VOJENSKÁ SITUÁCIA NA UKRAJINE – KOMPLEXNÁ ANALÝZA

9. apríla 2022

VOJENSKÁ SITUÁCIA NA UKRAJINE – KOMPLEXNÁ ANALÝZA PLUKOVNÍKA GEN. ŠTÁBU FRANCÚZSKEJ ARMÁDY, člena strategickej rozviedky so zameraním na východnú Európu

Časť prvá: Na ceste do vojny

Po celé roky, od Mali po Afganistan, som pracoval pre mier a riskoval preňho život. Nejde teda o ospravedlnenie vojny, ale o pochopenie toho, čo nás k nej viedlo. Všimol som si, že „odborníci“, ktorí sa striedajú v televíznych programoch, analyzujú situáciu na základe pochybných informácií, najčastejšie hypotéz, ktoré sa premenili na fakty, a my potom už nechápeme, čo sa deje. Takto vzniká panika.

Problém nie je ani tak v tom, kto má v tomto konflikte pravdu, ale v tom, ako naši vodcovia rozhodujú.

Skúsme sa pozrieť na korene konfliktu. Začína to u tých , ktorí posledných osem rokov hovoria o „separatistoch“ alebo „nezávislých“ z Donbasu. To nie je pravda. Referendá, ktoré v máji 2014 usporiadali dve samozvané republiky Doneck a Lugansk, nebola referendom o „nezávislosti“ (незалежнoсть), ako tvrdili niektorí bezohľadní novinári, ale referendom o „sebaurčení“ alebo „autonómii“ (самостоятельность). Výraz „proruský“ naznačuje, že Rusko bolo stranou konfliktu, čo nebolo, a „ruskojazyčný“ by bol úprimnejší. Tieto referenda navyše prebehli proti odporúčaniu Vladimíra Putina.

Tieto republiky v skutočnosti neusilovali o odtrhnutie od Ukrajiny, ale o autonómny status, ktorý by im zaručoval používanie ruštiny ako úradného jazyka. Prvým legislatívnym aktom novej vlády, ktorá vzišla zo zvrhnutia prezidenta Janukovyča , bolo totiž 23. februára 2014 zrušenie Kivalov-Kolesničenkovho zákona z roku 2012, ktorý stanovil ruštinu ako úradný jazyk. To je skôr podobné, ako keby osnovatelia štátneho prevratu rozhodli, že francúzština a taliančina už nebudú vo Švajčiarsku úradnými jazykmi.

Toto rozhodnutie vyvolalo búrku medzi ruskojazyčným obyvateľstvom. Výsledkom boli tvrdé represie proti ruskojazyčným regiónom (OdesaDnepropetrovskCharkovLugansk a Doneck), ktoré začali vo februári 2014 a viedli k militarizácii situácie a niekoľkým masakrám (predovšetkým v Odese a Mariupole). Na konci leta 2014 zostali iba samozvané republiky Doneck a Lugansk.

V tejto fáze boli ukrajinské štáby príliš rigidné a ustrnulé v doktrinárskom prístupe k operačnému umeniu a nedokázali sa presadiť u nepriateľa. Skúmanie priebehu bojov v Donbase v rokoch 2014-2016 ukazuje, že ukrajinský generálny štáb systematicky a mechanicky uplatňoval rovnaké operačné schémy. Vojna, ktorú viedli autonomisti, sa však veľmi podobala tomu, čo pozorujeme v Saheli: vysoko mobilné operácie vedené ľahkými prostriedkami. Vďaka pružnejšiemu a menej doktrinárskemu prístupu dokázali povstalci využiť zotrvačnosť ukrajinských síl a opakovane ich „chytiť do pasce“.

V roku 2014 som bol v NATO zodpovedný za boj proti šíreniu ručných zbraní a snažili sme sa odhaliť dodávky ruských zbraní povstalcom, aby sme zistili, či sa na nich podieľa Moskva. Informácie, ktoré sme dostávali, potom pochádzali takmer výhradne od poľských spravodajských služieb a „nesedeli“ s informáciami, ktoré prichádzali od OBSE : napriek niektorým pomerne hrubým tvrdeniam žiadne dodávky zbraní a vojenského vybavenia z Ruska neexistovali.

Povstalci boli vyzbrojení vďaka prebehnutiu rusky hovoriacich ukrajinských jednotiek na stranu povstalcov. S pokračujúcimi neúspechmi Ukrajiny sa rady autonomistov rozrastali o tankové, delostrelecké a protilietadlové zástavy. Práve to nútilo Ukrajincov, aby sa zaviazali k Minským dohodám.

Hneď po podpise dohôd z Minsku 1 však ukrajinský prezident Petro Porošenko začína rozsiahlu protiteroristickú operáciu (ATO/Антитерористическая операція) proti Donbasu. Ukrajinci, ktorým dôstojníci NATO zle radili, utrpeli u Debalceva drvivú porážku, ktorá ich donútila zaviazať sa k dohodám Minsk 2…

Je potrebné pripomenúť, že dohody z Minsku 1 (september 2014) a Minsku 2 (február 2015) nestanovili oddelenie alebo nezávislosť republík, ale ich autonómiu v rámci Ukrajiny. Tí, ktorí čítali dohody (je ich veľmi, veľmi málo), si mohli všimnúť, že je v nich plne napísané, že o statuse republík sa má rokovať medzi Kyjevom a zástupcami republík, o vnútornom riešení v rámci Ukrajiny.

Preto Rusko od roku 2014 systematicky požadovalo ich uplatnenie a zároveň sa odmietalo zúčastňovať rokovaní, pretože išlo o vnútornú ukrajinskú záležitosť. Na druhej strane sa Západ na čele s Francúzskom systematicky snažil nahradiť minské dohody „normandským formátom“, ktorý postavil Rusov a Ukrajincov tvárou v tvár. Nezabúdajme však, že pred 23.-24. februárom 2022 na Donbase nikdy žiadne ruské vojská neboli. Pozorovatelia OBSE navyše nikdy nezaznamenali najmenšiu stopu po pôsobení ruských jednotiek v Donbase. Napríklad mapa amerických spravodajských služieb, ktorú 3. decembra 2021 zverejnil denník Washington Post, neukazuje žiadne ruské jednotky v Donbase.

