Občan môže obnovu demokracie začať tým, že vypne verejnoprávne médiá – Petr Robejšek 2. diel
„Občania sú úplne pasívni, pretože sú postihnutí konzumistickou demenciou, takže konzumujú politiku rovnako, ako konzumujú meníčko u McDonald’s. To nie sú skutoční občania v zmysle Homo politicus, ktorí sa snažia deň po dni sledovať, a ako môžu, tak aj ovplyvňovať politiku.“
„Každá lož potrebuje pre svoju existenciu aspoň štipku pravdy,“ hovorí staré príslovie. Pokiaľ sledujete dianie v Európe, ťažko sa zbaviť pocitu, že sa nám tejto ingrediencie dostáva stále menej. S politológom a ekonómom Petrom Robejškom sme v predchádzajúcej časti rozhovoru rozoberali príčiny súčasnej politickej búrky, vrátane úlohy Spojených štátov. Na pozadí sa odohráva podľa neho zápas dvoch síl súperiacich o nadvládu nad svetom – finančná aristokracia a technologickí giganti. A od tohto duelu sa odvíja aj európska panika, ktorá nastala po politických zmenách v Amerike. Môže sa Európa vôbec vymaniť zo zovretia mediálnej a politickej manipulácie, alebo už je odsúdená na to byť iba figúrkou v partii veľkých hráčov? A aké dopady má tento súboj mocných priamo na nás? Práve to sú otázky, ktorým sa budeme venovať dnes.
Textový prepis:
Martina: Pán docent, skúsme sa vcítiť do kože európskych politikov.
Peter Robejšek: To je ťažké.
Martina: Tí doteraz papagájovali, že čokoľvek ide z Ameriky – za Bidenovej administratívy, Obamovej administratívy – že všetko je správne. Z Ameriky prúdili, ako dnes už vieme, milióny dolárov, a samozrejme prúdili aj informácie. Len sa potrebujem opýtať: Čo môže táto panika v európskych radoch napáchať?
Európski politici hrajú o čas a vyvolávajú dojem, že neustúpili zo svojich včerajších pozícií
Peter Robejšek: To sú prvé inštinkty, ktoré charakterizujú to, čo európski politici robia, teda, aby nestratili tvár, a tak prvou pomocou je udržať ešte akúsi plauzibilitu toho, čo robili doposiaľ tým, že povyšujú Putina za niekoho, ktorý musí byť naozaj vymazaný z tváre zemegule, a pred tým, ako sú to naozaj vymazaní z tváre zemegule. Ale dobre vedia, že – keď sa pozriete na jednotlivé centrálne mocnosti Európy, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko – sú tieňom toho, čo boli kedysi. A práve tak sú tiene toho, ako sa tvária. Keď prezident Macron povie: „Pošlem do Ruska, alebo na Ukrajinu vojakov“ – tak ten, kto tomu rozumie, sa môže len ironicky pousmiať. On ich nemá. On nemá bojaschopnú armádu. To jediné, čo má – ale aj to je v proporciách svetovej bezpečnostnej politiky prakticky irelevantné – je force de frappe , je atómová nukleárna výzbroj Francúzska, ktorá, ako hovorím, je zanedbateľná voči potenciálom ostatných. A nie je to ani použiteľné vzhľadom na to, k čomu by to viedlo. To znamená, že oni hrajú na čas, snažia sa vyvolať dojem, že zo svojich včerajších pozícií neustúpili, pričom od nich fakticky ustupujú – musia ustúpiť – a dúfajú, že ľudia, a bohužiaľ dúfajú asi oprávnene, zabúdajú, príliš skoro zabúdajú. A to je, myslím, ich zámer. Ale fakticky sa tlaku spoza oceánu nemôžu vymknúť.
Martina: Podľa niekdajšieho ruského premiéra Dmitrija Medvedeva európski vodcovia usilujú o eskaláciu vojny na Ukrajine, a dokonca chcú doviesť konflikt s Ruskom do nezvratnej fázy. Súhlasiť s čímkoľvek, čo pochádza z Ruska, je v tejto chvíli nebezpečné, ale ako vnímate tieto jeho slová a toto jeho varovanie?
