Pri šálke čaju Popradský so strojným kadetom Martinom Kalužákom

Popradčan Martin Kalužák ešte pred pár rokmi pracoval ako redak­tor v košickej pobočke Rádia Regina v Slovenskom rozhlase. Prišiel však okamih, kedy si uvedomil, že pot-rebuje zmenu. Novinárčina je síce zaujímavé povolanie, predsa začal cítiť rutinu a stereotyp. Vymeniť mikrofón za more ho motivovala najmä možnosť cestovať, vidieť svet a aj zaujímavá práca s technologic­ky vyspelými zariadeniami na lodi. Začal preto študovať na námornej škole, ktorej výsledkom sú dôstoj­nícke skúšky a certifikát námorného strojného dôstojníka.

M. Kalužák sa plaví na kontajne­rových lodiach. Jeho posledná trasa viedla z Číny do Mexika, na západ­né pobrežie Južnej Ameriky a späť. „Pracujem ako strojný kadet, preto väčšinu času trávim v lodnej strojov­ni, kde obsluhujeme všetky zariade­nia, zabezpečujúce plynulú plavbu,“ začína fascinujúce rozprávanie mladý námorník. Obyčaj­ný pracovný deň na mori trvá osem hodín, ale často je treba ťahať aj dlhšie. V prístave a pri ma­névrovaní pri vjazde a výjazde z prístavu robia chlapi aj v noci. Voľný čas po práci každý trávi podľa svojho gusta. Členo­via posádky posedávajú na palube, opaľujú sa, pozerajú na more. Číta­jú, cvičia, alebo napríklad plávajú v lodnom bazéne.

„Samozrejme, že spoznávanie sveta je súčasťou života námorníka. Moja spoločnosť má lode, plávajúce väčšinou v oblasti Ázie, Severnej a Južnej Ameriky i južnej Afriky. Ak stojíme v prístave dlhšie, môžeme ísť do mesta, obzrieť si centrum a historické pamiatky, prípadne niečo nakúpiť. Mne sa najviac páčilo v Sin­gapure a Číne. Exoti­ka na každom kroku, ochotní a príjemní ľudia, možnosť naživo sa stretnúť s odlišnou kultúrou ako je tá naša, európska.“

Slovákov M. Ka­lužák na mori veľa nestretol, hoci v poslednom čase ich počet rastie, pretože otvorili ná­mornú školu v Bratislave. „V našej spoločnosti sú dôstojníkmi predo­všetkým Poliaci, Nemci, Ukrajinci a Rusi. Stretol som sa však už i s Etióp­čanom a Angličanmi. Kým dôstojní­ci sú spravidla Európania, mužstvo tvoria námorníci z tichomorských ostrovov Kiribati alebo Filipínci. Práca s nimi je síce špecifická, ale sú to usmievaví a príjemní ľudia, čo pozitívne ovplyvňuje „spoločenskú“ atmosféru na lodi,“ priznáva veselo.

Na lodi platia prísne bezpečnost­né predpisy a obmedzenia. Osobit­ne v strojovni, kde sa nachádzajú aj stovky ton vysoko horľavých ma­teriálov a látok. A samozrejme, je tu more. Voda je silný živel, ktorý nikdy nesmú podceniť. Loď a po­sádka sú na oceáne v podstate sami, prípadná pomoc zvonka môže byť vzdialená stovky až tisíce kilomet­rov. Hoci Martin vyhrotenú, život ohrozujúcu situáciu ešte nezažil, nepríjemná bola napríklad plavba cez tajfún v okolí Taiwanu. Loď sa výrazne kolísala, v kajute všetko lietalo a posádka v noci nemohla riadne spať, pretože aj ľudí na poste­li prehadzovalo tak ako sa nakláňala samotná loď.

„Morskú chorobu som na­šťastie nemal, čo súvisí aj s tým, že plávam na veľkých lodiach, ktoré sa za normál­nych okolností výrazne neko­líšu. Horšie sú však na mori napríklad problémy so zuba­mi. Na lodi, samozrejme, nie je zubár a tak bolesti človek jednoducho musí pretrpieť,“ vysvetľuje.

Martin je Popradčan a Tat­ry i hory všeobecne mu na mori chýbajú. Ako jedným dychom dodáva, aj moria a oceány ponúkajú ohromu­júcu scenériu. Človek si uve­domí svoje miesto na svete a má súčasne možnosť uva­žovať aj o veciach, ktoré by mu možno na pevnine ani nenapadli…

1. Kalužák pracuje v me­dzinárodnom kolektíve, na cudzincov je zvyknutý. Ako teda vníma súčasný humbug okolo prijímania migrantov na Slovensku a v Európe?

„Všetci sme ľudia a z vlastnej histórie si predsa ešte pamätá­me ako naši ľudia odchádzali, či utekali za hranice za lepším. Európa je naozaj kontinent s dobrými životnými podmien­kami a tak by sme mali byť voči týmto utečencom solidár­ni. Možno v budúcnosti bude­me my, Európania, potrebovať rovnakú mieru solidarity od iných. Okrem toho si myslím, že stret kultúr, etník a rôznych spôsobov života je obohacujú­ci pre obe strany. Takže áno, myslím si, že by sme týchto ľudí mali prijať a ponúknuť im možnosť života v normálnych podmienkach.“ P. Vargová