V októbri 2015 riaditeľ Ukrajinskej bezpečnostnej služby (SBU) Vasyl Hrycak priznal, že v Donbase bolo zaznamenaných iba 56 ruských bojovníkov. Bolo to porovnateľné s tým, ako keby Švajčiari šli cez víkendy bojovať do Bosny v 90. rokoch alebo Francúzi na Ukrajinu v súčasnosti.

Ukrajinská armáda bola vtedy v žalostnom stave. V októbri 2018, po štyroch rokoch vojny, hlavný ukrajinský vojenský prokurátor Anatolij Matios uviedol, že Ukrajina stratila v Donbase 2700 mužov: 891 v dôsledku chorôb, 318 pri dopravných nehodách, 177 pri iných nehodách, 175 v dôsledku otravy, 172 v dôsledku neopatrného zaobchádzania so zbraňami, 101 v dôsledku porušenia bezpečnostných predpisov, 228 v dôsledku vraždy a 615 v dôsledku samovraždy.

Armáda je v skutočnosti podkopávaná korupciou svojich kádrov a už nemá podporu obyvateľstva. Podľa správy britského ministerstva vnútra sa v marci/apríli 2014 nedostavilo na prvé predvolanie 70 % záložníkov, na druhé 80 % , na tretie 90 % a na štvrté 95 % . Na prelome októbra a novembra 2017 sa 70 % brancov nedostavilo na kampaň „Jeseň 2017“. A to nepočítame samovraždy a dezercie (často k autonómom), ktoré dosahujú až 30% pracovnej sily v oblasti ATO. Mladí Ukrajinci odmietajú bojovať v Donbase a radšej emigrujú, čo tiež aspoň čiastočne vysvetľuje demografický deficit krajiny.

Ukrajinské ministerstvo obrany sa potom obrátilo na NATO, aby pomohlo zvýšiť „atraktivitu“ svojich ozbrojených síl. Potom, čo som už pracoval na podobných projektoch v rámci OSN, som bol požiadaný NATO, aby som sa podieľal na programe obnovy imidžu ukrajinských ozbrojených síl. Ide však o dlhodobý proces a Ukrajinci chceli postupovať rýchlo.

Aby nahradila nedostatok vojakov, uchýlila sa ukrajinská vláda k polovojenským milíciám. Tvoria ich predovšetkým zahraniční žoldnieri, často krajne pravicoví bojovníci. V roku 2020 tvorí asi 40 % ukrajinských síl a podľa agentúry Reuters čítajú asi 102 000 mužov. Vyzbrojujú ich, financujú a cvičia Spojené štáty, Veľká Británia, Kanada a Francúzsko. Je tu viac ako 19 národností – vrátane švajčiarskej.

Západné krajiny tak jednoznačne vytvorili a podporili ukrajinské krajne pravicové milície. Denník Jerusalem Post v októbri 2021 projekt Centuria odsúdil. Tieto milície pôsobia v Donbase od roku 2014 za podpory Západu. Aj keď možno diskutovať o termíne „nacistický“, faktom zostáva, že tieto milície sú násilné, nesú odpornú ideológiu a sú zjavne antisemitské. Ich antisemitizmus je skôr kultúrny než politický, a preto termín „nacistický“ nie je príliš vhodný. Ich nenávisť k Židom pramení z veľkých hladomorov na Ukrajine v 20. a 30. rokoch 20. storočia, ktoré boli dôsledkom Stalinovej konfiškácie úrody na financovanie modernizácie Červenej armády. Túto genocídu – na Ukrajine známu ako Holodomor – vykonávala NKVD (predchodkyňa KGB), ktorej vyššie vedenie tvorili prevažne Židia. Preto dnes ukrajinskí extrémisti žiadajú Izrael, aby sa ospravedlnil za zločiny komunizmu, ako píše Jerusalem Post. To má ďaleko od „prepisovania dejín“ Vladimíra Putina.

Tieto milície, ktoré vzišli z krajne pravicových skupín, ktoré boli hnacím motorom revolúcie na Euromajdane v roku 2014, sa skladajú z fanatických a brutálnych jedincov. Najznámejší z nich je pluk Azov, ktorého znak pripomína 2. tankovú divíziu SS Das Reich, ktorá je na Ukrajine uctievaná za oslobodenie Charkova od Sovietov v roku 1943 a za masaker v Oradour-sur-Glane v roku 1944 vo Francúzsku.

Medzi známe postavy pluku Azov patril opozičník Roman Protassevič, ktorého v roku 2021 zatkli bieloruské úrady v súvislosti s aférou RyanAir FR4978. 23. mája 2021 sa hovorilo o zámernom únose lietadla   bieloruským MiGEM-29 – samozrejme s Putinovým súhlasom – s cieľom zatknúť Protasseviča, hoci vtedy dostupné informácie tento scenár vôbec nepotvrdzovali.

Potom však treba ukázať, že prezident Lukašenko je zločinec a Protasevič „novinár“, ktorý miluje demokraciu. Avšak pomerne poučné vyšetrovanie, ktoré v roku 2020 vykonala jedna americká mimovládna organizácia, poukázalo na Protasevičove krajne pravicové militantné aktivity. Západné konšpiračné hnutie potom začalo pracovať a bezohľadné médiá upravovali jeho životopis. Nakoniec je v januári 2022 zverejnená správa ICAO, ktorá ukazuje, že napriek niektorým procedurálnym chybám Bielorusko konalo v súlade s platnými pravidlami a že MiG-29 vzlietol 15 minút po tom, čo sa pilot RyanAiru rozhodol pristáť v Minsku. Takže žiadne bieloruské sprisahanie a ešte menej s Putinom. Aha!… Ďalší detail: Protasevičkruto mučený bieloruskou políciou, je teraz na slobode. Kto by si s ním chcel dopisovať, môže navštíviť jeho účet na Twitteri .

