Občan ako nevoľník – Časť II.

17. augusta 2023

Prečo sa ty so mnou vadíš, ty moje milé zlé ja? 

Rozprávka O troch grošoch pre dospelých si vyžaduje kopec znalostí z rôznych spoločenských disciplín.

Našu debatu sme skončili otázkou: Prečo za 18 rokov 1 600 000 sporiteľov v II. pilieri nezistilo, ktorá DSS im najlepšie spravuje peniaze a prečo ich už tam nepresunulo? Tvrdíš ale, že správna odpoveď na túto otázku obsahuje zároveň aj jadro riešenia problému extrémne nízkych výnosov II. piliera. Čo ale predchádzalo formulácii tejto otázky?

Niekedy v septembri 1999 som sa na podnet profesora Čopa zoznámil s vtedajším ministrom práce v Dzurindovej vláde. Spýtal sa ma, či by som bol ochotný analyzovať dôchodkovú časť sociálneho systému a zistiť kde problém je a ako je možné postupovať pri riešení problému. Vcelku zaujímavá úloha, ktorej podstatou je najprv nájsť problém a správne ho sformulovať a následne riešiť zadanie. S odstupom času a poznania viac ako dvadsať rokov musím priznať, že takéto zadanie nesie v sebe paradox. Neviete formulovať problém dovtedy, kým problém nevyriešite. No a čas testuje vaše riešenie.

Čím si začal?

Spolu s kolegom Ľubom Rúžekom, ktorý sa dlhodobo zaoberal poistnými systémami v sociálnom systéme, sme sa najprv zamerali na súčasný stav a hlavne na budúci vývoj v demografii spoločnosti.  V prvom rade došlo k očakávaniu, že transferom znalostí a technológií v medecíne dôjde k predĺženiu strednej doby života, čo ukazovali aj roky prvej dekády po revolúcii. Na druhej strane sme zisťovali zaujímavé skutočnosti. Slovensko čelilo očakávanej demografickej kríze, t.j. v priebehu jednej generácie malo dôjsť k významnému poklesu počtu aktívnych pracujúcich k počtu dôchodcov. Demografi odhadovali, že dôjde k poklesu z pomeru 3:1 na pomer 1,5:1 alebo dokonca 1:1. Mali sme 18%tnú nezamestnanosť a spoločnosť prechádzala transformáciou temer v každej oblasti spoločnosti. To, na čo sme sa museli zamerať najprv je, aký bude demografický vývoj spoločnosti. Vytvorili sme tri scenáre od pesimistického cez realistický až po optimistický scenár. Po konzultácii v tom čase asi najuznávanejším demografom Ing. Váňom sme sa zaoberali už len pesimistickým a realistickým scenárom.

Čo teda bolo podstatné vo vašich úvahách?

Najprv sme modelovali riešenie pre najbližších 45 rokov. Pre bežné chápanie človeka je to neriešiteľná záležitosť, počul som neskoršie hovoriť štátnu tajomníčku MPSVaR, že už výhľad na dvadsať rokov je nezmysel. Ale model nefungoval. Dlho sme nevedeli prečo, nech už sme skúmali súvislosti a testovali ho rôznym spôsobom. Nakoniec sme museli siahnuť k jeho zásadnému prepracovaniu a vytvoriť projekciu na 75 rokov. Až následne sme zistili, že ak chápeme jednu generáciu 25 rokov, potom sa zaoberáme  redistribúciami hodnôt spoločnosti medzi tromi generáciami – vtedy sme objavili čaro múdrosti našich predkov v podobe rozprávky o Troch grošoch. To prvé, čo si človek na tejto rozprávke uvedomí je, že symbolická redistribúcia zdrojov medzi tromi generáciami je rovnomerná. Ak teda investuješ viac do dieťaťa, potom môžeš očakávať viac v starobe. A samozrejme musíš aj sám existovať. Keď ideš ďalej v tejto úvahe, zistíš ako dôležitý je pojem ľudský kapitál a jeho tvorba.

Skús bližšie vysvetliť tento pojem v súvislostiach s vývojom spoločnosti.

Ak sa vrátime vo vývoji na začiatok 20teho storočia, tak 80% obyvateľov bývala na dedinách a lazoch a v princípe rodiny existovali v trojgeneračnom usporiadaní mnohodetných rodín. Často to boli rodiny s päť až 9 deťmi. Toto chovanie vystihovalo poistenie v starobe. V tom čase bola jednak vysoká detská úmrtnosť a zároveň mnohé deti nedosahovali potrebné schopnosti, ktoré umožňovali prevziať gazdovstvo. Manželstvá sa uzatvárali ďaleko viac na základe ekonomických vzťahov, pričom málokedy boli vzaté do úvahy emocionálne roviny. Tých románov z prostredia slovenskej spoločnosti tohto typu je nepreberné množstvo. Platil Tajovského „ženský zákon“ ale na oživenie si pripomeň áriu Kecala z Prodanej Nevěsty

V čase, kedy ľudia žili z poľa a z lesa, museli rozumieť zákonom prírody, ináč by neprežili. Produktivita práce bola relatívne nízka, nuž tak na emócie veľa času nezostávalo. Nič nerobenie prakticky neexistovalo, už malé deti museli pásť husi, či robiť drobné práce na gazdovstve. Ľudský kapitál sa tvoril ďaleko viac počtom detí ako ich vzdelaním. Ak chápeme, že vzdelanie umožňuje radikálne zvýšiť produktivitu práce, potom pod ľudským kapitálom v spoločnosti je možné chápať súčin počtu obyvateľov a ich vzdelania. Buď budujete ľudský kapitál rastom počtu obyvateľov alebo budujete ľudský kapitál rastom znalostí obyvateľstva, t.j. schopnosťou reálne produkovať tovary a služby o ktoré je na trhu záujem. Všimni si, ak dokážeš zvýšiť znalosti obyvateľov, pokles počtu obyvateľov nie je problém, pretože sa vyrovná rastom produktivity práce. Ak si uvedomíš tieto súvislosti, je možné riešiť aj transformáciu spoločnosti s demografickým poklesom za predpokladu rastu produktivity práce. To, čo ale musíš spraviť je, že si vieš zhruba predstaviť cieľový stav. Na jednej strane musíš mať popísaný východzí stav a na strane druhej je nutné modelovať budúcu spoločnosť. To zložité potom je nájsť podobu transformácie spoločnosti z východzieho stavu do cieľovej podoby. Na začiatku 20teho storočia na Slovensku žilo približne 3 milióny obyvateľov. Po druhej svetovej vojne 3,5 milióna s následným obdobím 50tych a 60tych rokov označovaných ako baby boom t.j. interval generácie, z ktorej pochádzam aj ja s vrcholom počtu obyvateľov okolo 5,4 milióna. Zároveň sa menil počet detí v rodine a radikálne klesal na dve až tri deti. Prvé dieťa v rodine emocionálne napĺňalo rodinu a to druhé už plnilo aj funkciu poistenia rizika, čo keby sa prvému niečo stalo. Významný moment druhého dieťaťa je, že tvorí primeraného partnera pre prvé dieťa, nastavujú si vzájomne zrkadlo a pomáha hľadať rovnováhu vo vzájomných vzťahoch. Často mladšie dieťa z dvojice musí kompenzovať výhodu staršieho a výsledok sa dostavuje často v tom, že je úspešnejšie v živote. Zároveň počas zvlášť druhej polovice 20teho storočia radikálne rástol ľudský kapitál ako dôsledok rastu reálneho vzdelania obyvateľstva. Len pre doplnenie informácií, reprodukcia spoločnosti nastáva pri štatistickom pomere 2,1 dieťaťa na jednu rodinu.

