PETÍCIA  MOR HO  PRINÁŠA PRE VIDIEK NÁDEJ

18. novembra 2022
foto: Ľubomír Schmida
Ing. Dušan Lukášik CSc.

Dušan, kto si pozrie Tvoju debatu s ministrom Jánom Budajom v relácii Téma dňa zo 17. septembra 2020 musí konštatovať, že je stále aktuálna, tak po vecnej stránke ako aj po stránke odbornej. K tej odbornej časti sa časom vrátime. Dnes by ma ale zaujímalo z tejto debaty, že minister Budaj sa kriticky vyjadril na adresu Tvojho vzdelania a hodne kritický postoj zaujal k názvu petície Mor ho za záchranu lesa, vody v procese klimatických zmien a odstránenie ohrozenia človeka v prírode. Skúsme rozobrať najprv kritický postoj ministra Budaja k názvu petície, kde ju neváhal nazvať psychopatickou a navyše s otázkou, koho to mienite zabíjať?

https://www.ta3.com/relacia/18785/slovenske-pralesy-a-odpady  prvá pol hodina.

S odstupom času je možné konštatovať, že sme nikoho nezabili a to, čo som zdôraznil v mojom príspevku do debaty je, že sa jedná výlučne o odborný spor, akým spôsobom zabezpečovať ochranu prírody a zvlášť ekologických systémov lesa.  V tomto kontexte by som spomenul vetu, ktorú napísal môj strýko v auguste 1968 Dubčekovi : „Beriem do rúk zbrane ducha, aby sme nimi porazili divízie mocných tohto sveta“. Inými slovami, vedieme tento spor v rovine odborných argumentov a dávame ich do súvisu s platným znením zákonov. Akurát vyšiel článok Borisa Zalu pod názvom Potrebujeme veľké protifašistické hnutie – ako soľ!  Ak sa vrátiš do histórie SNP, tak to bol časopis Mor ho, ktorý prinášal každý deň ľuďom od januára do marca 1945 nádej, že dôjde k oslobodeniu Slovenska od fašistickej nadvlády. Časopis Mor ho bol pre partizánov poslom nádeje. Nuž a takým istým poslom nádeje je aj naša petícia. Pán minister sa snažil previesť debatu do roviny emócií. Chápal som jeho snahu ako o formu negatívnej reklamy, a ako vieš, paradoxne vtedy je účinnejšia. Za takých podmienok nie je problém zostať vo vecnej rovine. Nakoniec som to bol ja, čo som pána ministra Budaja pochválil za použitie našich odborných podkladov pri zastavení bio masakru, čo sa prezentoval verejne ako poslanec cez graf , ktorý som zhodou okolností zostrojil osobne.

Veta, ktorou vyjadril svoj postoj tvoj strýko Jano k vpádu vojsk Varšavskej zmluvy je akoby zmesou moderného informačného boja a pojmov vyjadrujúcich štandardné vojenské názvoslovie. Čo mi k tomu môžeš povedať?

Pochádzam z rodiny, ktorá sa rôznou formou zapojila do Povstania. Keď som sa bavil s novinárom Jurajom Tevcom, spomínal mi takú historku:

    Fabuláciu Povstania, ktorú ti rozpoviem, ber ako epizódu, keď v mierových časoch dávno po vojne vždy koncom augusta v médiách historici, priami účastníci Povstania oživovali pre mladšie generácie autentické príbehy a popritom vznikali aj žartovné pohľady na odľahčenie…jeden z nich sa takto vykladal…

 “ Do školy pred výročím a oslavami SNP pozvali staršieho muža, bývalého partizána, ktorý prišiel v dobovej uniforme a na hrudi sa mu trblietali početné medaily, ocenenia za jeho chrabrosť a zásluhy…začal opisom tých vojnových rokov, ako na Slovensku postupne silneli myšlienky vzdoru voči nemeckým vojakom a v rôznych regiónoch vznikali partizánske bunky, skupinky, oddiely…staručký partizán popisoval kraj, dolinky, život v okolitých obciach,  pomoc civilov, až prišiel k prekvapivému záveru…