Označovanie ukrajinských polovojenských jednotiek za „nacistami“ alebo „neonacistami“ je považované za ruskú propagandu. Možno, ale to nie je názor Times of Israel, Centra Simona Wiesenthala ani Centra pre boj s terorizmom pri akadémii West Point. Zostáva to však sporné, pretože v roku 2014 ich časopis Newsweek zrejme spájal skôr s… Islamským štátom. Vyberte si!

Západ teda podporuje a naďalej vyzbrojuje milície, ktoré sa od roku 2014 dopustili mnohých zločinov proti civilnému obyvateľstvu: znásilňovanie, mučenie a masakre. Zatiaľ čo však švajčiarska vláda veľmi rýchlo prijala sankcie proti Rusku, proti Ukrajine, ktorá od roku 2014 masakruje svoje vlastné obyvateľstvo, žiadne neprijala. Tí, ktorí na Ukrajine obhajujú ľudské práva, v skutočnosti akcie týchto skupín dlhodobo odsudzujú, ale naše vlády ich nenasledujú. Pretože v skutočnosti sa nesnažíme Ukrajine pomôcť, ale bojovať proti Rusku.

Integrácia týchto polovojenských jednotiek do Národnej gardy, v skutočnosti nebola nikdy sprevádzaná „denacifikáciou“, ako niektorí tvrdia. Z mnohých príkladov je poučný znak Azovského pluku:

naci-symboly

V roku 2022 sú veľmi schematicky ukrajinské ozbrojené sily bojujúce proti ruskej ofenzíve členené do:

a) Armáda podriadená Ministerstvu obrany: je členená do 3 armádnych zborov a skladá sa z manévrových útvarov (tanky, ťažké delostrelectvo, rakety atď.).

b) Národná garda, ktorá podlieha Ministerstvu vnútra a je organizovaná do piatich teritoriálnych veliteľstiev.

Národná garda je teda silou teritoriálnej obrany, ktorá nie je súčasťou ukrajinskej armády. Zahŕňa polovojenské milície, zvané „dobrovoľnícke prápory“ (добровольчі батальоні), známe tiež pod príznačným názvom „odvetné prápory„, zložené z pechoty. Sú vycvičení predovšetkým pre boj v meste a teraz bránia mestá ako Charkov, Mariupol, Odesa, Kyjev atď.

Druhá časť: Vojna

Ako bývalý šéf vo švajčiarskej strategickej spravodajskej službe so smútkom – ale nie prekvapením – pozorujem, že naše služby už nie sú schopné porozumieť vojenskej situácii na Ukrajine. Samozvaní „experti“, ktorí sa promenádujú na našich obrazovkách, neúnavne odovzdávajú tie isté informácie doplnené tvrdením, že Rusko – a Vladimir Putin – je iracionálny. Urobme krok späť.

Vypuknutie vojny

Od novembra 2021 sa Američania neustále vyhrážali ruskou inváziou na Ukrajinu. Zdá sa však, že Ukrajinci s tým nesúhlasili. Prečo nie?

Musíme sa vrátiť k 24. marcu 2021. V ten deň vydal Volodymyr Zelenský dekrét o znovudobytí Krymu a začal rozmiestňovanie svojich síl na juhu krajiny. Súčasne prebehlo niekoľko cvičení NATO medzi Čiernym a Baltským morom, ktoré boli sprevádzané výrazným zvýšením počtu prieskumných letov pozdĺž ruských hraníc. Rusko potom vykonalo množstvo cvičení, aby preverilo operačnú pripravenosť svojich jednotiek a ukázalo, že situáciu monitoruje.

Situácia sa upokojila až na prelome októbra a novembra, kedy skončilo cvičenie ZAPAD 21 , ktorého presuny vojsk sú interpretované ako posilnenie ofenzívy proti Ukrajine. Avšak aj ukrajinské úrady vyvracajú myšlienku ruských príprav na vojnu a ukrajinský minister obrany Oleksij Reznikov vyhlasuje, že od jari nedošlo na jeho hraniciach k žiadnej zmene.

Ukrajina v rozpore s minskými dohodami vykonáva v Donbase letecké operácie za použitia bezpilotných lietadiel, vrátane najmenej jedného útoku na sklad paliva v Donecku v októbri 2021. Americká tlač si to všíma, ale Európania nie, a nikto toto porušovanie neodsudzuje.

Vo februári 2022 sa udalosti menia k horšiemu. Emmanuel Macron 7. februára počas svojej návštevy Moskvy potvrdil Vladimírovi Putinovi svoj záväzok dodržiavať minské dohody, ktorý zopakoval aj na konci svojho stretnutia s Volodymyrom Zelenským nasledujúceho dňa. Jedenásteho februára však v Berlíne po deviatich hodinách práce skončilo rokovanie politických poradcov lídrov „normandského formátu“ bez konkrétneho výsledku: Ukrajinci stále odmietali uplatňovať minské dohody, zrejme pod tlakom Spojených štátovVladimír Putin poznamenal, že Macron dal prázdne sľuby a že Západ nie je pripravený presadzovať dohody, ako to robil osem rokov.

Ukrajinské prípravy v kontaktnej zóne pokračovali. Ruský parlament bol znepokojený a 15. februára požiadal Vladimira Putina, aby uznal nezávislosť republík, ten to však odmietol.

17. februára prezident Joe Biden oznamuje, že Rusko v najbližších dňoch zaútočí na Ukrajinu. Ako to vedel? Od 16. septembra však delostrelecké ostreľovanie obyvateľov Donbasu dramaticky zosilnelo, ako ukazujú každodenné správy pozorovateľov OBSE. Médiá, Európska únia, NATO ani žiadna západná vláda samozrejme nereagovali a nezasiahli. Neskôr bude povedané, že ide o ruskú dezinformáciu. V skutočnosti sa zdá, že Európska únia a niektoré krajiny masaker obyvateľov Donbasu zámerne tajili, pretože vedeli, že to vyvolá ruskú intervenciu.