Peter Robejšek: Medvedev je známy tým, že preháňa, že si užíva, povedal by som, v rámci mocenskej pyramídy Ruska svoju viac-menej okrajovú pozíciu na to, aby exceloval extrémnymi formuláciami a upútal tak pozornosť. On ale opisuje to, čo som ja pred chvíľou povedal, hoci trošku triezvejšie a presnejšie: Popísal tým, že európski politici zúfalo hrajú na čas, aby tak prekonali a predĺžili zmenu strán – ktorá ich z pozície Bidenových pohrobkov prevedie opäť do lona severoatlantického priateľstva, alebo americko-európske, Ameriky – najmä vo vojenských otázkach – nič. Vôbec nič.
Aj keď mi trošku robí starosti skutočnosť, že samozrejme existujú značné sily práve na úrovni svetovej plutokracie, tých najbohatších z najbohatších, pre ktorých je predlžovanie vojny veľmi dôležitý biznis. To sú ľudia, ktorí žijú vo vlastnom svete, ktorý je posunutý, ktorý je vzdialený od nášho, ale aj vzdialený od reality. A ešte väčšie starosti mi robí, že sa medzi nimi nájde aj dosť takých, ktorí hovoria: „Zničená Európa po nejakej kontrolovanej vojne, to by bol fantastický impulz k ekonomickému rastu. Na tom by sa dalo veľa zarobiť“. Takí tam určite sú, a tí sa okrem iného snažia o to, aby táto vojna pokračovala, eventuálne aby sa naozaj vyhrotila. Ale napriek tomu – nielen preto, že som optimista, ale pretože si myslím, že celkom rozumiem fyzike moci – viem, že toto je faktor, ale faktor, ktorý tomu zabraňuje, je silnejší, a to je americký záujem, alebo záujem Trumpovej administrácie.
Martina: Ja by som si tiež veľmi priala, aby výroky Dmitrija Medvedeva boli takzvane „veľkohubé“. Ale mám istú pochybnosť, keď potom narazím na to, čo v minulom roku, keď sa vyjadroval k situácii v Rusku, hovoril napríklad prezident Petr Pavel: „Konfrontácia s Ruskom sa stane časťou nášho každodenného života“. Netvrdím, že my na európskom poli máme nejaký výrazný hlas, ale táto neustála príprava občanov na to, že spor bude trvať a bude stály a nikdy inak, môže napáchať v hlavách nás občanov pomerne zmätok.
Peter Robejšek: Myslím, že to je súčasť panického ústupu z minulých pozícií. To, čo povedal prezident, je vlastne v kontexte toho, čo hovoria ostatní európski vodcovia, totožné. V Nemecku počujete to isté, vo Francúzsku počujete to isté. Ja v tom vidím jednak to, že to hovoria preto, že na druhej strane je oveľa silnejšia moc. A za druhé to, že sa snaží nestratiť tvár, a snaží sa vytvoriť dojem núdze. A po tretie, tento dojem núdze je nimi používaný tak, ako to bolo treba v prípade covidu, teda je využívaný na to, aby ľudia boli poslušnejší. Ale je to krátkodyché. Tlak zo Spojených štátov, respektíve snahy o dosiahnutie mierového urovnania medzi Ruskom a Ukrajinou, idú tak rýchlo, že tieto ich predstavy o tom „Európa je vo vojne s Ruskom“, čo vyhlásil nejaký podivný mysliteľ, sú naozaj len, nemecky sa hovorí „heisse luft“ – horúci dych. To znamená to, čo sa vypúšťa z úst, ale nemá to žiadny skutočne mocensko-politický vplyv. A bohužiaľ európska politika, vlastne aj svetová politika – až teda na posledné týždne, keď vládne Trump, kde sa naozaj niečo povie a urobí sa to – boli celé roky vo funkcii rozprávania. Rozprávanie o svete, ktorý je úplne iný. A vždy znova tých, ktorí rozprávali o svete, dobehla realita. A táto realita vyvrátila to, čo oni hovorili. To znamená, že v tomto ohľade je Európa ešte tak povediac v minulom terme Bidena, v ktorom stačilo iba rozprávať o tom, že – to je tak, a to je tak, a toto tomu musíme, a toto urobíme – teda hlavne toto silácke. Ale to je skutočne iba horúci vzduch.
