Riešiť, či bude tretia svetová vojna, nie je naša práca. Prečo sa trápiť tým, na čo nemám dosah?
Pomáhať druhým môže byť istá forma pýchy. Táto informácia prekvapí. Maroš Vago v predchádzajúcom diele odhalil jeden z najhlbších paradoxov ľudskej povahy: „Obeť je jednoznačným prejavom pýchy.“ Podľa neho sa tisíce ľudí dobrovoľne pasujú do úlohy záchrancov bez toho, aby si uvedomili, že vstupujú do cudzích príbehov, na ktoré nemajú právomoc. „My sa musíme naučiť, kedy pomáhať a kedy nechať veci tak. Pretože o každého je tu postarané,“ zdôraznil. Tri piliere jeho konceptu APU – pokora, odvaha a disciplína – majú byť vzorcom pre pochopenie života. Ibaže ide o vzorec, ktorý nemožno len tak zapísať na papier. Ako teda toto poznanie juhoamerických šamanov previesť do jazyka, ktorému porozumie naša západná hlava?
Martina: Šamani v Peru ti povolili vyviesť ich myšlienky, ich APU, a urobiť z toho stredoeurópsky „eintopf“. A nemyslím to zle.
Maroš Vago: Áno, to bol vlastne účel mojej cesty, za tým nie je nejaký business plán, že ideš do Peru a ideš sa tam toto naučiť a oni ti povedia: „Áno, ty si ten vyvolený, a ty to ideš odovzdať na Západ.“ To sa všetko tvorilo pomaly, a ja som si len overoval, či som správne, a všetko išlo synchrónne s cestou.
Oni videli, že som sa prišiel učiť s otvorenou mysľou, a zároveň som spájal oba svety. Chápal som ich, a chápem aj náš západný, a preto mám možnosť to viac prepojiť. Preto rád robím aj s ľuďmi, ktorí sú vedecky orientovaní, rád pracujem s lekármi, s psychiatrami. To nie je nejaké uzavreté učenie, to je práve pozvanie všetkých do toho, aby sme urobili život lepší a kvalitnejší. Takže tak je toto učenie pospájané – tak, aby ho naša západná hlava, keď to tak poviem, bola schopná integrovať.
Martina: Máme to teraz jednoduchšie, čo sa týka sebapoznania a práce na svojom rozširovaní duchovného poznania a vedomia, pretože už nám tak úplne nič iné nezostáva?
Maroš Vago: Správne si to povedala. Preto sa mi páči chaos. Stále sa vraciame k tomu istému, pretože by si niekto povedal, že chaos nie je dobré slovo, nie je dobrá vec. Ale presne si to definovala – ja si myslím, že nám už nič iné nezostáva, av tom je to skvelé. Ja pozorujem okolie, a to, čo hovorím dnes, som nemohol povedať pred rokom. To, čo som povedal pred rokom, som nemohol povedať pred piatimi rokmi, a dnes sú už tieto veci v poriadku, sú normálne. Máš tam len voľbu, čo s tebou bude rezonovať, a akým spôsobom pracuje práve v tebe pokora, pýcha, odvaha, disciplína. Tým si musíš prejsť, a musíš sa tam niekde nájsť.
Ale vo výsledku úplne na rovinu hovorím, že už veľa možností nemáme. Keď niekto hovorí, že sú to blbosti a že to sú samé bláboly – tak uvidíš, že o rok bude hovoriť inak. Takže toto nie je niečo, čo hovorím ja, alebo čo hovorí APU, pretože všetci tu hovoríme to isté, a to, že sme otvorili dvere k evolučnému vývoju ľudskej psychiky. A teraz choďme iba cestou, ktorá bude najmenej bolestná, ale najviac praktická, ale už nie je otázka, či áno, alebo nie, my vieme, že toto ideme absolvovať. Ľudstvo sa dá vyvinúť mentálne, pretože telá sa historicky nezmenili, myseľ sa historicky nezmenili, ale tlaky na ľudský život sú oveľa väčšie, rýchlosť života je oveľa väčšia. Takže my sa musíme vyrovnať tejto rýchlosti a pochopiť procesy, v ktorých sa nachádzame. Ideme sa rozvinúť na úrovni myslenia.