Zároveň sa objavujú správy o sabotážach v Donbase. 18. januára bojovníci Donbasu zadržali poľsky hovoriacich sabotérov vybavených západnou technikou, ktorí chceli v Gorlivke vyvolať chemické incidenty. Mohlo by ísť o žoldnierov CIA, ktoré vedú alebo im „radia“ Američania a ktorých tvoria ukrajinskí alebo európski bojovníci, aby vykonávali sabotážne akcie v republikách Donbasu.

ostreľovanie-donbas
donbas3

V skutočnosti už 16. februára Joe Biden vedel, že Ukrajinci začali ostreľovať civilné obyvateľstvo Donbasu, a postavil tak Vladimira Putina pred ťažkú ​​voľbu: buď Donbasu vojensky pomôcť a vytvoriť medzinárodný problém, alebo zostať bokom a prizerať, ako je ruskojazyčné obyvateľstvo Donbasu drvené.

Ak sa Vladimír Putin rozhodne zasiahnuť, môže sa odvolať na medzinárodný záväzok „zodpovednosti za ochranu“ (R2P). Vie však, že či už bude mať zásah akúkoľvek povahu alebo rozsah, vyvolá príval sankcií . Či už sa teda jej intervencia obmedzí na Donbas, alebo pôjde ďalej a bude tlačiť na Západ kvôli statusu Ukrajiny, cena, ktorú zaplatí, bude rovnaká. To vysvetlil vo svojom prejave 21. februára.

Ten deň vyhovel žiadosti Dumy a uznal nezávislosť oboch u donbaských republík a zároveň s nimi podpísal zmluvy o priateľstve a pomoci.

Ukrajinské delostrelecké ostreľovanie obyvateľov Donbasu pokračovalo a 23. februára obe republiky požiadali o ruskú vojenskú pomoc. 24. februára sa Vladimír Putin odvolal na článok 51 Charty OSN, ktorý stanovuje vzájomnú vojenskú pomoc v rámci obranného spojenectva.

Aby bola ruská intervencia v očiach verejnosti úplne nezákonná, zámerne zamlčujeme skutočnosť, že vojna skutočne začala 16. februáraUkrajinská armáda sa pripravovala na útok na Donbas už v roku 2021, čoho si boli dobre vedomé niektoré ruské a európske spravodajské služby… Súdiť budú právnici.

Vo svojom prejave 24. februára Vladimír Putin uviedol dva ciele svojej operácie: demilitarizovať“ a „denacifikovať Ukrajinu. Nejedná sa teda o ovládnutie Ukrajiny, dokonca pravdepodobne ani o jej okupácii a už vôbec nie o jej zničení.

Od tejto chvíle je náš prehľad o priebehu operácie obmedzený: Rusi majú vynikajúce zabezpečenie operácií (OPSEC) a podrobnosti ich plánovania nie sú známe. Priebeh operácie nám však pomerne rýchlo umožňuje pochopiť, ako sa strategické ciele premietli do operatívnych podmienok.

Demilitarizácia:

  • pozemné ničenia ukrajinského letectva, systémov protivzdušnej obrany a prieskumných prostriedkov,
  • neutralizácia veliteľských a spravodajských štruktúr (C3I), ako aj hlavných logistických trás v hĺbke územia,
  • obkľúčenie väčšiny ukrajinskej armády sústredenej na juhovýchode krajiny.

Denazifikácia:

  • zničenie alebo neutralizácia dobrovoľníckych práporov pôsobiacich v mestách Odesa, Charkov a Mariupol, ako aj v rôznych zariadeniach na území.

Demilitarizácia

Ruská ofenzíva prebiehala veľmi „klasickým“ spôsobom. Spočiatku – rovnako ako Izraelčania v roku 1967 – zničením pozemných leteckých síl v prvých hodinách. Potom sme boli svedkami súbežného postupu po niekoľkých osách podľa princípu „tečúcej vody“: postupovali všade tam, kde bol odpor slabý, a mestá (veľmi žravé na vojakov) nechali na neskôr. Na severe bola okamžite obsadená černobyľská elektráreň, aby sa zabránilo sabotážam. Zábery ukrajinských a ruských vojakov, ktorí spoločne strážia elektráreň, sa samozrejme nezobrazujú…

Myšlienka, že sa Rusko snaží ovládnuť Kyjev, hlavné mesto, aby zlikvidovalo Zelenského, pochádza typicky zo Západu: to isté urobili v Afganistane, Iraku, Líbyi a to isté chceli urobiť v Sýrii s pomocou Islamského štátuVladimir Putin však nikdy nemal v úmysle Zelenského zastreliť alebo zvrhnúť. Namiesto toho sa ho Rusko snaží udržať pri moci tým, že ho obkľúčením Kyjeva núti k vyjednávaniu. Doteraz odmietal plniť minské dohody, ale teraz chcú Rusi získať neutralitu Ukrajiny.

Mnoho západných komentátorov bolo prekvapených, že Rusi pokračujú v snahe o vyjednávanie a zároveň vedú vojenské operácie. Vysvetlenie spočíva v ruskej strategickej koncepcii od sovietskej éry. Pre Západ začína vojna, keď končí politika. Ruský prístup však vychádza z Clausewitzovskej inšpirácie: vojna je pokračovaním politiky a človek môže plynulo prechádzať z jednej do druhej, a to aj počas boja. To vytvára tlak na protivníka a núti ho k vyjednávaniu.

Z operačného hľadiska bola ruská ofenzíva príkladom svojho druhu. Za šesť dní sa Rusi zmocnili územia veľkého ako Veľká Británia, a to rýchlosťou väčšou, než aké dosiahol Wehrmacht v roku 1940.

Väčšina ukrajinskej armády bola nasadená na juhu krajiny v rámci príprav na rozsiahlu operáciu proti Donbasu. Preto ju ruské sily mohli od začiatku marca obkľúčiť v „kotli“ medzi Slavjanskom, Kramatorskom a Severodoneckom, s náporom z východu cez Charkov a ďalším z juhu od Krymu. Jednotky z Doneckej (DLR) a Luganskej (LLR) republiky dopĺňajú ruské sily pri postupe z východu.