Rozhovoril sa, že v tuhej zime s kopou snehu, boli aktivity na postup v dolinách a cez hrebene hôr veľmi kruté a obtiažne pre partizánov aj nemeckých vojakov…a tak raz sa posunuli dolinou dopredu partizáni, aby o pár dní ich zatlačili naspäť Nemci…takto to chodilo celú zimu, hore dole ozývala sa streľba, ale akoby nik nevíťazil…už sa na to nepomohol pozerať ani horár z doliny, tak sa naštval a Nemcov a partizánov zo svojho lesnatého kráľovstva jednoducho vyhnal a bol pokoj…“

Pokiaľ si pamätám, ty si mi odpísal, že tvoj strýko v Sestrčskej doline zažil čosi podobné…nuž, taký je život, to nevymyslíš..!

Môžeš túto epizódu našim čitateľom priblížiť?

Z rozprávania otca som vedel, že otcov strýko Ondrej Lukášik bol horárom v Sestrčskej doline, čo je dolina, ktorá spája Liptov s Oravou. Rodina držala pokope a tak hlavne v lete chodil otec so svojimi bratmi z Liptovského Mikuláša na prázdniny k strýkovi. To sa dialo aj počas vojny a to sa dialo aj počas Povstania. Otcov brat Jano bol najstarší a ten v prvý možný deň Povstania narukoval. Ale môj otec spolu s bratom Milanom trávil leto so svojimi bratancami a sesternicami na horárni u strýka Ondreja. U nás doma sa nejak o Povstaní moc nerozprávalo a z otcových vyjadrení som vedel, že ak išli fašisti z Oravy tak partizáni boli už dávno na Liptovskej strane na bunkroch v Annskej hore a opačne, ak fašistické hliadky išli z Liptova, partizáni mali svoje bunkre kdesi na Leštinách na Orave. Otec spomínal, že keď prešla fronta, partizáni pochodovali dedinou a podgurážení strieľali do vzduchu.  Viac nám nehovoril a my sme sa nepýtali. To, čo sa ale udialo na otcovu 90tku bolo, že sa zišla celá rodina, potomkovia starých otcov Jána a Ondreja Lukášikovcov.  Tu sme si uvedomili, že môj otec je posledným žijúcim svedkom z čias vojny a tak slovo dalo slovo a dohodli sme sa, že skúsime ozrejmiť osudy našej rodiny počas vojny a Povstania. A tak som s otcom na našich potulkách opakovane rozoberal udalosti, ktoré už boli pomaly zapadnuté prachom dejín. Zrazu sa začali fakty objavovať v súvislostiach a prekresľovali obrazy prijatého stereotypu.

O čo išlo?

Môj bratanec Julino Mitana mi doručil jednak spomienky svojej mamičky, dcéry horára Ondreja a tiež oficiálne dokumenty, ktoré vystavil veliteľ partizánskej skupiny, ktorá operovala v doline pod názvom Signál. Velil jej podplukovník Šarov.  Z týchto dokumentov vyplynulo, že otcov strýko Ondro povedané moderným jazykom pôsobil ako dvojitý agent. Dokázal riadiť pohyby fašistov tak, aby nikdy nedošlo k priamemu stretu medzi fašistami a partizánmi. Zároveň horáreň slúžila ako miesto na zásobovanie partizánov. Šéf urbáru v Liptovskej Anne ma zobral na miesto kde stáli voľakedy bunkre. Už sú tam len obrysy jám. Boli zhruba tri štvrte hodiny od horárne. Otec mi hovoril, že spolu s bratancami a bratom Milanom pomáhal svojmu strýkovi so zásobovaním partizánov. Dokonca raz aj prespal s partizánmi na bunkroch. V rodinných archívoch je zdokumentovaných niekoľko epizód. Podstatné ale je, že horáreň v Sestrčskej doline bola jediná na strategickom mieste, ktorú fašisti nevypálili. Horár Ondrej Lukášik zachránil svoju rodinu a množstvo životov na oboch stranách konfliktu len preto, že mal silný charakter. Počas Povstania sa v Sestrčskej doline nebojovalo. Fašisti museli ale vykázať bojovú činnosť svojim veliteľom dostatočne dôveryhodne. Veliteľ  Šarov to inými slovami v svojom stanovisku pre rodinu napísal asi takto, parafrázujem:“ Vždy vedel kde sme, ale nikdy nás nezradil“.  Len vtedy vedel horár Ondrej zabezpečiť, že k stretu nedošlo a po čase už mali aj fašisti istotu, že sa na jeho informácie môžu spoľahnúť. To umožnilo rodine prežiť.