Občania sú postihnutí konzumnou demenciou, chápu politiku ako meníčko u McDonald’s
Martina: To ste mi pripomenuli výrok docentky Ilony Švihlíkovej, ktorá tomu hovorí „rozprávenky“. Sú to také „rozprávenky“. A pán Lubomír Zaorálek zase hovorí, že sú to PR cvičenia v rámci Európy.
Peter Robejšek: To sú variácie na toto.
Martina: Áno, presne tak. Napriek tomu môžeme sledovať, že v Európe bytný potenciál k zmene, pretože čím ďalej tým viac uspievajú vo voľbách, alebo majú viac hlasov vo voľbách strany, ktoré zjavne nesúhlasia so súčasným smerovaním, to znamená s woke agendou, LGBT agendou, progresivistickou ideológiou, Green Dealom a podobne. Lenže ostatné strany proti nim ihneď vytvoria sanitárny kordón, takže tieto strany napokon nemajú príliš šancu ovplyvniť život v jednotlivých krajinách. Je šanca túto bariéru preraziť?
Peter Robejšek: To je opäť funkcia času. Bohužiaľ nám, ktorí vieme, čo by bolo treba robiť, a túžime po tom, aby už to bolo, tak nám to príde príliš na dlhé lakte. Ale je to iba funkcia času. Najmä v úplne jednoduchej a plánovateľnej závislosti – bohužiaľ plánovateľnej závislosti – je to, že nespokojnosť ľudí, to znamená ich zodpovedajúce správanie v politickom priestore, by sa mala zintenzívniť, čo ale zatiaľ vôbec nevidíme. Občania sú úplne pasívni, pretože sú postihnutí konzumistickou demenciou, takže konzumujú politiku rovnako, ako konzumujú meníčko u McDonald’s. To nie sú skutoční občania v zmysle Homo politicus, ktorí sa snažia deň po dni sledovať, a ako môžu, tak aj ovplyvňovať politiku.
Ale funkcia, o ktorej chcem hovoriť, je chudoba, funkcia úpadku. Ak väčšinu obyvateľstva, bohužiaľ, nezaujíma sloboda slova, tak ich strašne veľmi zaujíma zabezpečenie ich rodiny, a všetko, čo sa toho týka, majú na zozname priorít na prvom mieste, a to ich oslovuje. A nielen to. V súčasnej dobe je bohužiaľ prognóza, že stále viac ľudí bude mať starosti s tým, ako prežiť do konca mesiaca. A rovnako ako politikov, ktorí opustili politickú scénu a zrazu sú jasnozriví a začne ich to zaujímať, tak to tiež začne zaujímať ľudí, ktorí opustia konzumný raj – teda nedeľa v nákupných zónach a predstava ďalšej dovolenky, a potom ešte jednej. A to preto, že im to vezmete, a naopak im hrozíte stúpajúcimi cenami energií, infláciou, faktickým vyvlastňovaním tým, že sa nejaké reformované ekologické predpisy z nezmyselných dôvodov prevedú do stavebného zákona (všetci vieme, o čom je reč). A potom ich to začne naozaj zaujímať. To znamená, že budú nielen stále viac voliť strany, ktoré sú skutočne opozičné – a tých je v Európe strašne málo, a my napríklad nemáme vôbec žiadnu – ale zároveň sa sami budú viac angažovať o to, aby sa politika zmenila. Tento proces je nezadržateľný, to je realita, ktorá doháňa tých, ktorí z akýchkoľvek dôvodov urobili zlé rozhodnutia. A táto realita sa bude presadzovať aj vo voľbách, aj keď sa môže stať, že v tom či onom prípade správny volebný výsledok príde príliš neskoro. To sa môže stať, a preto, ale to je iná téma, a možno, že k nemu tiež dôjdeme. Ja vlastne vôbec nie som nejaký veľký priateľ predstavy, že sa cez reprezentatívnu demokraciu môže zmeniť systém. Myslím, že to vôbec nejde, že je potrebné robiť niečo iné. Ale to momentálne necháme bokom.