V tejto fáze ruské sily pomaly sťahujú svoje zovretie, ale už nie sú pod časovým tlakom. Ich demilitarizácia je takmer dokončená a zostávajúce ukrajinské sily už nemajú operačnú a strategickú veliteľskú štruktúru.

Spomalenie“, ktoré naši „odborníci“ pripisujú zlej logistike, je iba dôsledkom dosiahnutia stanovených cieľov. Zdá sa, že Rusko sa nechce zapojiť do okupácie celého ukrajinského územia. V skutočnosti sa zdá, že Rusko sa snaží obmedziť svoj postup na jazykovú hranicu krajiny.

Naše médiá hovoria o nevyberavom bombardovaní civilistov, najmä v Charkove, a v slučke sa vysielajú dantovské zábery. Gonzalo Lira, Latinoameričan, ktorý tam žije, nám však 10. marca a 11. marca predstavuje pokojné mesto. Samozrejme je to veľké mesto a nie je vidieť všetko, ale zdá sa, že to naznačuje, že nie sme v totálnej vojne, ktorú nám neustále servírujú na obrazovkách.

Pokiaľ ide o republiky Donbass, tie „oslobodili“ svoje územia a bojujú v meste Mariupol.

Denacifikácia

V mestách ako CharkovMariupol a Odesa zaisťujú obranu polovojenskej milície. Vedia, že cieľ „denacifikácie“ je zameraný predovšetkým na ne.

Pre útočníka v urbanizovanej oblasti predstavujú civilisti problém. Preto sa Rusko snaží vytvoriť humanitárne koridory, aby vyprázdnilo mestá od civilistov a ponechalo v nich iba milície, s ktorými bude ľahšie bojovať.

Tieto milície sa naopak snažia udržať civilistov v mestách, aby odradili ruskú armádu od bojov v týchto mestách. Preto sa zdráhajú tieto koridory realizovať a robia všetko pre to, aby ruské úsilie bolo márne: môžu civilné obyvateľstvo využiť ako „živé štíty. Videá ukazujúce civilistov, ktorí sa snažia opustiť Mariupol a sú bití bojovníkmi pluku Azov, sú tu samozrejme starostlivo cenzurované.

Na Facebooku bola skupina Azov zaradená do rovnakej kategórie ako Islamský štát a podliehala „politike nebezpečných osôb a organizácií“. Preto bolo zakázané ju oslavovať a „príspevky“, ktoré jej boli naklonené, boli systematicky zakazované. 24. februára však Facebook zmenil svoju politiku povolil príspevky priaznivé pre milície. V rovnakom duchu FB platforma v marci schválila výzvy na vraždenie ruských vojakov a vodcov v bývalých východoeurópskych krajinách. Toľko k hodnotám, ktoré inšpirujú našich vodcov, ako uvidíme.

Naše médiá propagujú romantický obraz ľudového odporu. Práve táto predstava viedla Európsku úniu k financovaniu distribúcie zbraní civilnému obyvateľstvuIde o trestný čin. Ako vedúci doktríny pre udržiavanie mieru v OSN som sa zaoberal otázkou ochrany civilného obyvateľstva. Zistili sme, že k násiliu na civilnom obyvateľstve dochádza vo veľmi špecifických súvislostiach. Najmä tam, kde je veľa zbraní a žiadne veliteľské štruktúry.

Tieto veliteľské štruktúry sú podstatou armád: ich úlohou je usmerňovať použitie sily na dosiahnutie cieľa. Nesystematickým vyzbrojovaním občanov, ako je to v súčasnosti, z nich EÚ robí bojovníkov, čo má za následok, že sa stávajú potenciálnymi terčmi. Navyše bez velenia a bez operačných cieľov vedie distribúcia zbraní nevyhnutne k vybavovaniu účtov, banditizmu a akciám, ktoré sú skôr smrtiace než účinné. Vojna sa stáva emocionálnou záležitosťou. Sila sa stáva násilím. To sa stalo v Tawarze (Líbya) v dňoch 11. až 13. augusta 2011, kde bolo zmasakrovaných 30 000 čiernych Afričanov zbraňami, ktoré tam (ilegálne) na padákoch vysadilo Francúzsko. Mimochodom, britský Kráľovský inštitút pre strategické štúdiá (RUSI) nevidí v týchto dodávkach zbraní žiadnu pridanú hodnotu.

Dodanie zbraní do zeme, ktorá je vo vojne, navyše znamená, že je človek považovaný za bojujúcu stranu. Ruské údery na leteckú základňu Mykolajev 13. marca 2022 nasledovali po ruských varovaniach, že dodávky zbraní budú považované za nepriateľské ciele.

 opakuje katastrofálnu skúsenosť Tretej ríše z posledných hodín bitky o Berlín. Vojnu treba prenechať armáde, a keď jedna strana prehrá, treba to priznať. A ak má byť odpor, musí byť vedený a štruktúrovaný. My však robíme pravý opak: nútime občanov, aby šli bojovať a zároveň na Facebooku povoľujeme výzvy na vraždenie ruských vojakov a vodcov. Toľko k hodnotám, ktoré nás inšpirujú.

Niektoré spravodajské služby považujú toto nezodpovedné rozhodnutie za spôsob, ako využiť ukrajinské obyvateľstvo ako kanónenfuter v boji proti Rusku Vladimíra Putina. Takéto vražedné rozhodnutie malo byť ponechané na deduškových spolupracovníkoch Ursuly von der Leyenovej. Bolo by lepšie začať rokovania a získať tak záruky pre civilné obyvateľstvo ako prilievať olej do ohňa. Je ľahké bojovať s krvou druhých…

Pôrodnica v Mariupole

Je dôležité si vopred uvedomiť, že Mariupol nebráni štandardná ukrajinská armáda, ale domobrana Azov zložená zo zahraničných žoldnierov.

Ruská misia OSN v New Yorku vo svojom zhrnutí situácie zo 7. marca 2022 uvádzala, že „obyvatelia hlásili, že ukrajinské ozbrojené sily vyhnali personál z mariupolskej mestskej pôrodnice č. 1 a zriadili v zariadení „palebné postavenie“.