Hovoríš, že si bol na mieste, kde stáli bunkre. Čo ťa zaujalo?

Keď som otcovi ukázal fotografie typických bunkrov, vedel presne popísať ako bunker vypadal zvonku a ako zvnútra. Historicky to boli prístrešky pre lesných robotníkov, ktorí chodili do lesa za prácou. Aby sa nemuseli každý deň vracať do dediny, tak si postavili prístrešky, ktoré po vojne vošli do dejín ako bunkre. Otec hovoril, že na prični opretú o zadnú stenu bunkra mohlo spať po šírke asi desať chlapov. Miesto je vybavené prameňom vody a stojí na strategickom mieste, kde mali partizáni nielen prehľad o situácii ale boli schopní bunkre aj brániť. Keď sme s bratancom Martinom rekonštruovali osud jeho otca Jána  v Povstaní, pochopenie tohto detailu nám umožnilo chápať, prečo sa Jano rozhodol ostať na Starých horách a nešiel na Donovaly s časťou osadenstva Slobodného vysielača a odtiaľ domov – z pobytu na horárni Jano vedel žiť v lese a nepredstavovalo to pre neho neprekonateľný problém.

Prečítal som si aj rozšírenú verziu spomienok a dokumenty a skutočne horár Ondrej Lukášik zo Sestrčskej doliny spĺňa priam do bodky poviedku o horárovi, čo zjednal poriadok tak s fašistami ako aj s partizánmi. Jeho charakter a odvaha zachránila rodinu a získal si uznanie u partizánov a dostatočný rešpekt aj u fašistov.  Ale spomenul si otcovho brata Jána. Aké boli jeho osudy v Povstaní?

Otcov brat Jano narukoval hneď v prvý deň ako bola vyhlásená mobilizácia. Po krátkom výcviku bol zaradený do jednotky, ktorá bola nasadená pri Štrbe. Keďže nasadení vojaci mali len symbolický výcvik a žiadne bojové skúsenosti, nemecké jednotky  ich ešte v auguste rozprášili . Jano sa lesom dostal na horáreň, kde sa prezliekol z uniformy a vrátil sa domov. Otec si na to spomínal presne. Jano s  otcom obsluhoval hostí, keď konfident ukázal na Jana a po nemecky prehlásil:“ Das ist auch ein Partisan.“ Starý otec stiahol okamžite Jana z obsluhy. V nočných hodinách Jano s kamarátom prebrodili Váh a lesom a horami prešli do Banskej Bystrice. V Banskej Bystrici sa Jano prihlásil k spravodajcom a pracoval aj v Slobodnom vysielači ako redaktor. Zo študentských čias sa poznal s Ivanom Terenom. Po potlačení Povstania a vytlačení povstalcov z Banskej Bystrice na Staré hory došlo k rozdeleniu, časť pracovníkov Slobodného vysielača išla na Donovaly aj s vysielačom a druhá časť si našla úkryt nad osadou Richtárová pod Jelenskou skalou, kde si vybudovali celú sústavu bunkrov. Organizačne boli začlenení do brigády Pomstiteľ ako piaty oddiel.  Brigádu viedol major Morozov a piaty oddiel Ján Balaďa. Ján Balaďa spísal dokument o pôsobení piateho oddielu, ktorý môj bratanec získal a zverejnil v plnom znení na stránke www.rozhlasaci.sk. No a tu sa začína aj príbeh časopisu MOR HO.

Môžeš aspoň stručne zhrnúť základné fakty?