Martina: Dúfam, že k tomu tiež ešte dôjdeme, pretože sa budeme venovať aj konkrétnej politickej situácii u nás. Ale vy ste spomínali, že človek, ktorý sa zaujíma každodenným politickým, občianskym, ekonomickým životom, je „Homo politicus“. Ale je veľmi ťažké byť „Homo politicus“ v oblasti, kde sanitárny kordón proti konzervatívnym stranám pomáha spoluvytvárať väčšina médií. Pretože takto začína byť pre každého jedného občana veľmi náročné, pretože to mnohokrát chce celého človeka, chce to celého vás, ktorý sa ale venujete výlučne týmto analýzam, premýšľaniu, esejam, hľadaním relevantných informácií a súvislostí. To nemôže robiť každý jeden človek.
Minimálne môžete vypnúť verejnoprávne médiá a počúvať alternatívne zdroje
Peter Robejšek: Ja to od nich nechcem. Ale chcem od nich – v ich vlastnom záujme av záujme ich detí, aby – vy ste hovorili o médiách, a samozrejme to je tá najdôležitejšia páka – aby sa už konečne zdvihli z toho televízneho fotela a urobili aspoň to, že tie správy vypnú, keď už neurobia nič viac. Pretože keď si nechajú deň po dni páčiť to, čo do nich nalievajú štátne médiá – aj keď sú pasívne, a možno aj brutálne nespokojní – tak to samozrejme podvedome, aj proti ich vôli, má vplyv na ich správanie. Oni sa proti tejto propagande môžu imunizovať iba tým, že to prestanú počúvať. A potom dokonca ich veľkú časť tým, ako sa zhoršuje situácia, napadne aj to, že by mohli niečo robiť aj sami, že systém je zmeniteľný inými cestami ako tým, že raz za štyri roky, alebo za päť rokov, ideme voliť.
Ja z toho nikoho neprepustím. Akokoľvek malý je vplyv každého z nás, tak každý môže urobiť minimálne to, že vypne verejnoprávne médiá a vypne aj tie médiá, ktoré sa správajú rovnako ako verejnoprávne, pretože sú tou či onou formou skorumpované. A keď už nič iné, tak nepočúva nič – alebo počúva vás, počúva veľa ďalších informačných zdrojov, ktoré mu na tanieri – a pribúda ich – ponúkajú alternatívne informácie, s ktorými nemusia súhlasiť, ale každopádne mu osvetlia situáciu úplne z inej pozície. A pokiaľ toto neurobí aspoň polovička ľudí, tak sa nemajú na čo sťažovať – len sami na seba. Ten malý krôčik, ktorý môže každý urobiť, urobiť musí. A keď ho neurobí, tak sa prehrešil na znovunastolenie demokracie vo svojej krajine av Európe.
Martina: Veru.
Peter Robejšek: Veru.
Anulovanie výsledkov volieb v Rumunsku je nehanebné a nemá nič spoločné s demokraciou
Martina: Peter Robejsk, ako si vysvetľujete, že sa v Rumunsku podarilo anulovať výsledky volieb? Že sa podarilo kriminalizovať suverénneho víťaza prezidentských volieb a že sa ho podarilo odstrániť a diskvalifikovať pre ďalšiu opakovanú voľbu?