Zdá sa že tie úvahy sú pomerne rozsiahle. To ste skutočne študovali problematiku dôchodkového systému v takomto rozsahu?

Toto je len taký zlomok z mnohých ďalších súvislostí, ktoré pri riešení musíš brať do úvahy. Často zisťujem, že ľuďom uniká poslanie povinného systému povinného dôchodkového poistenia. Zvlášť keď politici zahrajú na emócie, a je jedno či sú to pravičiari, ktorí rozohrávajú hru cez emóciu chamtivosti a závisti a zdôrazňujú zásluhovosť, alebo je to zas ľavicovo orientovaný politik, ktorý sa nesie na emócii súcitu a rovnosti. Vyššie som ukázal, že dôchodkový systém na úrovni rodiny má ekonomickú podstatu a redistribúcia zdrojov sa deje v horizontálnej rovine temer rovnomerne medzi tromi generáciami. Poistenie sa deje cez počet detí, čo je hlavný nástroj na zvyšovanie ľudského kapitálu. Moderná spoločnosť postupne od Bismarcka počnúc, vyriešila problém dôchodkového zabezpečenia ako problém nielen poistný, ale zároveň riešenie je založené na vnesenej sociálnej solidarite, čo je vertikálna redistribúcia zdrojov intrageneračne, t.j. v rámci jednej generácie. Keby to nebolo ekonomicky výhodné, asi by emóciu súcitu spoločnosť netolerovala.

Máš pravdu, celkom inú rétoriku používal minister Kaník a k tomu robil opatrenia a celkom inú rétoriku požíval napríklad minister Richter. Ako by si charakterizoval pôsobenie ministrov práce za posledných 20 rokov?

Nie je na mne hodnotiť ich politickú prácu, to zhodnotili občania. Osobne sa môžem vyjadriť len k odbornosti z toho, čo komunikovali. To, čo môžem zodpovedne prehlásiť je, že som nevidel znaky, aby mali takú prípravu na výkon funkcie, aby mali spočítaný systém a aby robili kvalifikované rozhodovania. Keď si už raz na funkcii, len ťažko máš priestor na modelovanie a počítanie detailov. Vtedy už musíš mať jasno na úrovni systému a aj keď odborné útvary musia porobiť potrebné analýzy, bez znalosti uceleného systému sú to len čiastočné spočítania, ktoré nesú so sebou riziko nepredvídaných súvislostí, ak sa ich pokúsiš zaviesť do praxe. Presne tak dopadol II. pilier, ale presne tak dopadlo aj narušenie rovnováhy medzi zásluhovosťou a solidaritou v priebežnom pilieri.

Skús teda vysvetliť bližšie, ako ty chápeš poslanie sociálneho systému a zvlášť ako je potrebné chápať sociálnu solidaritu. Naznačuješ že chápanie sociálnej solidarity v individuálnom ponímaní môže byť iné ako v je to v rozmere spoločnosti?

Asi je potrebné ujasniť si pojmy, na ktorých je vybudovaný sociálny systém. Poslaním sociálneho systému je, aby sa v spoločnosti nerozšírila chudoba a aby občan príslušnú sociálnu udalosť prežil dôstojne. To znamená, že poslaním sociálneho systému nemá byť zabezpečiť dôchodcovi luxusný život, ale dôstojný život počas sociálnej udalosti. Vyšší životný štandard si občan musí už zabezpečovať cieľavedome z vlastného rozhodnutia. V povinnom systéme za občana rozhoduje štát a štát aj nastavuje pravidlá. Je to jediný finančný systém, ktorý je garantovaný štátom. V tejto súvislosti je nutné vysvetliť, prečo je to systém povinný. Existuje niečo také, čo sociálna veda pomenovala myopiou. Inými slovami, len časť obyvateľstva je schopná uvažovať v horizonte nad jeden rok a ešte menšia časť v horizonte dvadsať a viac rokov. Preto, ak chce podnikateľ zamestnať pracovníka, tak musí platiť nielen mzdu, ale aj náklady spojené s jeho sociálnym a zdravotným poistením. Ak by sa poistenie ponechalo na dobrovoľnom základe, výskum hovorí, že rozhodujúca časť obyvateľstva by zdroje minula a netvorila by rezervy. Týmto opatrením z úrovne štátu sa vytvárajú zdroje, ktorými sú pokryté udalosti, ktoré zákon chápe ako sociálne a ktoré občan buď nevie ovplyvniť vôbec, alebo len veľmi málo. Majú náhodný charakter a preto riešenie je založené na poistnom princípe. Ak si tvoril ľudský kapitál v trojgeneračnej rodine cez počet detí, mal si menej zdrojov priemerne na ich vzdelanie a pokiaľ dieťa zomrelo, povinnosti preberalo ďalšie. V štátom organizovanom systéme sú to pracujúce deti všetkých dôchodcov, ktorí zaisťujú dôchodok a tak sa riziko z vlastných detí trojgeneračnej rodiny cez sociálny systém rozkladá na riziko všetkých pracujúcich detí. Takto to funguje za predpokladu, že dôchodcovia majú deti, ktoré zabezpečujú zdroje. Princíp povinnej účasti v systéme sociálneho poistenia zabezpečuje, že sa v spoločnosti nerozšíri chudoba. Navyše, celkom ináč rozložené riziko cez sociálny systém spojené s riešením dôstojného prežitia staroby spôsobuje, že je možné mať menej detí a tým majú rodičia väčší priestor na investície do ich vzdelania, t.j. iným spôsobom rastie ľudský kapitál. Má to ale aj ekonomickú rovinu. Dobre skonštruovaná intra a inter generačná redistribúcia vytvára mix, kedy zachováva primerane zásluhovosť, rieši problém chudoby a rieši problém spojený s významným znížením celkových nákladov na pracovnú silu, t.j. zabezpečuje konkurencieschopnosť spoločnosti na medzinárodnom trhu. Nuž a nemalý ekonomický význam dôchodcov s primeraným príjmom je ich dopyt na spotrebnom trhu, ktorý stabilizuje základ ekonomiky. Názory nevzdelaných politikov, čo som počul hlavne od odborníkov z politickej strany SaS na tému dôchodcov sú v rovine anarchie. Presne takto sa dá charakterizovať aj Sulíkovo veľdielo z roku 2005 pod názvom Odvodový bonus, či niektoré vyjadrenia poslankyne Zemanovej na adresu dôchodcov.

Mala som možnosť čítať aj tvoj blog na tému Čierny pasažier. Rozsiahla téma. Čo je jeho podstatou?