Nezávislé ruské médium Lenta.ru zverejnilo 8. marca svedectvo civilistov z Mariupolu, ktorí uviedli, že pôrodnicu obsadila domobrana pluku Azov a že civilných obyvateľov vyhnala so zbraňou v ruke. Potvrdzujú tak vyhlásenie ruského veľvyslanca spred niekoľkých hodín.

Nemocnica v Mariupole zaujíma dominantnú pozíciu, ktorá je dokonale vhodná na inštaláciu protitankových zbraní a na pozorovanie. Dňa 9. marca na budovu zaútočili ruské jednotky. Podľa CNN bolo zranených 17 ľudí, ale na záberoch nie sú vidieť žiadne obete v areáli a nič nenasvedčuje tomu, že by spomínané obete súviseli s týmto úderom. Hovorí sa o deťoch, ale v skutočnosti nie je nič. Môže to byť pravda, ale nemusí, čo nebráni vedúcim predstaviteľom EÚ, aby to považovali za vojnový zločin, čo umožňuje Zelenskému volať po bezletovej zóne nad Ukrajinou…

V skutočnosti nie je jasné, čo sa stalo. Sled udalostí však skôr potvrdzuje, že ruské sily udreli na pozície pluku Azov a že pôrodnica bola vtedy bez civilistov.

Problémom je, že polovojenské milície , ktoré bránia mestá, sú medzinárodným spoločenstvom podporované v tom, aby nerešpektovali vojnové zvyklosti. Zdá sa, že Ukrajinci zopakovali scenár kuvajtskej pôrodnice z roku 1990, ktorý za 10,7 milióna dolárov kompletne zinscenovala firma Hill & Knowlton, aby presvedčila Bezpečnostnú radu OSN v Iraku v rámci operácie Púštny štít/Búrka.

Západní politici totiž už osem rokov akceptujú civilné údery v Donbase bez toho, aby prijali akékoľvek sankcie proti ukrajinskej vláde. Už dávno sme sa dostali do dynamiky, keď západní politici súhlasili s obetovaním medzinárodného práva svojmu cieľu oslabiť Rusko.

Tretia časť – Záver

Ako bývalého spravodajského profesionála ma v prvom rade zaráža úplná absencia západných spravodajských služieb pri popise situácie v uplynulom roku. Vo Švajčiarsku boli služby kritizované za to, že neposkytli správny obraz o situácii. V skutočnosti sa zdá, že v celom západnom svete boli služby zahltené politikmi. Problém je v tom, že rozhodujú politici nepočujú spravodajcov. Najlepšia spravodajská služba na svete je k ničomu, pokiaľ ju rozhodujúci činiteľ nepočúva. Práve to sa stalo v tejto kríze.

Po druhé sa zdá, že v niektorých európskych krajinách politici zámerne ignorujú svoje služby, aby ideologicky reagovali na situáciu. Preto bola táto kríza od začiatku iracionálna . Je potrebné poznamenať, že všetky dokumenty, ktoré boli počas tejto krízy predložené verejnosti, boli predložené politiky na základe komerčných zdrojov .

Zatiaľ čo niektoré spravodajské služby mali o situácii veľmi presný a racionálny obraz, iné mali zjavne rovnaký obraz, aký šírili naše médiá. V tejto kríze zohrali dôležitú úlohu služby krajín „novej Európy“. Problém je v tom, že zo skúsenosti viem, že sú veľmi zlé v analýze: doktrinari, chýba im intelektuálna a politická nezávislosť, aby mohli posúdiť situáciu s vojenskou „kvalitou“. Je lepšie mať ich za nepriateľov ako za priateľov.

Niektorí západní politici si konflikt zjavne priali. V Spojených štátoch boli scenáre útoku, ktoré Anthony Blinken predložil Bezpečnostnej rade, iba výplod predstavivosti tímu Tiger Team, ktorý pre neho pracoval. Urobil presne to, čo Donald Rumsfeld v roku 2002, teda „obišiel“ CIA a ďalšie spravodajské služby, ktoré boli ohľadom irackých chemických zbraní oveľa menej asertívne.

Dramatický vývoj, ktorého sme dnes svedkami, má príčiny, o ktorých sme vedeli, ale odmietali ich vidieť:

  • Zo strategického hľadiska rozšírenie NATO (ktorým sme sa tu nezaoberali),
  • z politického hľadiska odmietnutie Západu plniť minské dohody,
  • a operačne, neustále a opakované útoky na civilné obyvateľstvo Donbasu v posledných rokoch a ich dramatický nárast na konci februára 2022.

Inými slovami, ruský útok môžeme samozrejme odsúdiť a odsúdiť. Ale MY (tj USA , Francúzsko a  na čele) sme vytvorili podmienky na vypuknutie konfliktu. Súcitíme s ukrajinským ľudom a dvoma miliónmi utečencov. To je v poriadku. Keby sme však mali aspoň trochu súcitu s rovnakým počtom utečencov z ukrajinského Donbasu, ktorých zmasakrovala ich vlastná vláda a ktorí sa po osem rokov hromadili v Rusku, nič z toho by sa pravdepodobne nestalo.

.

baud-posledni

Ak sa termín „genocída“ vzťahuje na zneužívanie obyvateľov Donbasu, je otvorená otázka. Tento termín je obvykle vyhradený pre prípady väčšieho rozsahu (holokaust a pod.), ale definícia v Dohovore o genocíde je pravdepodobne dostatočne široká, aby sa dala použiť. To posúdia právnici.