Peter Robejšek: Podarilo sa to, pretože páky, ktoré Európska únia má, a hlavné európske mestá, najmä Berlín a Paríž, sú v tomto smere príliš silné. Samozrejme, je to samozrejme nehanebné, je to úplne neprijateľné, nemá to nič spoločné s demokraciou. Ale pre mňa to je iba ďalší indikátor, že tí vládnuci už melú z posledného. Taktikou doteraz bolo predstierať a udržiavať simuláciu demokracie nažive tým, že hovoria: „My sme vyhrali voľby“. Ale o tom, že tomu predchádzala mediálna kampaň a študovanie opozičných strán, sa nehovorí, len sa hovorí: „My sme vyhrali voľby.“ Teraz hrozí, že voľby vyhrávať nebudú, respektíve nevyhrávajú ich, ale z ich pozícií to nie sú schopní – a ani nemôžu – tolerovať. Melú z posledného. A to, že melú z posledného, je príznak toho, že sa situácia blíži ku kritickému bodu – nie v zmysle, že je dramatický, ale v zmysle „rozhodujúci“ – kedy sa vývoj zlomí a začne sa posúvať správnym smerom. Proste im opraty, ktoré držia v ruke, vykĺznu z ruky. A to ešte skôr v takých krajinách, ako je Rumunsko, ako sú štáty na juhu Európy, kde je niečo také ako národný naturel trošku iný ako tu. Ale pre mňa je to hlavne – ako pre človeka, ktorý sa zaoberá fyzikou moci – vlastne v skutočnosti zlá správa – pre Rumunov je to dobrá správa – ako pre pozorovateľov toho, aká hlboká je už kríza takzvanej reprezentatívnej demokracie.
Martina: Peter Robejsk, a nebojíte sa, že podobne „dobrú“ správu by sme mohli zažiť v rámci našich parlamentných volieb, ktoré nás na jeseň čakajú?
Peter Robejšek: To je senzibilná otázka. Ale nie preto, že by som sa jej chcel vyhnúť, to v žiadnom prípade. Len skôr, že napríklad teraz poviem veci, ktoré sa nebudú každému páčiť. Ja si myslím, že sa to nestane, pretože u nás, ako som už naznačil, podľa môjho názoru neexistuje faktická skutočná opozícia. V parlamente je to rudimentárne SPD, a mimo parlamentu to nie je v skutočnosti nikto. Ja som v tomto ohľade celkom sklamaný, a tomu zodpovedá aj to, že som rigidná, pretože si nemôžem pomôcť a nemôžem sa zbaviť dojmu, že mimoparlamentná opozícia sa – až na výnimky, a tých nie je veľa – so systémom aranžovala. Ona sa tým svojím spôsobom stala, hoci to samozrejme popiera, vlastne súčasťou kontrolovanej opozície, pretože v rámci tohto systému plánuje svoje aktivity av rámci systému sa aj správa. Pre mňa je v tomto ohľade typický nositeľ tohto postoja – a teraz nebudem hovoriť žiadne meno, každý si to môže dohľadať sám – hlavnú tvár strany STAČILO. Európska poslankyňa, ktorá vystupuje v médiách ako veľmi sympatická, kritická, za ľudí sa stavajúca a hovoriaca osobnosť. Ale keď si dáte tú námahu a pozriete sa, ako hlasovala v parlamente pri čovide, ako hlasovala v parlamente za slobodu slova, ako hlasovala v parlamente ohľadom migrácie, tak zistíte, že toto hlasovanie vôbec nezodpovedá tomu, ako sa správa navonok. To je pre mňa svojim spôsobom pochopiteľné, ale pre predstavu „my sme skutočná opozícia“ je to, minimálne, relativizujúca, ak nie devalvujúca skutočnosť.