Martina: Mnohí nejdeme veľmi dobrovoľne.
Maroš Vago: Presne tak.
Katastrofy aj geopolitický chaos sú súčasťou evolučného procesu, na ktorý sa treba tešiť
Martina: Má zmysel sa teda na situácie – ktoré môžu nastať s vychýlením Zeme, s vychýlením zemskej osi, so zvýšenou aktivitou vulkánov, s nebezpečenstvom cunami, zaplavovaním oblastí, a tak ďalej – pozerať ako na určitý prejav lásky?
Maroš Vago: Presne tak, správne si to povedala. A taktiež sa môžeme pozerať ako na prejav lásky aj na to, ako sa ukazujú ega jednotlivých štátov, a ako sa tu začínajú diať procesy a veci na rovinu a priamo. To všetko súvisí s geofyzikálnou prácou, s prácou Zeme, ale aj s prácou v našich hlavách. Všimni si, že všetko sa začína aktivovať a všetko začína vychádzať na povrch.
To znamená, že tento proces sa stane tak či tak, dôležité je len to, ako naň budeme pripravení. Takže vôbec nie je potrebné panikáriť, ani nič podobné, je to všetko vývojový proces, ktorý je správny, ale je potrebné sa naň tešiť, pretože je aj naša vlastná voľba. Ja vždy hovorím, že je veľmi zriedkavé byť tu na Zemi a žiť život, aký žijeme. Máme možnosť prežiť určitý evolučný prechod, a to je neuveriteľne zaujímavé, je to obrovská skúsenosť.
Martina: A čo, keď sa tým všetkým nepodarí plošne prebudiť správne vibrácie súcitu?
Maroš Vago: Prečo myslíš, že by sa to nepodarilo?
Martina: Ja sa pýtam.
Maroš Vago: Určite sa všetko podarí. Ver mi.
Martina: Mám negatívne myšlienky. Čo s nimi? Ale otázka nie je negatívna. Otázka je…
Maroš Vago: Áno, presne tak. Nie je to negatívne, je to normálna úvaha, ktorú si položila, ale tieto procesy sa dejú trošku na iných úrovniach. Našťastie nás – teba, mňa, ani ostatní – nemusia zaujímať, ako to dopadne, pretože to už je dávno naplánované a dávno rozhodnuté, a my sme iba v procese vykonávania.
Martina: Je napísané?
Jediná práca, ktorú tu máme, je ustrážiť si vlastné myslenie – všetko ostatné je pýcha
Maroš Vago: Presne tak. Našťastie toto nie je naša úloha. Tvojou, alebo mojou jedinou úlohou je, aby som, ako som hovoril, bol svojou najlepšou verziou každú jednu minútu svojho dňa, aby som chápal vzorec života, aby som chápal proces, ktorý sa tu odohráva, aby som chápal, čo sa okolo mňa deje, čo sa deje vo vnútri aj vonku. To je jediná moja práca – aby som ustrážil seba.
Vidím, že veľmi veľa ľudí sa týmito témami zaoberá, či bude tretia svetová vojna, či bude tamto, či vybuchne sopka, či bude cunami, ale to nie je naša práca. Opäť pýcha. Všimni si, ako pýcha reaguje. Prečo by som sa zaujímal o to, na čo nemám dosah. Prečo by som sa trápil niečím, na čo nemám dosah.
Viem, že to znie trošku surovo, ale to je taký vysoký proces – ktorý začína robiť aj táto planéta, pretože to je živé vedomie, ktoré je tiež vo svojom evolučnom procese – že my nemáme šancu do tohto procesu zasiahnuť. Takže na konci dňa si uvedomíš, že máš kontrolu iba nad tým, čo ti beží hlavou, to je jediná tvoja práca.