Sú aj dôchodcovia, ktorí deti nemajú. Pokiaľ sú to dôchodcovia ešte zo socializmu, tak si pamätajú, že ak nemali deti, museli platiť takzvanú daň starého mládenca alebo starej dievky. Táto dodatočná daň sa uplatňovala po dovŕšení 25 rokov. Nepomohlo, že sa dvojica zobrala, kritériom bolo narodené dieťa. Touto dodatočnou daňou sa vyrovnával rozdiel medzi nákladmi, ktoré rodič investoval do svojich detí a ktoré neboli zohľadnené v odvodoch do sociálneho poistenia. Tie analýzy som urobil v svetle poznania a údajov v roku 2015. Rozbor nemá ambíciu presne kvantifikovať výšku dodatočnej dane, ale skôr modelovo logicky popísať problém spojený s tým, čo ekonomika nazýva problém čierneho pasažiera v systéme sociálneho poistenia. To, čo zaviedol minister Krajniak je buď nepochopenie, že celý systém je založený na redistribúcii medzi tromi generáciami, alebo len chce iným spôsobom otvoriť tento typ diskusie. Fakt je ten, že jeho návrh vyčerpáva systém, nech už je ľúbivý akokoľvek. Aj preto som bol hodne kritický k tejto iniciatíve, ktorú ťažko nazvať riešením problému. Ak to zaujíma čitateľa, nájde problematiku rozobranú v blogu z roku 2015 pod názvom Demografický problém a čierny pasažier

Ako sa dá vyčítať z tvojich verejne dostupných materiálov, spracovali ste viacero modelov, ktorých základ je v demografii, ešte pred tým, kým ste navrhli riešenie založené na II. pilieri. Ktoré parametre ste zvažovali a akým spôsobom?

Je to skutočne tvorivý spôsob modelovania situácie. Asi prelomovým poznaním bol materiál Svetovej banky od autorov  Országha a Stiglitza, ktorý rozoberá rôzne tvrdenia z odbornej literatúry k sociálnym systémom z roku 1999 a rovno ich označuje za mýty.[1] Kto sa chce seriózne zaoberať sociálnym systémom, tak je to jeden z povinných odborných článkov k problematike. To, čo tento článok ukázal je, že v analytickej časti je nutné pracovať s hodnotami očistenými o infláciu. Je to inflácia, ktorá zahmlieva riešenie a po chvíli autor sa v riešení stráca. Dôvodom je, že hodnota inflácie podlieha rozhodnutiam, ktoré analytik nemá pod kontrolou a je politikmi používaná ako nástroj na aktívne formovanie svojich cieľov – je to nástroj na prerozdeľovanie majetku v spoločnosti.

To, čo Orszaágh a Stiglitz tvrdia v tomto materiáli je, že dlhodobý výnos pracovnej sily je v rozpätí 2 až 3% nad infláciu a podobne je na tom aj výnos kapitálu. Sú periódy, kedy pracovná sila vynáša viac a sú periódy kedy je to kapitál, ktorý sa zhodnocuje vyššie. To nám poskytlo do modelu dôležitú informáciu, že počas transformácie môžeme rátať s postupným rastom produktivity práce a samozrejme aj s dopytom po pracovnej sile. Zároveň sme videli, že predlžovanie doby dožitia a teda aj dôchodkového veku vyčerpáva ekonomické zdroje spoločnosti a systém sa dostáva po čase do ekonomického vyčerpania a zrútenia. Navyše, došlo k zisteniu, že čím viac je človek prospešný spoločnosti, tým si predlžuje život. Je na každom, aby si uvedomil, kde je vrchol jeho kariéry a následne sa uplatňoval v primeraných funkciách s klesajúcou záťažou tak, aby si zachoval životnú vitalitu a kvalitu života podľa princípu – menej (práce) je viac (vyššia kvalita života). Skúšali sme vek odchodu do dôchodku 60 rokov, 62 rokov, 64 rokov. Až hodnota 65 rokov vytvárala potrebnú finančnú stabilitu systému. V danom čase to bol politicky nepriechodný problém. Ale to bola iba časť problému.

Ktoré ďalšie podstatné problémy ste museli vyriešiť?

Súčasťou sú mnohé zaujímavé, hodne ťažké rébusy. Jedným z problémov bola už vtedy 18%tná nezamestnanosť. V jednoduchom systéme príčiny a následku je jasné, že ak začneš predlžovať vek odchodu do dôchodku, tak nutne musí vzrastať počet nezamestnaných. Tu je ale iná realita, spoločnosť je živým systémom a neriadi sa mechanickým systémom príčiny a následku, ale celou radou nelineárnych spätných väzieb.  Moje riešenie ukazovalo, že posun veku odchodu do dôchodku buď nemá alebo ak má, tak zanedbateľný vplyv na nezamestnanosť. Užil som si hodne kritiky, až nakoniec sa minister rozhodol a zadal ako samostatný problém vplyv posunu odchodu do dôchodku, ak si dobre pamätám na Štatistický úrad. Po pár mesiacoch prišla rozsiahla správa s využitím ohromného matematického aparátu. Výsledok sa zhodoval s mojim záverom, čo prekvapilo hodne kritizujúcich. Ja som to mal spracované možno na pol strane, kde logické závery ako súčasť modelu poskytovali tieto výstupy. Boli tu modely, ktoré sme testovali z hľadiska dynamiky posunu, t.j. či postačuje 3mesiace za rok, alebo je nutné ísť na agresívnejšie riešenie v podobe šiestich mesiacov. Súčasťou bolo aj rozhodnutie, či skutočne budú ženy odchádzať do dôchodku o päť rokov skôr ako muži.

No to nás ženy, matky ohromne zaujíma. Ako sa viedla diskusia k tejto problematike?

Socializmus zaviedol bonusy pre ženy od počtu detí, ktoré vychovali, čo bol jeden z hlavných argumentov, prečo sa má tento systém zachovať. Základná otázka znela, že ženy žili o 8 rokov dlhšie ako muži a zároveň chodili o päť rokov skôr do dôchodku. Na prvý pohľad logický argument výchova detí a teda vyššia záťaž na organizmus sa v dĺžke dožitia nepotvrdil. Kolega navyše prišiel s tým, že jeho podklady z úmrtnostných tabuliek hovoria, že ženy s deťmi žijú dlhšie ako ženy bez detí. To nás viedlo k ešte intenzívnejšiemu štúdiu tejto problematiky. Našiel som odborný materiál, ktorý ukazoval, že ak v jednom a tom istom prostredí žijú ľudia, tak optimisti sa dožívajú približne o 7,5 až 8 rokov dlhšie ako pesimisti. Doberal so si manželku, že stratégia našich žien obsahuje záverečnú fázu, v ktorej už muž neprináša nové zdroje a tak mužov dajú naše ženy do pesimistického stavu a teda žijú o osem rokov dlhšie a samé si užívajú spoločne vytvorený majetok. Nezdalo sa mi to spravodlivé. Na druhej strane okolo roku 2000 sme všetci boli demokrati, tak som dal manželke na výber. Buď sa na mňa bude usmievať a ja budem v optimizme, t.j. zmení sa, alebo alternatívne ak chcem žiť, musím si zariadiť zmenu. Sme spolu dodnes je odpoveďou na tento problém. Kamarát to rieši tak, že keď ráno vstane, vždy zájde za manželkou a ospravedlní sa jej v prevencii – dopredu si vyžiada odpustok. Nuž stratégie sú rôzne. Čo ale fínska štúdia ešte zistila je, že predsa existuje kategória mužov, ktorí sa dožívajú približne rovnako ako ženy. Sú to muži, ktorí majú v neskoršom veku dieťa. Čo je ale zaujímavé, ak je dieťa dievčatko, tak to nefunguje, musí to byť chlapec.