Ako hovorím, ja som veľký pragmatik a realista, a vnímam, prečo to títo ľudia takto robia, a že je samozrejme oveľa jednoduchšie aranžovať sa svojim spôsobom s tým, že predstierame, že keď budeme veľa pracovať, tak nás ľudia budú podporovať, a tak možno za tridsať rokov budeme v parlamente a budeme mať 6 percent – aj keď vieme, že S1 mala. A keď potom bude mať tesne cez 5 percent, tak nedokážeme nič, len to, že máme nejaký poslanecký klub, v ktorom sú nejaké osobnosti, ktoré vedia dobre hovoriť, ktoré sa vedia revolučne správať, ale v skutočnosti nemajú – nechcem povedať vôľu, možno by to chceli – faktickú moc, a vedia, že ju nemajú, niečo naozaj zmeniť. Ale vytvárajú o sebe dojem, že podpora tejto strany, týchto strán, ktoré sú na dohľad parlamentu, môže niečo zmeniť. Nemôže!
AfD si vynútila skúmanie covidu i migračnej politiky, ale u nás taká šanca neexistuje
Martina: Pán docent, z toho, čo práve teraz hovoríte, je markantné, že nie je možné zmeniť systém výmenou ľudí. Ale majú šancu tieto malé strany vlastne zmeniť systém, keď sa nota bene nakoniec buď do parlamentu nedostanú? Alebo k čomu bolo AfD v Nemecku takmer 21 percent hlasov, keď ich rovnako ostatné strany ukričia, vymlčia, odsunú, ako sme sa tu bavili o sanitárnom kordóne. Zmeniť systém?
Peter Robejšek: AfD je iný príklad. AfD je úplne jasná, vyformulovaná opozičná strana, ktorá za desať rokov svojej existencie dosiahla v Nemecku 20 percent, v nemeckej populácii, o ktorej je známe, že veria vrchnosti až za hrob, to znamená, že Nemci sú nezlomní, takpovediac nezlomní podporovatelia status. Ale aj tam dokázala získať 20 percent. Keby bola šanca, že tak rýchlo, ako by to bolo potrebné – vzhľadom na to, ako rýchlo sa mení svet – dosiahne nejaká naša strana pätinový podiel v poslancoch, tak nepoviem vôbec nič. Ale taká šanca neexistuje.
A teraz, samozrejme, vy hovoríte, že ani tých 20 percent nepomohlo. To ale nie je tak pravda, pretože v dvoch parlamentoch nemeckých spolkových krajín si AfD vynútila skutočné skúmanie politiky vlády za čovidu. To znamená skutočné v zmysle, že keď dôjdeme k záveru, že sa ti a tí prehrešili, tak budú súdne prenasledovaní. A to isté sa týka aj otázok migrácie. To znamená, toto je príklad jedinej politickej strany, ktorá sa z nuly dostala dlhou prácou, za neuveriteľných podmienok, na pätinu, ktorá bude ďalej stúpať po tom, čo sa teraz v Nemecku deje. Toto do toho nebudem zaťahovať, ale je tam naprogramovaný ich ďalší vzostup. Ale to nie je niečo, čo sa dá preniesť k nám po tom, čo vieme – a ja osobne to viem ešte lepšie ako ktokoľvek iný, po Realistoch – aké strašne ťažké je dostať sa do parlamentu cez bariéry reprezentatívnej demokracie a nepriateľské médiá. Preto mám aj pochopenie pre tých, ktorí napriek tomu hovoria: „My vám niečo môžeme sľúbiť“ av skutočnosti je na konci len apel, trošku frustrácie tých, ktorí volili: „Ja som vás volil, ale vy ste sa tam nedostali. Ja som vás volil, ale je vás málo.“ A to frustrácia z toho, že sa angažovali smerom, ktorý nikam nevedie.