Martina: Takže to vnímaš tak, ako je to v slogane: „A na konci bude všetko dobré. A ak to ešte nie je dobré, tak to nie je koniec?“
Maroš Vago: Presne. Ja samozrejme nehovorím, že všetci, osem miliárd ľudí na planéte, zažije to isté, zažije nádheru. Sú tam naozaj príbehy, ktoré si každý napísal sám. Ja viem, že to znie zvláštne, ale každý si tento príbeh, ako týmto evolučným procesom prejdeme, napíšeme sám. Každý si týmto procesom prejde tak, ako si to už dávno vybral. Teraz je tu každý len na to, aby sme sa pozreli, aké rozhodnutie som už dávno urobil. A teraz sa na to ideme pozrieť. Pre niekoho, kto sa nechce zmeniť, to bude bolestivé, pretože bolestivé je iba to, keď sa nechceš zmeniť.
Ale keď budeš tejto zmene otvorený – čo súvisí s rozšíreným vedomím – a chcete sa evolučne vyvinúť, tak v tej chvíli to bude bolieť menej. Každá zmena bolí, ale toto bude mať šťastný a dobrý koniec, akurát každý individuálny zážitok bude pre každého taký, ako už je to dávno napísané.
Martina: Tieto veci nebývajú ani čiernobiele, ani jednoduché. Ale predsa len, keď by som hľadala aspoň nejaký kompas, tak môžem použiť to, čo sa teraz odohráva v spoločnosti, v mainstreame, v médiách. To znamená robiť presný opak je správne? Tým myslím opak postoja: Nakupujte, utrácajte, zadlžujte sa, užívajte si, nemyslite na zajtrajšok, a hlavne sa porovnávajte so všetkými okolo vás, pretože vy predsa môžete byť najúspešnejší, vaše deti to môžu dotiahnuť ďalej, než iné deti. Trošku som to „zglajchšaltovala“, ale je toto akýsi kompas?
Maroš Vago: Je to výborný, zdravý sedliacky rozum. Presne si to povedala. Ja by som povedal, že máš pravdu. Teraz je spoločnosť tak tlačená mainstreamovým spôsobom a egom, že keď budeš robiť presný opak, tak urobíš dobre. Takže v najzákladnejšej forme to je výborné rozhodnutie robiť veci presne o 180 stupňov inak, než kam je tlačená spoločnosť.
Porovnávanie sa s druhými je zločin – konkurencia je ego forma, ktorú už nepotrebujeme
Martina: Zaujalo ma, ako si na jednej prednáške, ktorú som videla, popisoval, čo všetko sa deje v človeku na fyzickej úrovni, keď sa porovnáva s niekým iným. A vlastne dovtedy som si nechcela pripustiť, že keď sa s niekým porovnávam – chlapčeki na toalete, kto vyššie, my dievčatá to máme inak – tak sa na sebe dopúšťam až zločinu?
Maroš Vago: Je to vyslovene zločin. Ale zase, aby to neznelo príliš radikálne, keď to ešte necítiš ako zločin, tak to rob pokojne tak, ako uznáš za vhodné. Ale keď už začínaš pociťovať, že ti to škodí a že ti to jednoducho nerobí dobre, tak si začínaš uvedomovať, že sa deje zločin. Je zaujímavé vnímať z rozšíreného vedomia, ako sem prichádzame. Ľudia to niekedy nechcú počúvať, ale my sem ideme sami za seba. My sem ideme so všetkými spolupracovať, ale ideme pracovať sami za seba. To znamená, že v tomto nemá konkurencia absolútne žiadny význam.