Časopis MOR HO bol vydávaný v podmienkach bunkru pod Jelenskou skalou ako cyklostylovaná forma tlače. V tom čase bolo potrebné mať dostatočnú technickú zručnosť, aby bolo možné v takýchto podmienkach časopis deň čo deň vydávať od januára 1945 do 17.marca 1945, kedy vyšlo posledné číslo. Ivan Teren a Andrej Sarvaš pripravovali celý deň texty a v noci Jano časopis tlačil. Vtedy vznikla známa veta: Jano vstávaj, ideme spať. Proste partizáni sa striedali na prični, lebo miesta bolo málo. Keď text časopisu Sarvaš s Terenom dokončili, došlo k vystriedaniu na lôžku. Nad ránom a cez deň sa časopis distribuoval po celej Partizánskej republike medzi oddiely partizánov ale aj civilov čo sa skrývali v lesoch.  Časopis prinášal posledné správy z fronty, ktoré partia piateho oddielu získavala počúvaním rádiového vysielania. Ako sa fronta začiatkom marca 1945 priblížila, silnel aj tlak fašistov na Partizánsku republiku.

Z dokumentov vyplýva, že tvoj strýko plnil aj bojové úlohy.

Jano dostal výcvik ako guľometčík, čo mňa osobne prekvapilo. Strýka som poznal ako romanticky založeného poeta, ktorý sa angažoval v kultúre. Priviedol ma k fotografovaniu, bol akvarista a bol idealista, žiadny pragmatik, ktorý prevracia kabát. Ústrednou ideou jeho života bola sloboda. Preto, keď som čítal jeho hodnotenie od veliteľa Balaďu, že bol vynikajúcim guľometčíkom, zaskočilo ma to. Prekvapenie vyšlo, keď Martin, Janov syn získal z Vojenského historického ústavu v Prahe odpis bojových akcií na ktorých sa strýko zúčastnil. Keď sa v novembri 1944 fašisti snažili zlomiť odpor partizánov a útočili na nich, nad Richtárovou dostali taký výprask, že sa tam neukázali celú zimu až  do 18teho marca 1945, kedy padla Partizánska republika. Strýko ako guľometčík bol v jednom z družstiev, ktoré bránili úspešne pozície nad Richtárovou. Boli to štyri štvorčlenné jednotky, ktoré aj 18teho marca 1945 ubránili pozície pod Jelenskou skalou nad Richtárovou až do tmy a prinútili Nemcov aby sa stiahli. Strýko velil jednej jednotke. 

To umožnilo, aby sa v ranných hodinách na bunkroch pod Jelenskou skalou sformovala skupina partizánov a ľudí, čo sa skrývali v lese a 19teho ráno o piatej sa vydali na pochod známy pod menom Pochod cez frontu. Keď som tento pochod preberal s pánom Vladom Strmeňom, žijúcim účastníkom tohto pochodu, popísal mi detaily štvordňového pochodu od Starých hôr cez Donovaly a kľučkovaním cez hory a cez Chabenec sa dostali 23. marca do Bystrej, ktorá už bola oslobodená. Pochod, ktorý trval nepretržite štyri dni a štyri noci. Hlava spala, nohy išli. Zastať znamenalo smrť. Štyri dni o hlade bez jedla. Vôľa žiť ako slobodný človek porazila smrť.  Rozprávanie pána Strmeňa je zážitkom, ktorý mení hodnoty v tom dobrom slova zmysle. Bratanec Martin mi potvrdil, že mu otec rozprával presne popis pochodu tak, ako si ho spomína pán Strmeň. Nakoniec fotky, ktoré strýko robil dokumentujú nielen pobyt v Banskej Bystrici, ale aj na bunkri pod Jelenskou skalou a počas pochodu. Strýko vyhotovil 350 fotografií, čo je zdokumentované a môže to byť ľahko najrozsiahlejšia fotografická dokumentácia o Povstaní od jedného autora.

Tým, že strýko mal na starosti archív časopisu MOR HO, tak v Bystrej bol demobilizovaný a vrátil sa ešte pred oslobodením Liptovského Mikuláša domov. Otec si na epizódu návratu Jana spomínal úplne jasne.

Čo je podstatné je, že strýko Jano hneď po vojne bol osobne odovzdať archív časopisu do kancelárie prezidenta Beneša. Časopis MOR HO sa stal súčasťou dokumentov, ktoré boli použité pri rozhodnutí, že SNP bolo najväčšie povstanie počas druhej svetovej vojny a umožnilo zaradiť obnovené Československo na stranu víťazov.    

Podľa tvojho názoru, tak ako debatoval minister Budaj s tebou, uvedomoval si tieto súvislosti?

