Chaos a zmätok okolo nás sú presne to, čo spoločnosť potrebovala na prebudenie

Žijeme v čase, keď slovo „chaos“ vyslovujeme častejšie ako „dobré ráno“ – a väčšinou s obavami. Čo keď je ale práve ten zmätok, ktorý cítime v spoločnosti, v politike aj vo vlastných hlavách, presne tým, čo sme potrebovali? Čo ak nás roky strávené v komfortnej zóne uspali natoľko, že jedine otras nás dokáže prebudiť k verzii seba samého, o ktorej sme ani nevedeli, že existuje? A čo keď slová ako odvaha, pokora a disciplína – o ktorých si myslíme, že im rozumieme – v skutočnosti znamenajú niečo úplne iné, než nám napovedá každodenná skúsenosť? O tom všetkom hovorí v dnešnom rozhovore slovenský psychológ a zakladateľ konceptu APU Maroš Vago.

Martina: My sme v minulom vysielaní pomerne podrobne spomínali tvoj silný životný príbeh. Ja ho len tak úplne ľahko načrtnem: Po vojne si sa dal k polícii, vypracoval si sa na osobného strážcu slovenských ústavných činiteľov. Ale potom si začal inklinovať k psychológii, študoval si ju v Amerike, a to ťa potom zaviedlo do Peru a vyššie, a z Južnej Ameriky si sa vrátil domov už možno trochu iný Maroš Vago, ktorý sa rozhodol, že to, čo sa tam naučil, tiež odovzdá. Novinkou je – ktorú som veľmi rada, že tu spolu budeme dnes preberať – že si založil vlastný systém APU, ktorý má záujemcov naučiť základnú vec: „Ako byť sám sebe šamanom.“ Maroš, za ten viac ako rok ubehlo množstvo vody, povedz mi, čo sa predovšetkým v tvojom živote a v tvojom pracovnom živote zmenilo?

Maroš Vago: Nepremýšľam nad tým tak, ako si na úvod hovorila, to celé bol taký prierez toho, ako sa to všetko dialo a ako to bolo. Ale keď mi to niekto povie naspäť, tak vždy premýšľam, čo sa stalo a ako to bolo. Čo sa zmenilo? Zmenilo sa mnoho vecí smerom von, ale vo vnútri som v podstate rovnaký Maroš Vago. Ja sa cítim vždy rovnako. Nemám rád otázku: „Ako sa máš?“ – pretože neviem, čo mám na to odpovedať, pretože mám pocit, že sa mám vo vnútri stále rovnako. Je to taká rovnováha, taká stabilita. Ja mám rád pokoj.

Martina: A táto otázka vlastne vyžaduje pomerne dlhú odpoveď.

Maroš Vago: Presne tak, a preto ju nemám veľmi rád, pretože mi trošku príde, že za tým je manipulatívnosť, že to znie trošku manipulatívne. Ale je to spoločenská otázka – všetko v poriadku. Myslím si, že za ten čas, ktorý sme sa nevideli, sa urobilo dosť práce. Makal som na rôznych veciach s tímom ľudí, s ktorými pracujem, takže som veľmi orientovaný na prácu, ale rovnako tak aj na ostatné veci. Ja mám rád, keď sa v dni nachádza všetko, aby sa nič nepreháňalo, aby tam bolo všetko. Čiže mám rád aj šport, aj vynaloženie dostatku energie na rodinu. Taká rovnováha, stabilita, aby tam bolo všetko, čo má byť.

Martina: Hovoríš, že sa veľa vecí zmenilo, veľa práce sa urobilo. A ak narážam na tvoj projekt APU, znamená to, že sa prebudilo veľa duší?

Maroš Vago: Ja dúfam, že áno. Ale nie je to úplne o prebudení duší, pretože tento proces nepatrí nám, ľuďom. Je to trošku akýsi časovač duše, takže som rád, že za to úplne neberieme takú zodpovednosť, a ani by sme ako ľudia nemali. Ale deje sa toho už viac a viac. Ľudia už začínajú v sebe nachádzať trošku hĺbku, jednak preto, že musia, pretože životné okolnosti na nich tlačia, ale jednak aj preto, že už cítia, že k tomu majú väčší prienik, takže začínajú nachádzať, že je v nich aj niečo hlbšie a že sa dá fungovať kvalitnejším životom – by som to nazval. Nie hlbším, ale kvalitnejším životom.