Je zrejmé, že nás tento konflikt priviedol k hystérii. Zdá sa, že sankcie sa stali preferovaným nástrojom našej zahraničnej politiky. Keby sme trvali na tom, aby Ukrajina dodržiavala minské dohody, ktoré sme vyjednali a schválili, nič z toho by sa nestalo. Odsúdenie Vladimira Putina je aj naším odsúdení. Nemá zmysel teraz nariekať, mali sme konať skôr. Ani Emmanuel Macron (ako garant a člen Bezpečnostnej rady OSN), ani Olaf Scholz , ani Volodymyr Zelenský však svoje záväzky nedodržaliSkutočnou porážku utrpeli nakoniec tí, ktorí nemajú žiadne slovo.

 nebola schopná podporiť plnenie minských dohôd, naopak nereagovala, keď Ukrajina bombardovala vlastné obyvateľstvo v Donbase. Keby tak urobila, Vladimír Putin by nemusel reagovať.  sa v diplomatickej fáze vyznamenala tým, že konflikt rozdúchala. Dňa 27. februára ukrajinská vláda súhlasila so začatím rokovaní s Ruskom. O niekoľko hodín neskôr však Európska únia odhlasovala rozpočet vo výške 450 miliónov eur na dodávky zbraní Ukrajine, čím priliala olej do ohňa. Odvtedy majú Ukrajinci pocit, že sa nemusia dohodnúť. Odpor azovskej domobrany v Mariupole dokonca vyvolal navýšenie zbrojenia o ďalších 500 miliónov eur!

Na Ukrajine sú s požehnaním západných krajín eliminovaní tí, ktorí sú na vyjednávanie. To je prípad Denisa Kirejeva, jedného z ukrajinských vyjednávačov, ktorý bol 5. marca zavraždený ukrajinskou tajnou službou (SBU), pretože bol príliš naklonený Rusku a bol považovaný za zradcu. Rovnaký osud stretol aj Dmitrija Děmjaněnka, bývalého zástupcu vedúceho hlavného riaditeľstva SBU pre Kyjev a jeho oblasť, ktorý bol 10. marca zavraždený, pretože bol príliš naklonený dohode s Ruskom. Zastrelila ho milícia „ Mirotvorca “, (Peacemaker). Táto milícia je spojená s webovou stránkou Mirotvorec, ktorá obsahuje zoznam „nepriateľov Ukrajiny“ s ich osobnými údajmi, adresami a telefónnymi číslami, aby ich bolo možné obťažovať alebo dokonca zlikvidovať, čo je v mnohých krajinách trestné, ale na Ukrajine nie. OSN a niektoré európske krajiny požadovali jeho uzavretie, ale Rada to odmietla.

Cena bude nakoniec vysoká, ale Vladimír Putin pravdepodobne dosiahne ciele, ktoré si stanovil. Jeho väzby na Peking sa upevnili. Čína sa stáva prostredníkom v konflikte, zatiaľ čo Švajčiarsko sa pridáva na zoznam nepriateľov Ruska. 

Američania musia požiadať Venezuelu a Irán o ropu, aby sa dostali z energetickej slepej uličky, do ktorej sa sami dostali: Juan Guaido nadobro opustí scénu a USA budú musieť žalostne ustúpiť od sankcií uvalených na svojich nepriateľov.

Západní ministri, ktorí sa usilujú o zrútenie ruskej ekonomiky a o to, aby ruský ľud trpel, alebo dokonca vyzývajú k zavraždeniu Putina, ukazujú (aj keď čiastočne zmenili formu svojich slov, ale nie ich obsah!), nám ukázali, že naši vodcovia nie sú o nič lepší ako tí, ktorých nenávidíme. Sankcie pre ruských športovcov na paraolympijských hrách alebo ruských umelcov nemajú nič spoločné s bojom proti Putinovi.

Uznávame teda, že Rusko je demokracia, pretože sa domnievame, že za vojnu je zodpovedný ruský ľud. Ak tomu tak nie je, prečo sa snažíme trestať celú populáciu za vinu jedného človeka? Nezabudnime, že kolektívne tresty sú zakázané Ženevskými konvenciami…

Poučenie, ktoré z tohto konfliktu vyplýva, je náš zmysel pre premenlivú geometriu ľudstva. Ak nám toľko záležalo na mieri a Ukrajine, prečo sme ju viac nepodporovali v dodržiavaní dohôd, ktoré podpísala a ktoré schválili členovia Bezpečnostnej rady?

Integrita médií sa meria ich ochotou pracovať v súlade s podmienkami Mníchovskej charty

Počas krízy v Covide sa im podarilo rozšíriť nenávisť voči Číňanom a ich polarizované posolstvo má rovnaký účinok voči RusomŽurnalistika sa stále viac zbavuje profesionality a stáva sa militantnou…

Ako povedal Goethe : „Čím väčšie svetlo, tým temnejší tieň“. Čím viac sú sankcie proti Rusku neprimerané, tým viac prípadov, keď sme nič neurobili, zdôrazňujú náš rasizmus a servilitu. Prečo na údery proti civilnému obyvateľstvu Donbasu nereagovali západní politici celých osem rokov?

Veď čo robí konflikt na Ukrajine viac zavrhnutiahodným ako vojnu v IrakuLíbyi , alebo Afganistane

Aké sankcie sme prijali proti tým, ktorí úmyselne klamali medzinárodnému spoločenstvu, aby mohli viesť nespravodlivé, neospravedlniteľné a vražedné vojny? 

Snažili sme sa, aby Američania „trpeli“ za to, že nám klamali (pretože sú demokratické krajiny!) pred vojnou v Iraku? Prijali sme jedinú sankciu proti krajinám, spoločnostiam alebo politikom, ktorí dodávajú zbrane do konfliktu v Jemene, ktorý je považovaný za „najhoršiu humanitárnu katastrofu na svete“? 

Sankcionovali sme krajiny Európskej únie, ktoré na svojom území praktizujú najodpornejšie mučenie v prospech Spojených štátov?

Položiť otázku znamená odpovedať na ňu… a odpoveď nie je slávna.

