Dnes mnohí ľudia vykonávajú povely, ktorým sa nedá vyhnúť a stávajú sa otrokmi – Anna Hogenová 1. diel:

Anna Hogenová 1. diel: V dnešnej dobe mnohí vykonávajú povely, ktorým sa nemožno vyhnúť. Takí ľudia sa stávajú otrokmi bez toho, aby o tom vedia.

Už ste možno nás počuli výrok profesora Martina Kovára, že historici si do Nového roku želajú, aby tento nový rok nebol historický.

O tom minuloročnom, teda 2021 sa to naozaj povedať nedá a len málokto naň bude spomínať v dobrom. Pre väčšinu z nás to bol rok krízový, a nielen naša krajina, ale celý kontinent a prakticky celý svet bol v depresii. Silný útlm hospodárstva, prepad životnej úrovne, obavy o zdravie, strach – a do toho vypäté hádky ľudí hlasno zastávajúcich krajné pozície, od zveličovania nebezpečenstva koronavíru, až po bagatelizovanie, alebo úplné popieranie tejto hrozby. Nejde však ani tak o hádky samotné, ale o nenávisť, ktorú vyvolávajú. Už predtým silne rozleptaná spoločnosť je ešte rozdelenejšia, rozhádanejšia. Ako spracovávať tieto silnejúce emócie? Ako zvládať úpadok podnikania, na ktorom celé rodiny pracovali desaťročia? Ako sa postaviť silnejúcemu nepriateľstvu, ktoré je často vyvolávané len na dosiahnutie politických a ideologických cieľov? Ako sa postaviť dnešnému svetu, kde sa prudko zhoršujú vzťahy na všetkých úrovniach – od jednotlivcov, cez rodiny, obce, mestá, až po celé štáty? Ako tomu všetkému čeliť? Jednoduché to nie je.

O tom všetkom budem dnes hovoriť s profesorkou Annou Hogenovou, filozofkou, fenomenologičkou, ktorá prednáša na Pedagogickej fakulte Univerzity Karlovej, kde je zároveň vedúcim oddelenia filozofie a etiky, a vedie katedru filozofie na Husitskej teologickej fakulte Univerzity Karlovej.

Celý rozhovor, vrátane textového prepisu, na: ktorá je často vyvolávaná len na dosiahnutie politických a ideologických cieľov? Ako sa postaviť dnešnému svetu, kde sa prudko zhoršujú vzťahy na všetkých úrovniach – od jednotlivcov, cez rodiny, obce, mestá, až po celé štáty? Ako tomu všetkému čeliť? Jednoduché to nie je. O tom všetkom budem dnes hovoriť s profesorkou Annou Hogenovou, filozofkou, fenomenologičkou, ktorá prednáša na Pedagogickej fakulte Univerzity Karlovej, kde je zároveň vedúcim oddelenia filozofie a etiky, a vedie katedru filozofie na Husitskej teologickej fakulte Univerzity Karlovej.

PREPIS:

Martina : Pani profesorka, som rada, že vás tu mám prvý deň v roku. Dobrý deň.

Anna Hogenová : Dobrý deň a ďakujem za pozvanie.

Martina : Pani profesorka, keď ste študovali filozofiu, tak ste samozrejme tiež študovali dejiny filozofie, a mňa by zaujímalo, či bol v histórii po filozofii smäd väčší, než dnes? Či dnes filozofia zaujíma iba elity, alebo aj občanov, prípadne pár odborníkov?

Anna Hogenová : Ďakujem, táto otázka je pre mňa veľmi pekná. Nikdy nebola menšia potreba filozofie, než je dnes, a to aj preto, že sa filozofia dotýka problému ako celku, a tieto celky do seba človek dostáva jedine tak, že veľmi dlho pretrváva, ako tomu hovoríme, v napätí bytostného pýtania, ak tomu človek potrebuje dosť času – a až potom sa objaví vhľad do podstaty, ktorý dozrel v človeku. A to je podľa nás základ vzdelanosti. Ak je vzdelanosť založená len na odovzdávaní vzdelanosti, zručnosti, návyku, postojov a kompetencií, na to, aby bola Európa konkurencia schopná voči zvyšku sveta, čo je definícia vzdelania, ktorá k nám prichádza z Európy, pokiaľ sa vzdelanie produkuje len takto, tak to nie je vzdelanosť.

Martina : Pani profesorka, to, čo ste teraz popísali, ona scestnosť na ceste k vzdelaniu, je problémom Európy, alebo celosvetovo? Skrátka filozofia je zrazu nevyhnutná a nepochopená?