Ja si myslím, že by si naše opozičné strany mali pripustiť, že cesta cez túto oficiálnu metódu – voliť, voliť, voliť, a za tridsať rokov mať nejaký zlomok v parlamente – nie je cesta, ktorou sa dá systém zmeniť. A hlavne, my nemáme čas tak dlho čakať, pretože tí, ktorí sú na druhej strane – ako som už na začiatku spomenul, či už to je finančná šľachta, alebo Elon Musk – smerujú rýchlejšie, alebo pomalšie, k technizovanej spoločnosti. A technizovaná spoločnosť znamená spoločnosť riadená číslami. A riadiť číslami znamená totalitarizmus. Čísla sú nezmieriteľné. Čísla nepoznajú odtiene názorov. Čísla sú jedna, alebo nula, buď, alebo, áno, alebo nie. A to je hlboká filozofická povaha a podstata toho, čo nám hrozí, keď to bude pokračovať ďalej, teda, keď sa vydáme napospas technologickej oligarchii, v ktorej sa naša spoločnosť, v ktorej sa všetci správajú ako milovníci hračiek, a idú vo všetkých tých nezmysloch, ktoré im technológia ponúka.
V technologickej totalite nemilosrdne vládnu čísla a efektivita
Martina: To je mi vlastne záhadou. Pretože keď tu hovoríte o technologickej totalite, tak sa z tejto oceľovej krutosti jeden otrasie. A na druhú stranu, keď sa potom máme baviť o číslach, napríklad v súvislosti s Green Dealom a s ekonomikou, tak tam všetko relativizujeme. Od fyzikálnych zákonov cez technológie – všetko sa relativizuje. My sa budeme pokojne baviť o tom, že v roku 2050 musia byť domy bezemisné, a pritom aj ja, ktorá som nikdy nepostavila ani psiu búdu, viem, že to nie je možné, je to nemožné. Napriek tomu sme ochotní a celý Európsky parlament nad tým múdro prikyvuje hlavou a odklepne to.
Peter Robejšek: My nie sme ochotní. A mnoho tých, ktorí nás počúvajú, nie sú ochotní. My relativizujeme čísla práve preto, že vieme, že sú nespoľahlivé, práve preto, že vieme, že sú manipulované, vieme, že sú zamerané určitým smerom. To, o čom hovorím, keď hovorím o eficiencii, tak je to nemilosrdný tlak merateľného výkonu a odmeny, a to je niečo úplne iné. Tam nesedí Európsky parlament, ktorý, keď na to príde, dnes hovorí to a zajtra hovorí niečo iné, alebo urobí uznesenie ohľadom Green Dealu, a potom zrazu Francúzsko povie: „Toto nemôžem,“ a urobí sa výnimka. To je relativizácia v praxi. Ale potom by na druhej strane sedel niekto, kto má moc, inteligenciu a techniku nasadzovať tak, že by nás naozaj zahnal do kúta, vyžmýkal z posledného. Kde by niečo také ako QR kód znamenalo naozaj definitívnu pozíciu v akomsi internetovom väzení, kam by nás radi – a vďaka Bohu, že Európska únia ešte nie je dosť efektívna na to, aby to dokázala – dostali napríklad tým, že sa snažia odstrániť hotovosť. Tu ide o to, aby sme rozlišovali medzi tým, čo hovoria práve tá spomínaná európska poslankyňa navonok, a to, čo sa naozaj deje. To sú dve rôzne dimenzie. Ale v tom, o čom hovorím, keď hovorím o finančnej šľachte, keď hovorím o technofreaks typu Elon Musk, vidím ohrozenie preto, že títo ľudia, hlavne tí druhí, majú na to naozaj to presadiť, a hlavne, oni aj myslia v kategóriách nula-jedna. Myslí v kategóriách eficiencie.
Martina: Už je to odľudštené myslenie?
Peter Robejšek: Presne tak. To je myslenie, ktoré je práve diktované iba číslami. nadšenie verím – tými možnosťami: „Ešte rýchlejšie. Ešte lacnejšie.“ hovoriť, a druhým je – nariaďovať. Ale nariaďovanie zatiaľ – bohu vďaka – ešte nie je tak definitívne, tak stopercentné, aby EÚ mohla uskutočniť všetky svoje predsavzatia a priania.
Všetky príspevky s Petr Robejšek
Zanechajte nám komentár