Temný proces v pozadí – vládnuci chcú všetko, a preto musia občanov zbaviť majetku a slobôd
Pred troma rokmi, v januári 2020, sme si, ešte nič zlé netušiac, čítali články o prípadoch covidu-19 v Číne. Prvé nakazenia sa neskôr začali objavovať aj v Európe, ale stále bez hystérie, manipulácie, dramatizovania aj vyloženého klamstva. To všetko prišlo až neskôr.
Pred rokom v januári bola u nás zrušená ultimatívna vyhláška, ktorú prijalo predchádzajúce vedenie ministerstva zdravotníctva o povinnom očkovaní, a aspoň zdanlivo sa ku covidu začalo pristupovať rozumnejšie. Milióny ľudí si vydýchli. To ešte nikto netušil, že chýba len pár týždňov do vojny na Ukrajine. Dodnes sa líšia, a niekedy až dramaticky, pohľady rôznych ľudí na covid, povinné očkovanie, aj na vojnu na východe, ale na jednej nespochybniteľnej skutočnosti sa snáď zhodneme úplne všetci: Tieto zásadné udalosti zmenili svet, zmenili naše životy a ďalšie smerovanie spoločnosti.
Martina: Povedzte mi, čo ešte odhalili tieto zásadné a turbulentné udalosti posledných troch rokov? Čo sme sa o sebe a o spoločnosti za ten posledný čas dozvedeli?
Peter Robejšek: Tak to by som mohol hovoriť veľmi dlho, a toľko času nemáme, ale v pár heslách sa to dá povedať asi takto: Každý z nás sa o sebe dozvedel veľa. Dozvedeli sme sa my, ktorí sa snažia pomáhať spoločnosti sa orientovať – a dozvedeli sme sa o spoločnosti, aká zúfalo zotrvačná a spiaca väčšina ľudí zostáva napriek tomu, že argumenty takzvaného mainstreamu, alebo štátnych médií, sú pochybné, a z veľkej časti boli v praxi vyvrátené. Títo ľudia si mohli mnohé z toho, čo im bolo vydávané za pravdu, odhaliť prakticky vo svojich životoch ako nepravdu, a napriek tomu stále zotrvávajú pri automatickom sledovaní toho, čo im každý večer ponúkajú správy, a sú udržiavaní v strachu.
Dozvedeli sme sa veľa o tom, že elity sa už dávno nestarajú o naše blaho, ale predovšetkým sa starajú o svoje blaho, a o blaho tých, ktorí tieto elity riadia. Dozvedeli sme sa veľa o tom, že medzi nami existujú neznámi hrdinovia, fantasticky samostatne a kreatívne mysliace bytosti, do ktorých by sme to predtým nepovedali, či už ide o vzdelanosť, ktorá sa relativizovala: Prihlúpli profesori, ktorí stále ešte veria na to, čo im hovorí minister zdravotníctva, alebo minister zahraničia, a múdra predavačka na rohu, ktorá má úplne jasno, hoci nepozná potrebné mená, ale chápe, o čo sa jedná a čo sa deje. A medzi týmito ľuďmi sa objavilo množstvo neformálnych vodcov, ktorí už dávno žijú novou spoločnosťou, inou, lepšou paralelnou spoločnosťou, a ktorí teraz v posledných troch rokoch začali žiť s väčšou intenzitou, zacielene a zámerne. A mohol by som ešte pokračovať, ale to je…
Martina: Pán profesor, keď sa na to takto pozriete, poviete si: „Pán Boh zaplať, že to všetko prišlo“, pretože sa tieto veci, ktoré sa diali v spoločnosti pod povrchom, ukázali sa v plnom, nahom svetle? Alebo si hovoríte, že možno nebolo tak zle, a tieto veci spôsobili, že sme sa vydali na scestie?
Peter Robejšek: To prvé je bližšie k pravde. Asi by som nepovedal: ,,Pán Boh zaplať.“ Pánovi Bohu je to jedno, či sme radi alebo neradi nad tým, čo robí, ale to, čo sa deje, je pre túto spoločnosť správne. Okolnosti, z ktorých sa to deje, a obete, ktoré to stálo, sú každá sama pre seba poľutovaniahodná a hrozná. Ale spoločnosť, ktorá už začala vnímať iba to, čo má peňažnú cenu, ktorá už je do tej miery ekonomizovaná tak, že všetko je na predaj, a je do tej miery fixovaná na „mať,“ zabudla pojem „byť“, a potrebovala nejakú formu šoku. A keď sa nám podarí, to myslím nás dvoch a nám podobných, a veľa ľudí vonku, ktorí myslia rovnako ako my, tento puč proti slobodnej spoločnosti, ktorý práve prebieha, odvrátiť a vytvoriť – a to je hlavné – vytvoriť impulz pre novú, alternatívnu spoločnosť, tak by to bolo len dobre.