Samozrejme by niekto povedal, že na základe toho, že sa porovnávame, funguje evolúcia, a že diamant sa brúsi tým, že sa snažím byť lepší ako druhý. Ale to je čistá ego forma. Je to ako keď niekto behá iba preto, aby porazil druhých, a druhý behá preto, že v tom vidí nadšenie a má tam tvorivý proces. Tak kto myslíš, že z týchto dvoch dôjde ďalej? My za chvíľku veľmi dobre pochopíme, že absolútne nie je možné, aby sme sa porovnávali, pretože ty máš svoju cestu jasne napísanú, ja mám svoju napísanú, a je rozdielna. Ako by som mohol tebe závidieť niečo, keď ja nerozumiem tomu, ako ty máš napísaný svoj osud a príbeh, a čo sa z neho chceš naučiť, a ty nerozumieš môjmu. Ako by sme mohli porovnávať dve neporovnateľné veci? Ale my to robíme, a preto je to zločin. A my k tomu pomaly dôjdeme. Samozrejme história nás učí, že v určitej forme bol konkurenčný evolučný proces potrebný, ale to preto, lebo sme si prechádzali vývojom ega. Ego sa nejakým spôsobom formovalo, av tej fáze života sme to jednoducho potrebovali – ale dnes to už nepotrebujeme.
A aj na to je APU, aby sme si povedali, ako sme, kde sme, čo je potrebné, čo nie je potrebné v zmysle napasovania sa na dobu. Takže konkurencia, ktorá na teba číha na každom kroku – všetky sociálne siete, všetko je na tom založené, všetky školské systémy, všetky pracovné procesy – v poriadku, nech to tak zostane, nebudeme tu hovoriť radikálne, že to nie je správne. Ale ty sám v sebe sa už môžeš rozhodnúť inak. A keď sa v tejto téme zorientuješ, tak zase pochopíš vzorec. Stále hovorím o vzorci – keď pochopíš, že náš osud je neporovnateľný s niekým iným, tak zrazu zistíš, že nie je možné, aby si sa porovnával. Nielen, že je to zločin, ale dopracuješ sa až na to, že to nemá absolútne žiadnu logiku. A v tej chvíli zase príde pocit, že si oddýchneš a že sa ti uľahčí.
Martina: Aby sme ešte trošku poslucháčov vydesili, tak jedna vec je, že si človek uvedomí, ako sa cíti, keď sa stále s niekým porovnáva. A notabene, keď z toho ešte navyše nevychádza ako víťaz.
Maroš Vago: Tak to už vôbec nie.
Martina: To už je úplne zle. Je to ako keby duša desiata sklenené črepy. Ale ty si opisoval, akým spôsobom sa toto myslenie prepisuje do fyzického tela, a to ma na tom veľmi zaujalo, pretože to sú veci, ktoré nám ešte nie vždy tak úplne docvaknú.
Maroš Vago: Trošku mi túto vec poď popísať, pretože si nepamätám proces, ktorý som v tej chvíli popisoval. Povedz mi, čo ťa na tom zaujalo?
Martina: Zaujalo ma to, ako si popisoval, akými časťami mozgu táto myšlienka prechádza, a ako sa to nakoniec prepisuje do buniek, ktoré sa zmrskávajú.
Maroš Vago: Áno.
Martina: Tak som to tu krásne vyložila, ale nie, že by som tomu rozumela.
Negatívne myšlienky stekajú cez hypofýzu a nervovú sústavu do najslabších miest tela
Maroš Vago: Áno, už rozumiem. Tam bol jasný proces, ktorým som opisoval, ako sa deje tok myšlienok. To znamená, že máš svoje určité aurické pole, v ktorom zachytávaš určitý druh myšlienok. A keď si nastavený nejakým negatívnym spôsobom, alebo si nastavený ako obeť, alebo jednoducho v živote prežívaš nedobrý pocit – napríklad v konkurencii – tak samozrejme začneš priťahovať tieto typy myšlienok. A tie tieto myšlienky vlastne skopíruješ, a tvoje aurické pole ich zachytí, pretože si myslíš, že si ich žiadaš. Takže zachytíš tento typ myšlienok, a tie potom tečú cez tvoju hypofýzu, cez neokortex, cez centrálnu nervovú sústavu – ja to tam popisujem detailne.