Komfortná zóna nedržala krok so životom, a teraz nás chaos konečne prebúdza k lepšej verzii seba samého

Martina: Mnoho ľudí hľadá zmenu v sebe samých, pretože cíti, že okolo nich nie je priateľsky. Dochádza k veľkému množstvu zmien, ako by sa priostrovali rohy, ale tiež sa priostrujú slová. Možno, že sa v mnohom ostrejšie kreslia hranice. Je to ten ideálny okamih, kedy sa vrhnúť sám do seba, pretože človeku vlastne už nič iné nezostáva?

Maroš Vago: Veľmi pekne to hovoríš. Na jednej strane to znie desivo, ale na druhej strane si práve naopak myslím, že sa konečne niečo deje. Nakoniec sa deje niečo v našich ľudských životoch, spoločnostiach, v hlavách, a my začíname naozaj, akoby všetci si začínajú uvedomovať, že je to potrebné. Život od nás vyžaduje kvalitnejšiu verziu seba samotných.

Ja som tomu veľmi otvorený, páči sa mi, a mám rád všetky veci, ktoré na nás číhajú, že to sú akési tak trochu nebezpečenstvo, pretože si myslím, že sme sa ako spoločnosť trošku príliš dlho radovali a držali v komfortných zónach. Nepracujeme s tým, vyhovuje nám to, respektíve vidím, že ľudia sa snažia čo najviac držať v komfortnej zóne, aby sa nestalo nič zlé. Čiže posudzujú svoj život len ​​vtedy, keď všetko ide tak, ako to má byť.

Martina: Je to príslovečné, ako hovoríme u nás, neviem, či aj u vás: „Smrádoček, ale teplúčko?“

Maroš Vago: Presne tak. To majú ľudia radi, a ja chápem, prečo to majú ľudia radi, alebo prečo to máme radi, vždy je to fajn. Ale potom sa stane, že keď život ide naraz väčšou rýchlosťou ako ty sám, takže ťa to zvalcuje. Si v komfortnej zóne, a zrazu sa na teba valia všetky možné problémy a starosti, a ty nevieš, ktoré riešiť skôr. A o tomto presne hovorím. Komfortná zóna vlastne urobí to, že nedržíš rýchlosť so životom okolo teba.

Martina: Nestane sa ale zároveň to, že človek začne byť viac sám sebe ostrovom? Pretože tým, že sa nemôže otáčať na pochvaly z okolia, tým, že nemôže mnohokrát počítať ani s pomocou okolia, tak sa zrazu musí viac a viac uzatvárať sám do seba a vystačiť si. Niekto sa trošku zrúti do seba, niekto z toho začne mať napríklad depresie, a niekto začne hľadať sám seba a nachádzať. A niekto zistí, že keď je sám, tak je možno v celkom dobrej spoločnosti. Ale to už zase asi chce určitým spôsobom vedenia.

Maroš Vago: Teraz si presne popísala, ako to v spoločnosti vyzerá. Presne takýmto spôsobom. Čiže z toho, čo hovoríš, je za tým voľba, takže sme predsa len vo fáze, kedy si môžeme vybrať. Povedzme, že máme všetci rovnaký typ problému – presne ako si to popísala – a teraz si môžeme vybrať, ako s týmto typom problému naložíme.

A presne, niekto sa stiahne domov. Typ človeka, ktorý je viac extrovertný, ktorý by sa mal stýkať s inými ľuďmi, a práve naopak by mal zdieľať, mal by nasávať energiu, tak taký človek sa nemôže stiahnuť do samoty, pretože mu to neurobí dobre, nebude mať odkiaľ brať energiu, alebo sa vyživovať. Ale potom sú ľudia, ktorí sú tvoriví, sú tvorcovia, sú introvertného charakteru, ktorí práve v tichosti a sami so sebou dokážu byť ďaleko produktívnejší a silnejší v pracovaní so starosťami.