Musíme si uvedomiť jedno, to je záverečná veta k tejto otázke: To, čo sa stalo, by sa stalo rovnako, napríklad o päť rokov neskôr, a s iným obsadením. To, prečo sa to stalo, je zakotvené v tom, ako žijeme, v tom, aká je konzumná spoločnosť, a potom už je jedno, ktoré mená sú na strane nepriateľov. Prípravu na to, aby mali vopred ľahkú hru, sme urobili my sami. A to sa musí zmeniť. My musíme zásadne zmeniť naše myslenie a náš spôsob života. Potom sa ubránime, a potom z tohto desivého impulzu urobíme to najlepšie.
Zmena príde, až ľudia, ktorí nechcú byť otrokmi a chcú žiť inak, vytvoria lokálne ekonomiky s lokálnymi menami, kde budú vymieňať plody svojej práce
Martina: Pán docent, pred chvíľou ste povedali: „Puč proti slobodnej spoločnosti“, a tiež ste hovorili o koreňoch problémov, ktoré máme, a o tom, že elity už nepracujú pre ľudí. Tie posledné tri roky – covid, postcovidová hystéria, vojna na Ukrajine – mali ľudia za túto dobu možnosť poznať, že sa politici pozvoľna stávajú všetkého schopnými?
Peter Robejšek: „Možnosť“ je slabé slovo. Myslím, že existuje metóda učenia cudzieho jazyka, ktorej sa hovorí crash course, to znamená, že na človeka navádza v cudzej reči všetko, a to dvadsaťštyri hodín denne. Takýto crash course (rýchlokurz) naše spoločnosti zažili, a je prekvapujúce, že sa nový jazyk ešte toľko ľudí nenaučilo, ale zároveň je veľké šťastie, že veľa ľudí sa ho učí, a síce intenzívne, a hlavne ho praktizuje. Takže áno, dostali sme, ľudovo česky, „pár facek“, a tí, ktorí z toho vyvodili tie správne dôsledky – to znamená neveriť vrchnosti, pretože o nič iné nejde ako o vrchnosť, ktorá sa stará iba o svoje vlastné záujmy – tak urobili dobre, a sú na najlepšej ceste, aby spoluvytvárali alternatívnu paralelnú, svojpomocnú a samosprávnu spoločnosť.
Martina: To znamená, že sme sa opäť ocitli u Čapkovho „my a oni“?
Peter Robejšek: V histórii nikdy tento dualizmus neprestal. Už roky sledujem so zvláštnym pousmiatím hľadania, volania po jednote, a naopak kritiku toho, že spoločnosť je rozpoltená. Každá normálna spoločnosť je vždy názorovo rozpoltená a dokonca rozdvanástená. Fakt, že ľudia chcú každý niečo trošku iné, sa nesmie pominúť, a predstava zjednotenej spoločnosti je pre mňa mysliteľná jedine v situácii napadnutia krajiny krvilačným nepriateľom – potom môžeme byť jednotní. Inak je zle, keď by sme boli jednotní. Pretože jednotnosť znamená tiež, dajme tomu, cenzurovanú jednotnosť, jednotnosť takzvaného cintorínskeho pokoja, jednotnosť totality, ktorá nám hovorí: „Pozrite sa na pražskú rozhľadňu, a budete vedieť, čo si máte myslieť. Alebo sa pozrite na fasádu toho či onoho ministerstva, a tam spoznáte, čo si máte myslieť. „Ďalej už s vami hovoriť nebudeme“. Alebo to, čo povedala novozélandská ministerská predsedníčka Ardernová: „Verte len tomu, čo vám hovoríme my. Všetko ostatné je lož.“
Martina: To je trošku ako v rozprávke: „Chcete mi snáď povedať, že mi veríte menej, než vlastným očiam?“
Peter Robejšek: Ale zároveň je to u tejto političky neuveriteľná kombinácia arogancie a hlúposti. Ona si snáď naozaj myslí, že ľudia sú ochotní túto požiadavku akceptovať dobrovoľne? Nikdy.