Anna Hogenová : Filozofia je zrazu nevyhnutná, hovorí sa tomu redundantná, zbytočná, a na jej miesto nastupujú vedy, ktoré používajú myslenie, ktoré sa zrodilo v Európe, a ktorému hovoríme kartéziánske myslenie. Ale tieto vedy nie sú, povedala by som, otvorené na premýšľanie predpokladov, ktoré vedú k inaugurácii týchto vied, a preto zostávajú vnorené v kartéziánskom myslení. A vďaka tomu sa produkujú iba vedomosti, zručnosti, návyky, postoje a kompetencie, ktoré sú vopred naplánované, vypočítané…

Martina : Šablónovité.

Anna Hogenová : Sú to systémy štruktúry, ktoré cítia, že ich život je vlastne vopred určený. Preto tiež tak často vyhoria. A tento svet začína veľmi hlboko potrebovať opojenie, rauš, intenzívne zážitky, pretože v sebe tento človek nemá základ, z ktorého by sa mohol znova, vždy prvýkrát a naposledy, rodiť, čo aj človeku v mojom veku prináša niečo fantastické, pretože môžem mať opäť detskú, čistú radosť, pretože táto filozofia toto umožňuje. Ale vedy ako politológia, sociológia a gender studies, a takéto podivné vedy, ktoré všetky vychádzajú z kartéziánskeho základu, a neprestúpia horizont určenosti, ktorý je týmito predpokladmi vlastne založený, sa nám predstavujú iba ako súbor informácií, ktoré je možné pragmaticky využiť v živote, ale nedá sa z toho žiť.

Dnešná doba zamieňa filozofiu s ideológiou – a nevie o tom

Martina : Napriek tomu všetkému som si všimla, koľko ľudí ale používa slovo „filozofia“. Každý šmudlík, som žoviálna, hovorí: „Moja životná filozofia. Moja filozofia. Filozofia našej rodiny, našej školy. Filozofia našej firmy.“ Tak sa chcem opýtať, je to filozofia, alebo dnešná doba zamieňa filozofiu s ideológiou?

Anna Hogenová : Odpovedali ste si úplne presne. Dnešná doba zamieňa filozofiu s ideológiou – a nevie o tom.

Martina : To je možno to najhoršie.

Anna Hogenová : To je možno to najhoršie, a je to práve niečo, čo je typické pre príliš neskorú, postmodernú dobu, v ktorej Abendland, to je západná učenosť, západné myslenie, odumiera pred očami, a takmer nikto to nevidí.

Martina : Keď sa pozriem 40 rokov späť, tak myslím, že komunisti zamieňali filozofiu s ideológiou, ale cielene, oni to vedeli, že?

Anna Hogenová : Samozrejme, tí vedeli veľmi dobre, že marxistická filozofia je vlastne to, čo má dávať základ, povedala by som teológii, ktorá v tom čase vládla. Ale tí o tom samozrejme vedeli.

Martina : Čo je ale teoreticky menej nebezpečné.

Anna Hogenová : Samozrejme, je to menej nebezpečné. Dnešní machtaberi, tí, čo majú moc, vôbec nevedia o tom, že pomáhajú niečomu, čo vo svojom dôsledku znamená v podstate odľudšťovanie, stratu vrúcnosti, stratu toho, čo je pre človeka najzákladnejšie, čo je nárok človeka žiť zo svojho vlastného prameňa. A preto títo ľudia dnes tak nesmierne intenzívne potrebujú kupovať zážitky,… zážitky, namiesto toho, aby v sebe dokázali nájsť istotu, ktorá patrí iba im, pretože už vopred pochopili, že jedine týmto spôsobom je možné žiť v dnešnej dobe autenticky, naozaj. Ľuďom chýba skutočnosť.

Martina : Pani profesorka, povedali ste žiť z vlastného prameňa. Ale tým pádom by sa možno táto doba úplne rozsypala, pretože tí machtaberi, ako hovoríte, postavili neustály rozvoj a rast na tom, že nežijeme z vlastného prameňa, autenticky, ale že žijeme z merania.

Anna Hogenová : Výborne, perfektné, áno, takto to je.

Martina : Môžem priniesť index?