Mne je ťažko posúdiť, čo bolo cieľom zvláštnych tvrdení ministra Budaja. Však keby nebolo Povstania, nedošlo by k obnoveniu Československa, nebola by Slovenská republika a nebol by minister. To hovorí logika. Možno keby menej expresívne viedol našu debatu, pochopil by, že MOR HO je symbolom nádeje, nádeje cez odpor proti fašizmu. V tejto rovine to však pán minister nevnímal. Osobne som sa snažil debatu viesť k odbornej stránke diskusie, tú však minister odmietol a odmietla to aj odborníčka pani Plassmann.

Aby som parafrázoval ministra Budaja, tak už povedz koho to chcete zabiť? 

S odstupom času sú fakty neúprosné. V júli 2020 som na MŽP poslal listom na adresu ministra stručnú analýzu rizík spojených s medveďom hnedým a upozornil som pána ministra, že sme sa dostali do posledného pásma rizík. Síce nevieme povedať, ktorý medveď , kedy a kde zaútočí na človeka, ale je istota, že sa to stane a že medveď bude zabíjať, pokiaľ nedôjde k efektívnym opatreniam. Ako vieš, v Liptovskej Lúžnej medveď občana skutočne zabil zhruba po roku od odoslania listu. Podľa môjho názoru, bez ohľadu na moju analýzu a upozornenie, takéto rozbory mali mať na ministerstve dávno. Aj právnik konštatoval, že mohlo dôjsť k zanedbaniu povinnosti pri výkone verejnej funkcie s následkom ťažkého ublíženia na zdraví a smrti. Osobne neviem povedať, kto si zanedbal povinnosti, ale fakty hovoria, že došlo k ťažkým ublíženiam na zdraví a k smrti občana ako dôsledok útoku medveďa. A teda jedná sa o nedbanlivostný trestný čin. Vyšetrovateľ to však tak nevidí. Nuž uvidíme, ako dopadne vyšetrovanie a ako dopadne sťažnosť na postup vyšetrovateľa.

Ak mám odpovedať na tvoju otázku, tak naše analýzy hovoria, že reguláciou medveďa bolo možné udržať populáciu v stave plachom. Odstránenie regulácie lovom postupne zmenilo populáciu medveďa z plachej na bežnú šelmu a tá už nemá rešpekt pred človekom a útočí. Z medveďa sa stala biologická zbraň. Medveď dnes terorizuje vidiecke obyvateľstvo a so štatistickou pravdepodobnosťou útočí na človeka. Je známe, že máme najvyššiu hustotu medveďov na svete. Čo má občan robiť? Nájdené zvyšky po medveďoch signalizujú, že ľudia pristúpili k preventívnej sebaobrane, čo MŽP charakterizuje ako pytliactvo. Nuž vyber si – buď ťa dokaličí, nebodaj zabije medveď alebo si pytliak. Je to divný hodnotový systém pána ministra. V tomto kontexte vyznieva až komicky otázka ministra Budaja, koho to my ideme zabiť, keď ním chránené medvede kaličia ľudí a medveď zabil človeka. Osobne by som nevedel spávať s takouto zodpovednosťou dovtedy, kým by som problém nevyriešil. Máme s pánom ministrom Budajom zásadne odlišný pohľad na problém, len prax a fakty rozhodujú, čo je realita.

Ten druhý problém, ku ktorému sa kriticky vyjadril pán minister je tvoje vzdelanie. Čo by si k tomu uviedol?