Martina: No, zatiaľ jej to vychádza.
Peter Robejšek: Nie, dobre. Ale tento paušálny odsudok nezdieľam. Vychádza im to z časti a navonok, pretože tí, u ktorých im to nevychádza, nie sú tak vidieť, a to z dvoch dôvodov: Jeden je, že neprídu k slovu, a druhý je taký, že ešte nenašli štruktúry, ako alternatívnu spoločnosť naozaj vytvoriť, a urobiť viditeľnú. Ale vo chvíli, keď sa podarí pracovať s lokálnou menou, kedy sa podarí vytvoriť lokálne ekonomické okruhy z vôle ľudí, ktorí chcú žiť inak, a nechcú byť iba otrokmi zúročeného kapitálu, ale chcú vymieňať plody svojej práce, aby mohli dobre žiť – keď sa niečo také začne vyvíjať, a už sa to vyvíja, a bude to posilňovať, tak to zrazu bude vidieť. Keď to bude vidieť, tak aj my to potom budeme vidieť inak.
Vládnuci chcú všetko. Preto musia občanov zbaviť vlastníctva, sebaurčenia a politických slobôd. To je temný proces v pozadí.
Martina: Peter Robejšek, ako občianka, ktorá dokáže trošku vnímať svet, napokon sa po ňom rozhliadam 33 rokov, a rovnako tak dlho sa po ňom rozhliadam ako novinár, a oboma pohľadmi videné si neviem predstaviť, že by si v 90. rokoch politici dovolili k občanom, a k ich osobným slobodám to, čo je možné dnes. Je to zdanie, alebo deväťdesiatky boli skutočne ešte predchnuté demokraciou, a nie iba jej zdaním?
Peter Robejšek: Myslím, že tento dojem je správny, a ja ho zdieľam. Pokiaľ ide o jeho príčiny, alebo o proces, ktorý týmto popisujeme, tak by som skôr povedal, že reprezentatívna demokracia má vo svojom založení, vo svojej definícii vlastne aj to, čo ju potenciálne zničí, a síce: Vznik oligarchie, tých, ktorí vládnu, a vládnu potom už len pre seba, a medzi sebou, proti tým, ktorí ich nominálne z času na čas volia. To je zabudovaný náboj trinitrotoluénu v reprezentatívnej demokracii, ktorý sa objaví vždy znova, pretože kumpánstvo tých, ktorí vládnu, a ich poňatie povolania politika ako biznisu – nie ako povolanie v zmysle Maxa Webera, teda povolanie vykonávať nejakú úlohu pre národ, a správanie sa podľa toho – teda povolanie ako zarábanie, kedy je mi milšie zarábať ako politik, a nie napríklad ako právnik. Tento fakt je tak zvrchovane ľudské, že sa tato krízová situácia bude vždycky znovu opakovať.
Lenže to, čo sa dialo v posledných rokoch, je priostrené tým, že v pozadí reprezentatívnej demokracie sa v skutočnosti odohrávajú boje o ďalšie smerovanie kapitalistického poriadku. Skupina najbohatších na svete si myslí, že pretože sú najbohatší, tak im patrí všetko, a chcú aj všetko vlastniť, a odštartovali procesy, ktoré vedú týmto smerom. To znamená, že reprezentatívna demokracia si žila svoje vlastné hore-dole idey a ideály, a medzi tým, a za tým, sa odohrával dlhodobý proces, v ktorom je – ako hovorím, a povedal som na začiatku – úplne jedno, ako sa títo ľudia volajú, môžu sa volať, mohli by sa volať inak, a prišli by o päť rokov neskôr. Ale v skutočnosti ide o to, že kapitalizmus už nedokáže rásť, a tým pádom nedokáže maximalizovať profit, a teda nie je toľko toho, čo rozdeľovať medzi občanmi a vládnucich. Vládnuci chcú všetko, to znamená, že musia občanov zbaviť vlastníctva, a tým pádom aj ich sebaurčenia, politických slobôd, a tak ďalej. To je proces, ktorý to sprevádza, a je to temné pozadie, za kulisami toho, čo sa odohráva, čo sa odohrávalo pri posledných voľbách, a bude sa odohrávať aj pri ďalších voľbách.