Anna Hogenová: Robíte mi radosť. Áno, tak to je, tento človek vlastne vykonáva povely, ktoré prichádzajú z fenoménu, ktorý sa vo fenomenológii volá das Ge-stell, a ktorý predstavuje v podstate všeobecnú objednávku. Každý z nás je vopred objednaný k určitému spôsobu, ako žije svoj život, pretože to má všetko smerovať k rastu, k tomu, čo je vlastne vopred vypočítané dejinami, respektíve históriou, pretože retrográdni inžinieri v rôznych prognostických ústavoch, a iných, v podstate vypočítavajú našu budúcnosť. Ale vypočítavajú ju z udalostí v histórii nedávno prežitých, čiže tam chýbajú počiatky, ktoré sú ďaleko v našom čase, a toto vypočítavanie budúcnosti potom je predstavované plánmi, ktoré sú meraním, ako ste hovorili. A z týchto plánov prichádzajú k ľuďom povely, prichádzajú bez slov ako objektívne nutnosti, ktoré boli vedou, ktorá verifikuje a falzifikuje, objektívne do takej platnosti, že nie je možné sa týmto povelom vyhýbať. A taký človek sa v podstate stáva akýmsi neviditeľným otrokom bez toho, aby o tom vedel.

Martina : A ako sa im podarilo na nás hodiť tento Májin závoj? Kde sú rebeli, kde sú mladí, ktorí sa do toho vždy snažili vniesť víchor, a rozmetať staré poriadky?

Anna Hogenová: K tomu je práve potrebné študovať dejiny filozofie, ale neštudovať ich ako sumu za sebou idúcich historických udalostí, ale porozumieť základným predpokladom, ktoré potom vedú k tomu, ako sa rozhoduje v danej dobe. To znamená poznať ontológiu a gnozeológiu. Ontológia, teória bytia, hľadá podstatu bytia. A gnozeológia je teória poznávania, ktorá z podstaty bytia vždy vzniká, áno? Dejiny filozofie sa dnes dohromady vôbec neučia, je možné povedať, že sú odstraňované ako niečo, čo je redundantné, a nahrádza sa to novými, modernými vedami, ktoré vychádzajú, ako som už povedala, z kartéziánskych predpokladov bez toho, aby si to uvedomovali, a prelongujú vlastne ideologický stav, ktorý vedie k tomu, že je tu das Ge-stell a die Machenschaft, čo je druhý fenomén, dôležitý pre súčasnú dobu. Takže tieto dva fenomény riadia naše životy bez toho, aby sme o tom vedeli.

Martina : Čo znamená „Machenschaft“?

Anna Hogenová: „Machenschaft“ je od „machen“, to znamená „robiť“, a „die Machenschaft“ znamená sústavu štátnych úradov, ktoré strážia každého jednotlivého človeka, či sú povely, ktoré prichádzajú z das Ge-stell, vykonávané, alebo nie. Čiže tento človek je naozaj riadenou, predurčenou bytosťou, žije v príbehu, sám má pocit, že jeho existencia závisí od jeho výkonu. A tento výkon je dnes, filozoficky chápaný, prejavom podstaty bytia, ktorá je pre súčasnosť základom, a táto podstata bytia sa volá vôľa k moci. Prišiel na to Friedrich Nietzsche už na konci predminulého storočia, a vtedy nám píše vo svojich posledných prácach túto myšlienku: „Príde doba, ktorú by sme chceli najmenej privítať ako hosťa, je to doba nihilizmu, doba, v ktorej bude podstata človeka založená na takzvanom premocňovaní, čo nie je nič iné…

Filozofia má prebúdzať človeka na rozhovor so sebou samým a vedie ho k bytiu. Pokiaľ človek vedie rozhovor len s prichádzajúcimi povelmi, tak sa cíti ako bábka.

Martina : Au.

Anna Hogenová : Áno, au. Toto sa bohužiaľ tiež nehovorí. Pravdou teda je, že táto myšlienka patrí Martinovi Heideggerovi, ktorý venoval Nietzschemu päťstostranovú knihu, a v ktorej ho samozrejme domýšľa. Ja toto mám z Heideggera, a Heidegger to má z Nietzscheho, a ja Nietzscheho poznám, Heideggera tiež trochu. Tieto veci vám teraz hovorím akosi v jednom celku. Ak podstatou človeka je vôľa k moci, a moc je silou – a sila sa ukazuje, len keď samu seba prerastá, tak kedy človek naozaj je pre seba a pre ostatných? Len keď prerastá vlastný výkon. A to je zbožšťovanie výkonu, ktorý v dnešnej dobe prelína celú našu planétu.

Martina : Trvalý rast.