A cez centrálnu nervovú sústavu, ktorá tečie cez chrbticu, sa tento typ negatívneho myslenia rozlezie – teraz to hovorím veľmi neodborne – do všetkého, do celého tela, hlavne do bunkového systému, kde nastáva informačné odovzdanie, na základe ktorého tvoje telo začne reagovať, pretože dostalo informáciu. A toto detailne popisujem, že je veľmi dôležité, ako si nastavený, pretože keď si s niekým v nejakom boji av nejakej konkurencii, alebo chceš byť lepší ako niekto, tak si začneš priťahovať tento typ myšlienok, ktoré tvoja hypofýza musí natiahnuť z aurického poľa, pretože si to praješ. Toto je vzorec, ktorý opisujem – musíš pochopiť, že to, čo robíš, je, že si priťahuješ tento typ myšlienok, a všetko to pre teba bude hrať, pretože si to praješ – pretože ty si tu šéf.
A teraz natiahneš tento typ myšlienok do svojho tela a spôsobuješ si ujmu, spôsobuješ nevyživenú energiu, ktorá je negatívna, nízkovibračná, a tá sa dostáva do celého tvojho tela, do miest, ktoré sú pre teba najslabšie. Napríklad sú ľudia, ktorí majú problém so zažívaním, tak to samozrejme cíti na žalúdku. Sú ľudia, ktorí majú problém so srdcom, majú problém s pečeňou, s čímkoľvek, a zrazu sa táto najslabšia časť tela začne ozývať. To je veľmi zrýchlený proces, už som o tom hovoril, len ide o to, že najdôležitejšie je pozorovať myslenie a myseľ, pretože o tom to celé je. Teda, že podľa toho, čo ti beží hlavou, si tvoje aurické pole stiahne len ten druh vibračnej myšlienky, ktorú si praješ. Nebude ťa trestať žiadny vesmír, nikto ťa nebude trestať, ty si to vyberáš sám.
A toto je potrebné na pochopenie seba samého. To je to, čo učia APU. APU ťa učí, aby si chápal svoju vlastnú duševnú technológiu. Keď ju pochopíš, potom sa rozhoduj. Potom sa rozhodni, že chceš byť zlý človek – v poriadku, buď. Ale najskôr pochop, čo táto technológia znamená.
Si vždy tam, kam patríš – negatívni ľudia okolo teba sú tvoje vlastné zrkadlo
Martina: Nie, že by som si chcela nad okolím umývať ruky, ale okolie nás veľmi ovplyvňuje, a nie vždy si môžeme v našej práci vybrať, s kým sa stretávame. Keď už pracujete v korporáte, keď pracujete v štátnych úradoch, súkromných firmách – určite všetci poslucháči vedia, o čom hovorím, a možno niektorí aj konkrétne vedia, o kom hovoríme. A ja som tu spomenula, že negatívny prenos je vždy silnejší. Ja sama si to všímam: Idem na koncert, sedíme v aute tri, máme skvelú náladu. A prisadne štvrtý, nie je dobre naložený, a za chvíľu je v aute dym, je tam husto. Akým spôsobom pracovať s tým, že sa stále ocitáme medzi ľuďmi, ktorí majú veľa svojich problémov, a jednoducho z niektorých vyžaruje negativizmus, a je nákazlivý?