Za komunizmu vládol štát, komunistická strana, nad štátnymi podnikmi. To, čo sa blíži, je vláda podnikov nad štátom.
Martina: Keď sa prechádzam mestom a prichádzam do styku s obchodníkmi so službami, s prístupom štátnych úradníkov, tak som si práve nedávno položila otázku, či to, čo žijeme, je ešte kapitalizmus, alebo či už sme ho zmenili na akéhosi mačkopsa – osobne tomu hovorím „socializmus s neľudskou tvárou“.
Peter Robejšek: Ja mám pojem, ktorý ešte nie je úplne naplnený, ale ku ktorému to podľa môjho názoru jasne smeruje, a síce: plánovaný kapitalizmus. To je taký kapitalizmus, ako bol plánovaný socializmus. Veľké korporácie, ktoré sú primárne zainteresované na tom, aby sa dialo to, čo sa deje, sú v skutočnosti byrokratické štruktúry, ktoré sa podobajú ministerstvám za socializmu. V každom prípade táto mocenská štruktúra, pokiaľ ide o ekonomické vlastníctvo, vlastnícka štruktúra, sa posúva do rúk niekoľkých málo super veľkých firiem, a toto nasávanie všetkého ostatného, vrátane stredného stavu, vedie k tomu, že tieto super štruktúry strácajú svoju pohyblivosť. Strácajú charakteristiku slobodného podnikania, a stávajú sa z nich čosi ako ministerstvá, ktoré vládnu štátu. Ako by som to povedal v jednoduchej verzii? Za komunizmu existovali štátne podniky, a to, čo sa blíži, je vznik štátu podnikov. To znamená, že vtedy vládol štát, teda komunistická strana, nad podnikmi, a teraz majú vládnuť podniky nad štátom.
Martina: A oboje má spoločné, že je to centralizované.
Peter Robejšek: Áno. Tam je táto tendencia k maximalizácii moci, čo je niečo úplne bežné, všeľudské. To nie je nič, čo by nás mohlo šokovať, ale musíme proti tomu niečo robiť, musíme s tým pracovať, nesmieme to nechať, aby sa to rozvinulo do extrémnych foriem, ako teraz.
Covid bol zneužitý tak, aby bolo vyskúšané, kam až je možné zájsť. Boli to prvé kroky smerom k zbaveniu ľudí samostatnosti, slobôd, právneho štátu, prípadne majetku.
Martina: Keď som teraz pokladala otázky, tak som väčšinou hovorila v zmysle: „Politici niečo urobili. Politici niečo rozhodli.“ Teraz to rozšírim tak, že sa môžeme baviť o politikoch a korporáciách. Myslím, že covid, ale svojim spôsobom aj kríza na Ukrajine, ukázali v praxi, že politici a korporácie si môžu na ľudí dovoliť prakticky čokoľvek, keď ich dostatočne vydesia a následne zviažu, spútajú a zmanipulujú. Myslíte si, dnes s odstupom, že covid poslúžil ako trenažér, aby zistili, čo všetko si môžu na ľudí dovoliť? Alebo to bolo obrátene? Že bolo najprv potrebné vytvoriť trenažér, a preto sa zjavil covid? Je to trošičku ako by štáty vládli podnikom, a podniky štátu.
Peter Robejšek: Myslím, že nutnosť poznať, že si manipulátori môžu veľmi dovoliť, vlastne neexistovala, to bolo od začiatku jasné. Myslím, že covid bola skutočná choroba, nech už vznikla akokoľvek, a prišla odkiaľkoľvek. Bola to skutočná choroba, ktorá bola osedlaná a zneužitá na to, aby bolo vyskúšané, kam až môžeme ísť. Ale hlavne urobila prvé kroky tým smerom, o ktorom som hovoril, a síce zbaviť ľudí samostatnosti, slobôd, právneho štátu, prípadne neskôr aj majetku. A k tomu bolo nasadené to, čo je bohužiaľ asi kľúčové, a to je koreňová hodnota – mediálna vláda nad spoločnosťou. Ľudia si zvykli vnímať to, čo im niekto hovorí z nejakého prostriedku hromadného oznamovania, a vnímať všetko ako reklamu. A reklamou sú ľudia manipulovaní už desaťročia, a je to veľmi dobre vyskúšané. A teraz sa podarilo, že ľudia začali vnímať aj politické správy v kalibre reklamy, to znamená, konzumujú ich. A vo chvíli, keď je to jednosmerné, keď to nie je konzumovanie, v ktorom sa odohráva diskusia, kritika, nejaký konflikt rôznych názorov, ale ale keď je nasadzované s rovnakým cieľom – tak to je naozaj produkt, ktorý ľudia kúpia. To znamená, správajú sa podľa toho, čo od nich chcú.