Anna Hogenová : Trvalý rast, rast rastu samozrejme. Ale také výkony, ktoré sú úplne hlúpe, ako napríklad je Guinnessova kniha rekordov, kam sa zapisujú úplne trápne výkony.

Martina : Áno, koľko človek zjedol hamburgerov za deň.

Anna Hogenová : Presne, čiže výkonnosť nie je len niečo, čo je zvonka prilepené na súčasnú dobu, ale prichádza z podstaty bytia tejto doby. A to môže otvoriť iba filozofia, to nám neotvorí nič iné. Ale filozofia sa stáva niečím, čo machtaberom vadí.

Martina : Pani profesorka, ak Heidegger vychádzal z Nietzscheho, ktorý popísal vôľu k moci, a pritom nadväzoval na Arthura Schopenhauera, ktorý zase popisoval stratu vôle k životu, tak to je smrtiaca kombinácia.

Anna Hogenová : To je trošku smrtiaca kombinácia.

Martina: A to sa nám ten začiatok roka ale pekne rysuje, však? To asi môžem zachrániť iba tým, že sa vás spýtam, ako sa staráte o pleť, pretože to zachraňuje všetko, však? Pani profesorka, predsa len by som asi chcela našim poslucháčom do nového roku dodať trošku nádeje. Ale nechcela by som, aby to bolo akési práškové veselie, takže to teraz rozhodne nechcem rýchlo previezť na druhú koľaj, ktorá bude optimistická. Ale aby sme mali premostenie: Potom čo ste teraz povedali, a nie všetkému som rozumela, ale to, čo som pochytila, vo mne vôbec nevyvoláva optimizmus, ba čo viac, nevyvoláva ani nádej, pretože ľudí, ktorí by to takto pomenovali, a ľudí, ktorí by to boli ochotní počúvať, nie je naozaj veľa. Poviete mi, akú vidíte cestu? Napriek tomu všetkému, dokážete sa na to pozrieť, ako je to OK, išlo by urobiť to a to?

Anna Hogenová : Nie je to úplne ľahké, ale nie je to niečo, čo je nemysliteľné a čo je úplne vylúčené zo života. Filozofia má prebúdzať človeka k rozhovoru, ktorý vedie so sebou samým, a tiež ho vedie k bytiu. Podľa nás je človekom iba rozhovorom vo filozofii, už od starého Aristotela, a vo fenomenológii je to tak. A ak človek vedie rozhovor len s povelmi, ktoré prichádzajú z fenoménu das Ge-stell, a z fenoménu die Machenschaft, tak sa samozrejme cíti ako bytosť, ktorá je iba bábkou. A pretože sa bojí si to priznať, a bojí sa aj vlastného pesimizmu, ktorý by z toho mohol vyrásť, tak si nahovára takzvané pozitívne myslenie, čo sa dnes veľmi často objavuje v rôznych pomerne dosť drahých kurzoch.

Človek môže viesť dialóg nielen s tým, čo prichádza z naplánovaných a vypočítaných systémov, ale s tým, čo prichádza ako niečo, čo si nedokáže predstaviť, na čo nemôže položiť ruku, a čomu my filozofujúci hovoríme bytie

Martina : Koučing a pozitívne myslenie.

Anna Hogenová : Presne to som mala na mysli. Čiže je tu jedna možnosť, človek sa môže rozhodnúť, že bude tiež viesť dialóg, rozhovor, nielen s tým, čo prichádza z vopred naplánovaných a vypočítaných systémov a štruktúr, ale že bude viesť rozhovor s tým, čo k nemu prichádza naozaj ako niečo, čo si nedokáže predstaviť, na čo si nemôže položiť ruku, a čomu my filozofujúci hovoríme bytie.

Martina : Ale musí to rozoznať.

Anna Hogenová : Áno, musí mať predovšetkým odvahu nechať sa niesť niečím, čo si nemôže predstaviť.

Martina : Nechať sa niesť niečím, čo nemôže ovplyvniť?