Má tento súbor informácií aj vysvetlenie a hlavne je možné použiť závery aj v praxi racionálnym spôsobom?

V čase tvorby tohto modelu ešte neboli k dispozícii poznatky z neurobiológie a zvlášť z vývojovej neurobiológie, a z psychológie, tie som postupne študoval na úroveň potrebného chápania približne po roku 2007, kedy som objavil dielo Carla Gustáva Junga a od neho som sa odrazil k Damasiovi, Panskeppovi, Sieglovi a celej plejáde odborníkov, pričom túto problematiku študujem dodnes. Asi najvýstižnejšie tento problém popisuje Jung v diele Vzťahy medzi vedomím a nevedomím. 

Citujem: “Zoznámil som sa s počestným mužom – bez problémov by sa dalo o ňom povedať, že je to svätec – tri dni som chodil okolo neho a nemohol som nikde zistiť nedostatočnosť, hodnú smrteľníka. Môj pocit menejcennosti hrozivo narástol, a začal som vážne uvažovať o tom, že sa polepším. Na štvrtý deň sa na mňa obrátila jeho žena… A od toho momentu sa mi už nič podobného neprihodilo. Poučil som sa, že ten, kto splynie so svojou maskou, môže všetko rušivé presunúť na svoju ženu, bez toho aby to spozorovala, len je to ona, čo za svoje seba obetovanie zaplatí ťažkou neurózou.“ Toľko Jung. Dnes vieme, že náš spôsob komunikácie popri verbálnej zložke využíva úžasne bohatú neverbálnu komunikáciu cez prozódiu a emócie, ktoré navyše v komunikácii dominujú. Tento typ komunikácie nazývaný aj prenos, chápali tak Freud ako Jung za jeden z nosných pilierov psychológie.

Ak zostanem v terminológii Junga tak popri maske (persona), ktorú ukazujeme verejnosti, máme aj naše negatívne vlastnosti zhromaždené v komplexe, ktorý Jung nazval Tieň. Stevenson túto tému literárne spracoval v známom románe Podivný prípad Dr. Jekylla (Maska) a pána Hyda(tieň).  Ešte aj Miro Žbirka sa inšpiroval touto témou.

https://www.youtube.com/watch?v=Mt_BJx6QLb4

Funguje to veľmi jednoducho. V nevedomej rovine komunikácie, ak nemáme tieň pod kontrolou, tak obsahy tieňa umiestňujeme na objekt, v tomto prípade na partnera. Keďže sú to negatívne emócie, reakcia organizmu partnera je negatívna. Výsledok je, že sa aktivujú stresové hormóny ktoré vyčerpávajú organizmus buď oboch partnerov, alebo toho, kto je emocionálne slabší. To, čo je potrebné pochopiť je, že človek používa organizmus svojho partnera na komunikáciu so svojim vlastným tieňom. V nevedomej rovine. Keď som to pochopil, tak hovorím manželke : „Prečo sa ty so mnou vadíš, ty moje milé zlé ja?“ , čím som chcel len vyjadriť, že sa vadím sám so sebou s použitím partnera. Akonáhle si ale uvedomíš, že tie nezmyselné hádky sú hrou prírody a komplexov, a stačí ak si to uvedomí jedna strana konfliktu, vedome je možné dostať svoj tieň pod kontrolu. Konflikt viac alebo menej trvale končí. Ak je to vedomý krok, tak hádky tohto typu už nemajú šancu, sú minimálne jednou stranou kontrolované a likvidované v prevencii alebo hneď pri ich zrode. Nie všetky spory takto vyriešiš, ale tie nezmyselné určite.

Ak som to dobre pochopila, tak vyjadrenie „Prečo sa ty so mnou vadíš, ty moje milé zlé ja“, je v podstate sebakritikou. Čo je podstatou tohto poznania?

Opäť môžem len zdôrazniť, že človek by nemal zabúdať na múdrosť, ktorá bola v zistení našich predkov a ktorú preukazuje moderná neurobiológia. Došlo k zisteniu, že aj srdce obsahuje približne desaťtisíc neurónov a že aj srdce komunikuje s mozgom. Navyše, objem informácií posielaných zo srdca do mozgu je vyšší ako opačne – vedci vyslovili hypotézu, že srdce riadi mozog a teda rozhodovanie človeka.

Bol som mierne povedané šokovaný, keď moja teta Helena, mamičkina najstaršia sestra na pietnom stretnutí jasne vyjadrila, že predsa človek sa rozhoduje srdcom. Nájdeš to aj v odbornej literatúre, C.G.Jung uvádza tento problém ako súčasť jeho debaty s Pueblo indiánom Ochwiay Bianco nasledovne:

Pozri, ako kruto vyzerajú belosi. Ich pery sú tenké, nosy ostré, tváre zachmúrené a narušené vráskami. Ich oči sú nepokojné, stále čosi hľadajú. Čo to hľadajú? Belosi stále niečo chcú, stále sú nekľudní a nepokojní. My nevieme, čo to chcú. Nerozumieme im. Myslíme si, že sú šialení.“

Jung: „Tak som sa ho spýtal, prečo si myslia, že sú šialení.“

Ochwiay Bianco: „Povedali mi, že oni myslia hlavou.“

C.G.Jung: „Prečo si myslíš, že je to ináč?“ spýtal som sa s prekvapením

Ochiwiay Bianco: “My myslíme tu“ a ukázal na svoje srdce.

“See,” Ochwiay Bianco said, “how cruel the whites look. Their lips are thin, their noses sharp, their faces furrowed and distorted by folds. Their eyes have a staring expression; they are always seeking something. What are they seeking? The whites always want something; they are always uneasy and restless. We do not know what they want. We do not understand them. We think they are mad.”

I asked him why he thought the whites were all mad.

“They say they think with their heads,” he replied.

“Why of course. What do you think with,” I asked him in surprise.