Martina: Z médií sa stal tovar.
Petr Robejšek: Zo správy sa stal tovar. Z médií sa stala firma. A síce firma, ktorú niekto vlastní. A ten, kto ju vlastní, určuje, čo má médium rozosielať a vysielať do spoločnosti.
Martina: Zo správy sa stal tovar, ale čo sa teda stalo z novinárov? Pretože sa vždy vo veľkej skupine novinárov našli tí, ktorým sa hovorilo „investigatívci“, čo boli buď zvedaví, brali vážne svoje novinárske remeslo, alebo napríklad aj túžili po ostrohách, a chceli si vytvoriť svoju Watergate, chceli jednoducho šliapať politikom, korporáciám, nepoctivým ľuďom na päty. Netvrdím, že úplne zmizli, ale povedzte mi: Kam sa podeli? Pretože už sa bavíme o jednotkách ľudí, ktorí sa o to snažia. Kam sa všeobecne podeli? Ako sa stalo, že politici robili protizákonné, protiústavné rozhodnutia, a napriek tomu všetkému po nich médiá nešli. Naopak, nasadli na štátnu doktrínu a stali sa z nich vlastne iba vládni spravodajcovia.
Petr Robejšek: Predišiel len jednu vetu: Ja poznám ešte dnes skvelých a poctivých novinárov.
Politici sú dnes iba podržtašky podnikateľov. A rovnako novinári, ktorí si chcú zachovať svoj dobrý džob. To je situácia, ktorú poznáme z histórie totalít vo všetkých variáciách.
Martina: Zdôraznila som to. Áno.
Peter Robejšek: A tie vnímame. Ale zvyšok sú zamestnanci, otcovia a matky od rodín, ktorí musia platiť hypotéku, ktorí, keď kedysi vyšli zo školy, mali možno svoje ideály, a teraz už im je jasné, že s týmito ideálmi hypotéku nezaplatia. A pretože sú konzumenti, ako všetci ostatní, tak im je hypotéka dôležitejšia ako pravda, než investigatívny aspekt ich povolania. A potom treba povedať to, čo neustále vo svojich prednáškach a esejách opakujem: „Médiá, podnikatelia a politici sa zliali do jedného bloku.“ Predtým to boli oddelené zoskupenia, ktoré jednak vnútri konkurovali, novinári medzi sebou, politici medzi sebou, podnikatelia medzi so sebou, a potom samozrejme konkurovali aj tieto skupiny medzi sebou a proti sebe. A toto všetko už je preč, zlialo sa to do jedného mocenského klastra, do akejsi mocenskej bubliny, ktorá je samozrejme riadená tými, ktorí majú to, čo všetci považujú za najdôležitejšie: peniaze. A tým určujú, čo všetci ostatní budú robiť. To znamená, že aj politici sú vlastne iba podržtašky, a rovnako aj novinári, ktorí si chcú zachovať svoj dobrý džob. A to je vlastne situácia, ktorú poznáme zo všetkých možných variácií v histórii totalít. Každá diktatúra dosiahla to, že ľudia, najmä tí, ktorí sa teraz, zase sa vraciam k novinárom, ktorí sa neuživia vlastnými rukami, ale iba vlastnou pusou, tak najmä títo ľudia boli ľahko kúpiteľní a vydierateľní, pretože nemali žiadne iné východisko, než buďto podpísať, a robiť to, čo sa od nich čaká, alebo jednoducho nerobiť nič, a potom niesť dôsledky.
Martina: Petr Robejšek, hovorili ste, že covid, vojna, a možno určité procesy, to urýchlili, ale že by táto situácia, možno s inými menami, stranami, s inými elitami a vodcami, nastala za tri, päť, desať rokov. Ale dôležité je, kde sú korene? Povedzte mi, kedy sa to stalo? Zhodli sme sa na tom, že ešte v deväťdesiatkach boli u nás demokratické procesy naštartované a prebiehali pomerne funkčne. Kde sú tie korene? Kedy v minulosti politici odbočili z obhajoby záujmu ľudí, ako to bolo v demokracii vždy normálne, až na presadzovanie ideologických ilúzií, ktoré idú až príliš často proti väčšine spoločnosti. A zároveň: Kedy sa z politikov stali podržtašky, ako ste povedali?