Anna Hogenová: Čo dokonca nemôže ovplyvniť, čo musí prijímať. Tento rozhovor s bytím je krásne vyložený v básňach Hölderlina, ktorý žil na začiatku 19. storočia. Hölderlin chodí pozdĺž rieky Ister, čo je Dunaj v Nemecku, a necháva na seba prichádzať vietor, ktorému sa v nemčine hovorí Nordost, pretože prichádza zo severu a z východu, a Hölderlin hovorí, že sa necháva stretávať týmto vetrom, ktorý mu prináša zlaté, ťažké sny. To je samozrejme básnické vyjadrenie, ale znamená to, že keď sa oddáme tomu, čo nie je vypočítané, čo sa nemohlo naplánovať, a čo je prichádzanie samo, ktoré k nám je posielané, tak potom človek naraz, vďaka tomuto rozhovoru, ku ktorému musí byť predovšetkým veľká odvaha a otvorenosť, v sebe vo svojej prítomnosti stretáva takzvané počiatky, ktoré sa v ňom kedysi prvýkrát a naposledy zrodili. Ony sa vynárajú do prítomnosti, a táto prítomnosť je zrazu niečo, čo je dobré, kde sa cíti byť prijímaný, kde cíti niečo vyššie, než je len to, čo k nemu prichádza z Ge-stellu a z Machenschaftu. Zrazu je bytosťou, ktorá má trošku krídla, patrí sebe samému. A to je onen život z vlastného prameňa.

Martina : Pani profesorka, nepopisujete napríklad to, čomu budhisti hovoria „prijať v holej pravde, akí sme“? Je to možno aj nejaká cesta k osvieteniu. Hovoríme vlastne o tom istom?

Anna Hogenová : Áno, je to niečo podobné. Ale Európan to preto, že je Európanom, a žije v európskej situácii, vníma trošičku inak. Ale podstata je samozrejme rovnaká.

Martina : Ale to bolí.

Anna Hogenová : Áno, nie je to jednoduché, trošku to bolí, ale treba sa odovzdať prichádzaniu práve na cestách. Preto ľudia tak šialene radi cestujú, a cestovanie je vlastne hľadanie svojho posledného prameňa, stretnutie s ním, pretože na tej ceste sa oddáva rozhovoru, ktorý sa nevedie slovami, ktorý je prijímaním toho, čo ku mne prichádza, a ja si neplánujem budúci krok, nedávam rozkazy tomu, čo ku mne prichádza, ako to má ku mne prichádzať. Ja sa v tejto chvíli nechávam stretávať tým neznámym. A toto dnešný človek nevie, pretože stále plánuje dopredu.

Patočka hovoril, že je nutné žiť život v pravde, ktorý sa otvára iba vtedy, keď prežijeme otras istôt, ktoré sa človeku neustále podsúvajú skoro cez všetky spoločenské výtvory, od televízie, komputera, sietí a kultúry

Martina : Pani profesorka, je vôbec to, čo popisujete, akokoľvek kompatibilné so súčasnou dobou? Pretože keď zahájim tento dialóg so svojim vlastným bytím, tak sa spomalím, tak trošku zmäknem, a prestanem mať keep smiling, pretože na tejto ceste asi existujú najrôznejšie prepady do seba samého, teda vlastne prestanem byť v tejto spoločnosti akceptovaná, stratím drive, ťah na bránu. Čo mi ešte ponúkate?

Anna Hogenová : Takto to vyzerá na prvý pohľad. Ale keď nájdete prameň v sebe samom, tak nestratíte svet, pretože v tomto prameni sa zozbiera to, čomu Heidegger hovoril štvorina, kde hore sú bohovia, dole ľudia, napravo Zem ako planéta, a naľavo celý svet. A v tom strede tohto pomyselného kríža stretnete vlastný prameň. Ale môžete ho stretnúť, iba keď na seba necháte toto všetko v tej štvorine prichádzať. To je totiž to bytie.

Martina : Stretla ste ho?

Anna Hogenová : Áno, ide to, môžete to stretnúť v sekunde, cítiť naraz, že ste veľmi veľa, a prestávate sa báť sveta. Toto dáva slobodu, najväčšiu možnú slobodu v dnešnej dobe.

Martina : Spomenuli ste tu hru na pozitívne myslenie, ako to majú niektorí prepracované, onen prakticky neodmontovateľný úsmev. A niektorí tomu aj trošku uverili. Ja potom týmto ľuďom sama pre seba hovorím „nádherné bytosti“. Čo s človekom môže tento klam urobiť? A pozor, existuje skupinka ľudí, ktorí to zvládli a ktorí sú pozitívni, pretože to tak majú, alebo je tam nejaké poznanie. Ale čo s tým, keď sa uvrhneme do klamov pozitívna?