“We think here,” he said, indicating his heart.

https://wisdomofrishis.com/carl-jungs-experience-in-new-mexico-with-the-pueblos-indians/

Teta Helena bola taký prototyp múdreho človeka v našej rodine. Ale to, či sa budú generovať hormóny rastu, ktoré obnovujú organizmus, alebo stresové hormóny, určuje srdce. Nuž a aké srdce máš, tak to závisí veľmi hodne od spôsobu výchovy. Vždy ma priťahovali prirodzene múdri ľudia. Vôbec nemuseli mať akademické vzdelanie, vždy ma hodne naučili. Je zrejmé, že práve títo prirodzene múdri ľudia sú schopní často vedome využívať informácie, ktoré im poskytuje srdce. Kresťanský svet vsadil na chladný kalkul mozgu. Dnes všetko prepočítavame na peniaze, ako na univerzálnu hodnotu. Ak budeš analyzovať kresťanstvo, zistíš, že systém hodnôt v spoločnosti je v súlade so zákonmi prírody, ale výchova v podobe náboženstva je založená na negatívnych emóciách. Výsledkom je neprimeraný spôsob presadzovania tohto hodnotového systému, ktorých protagonistov Boris Zala nazval katolibancami. Spoločnosť a poznanie predsa už postúpila ďalej a nepotrebuje tento extrémny typ na uvedomenie si svojho systému hodnôt. Na druhej strane extrém založený výlučne na pozitívnych emóciách tiež nefunguje, mnohé spoločnosti boli rozložené práve cez aplikáciu výlučne princípov na tom známom biblickom „kto do teba kameňom, ty do neho chlebom“. To presne ukázala teória hier, že riešenie je značne komplikovanejšie a je ho možné skúmať len v dynamickom režime počítačových simulácií v podobe hier.

No a potom tu máme nový pojem progresivizmus. Na jednej strane ak má spoločnosť napredovať, čoho výrazom je progres, tak musí svoj hodnotový systém buď zmeniť alebo adaptovať. Tu si pomôžem genetikou. Expresia rôznych génov určuje vlastnosti bunky alebo organizmu. Na jednej strane je to genetická výbava organizmu a na druhej strane je to ale expresia génov, ktorá môže zmeniť celé konečné riešenie realizované v organizme. Tak ako genóm je nutnou ale nie postačujúcou podmienkou, tak aj systém hodnôt je nutnou podmienkou, ale až jeho interpretácia určuje jeho aplikáciu v spoločnosti. Náboženské alebo iné spôsoby výchovy menia aplikáciu toho istého systému hodnôt podľa stupňa poznania zákonitostí. Príroda sama o sebe mení cez Lammarckov adaptačný princíp v priemere len 30 génov z 25 000 počas jednej generácie (25 rokov). Inými slovami, príroda neuveriteľne precízne overuje svoje systémy. V tempe obmeny 30 génov počas jednej generácie sa genóm človeka zmení raz za 20 000 rokov i to za nerealistického predpokladu, že vždy sa zmení iný gén, čo je zrejmé, že nie je pravdou. Proste znalostná krivka prírody je časovo ďaleko dlhšia, než si vieme predstaviť, určite viac ako 20 000 rokov.

A tu naráža takzvaný progresivizmus na svoj limit. Nie je jednoduché do spoločnosti vnášať neoverené zmeny v systéme hodnôt, nech už sa používa odborná argumentácia ako súčasť propagandy… ľudia aj keď nevedia priamo vyjadriť svoj postoj, nevedomé procesy aj tak prevládnu a spoločnosť takéto pokusy zvyčajne odmietne. V súčasnosti progresívny liberalizmus je skôr anarchiou vnášanou do spoločnosti a predstavuje druhý extrémny prejav. Pomyselný kompromis nie je riešením. Tu je potrebná vyššia forma, ktorou je zjednotenie protikladov. Bez rozsiahlej analýzy javov z pohľadu dobra a zla a hľadania kritického bodu nie je možné nájsť riešenie, ktoré spoločnosť bude dlhodobo akceptovať. Pri riešení tejto problematiky máš problém odlíšiť vedu od propagandy… ako sa problémy riešia vedeckými nástrojmi tak, aby splnili ciele propagandy popísal John Perkins v Spovedi ekonomického zabijaka. Tým je možné deformovať realitu. Sú aplikovateľné pre nedostatočne znalých ľudí, nech už majú aj päť titulov. Bolo to pekne vidno na riešení problémov spojených s covid 19 a jej katastrofálnymi výsledkami v našom zdravotníctve.

Znie to zaujímavo, čo ďalšie si zistil v modernej neurobiológii?

Zdá sa, že jedným z prelomov neurobiológie bolo objavenie zrkadlových neurónov. Pre nás je dôležité v tejto súvislosti lokalizácia neurobiologickej štruktúry, ktorá je nazvaná aj ako štruktúra materskej empatie. Allan Schore ukázal, že prvoradou úlohou matky je pomôcť dieťaťu pri regulácii základných inštinktov, t.j vybudovať nad siedmimi základnými a vrodenými inštinktami aj regulačnú vrstvu emócií. Stručne povedané, pozitívne emócie matka posilňuje a negatívne emócie tlmí. Dnes je úplne nový pohľad na výchovu dieťaťa pričom štúdium stresu ukázalo, že je extrémne dôležité obdobie prenatálne. Ak by som mohol zasiahnuť do legislatívy, matky by začínali materskú dovolenku na konci prvého trimestra a končili by po troch rokoch. Ak by si si preštudovala Encyklopédiu stresu spracovanú špičkou vedy sveta, našla by si, že je to presne druhý trimester, ktorý zásadným spôsobom určuje nastavenie regulácie kortizolu a tým aj ďalších cca 30 regulačných hormónov. Tým je nastavená regulácia stresového systému včítane jeho kapacity. To, čo je ale fascinujúce je, že po narodení, nielen matka pomáha regulovať afekty dieťaťa, od istého času aj dieťa spätne reguluje matku. Táto vzájomná regulácia je ohromne cenná, tú ale muž v takom rozsahu ako ju má žena, nemá. Proste príroda muža nevybavila štruktúrou materskej empatie. Preto materská dovolenka muža sa mne javí ako kontraproduktívna vo vzťahu k dieťaťu ale aj matky. Stráca sa cenný vzťah matky a dieťaťa, ktorý z princípu muž nemá ako plnohodnotne nahradiť, nech by sa už snažil akokoľvek.

Vo vzťahu k dieťaťu, je teda ďaleko dôležitejšie zabezpečiť ekonomicky matku počas materskej dovolenky s posunutím začiatku materskej dovolenky na koniec prvého trimestra s celkovým časom tri roky. Po dvoch až dva a pol roku veku dieťaťa nasleduje obdobie, kedy sa začína tvoriť tretia vrstva emócií, určená na socializáciu dieťaťa, t.j. obdobie, kedy má byť dieťa postupne začleňované do spoločnosti. Dieťa si medzi rovesníkmi pod dohľadom dospelej osoby postupne buduje svoju sociálnu vrstvu emócií. Preto si myslím, že rozdiel medzi deťmi v rodine by mali byť asi dva roky ako ideál. Môj názor je, že dieťa priamo nie je motiváciou pre skrátenie veku odchodu do dôchodku matky. Tým ale môžu byť vnúčatá. Možno si si všimla, že niektoré ženy v primeranom veku až živočíšne túžia po vnúčatách. Vidno to na ich tvárach, keď im ukážeš fotky vnúčat, alebo sa stretnú s cudzím vnúčaťom. Predstav si starú matku, ktorá vojde do kontaktu s vnúčaťom. Temer okamžite sa jej aktivuje štruktúra materskej empatie. Žena sa rozžiari šťastím. Aktivovaná štruktúra nielen reguluje dieťa, ale spätne reguluje aj starú matku. Tu si myslím, že je jeden zo zdrojov dlhšieho života žien, matiek. Vysvetľuje aj situáciu, kedy ženy bez detí žijú kratšie, nemajú aktivovanú a trénovanú štruktúru materskej empatie, regulujúcu inštinkty ženy. Môj názor je, že sú to vnúčatá, ktoré by mohli byť aj ekonomickou motiváciou pre štát, aby umožnili starým matkám sa venovať vnúčatám, pokiaľ sa narodia pred štandardným odchodom rodiča do dôchodku. Tým by sa naprávala aj pomyselná deformácia trojgeneračnej rodiny, dnes hodne spochybňovanej liberálmi a progresívcami, či skôr anarchistami. Ale to je len jeden zdroj fenoménu dlhšieho žitia žien.