Peter Robejšek: Tak politici neboli nikdy idealistickí cherubíni, ktorí verili nejakej idei. Ja si o tom nerobím žiadne ilúzie.
Podnikatelia sa postupne zmocnili politiky, médií a celej spoločnosti. A to sme im umožnili tým, že sme žili ideál konzumného života.
Martina: Ale spoločnosť ich vlastne dotlačila požiadavkami…
Peter Robejšek: Áno, štruktúra bola iná, ale vždy to bolo vlastne proti vôli politikov, a to nie je vôbec nič zlé, to je len veľmi strohý racionálny opis toho, čo sa deje. Každý, kto ide do politiky, je vo svojom vnútri diktátor. Rád by bol, a keď mu to spoločnosť dovolí, tak sa ním aj stane. Ale väčšinou, a to bola doba, o ktorej hovoríte, to spoločnosť ešte nedovolila, mala ešte obranné látky. Vtedy ešte médiá fungovali inak, než fungujú dnes. Vtedy ešte aj medzi podnikateľmi existovali rôzne konkurenčné vzťahy, vo vzduchu bolo veľa loptičiek. To sa potom zmenilo.
To znamená, v tejto dobe je túžbou každého politika diktovať a rozhodovať sám. Rovnako ako túžba každého podnikateľa je monopol, tak túžba každého politika je politický mocenský monopol. Táto túžba existovala, iba bola trošku blokovaná, a potom úplne vyvrela na povrch. Ale nie sama od seba – to by som potom šiel o desať rokov späť – ale nesená tým, o čom neustále hovorím, že podnikatelia sa postupne zmocnili politiky a celej spoločnosti. Podnikatelia sa zmocnili médií, a tým aj politiky a celej spoločnosti. Ale to, že sa to mohlo urobiť, sme umožnili my, normálni ľudia, pretože sme žili ideál konzumného života. Šťastie nájdeš medzi regálmi – to sme žili, a toto sme umožnili. A v 80. rokoch, tam to datujem, sa začala podnikateľská sféra zmocňovať politiky, nielen u nás, u nás to bolo trošku posunuté, ale celoeurópsky, celozápadne. Najneskôr v 80. rokoch sa začala podnikateľská sféra zmocňovať politiky. To znamená zmocňovať sa vydavateľstva, politických strán, vznikania neziskových organizácií, a tak ďalej – to sú podnikateľské chápadlá, ktoré idú po moci. A tam to začalo – operatívne, ideálne, v predstavách niektorých, ktorí to chceli asi už skôr, ale to ma nezaujíma, ma zaujíma iba to, čo môžem nahmatať, čo vidím – v 80. rokoch minulého storočia.
Martina: Tomu by nasvedčoval aj fakt, že máme veľmi podobný vývoj, a teraz mám na mysli postkomunistickú Európu, ktorá má úplne inú novodobú históriu, rovnako ako slobodný Západ.
Peter Robejšek: Lenže zrýchlene, bol to fast motion, nie slow motion. Presne tak. Táto štruktúra bola potom prenesená sem, tým skôr, že Východ, my, sme si mysleli, že sme slobodní, a môžeme si sami rozhodovať, ale v skutočnosti išlo o to, ako sa to tu rozporciuje, ktoré brandže kto bude ovládať, komu sa čo privatizuje, a vždy to boli tí najsilnejší hráči. Logicky, tak to vo svete je. To znamená, že naša idealistická fáza, ktorú sme si zažívali na začiatku 90. rokov, bola len pekný sen, ktorý sa potom urýchlil, pretože Západ už bol v tomto ohľade, v negatívnom slova zmysle, oveľa ďalej. Tam už podnikateľský majiteľ rozhodoval o tom, čo si majú novinári a prípadne ľudia myslieť, čo majú politické strany, a potom tiež aj ich odnože, konkrétne robiť. Takto sa tam už rozhodovalo, a tu sa to postupne stalo tiež.
Zanechajte nám komentár