 2022).

Vývojovými poruchami homosexuality trpí cca 4 % obyvateľstva. „Demokracia“ umožňuje, aby sa takéto úchylné skupiny dostali do vedenia spoločnosti. Tento štatisticky významný výskyt jedincov na hranici a pod hranicou mentálnej subnormy v populácii významne ovplyvňuje ovládanie spoločnosti. Politika „demokracie“ s touto skutočnosťou zásadne kalkuluje a pri presadzovaní svojich zámerov prispôsobuje mediálnu propagandu. Štatistický občan a úroveň jeho kognitívnych a interpretačných schopností ťažko rozpozná realitu, keďže je formovaný indoktrinačným školským a mediálnym dezinformačným systémom. V riadenej jednodňovej „demokracii“, keď si obyvateľstvo na základe volebného systému zvolí vzdelanostne, morálne a politicky mentálne retardovanú ústavnú väčšinu, nemožno hovoriť o múdrosti národa. Skôr o podzvieracej sprostosti. Významný podiel psychopatov v politike je predmetom pozoruhodných odborných prednášok. Podľa aktuálnej psychiatrickej klasifikácie sú to jedinci s poruchami osobnosti (P. Pogády, Kultúra č. 9/2022). Treba premýšľať, ak máte čím. Všetko sa dá vysvetliť, len nie každému. Ak niekomu nedochádza, nie je to vina pošty. V dôsledku režimistického festivalu primitívnosti, diletantstva, chamtivosti, hlúposti a arogancie treba chápať, že práve liberálna diktatúra a oligarchická „demokracia“ nás pripravila o všetko. Vynikajúca odbornosť nevylučuje politickú slabomyseľnosť. A v štáte, kde sa tvorí „nová realita“, dokáže ústavný súd ochraňovať majestát hlúposti.

Podľa výskumu inteligencie len 5 % bieleho obyvateľstva má nadpriemernú hodnotu IQ, 25 % má priemernú hodnotu IQ a až dve tretiny obyvateľstva má podpriemernú hodnotu IQ (V. Weiss, DIE IQ-FALLE: INTELIGENZ, SOCIALSTRUKTUR UND POLITIK,  2000). To je kruciálne pre ovplyvňovanie obyvateľstva médiami najmä pred „demokratickými“ voľbami. Ústava anticivilizačne zabezpečuje nedotknuteľnosťou médií, vytvára asymetrický politický model, v ktorom médiá, ktoré nikto nevolí, no stali sa médiakraciou, ktorej sa bojí výkonná, zákonodarná i súdna moc a tým je porazená tzv. demokracia, teda ľud, spoločnosť. Anticivilizačne a antihumánne pôsobia žurnalisti z „mainscreamovej“, tzv. mainstreamovej žumpy, de facto ideologicky antihumánne pomätení propagandisti a demagógovia, ako mediálna mafia či psychopatické figuríny. Podľa kritického vzdelanca žurnalisti sú najhlúpejšia socioprofesná skupina, no najviac pôsobia na spoločnosť. Premenili sa zo strážcov tzv. demokracie na prostriedky masovej dezinformácie, dokonca na propagandistov liberálneho fašizmu, mediálnu prostitúciu, ako to všade prezentujú dezinformačné záchodové printové plátky a dezinformačné elektronické médiá, vrátane štátnej tzv. verejnoprávnej RTVS.

Treba pripomenúť, že sú dva zaručené spôsoby, ako dosiahnuť degeneráciu spoločnosti v podmienkach toto sveta: 1) nechať rozhodovať dav a 2) nechať rozhodovať špičky, tzv. „elitu“. Dav i špičky/“elita“ sú iba formálne kompetentní a zneužiteľní.

Záverom treba konštatovať, že princíp „demokratického“ výberu do riadiacich funkcií musí byť z princípu obmedzený len na niektoré oblasti, v ktorých „demokracia“ nič nepokazí. Každodenná prax, najmä posledných dvoch rokov, kedy žurnalisti i právnici napomáhajú a zabezpečujú nositeľom moci jej zneužívanie na páchanie trestnej činnosti, potvrdzuje, že až na nanoskopické výnimky dve antihumánne a anticivilizačne najzvrhlejšie a najskorumpovanejšie vrstvy spoločnosti sú žurnalisti mainscreamu, tzv. mainstreamu, a právnici.

V záujme humánneho a civilizovaného rozvoja spoločnosti je nutná deliberalizácia médií a podriadenie žurnalizmu a práva kontrole spoločnosťou, obzvlášť keď sú medzi nimi osoby z rôznych klanov s dvojakou morálkou či poloslovenského pôvodu a nenesú za svoju protispoločenskú činnosť zodpovednosť. Nadtoprezentované fakty navrhujú, že v záujme humánneho a civilizovaného vývoja spoločnosti je nevyhnutná nová ústava, a celá legislatíva, formulovaná v súlade s najvyššími hodnotami – humánne bytie a poznanie – ku ktorým ľudstvo dlhým vývojom dospelo.  

Autor: Doc. Ing. Ján Dudáš, DrSc.

Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN: SK80 7500 0000 0040 1415 4359

Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

Spravodajstvo

MARKER - autonómny bojový robot: Rusko zavádza „zabijaka leopardov“

Bol som jediným zahraničným novinárom pozvaným na prvé predstavenie nového ruského bojového robota, neoficiálne prezývaného „zabijak leopardov“  Som prvý novinár, ...

Nasledujúci článok

Spravodajstvo

SLAVÍN VO SVETLE PRAVDY

Fotografie: Matúš Plecho “Ponorme Slavín do tmy. Aspoň na jeden deň. Na ten deň, keď sa začala ruská invázia na ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

Naratív

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA NARRATIVE A story or acount of something that has happened; process, methods or skills involved in ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

INTELIGENCIA AKO SOCIÁLNY JAV

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Európa je kolonizovaná. Indoktrinácia – aktuálna – každodenné spravodajstvo; hlboká – dlhodobý proces naočkovať celý ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

KULTÚRA A MULTIKUTURALIZMUS

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Kultúra je komplex poznatkov, viery, umenia, morálky, zvykov a iných schopností získaných človekom ako členom spoločnosti v ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

POLITICKÝ SYSTÉM

obrázok: vectorstock.com free-vectors RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Motto 1: Myšlienky bez hnutia sú bezmocné. Hnutie bez myšlienok je bezcieľne. ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

INTELIGENCIA AKO PSYCHOLOGICKÝ JAV

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Pojem inteligencia sa obvykle chápe v dvojakom zmysle: v zmysle psychologickom a v zmysle sociálnom Inteligencia ako psychologický jav ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

LOGIKA

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Logiku založil Aristoteles ako čelnú časť filozofie a chápal ju ako náuku o formách myslenia. Za jej ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

VEDA

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx Veda zahŕňa odhaľovanie zákonitostí okolitého sveta a ich vyjadrenie vo forme zákonov. Veda ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

MULTIKULTURALIZMUS NA SLOVENSKU

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Multikulturalizmus zažíva slovenský národ už vyše tri storočia s viacerými národmi, národnosťami i dvomi etnikami, a to ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

FILOZOFIA

RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Filozofia (z gréckych slov filó –milovať a sofiá – múdrosť), znamená „lásku k múdrosti“. Filozofia je prostriedok ...
RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA

ANTIKULTÚRNA KULTÚRA ZÁPADU

JEAN DUBUFFET BRUTART RÝCHLOKURZ DÔLEŽITÝCH POJMOV KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA Vzdelanci, najmä humanitní, prezentujú Západ ako spoločenstvo prevažne s pokrokovým vývojom, bez váhovania ...