****

Jacques Baud je bývalý plukovník generálneho štábu, bývalý člen švajčiarskej strategickej rozviedky, špecialista na východoeurópske krajiny. Prešiel výcvikom v amerických a britských spravodajských službách. Bol šéfom doktríny mierových operácií OSN. Ako expert OSN na právny štát a bezpečnostné inštitúcie navrhol a viedol prvú viacrozmernú spravodajskú jednotku OSN v Sudáne. Pracoval pre Africkú úniu a päť rokov bol v NATO zodpovedný za boj proti šíreniu ručných palných zbraní. Tesne po rozpade ZSSR sa zúčastnil rokovaní s najvyššími ruskými vojenskými a spravodajskými predstaviteľmi. V rámci NATO sledoval ukrajinskú krízu v roku 2014 a neskôr sa podieľal na programoch pomoci Ukrajine. Je autorom niekoľkých kníh o spravodajstve, vojne a terorizmu, najmä Le Détournement (SIGEST), Gouverner par les fake news, L’affaire Navalny a Poutine, maître du jeu? (Max Milo).

Poznámka : Ospravedlňujem sa, že som nepreložil texty na obrázkoch, ale francúzsky neviem. Preklad celého textu bol vykonaný s pomocou dvoch strojových prekladačov a vlastnou gramatickou úpravou slovenčiny. Ak som niekde urobil chybičku, ospravedlňte ma.

Sledujte nás na Telegrame:  t.me/sk24news

Autor: Jaques Baud

ZDROJ: cf2r.org/documentation/la-situation-militaire-en-ukraine / www.topcz.net

Taliansky novinár Giorgio Bianchi v éteri talianskych médií tvrdí, že verzia západných médií o vine Ruska na vojnových zločinoch v meste Buča je šialenstvo VIDEO TU

„Rusi sa snažia opatrne napredovať a chrániť životy civilistov. Vo Volnovache a Mariupole som videl, aké vynikajúce vzťahy medzi civilistami a ruskou armádou sú. Ak by napríklad v Buči naozaj zabíjali civilistov, znásilňovali ženy a deti, nechali by za sebou všetky tieto mŕtvoly uprostred ulice, ideálne pripravené na optimálnu kompozíciu pre fotografov? To je hlúpe a nelogické.

Chcem len spomenúť, ako v Afganistane armáda USA a NATO strieľala do civilistov ako vo videohrách a odrezávala mŕtvym prsty. Vyhral ten, kto nazbieral najviac prstov. Kto odhalil tieto hrôzy? Julian Assange. Kde je teraz? Vo väzení za odhalenie týchto tajomstiev…“

JŠH

Ešte dýcha zastreľte ho! Ukrajinskí vojaci oslavujú… VIDEO TU nie je vhodné maloletým a citlivým osobám

Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

FILOZOFIA BYTIA

Posledný BOJ

Nastal čas poslednej bitky medzi dobrom a zlom. Tí, ktorí sú skutočne zjednotení so srdcom Božím, zvíťazia. Buďte bdelí! Bitka je na vás ...

Nasledujúci článok

Názor

"NEPRESVIEDČAJTE MA O SPRAVODLIVOM BOJI Ukrajinskej armády. MOJE SVEDOMIE SA PROTI TOMU BÚRI!“

MASAKER V BUČI A ČO MI NA ŇOM NESEDÍ? Keď sovietska armáda rýchlo postupovala na Berlín, snažili sa nemeckí fašistickí ...
Aktualizované 5.7. 02:51
Spravodajstvo

Špeciálna vojenská operácia ruskou armádou na príkaz Putina bude na Ukrajine pokračovať

Minister obrany Sergej Šojgu v pondelok na stretnutí s prezidentom Vladimirom Putinom informoval, že operácia na prevzatie kontroly nad Luhanskou ...
Aktualizované 5.7. 22:07
Spravodajstvo

Sú mikrovlny využívané ako zbraň – a proti komu?

V súvislosti so zavádzaním novej siete 5G vyvoláva príchod týchto mikrovlnných vysielačov s vysokým výkonom nové obavy o bezpečnosť a ...
Spravodajstvo

Zomrel Dr. Vladimír Zelenko, najznámejší lekár na svete

Náš drahý priateľ a skutočný hrdina ľudstva Dr. Vladimír Zelenko opustil svoje pozemské telo a bol vzatý do slávnych ríš, ...
Spravodajstvo

Pentagon priznal porušenie dohovoru o biologických zbraniach

Pentagon potvrdil, že už desaťročia financuje laboratóriá na Ukrajine, ale táto práca nebola uvedená v správach zaslaných OSN. Podľa „Dohovoru ...
Aktualizované 5.7. 19:45
Spravodajstvo

Je konferencia zoskupenia BRICS opozíciou globálnej agende?

Corbettov report: Konferencia zoskupenia BRICS („opozícia globálnej agende”?) Minulý mesiac sa konalo jedno zhromaždenie globalistických superguruov. Nepočuli ste o ňom? To nie ...
Aktualizované 5.7. 02:27
Spravodajstvo

Zrútenie ukrajinského frontu na Donbase! Panický útek vojakov z bojiska! Naď zahájil "demilitarizáciu"

Lysyčansk – Prápor víťazstva Exkluzívne zábery zachytávajú zrútenie ukrajinského frontu na Donbase! Ukrajinskí vojaci zahodili samopaly a v panike utekajú z ...
Aktualizované 5.7. 03:18
Spravodajstvo

Sankcie a Rusko

Spojené štáty a Európska únia si myslia, že predstavujú jadro našej planéty. V skutočnosti už viac, ako dva roky, je ...
Spravodajstvo

Putin dopĺňa arzenál 

Foto: TASR/AP Nasadzujeme systémy protivzdušnej obrany, ktoré nemajú obdobu, vyhlásil Ruský prezident povedal, že armáda naďalej testuje aj superťažkú medzikontinentálnu balistickú ...
Spravodajstvo

Svet v šoku: Oslobodzovacia operácia na Ukrajine má medzinárodnú legimitu OSN a BR

Olina Polašková Rusko v súlade s chartou OSN čistí EÚ od nacistov, fašistov a Bioteroru. Má na to právny, legitímny ...
Spravodajstvo

Vojna na Ukrajine je katalyzátorom nového usporiadania sveta

Ján Čarnogurský: To, čo momentálne robí naša vláda sa nedá vyhlásiť za vojnový zločin. Demokraticky sme si ich zvolili, aby ...