Študoval som na Elektrofakulte SVŠT odbor fyziku tuhých látok. Vysoko teoretická disciplína, založená na aplikácii kvantovej mechaniky. Ale celý rad prednášok som mal zamerané na praktické riešenia v obore elektrotechniky. Nelineárne obvody sú alfou omegou elektrotechniky. Ak obvod zostrojíš zle, okamžite vidíš, že je chybný a musíš rozmýšľať dovtedy, kým nezačne fungovať. Inými slovami kritika tvojej práce je okamžitá priamo výstupmi z obvodov. Moderné modely živých systémov sú založené na nelineárnych komplexných systémoch so schopnosťou adaptácie na zmeny, ktoré systém sám vykoná. V lese sú ale odozvy mesiace a roky a tak spätná informácia často zaniká. Ak to mám povedať odborne, to, čo ničí les sú prístupy vo vedení MŽP v podobe  jednoduchých systémov príčina – následok, ktoré neumožňujú riadiť riziká, navyše tento model nepopisuje realitu.  Naopak, moderný prístup je cez komplexné adaptívne systémy, ktoré umožňujú cielene riadiť riziká spojené s lesom a ekologickými systémami lesa. Lesnícka prax ich mala, len upustila od nich pod tlakom ekologických aktivistov, k čomu sa priklonili aj niektorí vedeckí pracovníci – lebo granty. Výsledkom sú preťažby ako dôsledok znehodnotenia lesa zanedbaním overených postupov pričom výpočty hovoria o desiatkach miliárd škôd na ekologických službách lesa. Zvýšenie ťažby ale spôsobilo pád cien dreva a tým presun cca 2 až 3 miliardy € od obhospodarovateľov lesa k obchodníkom a drevospracujúcemu priemyslu. Výpočty hovoria, že strata ekologických služieb lesa spôsobila rast teploty o 0,6 °C až 1°C . Ako môžu byť klimatické zmeny zodpovedné za rozpad smrečín, keď z tvaru rozpadnutých častí lesa  je jasné že sú to roje lykožrúta, čo je jednoduché spočítať. Navyše, les má úžasnú adaptačnú schopnosť. O 1200 km južnejšie na Gargane v Taliansku je bukovo dubový les, ktorý sa udržal na 300 ha, hoci je tam priemerná teplota o viac ako 5 °C vyššia. Sú to rozprávky o klimatických zmenách, ktoré sú účelovo používané  na zakrytie týchto rozsiahlych škôd. V diskusiách na sociálnych sieťach už mnohí zistili, že rešpektujem znalosti, ale určite nie tituly, funkcie a nemám problém sa vyrovnať ani s agresívnymi osobnými útokmi.

Vráťme sa k tvojmu vzdelaniu. Čo mi o ňom povieš?

Bol som aktívny v študentskej vedeckej práci. V kolektíve, ktorý som posledné dva roky viedol som bol spoluautorom štyroch úspešných prác, ktoré vyhrávali školské kolá, republikové kolá a aj medzinárodné súťaže. Už ako študent som bol spoluautor s mojim školiteľom docentom Paľom mackom v troch vedeckých publikácií v karentovaných časopisoch na západe v USA, Veľkej Británii a v NDR. Moju diplomovú prácu mi komisia uznala ako kandidátske minimum. Obdržal som čestné uznanie Slovenskej akadémie vied. Absolvoval som SVŠT ako čestný 30 000 ci absolvent. Do roka po skončení vysokej školy som odovzdal dizertačnú prácu a stal som sa ako 25 ročný kandidátom matematicko – fyzikálnych vied. Ale to sú teoretické vzdelania. Prax preverila moje schopnosti ďalej, takže povedané úprimne, pán minister ma zabával. Buď ma kritizoval účelovo a bol na to informačne  pripravený alebo si nedal ani len námahu, aby mu podriadení pripravili stručné informácie s kým bude debatovať. Tak som nechal pána ministra, nech národ informuje…. paradoxne o sebe. Predsa za mňa hovorí moja práca a výsledky a nie to, že sa budeš búchať do pŕs, koľko máš titulov, funkcií alebo teoretických publikácií.

Aká je Tvoja osobná história ?