Ktorý ako ďalší pokladáš za podstatný?

Budem sa ďalej držať terminológie Jungovej teórie komplexov a skombinujem ju s rezonančným obvodom Daniela Siegla.  Damasio zistil, že neplatí to známe Descartovo myslím teda som (cogito ergo sum) ale že platí:  najprv musím byť a až potom si môžem uvedomiť seba a teda myslieť. Damasio zdôrazňuje, že primárnym zdrojom našich informácií o vonkajšom a vnútornom svete sú naše pocity, ktoré sú zdrojom pre tvorbu emócií, uložených v pamäti mozgu. Až keď je štruktúra emócií dostatočne vybudovaná, je možné nahradiť zdroj informácií v podobe pocitov primerane emóciami uloženými v pamäti. Pekne to vidno, keď si sadneš prvý krát do auta. Po pár minútach je človek spotený. Je to dôsledok toho, že prežívaš celý proces v biologickom tele z jednoduchého dôvodu, nemáš príslušnú emočnú výbavu v pamäti. Tá vzniká opakovaním až sa nakoniec procesy zautomatizujú a šoférovanie už človeka nevyčerpáva neprimerane – riadia ho už vybudované emócie z pamäti a nemusí proces prežívať na úrovni biologického tela. Mal som jednu skúsenosť. Na dvojprúdovej ceste som v protismere stretával kamión, keď zrazu spoza neho do protismeru vyšlo osobné auto. Moja reakcia bola pribrzdenie, stlačenie spojky, preradenie rýchlosti pri súčasnom odchode na pravú stranu, spustenie spojky a pridanie plynu v momente stretu, čím som stabilizoval voz na krajnici a nedostal ho do šmyku. Vošli sme sa všetci traja do priestoru. Spolujazdec zostal prekvapený a hovorí mi. Ako ste to zvládol, však ja som sa nestihol ani zľaknúť. Vysvetlenie podáva Damasiov model rozhodovania. V čase ohrozenia nevedomé procesy preberajú rozhodovanie a vyraďujú z neho racionálnu časť – nie je čas na uvažovanie. A skutočne stresová reakcia na hormonálnej úrovni sa ozvala dávno po prekonaní krízového momentu.

Zaujímavá situácia sa vyvinula pri vstupe potenciálneho záujemcu o priestory. Pani riaditeľka na moje prekvapenie sa s potenciálnym klientom nebavila a obrazne do pol minúty ho vypoklonkovala z miestnosti. Ohromený som sa spýtal, či to s každým potenciálnym klientom takto zachádza. To nebol klient, odvetila mi. Bol som prítomný počas celej komunikácie a jej postup sa mi moc nepozdával, tak som sa pýtal, ako to môže tvrdiť. Ja neviem, ako to viem, len viem že mám pravdu, rezolútne mi odvetila. Vysvetlenie poskytuje Damasiov rozhodovací systém. Pri opakovanej situácii naše nevedomé procesy vedia rozoznať signály, ktoré cez emócie vysielajú reálni záujemcovia a signály, ktoré vysielajú len osoby zisťujúce podmienky nájmu. Organizmus si v pamäti vytvorí emočné štruktúry a následne už len porovnáva, s ktorou štruktúrou sú vyslané emócie v zhode. Po čase som musel uznať, že pani riaditeľka mala pravdu, len nevedela ako celý systém funguje.

Ako funguje rozhodovací systém u dieťaťa?

Malé dieťa nevie správne interpretovať pocity. Damasio hovorí, že máme štruktúry, ktoré pocity bolesti menia, halucinujú – hovoríme že vznikajú komplexy. Tieto jednak menia realitu v psychickej rovine ale zároveň na úrovni biologickej ovplyvňujú hormonálnu sústavu. Majú svoju reprezentáciu jednak na úrovni emócií a tiež sú kódované v biologickom systéme v procedurálnej pamäti. Tieto dve pamäte sú navzájom previazané. Za normálnych okolností, dospelý človek drží tieto komplexy mimo vedomia a nevstupujú do rozhodovacieho procesu. Na to, aby komplexy boli neaktívne vynakladá energiu. Ak má žena dieťa, počas pôrodu dochádza k preťaženiu organizmu, značná časť komplexov vstúpi do vedomia a je nanovo spracovaná (často nevedome) a tým sú tieto komplexy deaktivované aj na biologickej úrovni t.j. nenarúšajú hormonálny systém. Rozpúšťajú sa bioenergetické bloky kódované v procedurálnej pamäti.

Primitívne národy poznali tento efekt a tak cieleného zbavovania komplexov podliehali iba chlapci, dievčatá sa ich zbavovali počas pôrodu. V stanovenom veku boli chlapci odobraní matkám. Šamani z nich v procese iniciácie počas šiestich mesiacov urobili chlapov či bojovníkov, schopných prevziať zodpovednosť za svoj život. Socializmus mal takýto nástroj v podobe mazáckej vojny. Dnes ho už mladá generácia nemá k dispozícii a tak matky hľadajú dievčatá, ktoré by prevzali ich starostlivosť za chlapcov, ktorí často nevedia čo so sebou. Svoje komplexy riešia rôzne, od drog, cez násilie v rodine či mimo nej alebo cez extrémy, zvlášť sa rozmohol adrenalínový šport. Niektorí mladí hľadajú svoju identitu v nezmyselnom počte možností gender teórie a pod. Zavádza sa tu progresívne náboženstvo a ďalšie vedeckými pojmami a nástrojmi zdôvodnené smery rozvoja spoločnosti, akoby človek vedel meniť zákony prírody. Táto hra na Boha cez nové pojmy ideológie ale naráža na realitu. Osobne skôr vnímam súčasnosť ako štandardný spor medzi generáciami, pričom extrémne prejavy sú len zástupnými nástrojmi – nastupujúca generácia sa jednoducho dožaduje svojich práv. Ak som dobre pochopil celé riešenie, tak je mladá generácia touto ideológiou progresivizmu poriadne podvedená.  Načo sú dievčatám chlapci, ktorí hľadajú skôr mamičku, čo sa o nich bude starať, ako partnerku pre spoločný život, ktorej dajú zmysel v podobe rodiny? Predsa ženy potrebujú chlapa, čo sa zodpovedne postaví k rodine a deťom. To zakomplexovaný mamičkin maznáčik nemá ako zrealizovať a ak, tak len limitovane.