Takže voľba, ktorú na konci dňa urobíš, záleží na tom, kto je aký typ. A môže sa stať, že ťa to zomelie a na nejaký čas ťa to hodí do frustrácie, hodí ťa to do depresívnych stavov, do strachu z minulosti, alebo naopak do úzkosti z budúcnosti. Môže sa to stať, ale malo by to byť iba na krátku dobu. A keď to je na dlhšiu dobu, tak je určite potrebné začať s tým pracovať. Takže za tým, čo sa deje so spoločnosťou, je voľba.

Na toto obdobie chaosu som čakal, pretože teraz sa začína hrať skutočná hra života

Martina: Takže keď to tak trošičku zjednoduším, možno až hrubo zjednoduším, tak ty si za chaos, za zmätok okolo nás a za to, čomu mnohí nádejeplne hovoríme „transformácia“, vlastne vďačný, pretože nás to konečne ťahá zo zóny komfortu?

Maroš Vago: Presne, ako si to povedala. Keď sa dennodenne budím, tak mám zvláštny typ radosti, keď sa pozriem na to, čo sa deje, pretože vidím, že chaos už bol veľmi nutne potrebný. Ja som rád za to, kde sa nachádzame – a aby som povedal pravdu, poviem to úprimne – na toto obdobie som čakal. Ono sa to deje už dlho, len to bolo tak trošku pod povrchom, nebolo to tak vidieť – ale teraz to už vidí každý.

Máme tu okolo seba určitý druh chaosu a ja sa priznám, že som na tento druh chaosu čakal, pretože teraz sa začína hrať skutočná hra života, teraz to začína byť zaujímavé. Mne sa nepáči, alebo nie je mojím štýlom, keď fungujeme autopilotným štýlom života. To je podľa mňa veľmi nudná forma, kde sa najviac stávajú mentálne ťažkosti, najviac vznikajú a človek si ich nestihne všimnúť. Ale v chaose vyjde všetko na povrch. Čiže sa dá povedať, že ideme do obdobia pravdy. Takto by som to nazval.

Martina: Tak je vidieť, že Marošovi Vagovi chaos svedčí, ale preto, aby sa v ňom dokázali zorientovať aj ľudia, ktorí ešte nad svojim duchovným smerovaním nepremýšľali, toľko neposilňovali svoju duševnú silu a nechceli byť vytiahnutí zo zóny komfortu, tak aj pre tých by tu mala byť pravdepodobne tvoja koncepcia APU. Poďme si ju teda predstaviť, pretože sa ponúka, že to bude nejaká skratka, niečo ako napríklad „anjelský progresívny úspech“.

Maroš Vago: Krásne povedané. Áno.

Martina: Ale nič také to nie je. APU je slovo, a ty povedz, prečo práve do tohto slova si sa rozhodol obtlačiť svoje poznanie, svoje vedenie a svoje vzdelanie?

Maroš Vago: Ja mám rád život, mám rád praktické veci, praktickosť v živote a veci, ktoré fungujú. Takto som bol vždy založený, a vždy, keď sa mi diali nejaké veci, tak sa mi páčilo postaviť sa a vidieť, čo sa skutočne deje. Toto bolo to, čo ma v podstate – myslím – dostalo do juhoamerickej indiánskej kultúry, pretože v tejto kultúre som videl najviac čistoty, pravdy a zároveň slobody. To je to, čo bolo pre mňa veľmi zaujímavé. A tam sa práve odohráva APU liečenie, APU čistenie.

APU je zo starého šamanského kečuánskeho slova, ktoré vyjadruje liečbu. Je to liečiaci proces, ale vyjadruje aj most medzi duchovným svetom a reálnym svetom. A tiež vyjadruje slovo „otec“, čiže to môže znamenať nejakú podporu a oporu v tvojom živote. A toto slovné spojenie má samo o sebe liečivý charakter. Takže keď ho vyslovíš, tak na to reagujú bunky, medzibunková komunikácia.