Anna Hogenová : Áno, človek potom nežije vlastný život, žije podsunutý. A pretože o tom nevie, tak sa neustále potrebuje znova a znova uisťovať, že žije skutočný život. Na týchto ľuďoch spoznáte, že si vlastným životom klamú. Toto hrozne nemal rád Patočka, a preto hovoril, že je nutné žiť život v pravde, ktorý sa otvára iba vtedy, keď prežije otras istôt, ktoré sa človeku neustále podsúvajú skoro cez všetky spoločenské výtvory, od televízie, od komputeru, sietí a kultúry, ktorá dnes veľmi upadla. Čiže tomuto človeku je neustále podsúvaná jediná istota: Si bytosť, ktorá je pozitívna, keď je výkonná, keď sa vie baviť tak, ako sa baví väčšina. A tak aj žije. A to je práve scestie, ktoré nie je životom v pravde, ktoré je životom v roliach, ktoré boli človeku nenápadne prisunuté z toho, čomu sa hovorí das Ge-stell.

Dnes je pravda považovaná za istotu. Ale pôvodne bola pravda neskrytosťou.

Martina : Pani profesorka, boli človeku prisunuté nenápadne. A kto mu ich prisunul?

Anna Hogenová: To je krásna myšlienka. V podstate sa nedá povedať, že toto všetko niekto vymyslel ako plán, ale vzniklo to tak, že Descartes mal obrovskú potrebu istoty vo svojom myslení, pretože vyštudoval najlepšiu školu vo Francúzsku na konci 16. a na začiatku 17. storočia, a to bola škola La Flèche, kde učili skutočne vynikajúci jedinci. A on vyjde z tejto školy a má potrebu jednoduchej jednoty, ktorá v človeku vzniká uzbieraním, ktorému sa už vyše dvetisíc rokov hovorí legeín, a od toho je slovo logos. Má v sebe obrovskú polymatiu, teda má mnoho informácií, vie toho veľmi veľa, ale nič nevie iste. A on zrazu potrebuje jednoduchú istotu. A to je niečo, z čoho Descartes, ktorý je jedným z duchovných filozofických zdrojov celého novoveku, vytvorí nutnosť pravdy ako istoty. Ale pravda ako istota sa môže vytvárať tak, ako to robia obratní advokáti, čomu sa hovorí advokátska evidencia. Istota je niečo, čo umožňuje ľuďom istého typu istotu vytvárať a upevňovať pre svoje ciele. Dnes je pravdou istota.

Martina : Ona sa už nehľadá?

Anna Hogenová : Nie, nehľadá sa. Istota, to môže byť pravda v zmysle koherencie, môže to byť adekvácia veci a myšlienky, a môžu to byť aj ďalšie teórie právd, ktoré dnes poznávame. Ale pôvodná pravda bola neskrytosťou, ktorá sa musí vytrhnúť zo skrytosti. A človek je vzdelanou bytosťou, keď o tomto vie: že pravda sa musí vytrhnúť zo skrytosti.

Martina : Aká je technológia vytrhávania?

Anna Hogenová: To je práve iné myslenie, než digitálne. Digitálne myslenie vychádza z nominalistických koreňov, to je druh ponímania podstaty pochádzajúcej zo stredoveku, kedy sa podstata zisťovala tak, že sa prstom, digitus latinsky, ukáže napríklad na hrnček, a pri ukázaní na hrnček sa vysloví meno veci, na ktorú ukazujem, čo je hrnček. A to meno, latinsky nomien, je podstatou veci, na ktorú ale musím ukazovať. A digitálne myslenie, ktoré je základom všetkých technológií súčasného sveta, vyrastá z tohto pochopenia podstatného, ​​pretože pravda, pravdivý výrok, je taký výrok, na ktorý ukážem svojim prstom digitus a poviem: „To je jednotka.“ Táto jednotka je značka pravdy, značka pravdivého výroku v počítačovom myslení. A nula je v počítačovom myslení značkou nepravdivého výroku. A čo sú počítače? Nuly a jednotky. Sukcesívne za sebou idúce. A to sú programy, to je celá filozofia počítačov. A ako dnes myslí človek? On sa nechce dostávať k podstate pomalým uberaním, v ktorom musí hľadať inštancie, a potom musí z týchto inštancií dostať druhy, ktoré sú vlastne výsledkom hľadania, ktoré chce nájsť to isté v mnohých inštanciách. A potom tieto druhy dostávať zase k tomu, čomu hovoríme genus. Genus je rod. Čiže toto je myslenie, v ktorom má uberanie podobu nachádzania toho istého v mnohosti.

Martina: Pani profesorka, veľmi vám ďakujem za tento krásny vstup do nového roka.

Anna Hogenová : Bolo mi potešením, tiež vám ďakujem.

kupredudominulosti

Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN:SK80 7500 0000 0040 1415 4359