Na týchto pár príkladoch vidíš, že riešiť zodpovedne sociálny a dôchodkový systém si vyžaduje celý komplex znalostí z rôznych oborov a nie je jednoduché ani na príkladoch ukázať celý rozsah problematiky.

Z toho čo hovoríš, sociálny systém je priamo naviazaný na vzdelávací systém a jeho súčasťou je aj zdravotný systém. Kde sú spoločné väzby týchto systémov?

Zdravotného systému sme sa mierne dotkli. Prekvapivé zistenia boli urobené kolektívom Felittiho v štúdiách známych pod pojmom negatívne zážitky dieťaťa (Adverse Childhood Experiences ACE). Dnes už vyše sto rozsiahlych štúdií ukazuje, že negatívne zážitky dieťaťa do dvoch až troch rokov sú príčinou rozvoja chorôb po 40tke. Až pochopenie biológie bunky, tvorby energie bunky a organizmu a organizácie nervového systému a zvlášť stresového systému v kombinácii s hormonálnym systémom umožňuje pochopiť tento fenomén. Dostávame sa k príčinám chorôb, pričom plošné testovanie v Kalifornii preukázalo, že vyše 60% populácie je zasiahnutých niektorou z foriem ACE. U nás je možné ukázať, že až 25% populácie v sebe skrýva latentnú traumu, ktorá sa môže príslušnými procesmi aktivovať. Preto správne opatrenia v sociálnom systéme umožňujú v prevencii odstrániť aspoň časť týchto príčin budúcich chorôb. Čo sa týka vzdelávacieho systému, poslanie jedného groša je jasné. V tejto súvislosti len jedna poznámka, klesajúca kvalita nášho vzdelávacieho systému je dôsledkom kvantity. Proste kvantita zničila kvalitu pričom predstava, že akokoľvek nadobudnutý titul mi zabezpečí kvalitný život sa v prostredí trhu práce neuplatňuje. A sme pri jadre problému – plagiátor nevie tvoriť hodnoty, lebo nemá vedomosti a už vonkoncom nie znalosti. Kým budú túto spoločnosť viesť plagiátori, čo je len forma korupcie, tak sa ďalej spoločnosť nepohne vo svojom rozvoji, bude skôr upadať.  

Ako by si zhrnul túto časť riešenia, týkajúcu sa rodiny vo väzbe na demografiu a ekonomické súvislosti dôchodkového systému?

Kvalifikované vyriešenie demografického problému je kľúčom k zdravej spoločnosti. Ak problému rozumieš, vieš ho aktívne riadiť a vieš ho aj pozitívne ovplyvňovať. Nakoniec je známe, že ak sa chceš dopracovať k pomyselnému šťastiu, musíš byť slobodný. Slobodným sa staneš len vtedy, ak nadobudneš znalosti. Znalosti ale nenadobudneš čítaním či študovaním z kníh. Musíš mať guráž prežiť ten svoj život plný katastrof. A buď katastrofu pojmeš ako tragédiu alebo ako príležitosť. Je to vec osobného nastavenia každého jednotlivca. To závisí na človeku a na prostredí v akom vyrastá. Pokiaľ sa zameriavaš na riešenie problematiky sociálneho systému, tak aj samotná tvoja rodina ti dáva ohromné informácie, ktoré buď potvrdzujú teórie alebo naopak, tieto teórie sú neaplikovateľné. Tento exkurz do aplikovanej neurobiológie, psychológie a rodiny ale hovorí, že ľudia, ktorí nenabrali guráž a nezaložili si rodinu, nemajú ako chápať celú zložitosť problematiky. Videl som to na staršej dcére. Je prirodzené, že deti sa potrebujú odlíšiť od rodičov a existuje fáza vo vývoji rodiny, kedy je rodič pod tvrdou kritikou vlastných detí. Užil som si kritiky od mojich detí vrchovate. Časť bola oprávnená a nastavovali mi zrkadlo no a časť im musel ukázať život, nakoľko mali pravdu. Je jasné, že musíš aj kritiku zvládať, nielen preto, že je často objektívna, ale uvedomenie si, že som len človek a teda nemám ako hádzať kameňom.

Ako ale vnúčatá rástli, tak zanikala kritika až jedného dňa sa preklopila na to známe „oci ďakujem“. Proste moja dcéra zistila, čo je to mať rodinu a deti a zaistiť im primerane výchovu – v nevedomých reakciách vedela zrazu oceniť, čo všetko sme pre naše deti museli urobiť. Bez výchovy vlastných detí nemáš ako získať tieto znalosti. Preto ak chceš byť šťastný, musíš mať guráž žiť svoj život. Nuž a medzičlánkom je, že si cez znalosti musíš vybojovať svoju vlastnú slobodu, či už v ekonomickom alebo sociálnom priestore. Aj preto ma fascinujú politici, ktorí nemajú rodinu a trúfajú si riešiť spoločenské veci, hoci zlyhali tam, kde to musí zvládať bežný človek. „To je taká pani, ktorá sa vadí s každým naokolo, a keď sa už nemá s kým, tak sa vadí sama so sebou“, charakterizoval mi jednu vysoko postavenú političku jeden z ministrov. Všimni si, ako u partnerov političiek dochádza k urýchlenému rozvoju chorôb a často k predčasnej smrti, až sa mi zdá, že byť manželom slovenskej političky je stav s vysokým rizikom. Proste už spomínaný ženský zákon sa tu realizuje v praxi. Keď sa političky pustia do seba, tak aj na verejnosti lietajú facky. Na naše dámy v politike sa nechytajú hereckým výkonom ani také hviezdy umeleckého neba akými boli Meličková so Strniskovou v Ženskom zákone. Keď sa političky stretnú v debate, tak tam je emócií vrchovate. Nuž a keď takto rozbehnutá politička po tvrdom súboji v parlamente či na ministerstve alebo v médiách príde domov, prvým objektom je pán manžel. Okrem negatívnych emócií nečakaj nič iné. Božská komédia, povedal Dante Alighieri. Nuž a Jung doplnil trilógiu k Biblii a Božskej komédii svojou Červenou knihou.

Ľudia ale chápu posun veku odchodu do dôchodku negatívne. Môže mať riešenie posunu veku odchodu do dôchodku aj riešenie, ktoré posilňuje slobodu a teda demokraciu?