Rodina bola tesne po vojne úspešná, aj keď starý otec zomrel ešte v roku 1945. Podnik prevzala moja stará mama a otec jej pomáhal. V tom čase bolo iba pár áut, ale otec bol taký frajer, že popri nákladnom aute mal dostatok zdrojov na kúpu rovno kabrioletu.  Vysvetlil som mu, že to bol dôvod, prečo po revolúcii bol odvedený do PTP tábora a miesto vojenskej služby strávil dva roky v bani v Havířove ako Čierny barón. No a tu nastupuje priam Božská komédia. Keď som v roku 1980 nastúpil do Tesly v Liptovskom Hrádku, zavolal si ma na pohovor kádrový. „Aký máš pôvod Dušan?“ spýtal sa ma. Hovorím mu, že úradnícky, lebo otec bol riadiaci pracovník a mamička pracovala v administratíve. „ Ale ja sa ťa nepýtam, čo robia Tvoji rodičia dnes, ja chcem vedieť aké bolo prvé zamestnanie tvojho otca?“ Kuchár, čašník, odvetil som. „A druhé?“  No bol v bani.  „Fíha, však ty máš robotnícky pôvod!“ zistil a tak som sa stal kandidátom a neskôr členom komunistickej strany. Po revolúcii v 89tom ma ani len nenapadlo, aby som prezliekol kabát a snažil sa uplatniť v politickej strane, mal som predstavu, že sa viem uživiť vlastnou prácou. Čím sme ďalej od novembra roku 1989, tým akoby boli bývalí komunisti čoraz väčší nepriatelia spoločnosti. Keď vidím tých pobehajov z jednej politickej strany do druhej tak sa pýtam, aký majú systém hodnôt okrem svojej kariéry a peňazí či majetku? Nakoniec bezbrehá korupcia zničila aj demokraciu na Slovensku presne tak, ako princíp vsjo rovno zničil predchádzajúcu spoločnosť. Divím sa tej nostalgii za minulosťou.

Ak sa vrátim k otcovi, po revolúcii 1989 dostal osvedčenie, že bojoval proti komunizmu. Ako dôchodca bol aktívny v zväze. Keď mal 90 rokov, bol už posledným žijúcim členom v okrese Liptovský Mikuláš. Na slávnosti 17. marca 2019 odznelo kopec príhovorov od primátora mesta, štátneho tajomníka a ďalších pri pamätnej tabuli na námestí. Otcovi som pri tejto príležitosti kúpil úplne nový oblek, bundu, či klobúk a topánky. Ako sa šiel pokloniť k pamätnej tabuli, uvoľnené nohavice mu pri predklone spadli a na vrchnosť otrčil zadok. Okamžite som išiel ratovať dôstojnosť môjho otca. Radšej ani nešiel na slávnostnú večeru, tak sme spolu preberali situáciu. Vtedy som otvoril mobil a na moje prekvapenie, odfotil som otca v tejto póze. Rozoberali sme túto scénu dokola až otec usúdil, že niet lepšieho symbolického odkazu spoločnosti,  ako je táto fotografia. Mám od otca povolenie verejne použiť túto fotografiu.  Ak sa klaniaš k svojmu pamätníku a na vrchnosť otrčíš zadok, nuž čo inšie to je, ako symbol Božskej komédie? 

V úvode si vytiahol vetu tvojho strýka Jana: „ Beriem do rúk zbrane ducha aby sme nimi porazili divízie mocných tohto sveta“. Prečo práve túto vetu?

Je to veta, ktorá vystihuje dobu. Vystihuje transformáciu od fyzickej konfrontácie ku konfrontácii argumentov a hodnôt z nich tvorených. Znova, ak prax poukazuje na rozsiahle škody, tak hľadám ich príčinu. Pán minister zdá sa, argumentuje v debate odborne neobhájiteľnými argumentami a opiera sa o tituly druhých. Keby to zmenilo realitu, nič proti. Vezmi si, problém lykožrúta je problémom narátať do päť. Nič viac a nič menej, ak rozumieš problematika. Problém medveďa je pochopiť, ako vznikla populácia plachého medveďa a akými nástrojmi bola populácia udržiavaná v stave plachom. Opäť nič ťažké, ak sa použijú znalosti lesníkov a modernej neurobiológie. Pán minister sa rozhodol pre systém, ktorý vystihol pán Radačovský: „ Máš toľko spravodlivosti, koľko máš moci“. Nuž nech to ide pán minister  rozprávať pozostalým po zabitom do Liptovskej Lúžnej. Peniaze v podobe odškodného tento problém neriešia.

Pán minister pri nástupe tvrdil, že si posvieti na problematické zmluvy.

https://www.aktuality.sk/clanok/774743/z-rezortu-odstranim-korupciu-posvietim-si-aj-na-podozrive-zmluvy-tvrdi-jan-budaj/

 Nuž svieti dodnes a navyše začal rozdávať krížom krážom ohromné čiastky peňazí, až o tom diskutujú sociálne siete. Spoločnosť sa zradikalizovala ako dôsledok toho, čo vidíme v mocenských štruktúrach štátu – vyšetruje sa dovtedy, kým sa nevyšetrí nič. A politici tancujú nechutne sa na hroboch mŕtvych, ktorých je čoraz viacej.