Maroš Vago: Po prvé poviem, zase tak trošku priamo, že si vždy len tam, kam patríš. Takže keď sa ti zdá, že máš okolo seba množstvo takýchto ľudí, tak je to pre teba vizitka. Preto stále hovorím, že to, čo ti život ukazuje, je pre teba vizitka, pretože tento obraz sa deje aj v tebe, pretože to je všetko zrkadlový proces. Keď si dobre naladený, a prisadne si niekto, kto nie je dobre naladený, tak máme tendenciu si myslieť, že dovtedy, kým si prisadol, bolo všetko v poriadku – ale nie je to tak.
Martina: Teda: On si prisadol, pretože to v poriadku nebolo.
Maroš Vago: Presne tak, pretože dajme tomu to človek môže cítiť dobre, ale v hlbších úrovniach je to debata na tému hypnózy a hlbších stavov vedomia, a tam sa to všetko ukáže.
Martina: Zrkadlenie.
Maroš Vago: Tak, presne tak. Tam je vidieť všetko, aké typy programov ti bežia hlavou, ale ty sa dajme tomu cítiš dobre, si rád, že sa cítiš dobre, a práve si niekto prisadne… Ale naozaj musím povedať, že nič sa nedeje len tak.
Toto je dôvera v život – že si niekto takto neustále prisadá, av práci máme plno takýchto ľudí, tak je jasné, že tam patríme, a to aj napriek tomu, že sa cítime tak, že sme o niečo lepší ako oni. Nie, sme tam, kde máme byť, pretože sme rovnako poskladaní ako oni. A dostať sa odtiaľ práve môžeme tak, že si tento proces začneš čo najviac uvedomovať, a tým vzniká proces, že sa z toho začneš oslobodzovať. To je.
Martina: A ak si ešte navyše myslíme, že sme lepší ako oni, tak je tam pýcha.
Maroš Vago: Tak to je úplný problém. Tak je to tak, že oni sa odtiaľ dostanú skôr ako ty.
Martina: To je vzorec mc na päťdesiatu. mc 50
Maroš Vago: My ho dnes pokojne napíšeme. Ale stále sa točí okolo tohto – že keď sa stane niečo, čo je negatívne, tak je to v poriadku. A nemá to taký zmysel, že ťa niekto chce trestať, ale že sa ti tým niečo ukazuje. Poďme sa na tieto momenty, na tieto situácie, pripraviť, aby si pochopil, čo je v každej situácii, aby si následne mohol toto poznanie prijať, a mohol si sa vydať do svojho života a meniť tam veci. Na to je to. Preto to nie je žiadne učivo, truizmus, a nič podobné, ale je to vysvetľujúce vzorec života, v ktorom sa nachádzaš.
Tvoje „vyššie ja“ ťa nikdy nepošle do situácie, ktorá nie je zisková, kde sa nemáš čo naučiť. Veď ťa pošle do situácie, v ktorej ťa vyššia Ja stále tlačí do procesov, aby si sa vyvinul, a ty to vnímaš, že ti niekto robí zlo. Naopak. Tomu treba trošku porozumieť, a hlavne si oddýchnuť s tým, že: „Všetko je v poriadku, a som tu preto, že tu mám byť, a nejdem s tým bojovať. Takže v poriadku, som rovnaký blbec ako všetci okolo mňa.“ A táto myšlienka ťa veľmi oslobodí, a toto oslobodenie je kľúčom k prepracovaniu sa odtiaľto preč.
Martina: Boh ťa nikdy nevystaví skúškam bez toho, aby ti dopredu dal dosť síl v nich obstáť.
Maroš Vago: Tak, to je ešte druhá forma. Teda, že keď už si sa tam ocitol, máš tam byť, a zároveň si vybavený na to, aby si sa z toho tiež mohol dostať, a máš aj dosť času, aby si to vedel zvládnuť.
Martina: Hoci existuje anekdota, ako niekto pri horiacej stodole s mŕtvym dobytkom kričí: „Bože, prečo?“ „Ja neviem, človeče, nejako ma štveš.“
Maroš Vago: Presne. Je to tak.
Video:
Zanechajte nám komentár