Čo sa týka samotnej ekonomickej podstaty dôchodkového systému, naštartovaný posun veku odchodu do dôchodku bol realizovaný racionálne s tým, že vek 65 rokov je samozrejme orientačným vekom. Zvlášť keď robíš projekciu na 75 rokov. To čo sme zdôrazňovali je, že človek by mal mať možnosť mať aj časový interval, v ktorom by sa mal možnosť slobodne rozhodovať o svojom individuálnom veku odchodu do dôchodku. Výpočty ukazovali, že minimálnu výšku dôchodku z povinného systému by mal mať dôchodca najmenej vo výške 1,2 násobku životného minima. Druhým kritériom je počet odpracovaných rokov, čo nám vychádzalo okolo 38 rokov. Do tohto počtu sa započítali aj roky štúdia na vysokej škole (max.5) a materská dovolenka ohraničená na tri deti. Už som spomínal, že pod ľudským kapitálom rozumieme počet osôb a výšku ich vzdelania. Je zrejmé z princípu, že vysokoškolsky vzdelaní ľudia, pokiaľ je spoločnosť zdravá, majú vyššiu produktivitu práce a tým aj tvorbu hodnôt. Preto štúdium na vysokej škole by malo byť započítané do tohto obdobia, nakoniec ten druhý limit minimálnej výšky dôchodku hovorí, či skutočne naplnili svoj potenciál vysokoškolsky vzdelaného človeka, alebo nie cez výšku odvodov. Ale do tohto obdobia sa nezapočítala doba v nezamestnanosti. Ani sabatikal.  

Ak sa na problém pozrieš z tohto pohľadu, potom pri limite cca 18 rokov vychádza, že za ideálnych okolností by si mohol ísť do dôchodku už ako 56 ročný. Prečo nie, ak si si svojou prácou vytvoril aj iné zdroje na prežitie a máš zabezpečenú aj iným spôsobom požadovanú kvalitu svojho dôchodku. Je zrejmé, že pokiaľ občan naplní vyššie uvedené kritériá, mal by sa mať možnosť rozhodovať nielen o tom, že zostane v práci alebo odíde na dôchodok, ale aj o tom, či si naďalej bude platiť na dôchodkové zabezpečenie. Navyše aj o tom, či bude alebo nebude poberať dôchodok, ak po splnení kritérií zostane pracovať. Tým sa systém stáva s otvoreným koncom a odchod veku do dôchodku sa stáva individuálnym rozhodnutím poistenca. Tým sa reálne posilňuje jeho sloboda a tým aj sloboda spoločnosti a teda posilňuje sa demokracia spoločnosti.

Žiaľ, mnohé debaty politikov na tému stanovenia veku odchodu do dôchodku sa viedli len v smiešnom čierno bielom videní problému. Vo vedení tohto rezortu boli viac alebo menej len jednoduchí ľudia, síce s ohromnými ambíciami ale o to nižšou úrovňou vzdelania a o znalostiach rovno pochybujem. Zaužíval sa pojem populista. Je to práve sociálny systém, ktorý je zdrojom populárnych opatrení pred voľbami, čo je štátom posvätená politická korupcia, ktorá ničí základy systému a vedú ho k jeho vyčerpaniu až zrúteniu. Dalo by sa o tom debatovať donekonečna. Aj na príklade dôchodkového systému vidíš, že funguje znalosť našich predkov v podobe rozprávky O troch grošoch, že je nutné aplikovať modernú neurobiológiu, psychológiu a sociológiu, ale bez modelovania sa nepohneš. Nuž a modely je nutné testovať v čase, nakoľko sa môžeš na ne spoľahnúť. Nič iné, len prax určuje použiteľnosť teórií. V opačnom prípade platí spoločnosť drahé školné. Jedným z nich je aj tolerovanie spoločnosti plagiátorov na verejných funkciách. Šokujúce je, že kde sa dnes pozrieš, tam sú. Ako keby chceli naplniť parafrázované heslo: Plagiátori všetkých univerzít, spojte sa v politických stranách! Majú pomyselnú moc a tak spoločnosť aj vyzerá.  Krčmové reči v kortešačkách dominujú, žiaľ. A verejnosť volá po znížení platov verejných činiteľov. Asi tam chcú buď hlupákov alebo zlodejov. Vraj to má byť test morálky pomyselných odborníkov. Už to ani nesledujem. Načo?

Dušan, ďakujem za rozhovor k problematike dôchodkového systému


[1]

Orszagh P. R., Stiglitz J. E. . (1999). Rethinking Pension Reform : Ten Myths About Social Security Systems. Washington: The World Bank.

Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

Spravodajstvo

Spolitizované špecializované zložky štátu v plnej nahote - Štefan Harabin

Redaktorka Erika Vincoureková sa rozprávala so Štefanom Harabinom o vzťahu Záleská-Tódová a jeho trestnoprávnych dôsledkov, o vystúpení sudkyne Záleskej na ...

Nasledujúci článok

Spravodajstvo

Proti klimatickej agende stojí viac ako 1600 vedcov – vrátane nositeľov Nobelovej ceny

Klimatický podvod je základom súčasnej politiky EÚ! Cieľom tejto politiky je likvidácia životnej úrovne, deindustrializácia, strata potravinovej bezpečnosti a zavádzanie ...
MOR HO!

Občan ako nevoľník - Časť III.

arte.sky.it Nástroje inflácie a rizík spojených s kapitálovým trhom umožnili, aby slovenský občan cez dlhopisy FNM sprivatizoval veľkú dlhopisovú nulu. Majetok občana ...
MOR HO!

Občan ako nevoľník - Časť VI.

Ing. Dušan Lukášik CSc. Prinesie odkaz predkov MOR HO! nádej pre občanov SR? Aj keď stále nemáme odpoveď na otázku, prečo 1 600 000 ...
MOR HO!

Občan ako nevoľník

lustračný obrázok: Pixabay Časť I. Ing. Dušan Lukášik CSc. Moje analýzy z rokov 1999 až 2002 viedli k záveru, že občan bude zbavený slobody v rozhodovaní ...
MOR HO!

Les ako obnoviteľný zdroj ekologických funkcií a energie

foto: Ľubomír Schmida Hry okolo vymenovania riaditeľa TANAP Petícia MOR HO! a dnešok Po nástupe novej vlády akoby skončila nepísaná ...
MOR HO!

Medveď útočí čoraz častejšie

V tomto roku sú médiá plné informácií o kontaktoch medveďa s človekom, či už vizuálnym alebo dokonca fyzickým. Niekoľko medveďov bolo usmrtených na ...
MOR HO!NÁZOR

Nekompetentným prístupom zmenili medvede na biologickú zbraň – Dušan Lukášik

V tomto roku sú médiá plné informácií o kontaktoch medveďa s človekom, či už vizuálnym alebo dokonca fyzickým. Niekoľko medveďov ...
MOR HO!

MEDVEĎ V POLITIKE BAROKO NA OKO

Čo sa nezmestilo do listu premiérovi V petícii MOR HO! je požiadavka na reguláciu medveďa hnedého hneď v druhom bode petície. S autorom ...
MOR HO!

OČKOVANÍ POTREBUJÚ POMOC

Z VAKCÍN SA STALA PRE OČKOVANÝCH RUSKÁ RULETA RACIONÁLNA VIERA PREDSTAVUJE RIEŠENIE PROBLÉMU Vláda sa uzniesla o vytvorení komisie, ktorá zhodnotí spôsob ...
MOR HO!

PARTIZÁNSKY POZDRAV MOR HO! ZAZNIE SPOZA KAŽDÉHO STROMU V LESE OPORTUNISTI A  MAJITELIA PRAVDY

Exminister MŽP, dnes nezaradený poslanec Ján Budaj sa „spravodlivo“ rozhorčil v svojom statuse na Facebooku zo strašenia migrantami, Sorosom, cez opatrenia počas ...