Čo povieš na záver k petícii MOR HO?

V súčasnosti máme niečo cez 33 000 podpisov. Pred rokom došlo k zámernej budúcej diskreditácii tejto petície, kedy predseda predstavenstva Slovenskej lesníckej komory pripravil transparent a sám bez môjho vedomia ako predsedu výboru petície,  odkomunikoval pre médiá včítane RTVS, že petícia už má viac ako 50 000 podpisov, čo nebola pravda. Keď som sa to dozvedel, sľúbil, že problém v krátkom čase mesiaca až dvoch vyrieši. Nevyriešil za rok nič a tak som to vyhodnotil ako zákerný spôsob zdiskreditovať petíciu pred verejnosťou.  Názov petície je zvolený ako prísne protifašistický. Nakoniec liberálny fašizmus som rozobral jednak teoreticky na Eurorešpekte  a tiež v príspevku Diabol má tisíc tvárí ako praktické pôsobenie liberálneho fašizmu v SR.  Ale petícia MOR HO, presne tak ako časopis MOR HO počas Povstania prináša občanom na vidiek nádej.  A to nezmenia ani takéto zákernosti. 

Ing. Dušanom Lukášikom CSc. sa zhováral Ľubo Schmida srdečne ďakujeme

honors.sk

Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

Spravodajstvo

Hrozí biologická vojna? Rusi objavili nad Chersonom drony s nádobami a rozprašovačmi

(Ethan Huff, Natural News) Objavili sa dôkazy, ktoré naznačujú, že operácie s biologickými zbraňami pod vedením USA a NATO sa v ...

Nasledujúci článok

Spravodajstvo

ZNOVU SPOLU SUMMIT - druhý diel

Diskusia zo summitu – pokračovanie ZNOVU SPOLU SUMMIT – Simon Ruffini | Diskusný panel – Evolučné riešenia Simon Ruffini (Slovenská ...
MOR HO!

DIABOL MÁ TISÍC TVÁRÍ

Tento rozhovor nie je klasickou debatou na aktuálnu tému bežiacu v médiách. Je skôr o hodnotovom systéme človeka a o niektorých aspektoch nášho prežívania, ...
MOR HO!

OBNOVUJEME VYDÁVANIE POVSTALECKÉHO ČASOPISU MOR HO!

Každá spoločnosť si tvorí svoj hodnotový systém ako kontinuum, v ktorom je prepojená minulosť s budúcnosťou s overovaním platnosti hodnôt v súčasnej existencii spoločnosti. ...
MOR HO!Spravodajstvo

Medveď ako biologická zbraň proti obyvateľom vidieka

Výbor NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie Jaroslav Karahuta, MVDr. Predseda výboru Námestie Alexandra Dubčeka 1 812 80 Bratislava ...
MOR HO!

Otvorený list poslancom NR SR – MOR HO!!!

Petícia MOR HO! za záchranu lesa, vody v procese klimatických zmien a odstránenia ohrozenia človeka v prírode. Ing. Dušan Lukášik, ...
MOR HO!Spravodajstvo

Petícia MOR HO! za záchranu lesa, vody v procese klimatických zmien a odstránenie ohrozenia človeka v prírode

Foto: Ľubo Schmida Vec: Petícia MOR HO! za záchranu lesa, vody v procese klimatických zmien a odstránenie ohrozenia človeka v prírode. Vážený pán ...
MOR HO!Názor

Politika založená na overenom systéme hodnôt, alebo anarchia vydávaná za liberálny progres?

S Dušanom som sa zoznámil pred rokom pri fotografovaní scenérie Veľkého Choča z Holice. Zbadal som, ako ma fotí pri fotografovaní a tak ...
Ľubo Schmida
MOR HO!Spravodajstvo

Skrytá arizácia lesa

foto: Ľubomír Schmida Ministerstvo životného prostredia SR Katarína Butkovská Generálna riaditeľka Sekcie ochrany prírody, biodiverzity a krajiny Nám. Ľ. Štúra ...