Čiže toto slovo je veľmi zaujímavé, vyjadruje podstatu nášho života, a to, že si tu – v úvodzovkách – sám, pretože keď sa čokoľvek udeje, tak tomu musíš čeliť ty. APU je učenie a liečenie, ktoré ťa nabáda k tomu, aby si bol v živote silný a vedel si život zvládnuť sám. Čiže to je základ šamanského učenia. Teraz je doba guruizmu, a ľudia stále chcú hľadať buď špičkového lekára, alebo špičkového psychiatra, alebo špičkového šamana, ale práve toto šamanské učenie je preto v pravde, pretože šaman ťa naučí, alebo jeho úlohou je, aby ťa dostal do tvojej najsilnejšej verzie, aby si zvládal život, aby si stále nemusel hľadať niekoho.

Martina: To znamená, že platí to, čo som sa dopočula na jednej z tvojich prednášok, že človek sa nemení, ale môže sa rozhodnúť pre svoju inú verziu, vyššiu verziu?

Maroš Vago: Tak, presne tak. V podstate, keď vojdeš do života – berme to tak, že v tomto živote ide o nejakú inkarnáciu – a ty si tam vezmeš určitú výbavu. A ty vieš, prečo si tam túto výbavu vezmeš a s touto výbavou budeš pracovať celý život, tá sa nedá úplne zmeniť. Ale ty v tejto výbave, ktorú si vezmeš, máš niekoľko verzií samých seba, ktoré s touto výbavou môžu pracovať. A ty sa teraz môžeš počas života rozhodnúť pracovať s ďaleko vyspelejšou verziou, a to s tou výbavou, ktorú musíš akoby nosiť. Preto stále hovorím, že je to voľba. Záleží, akú verziu seba samého si zvolíš byť. To je veľmi podstatná vec, toto sa dá zmeniť.

Ježišovo učenie bolo vo svojej podstate šamanskou formou – čistou, pravdivou a slobodnou

Martina: Ty sa v množstve svojich výrokov odvolávaš na štúdium kresťanstva, Ježiša, stredoeurópskej kresťanskej tradície, ale s reinkarnáciou to nás práve prestal počúvať celý klér. Ako sa popasovávaš s tým, že tu prešľapávaš cestu svojim spôsobom tak trochu nového náboženstva, ale pritom si berieš prvky zo súčasného?

Maroš Vago: Ako hovorím, je doba chaosu. Niektorí ľudia, keď počúvajú nejaké moje slová, majú pocit, že nevedia zaradiť, kam patrím. Ale tam ja vždy hovorím: „Veľa šťastia,“ pretože mám pocit, že ma sa nedá zaradiť nikam, pretože ja využívam prvky všetkého, čo nám poskytuje život. Čiže všetko, čo bolo v kresťanstve správne – a je použiteľné pre našu verziu života, ktorú žijeme teraz – možno kvalitne použiť.

Všetko Ježišovo učenie, preto častokrát hovorím o Ježišovom učení, pretože jeho pravé, hlboké učenie nebolo úplne to, čo prezentuje kresťanstvo. Je to vlastne šamanská forma. Ježišovo učenie bola šamanská forma, čistá, pravdivá, slobodná. Ale nielen Ježišovo. Sú mnohí, ktorí žili na tejto planéte, ktorí boli veľmi vyspelí, a vlastne celá vyspelosť je v tom, že každý hovorí to isté.

Čiže keď ideme do rozdrobenia rôznych náboženstiev, tak už sa dostávame do problému, pretože tam to už začína byť nepotrebný chaos. Ale to učenie je stále rovnaké. To, čo ja hovorím v APU, je to isté, čo učil Budha, čo učil Kristus, to isté, čo hovoril Albert Einstein, to isté, čo hovoril Nikola Tesla. Vnímaš, že to sú všetko rozdielne charaktery, ale menovateľ je stále rovnaký.

Mostom medzi duchovným a fyzickým svetom je schopnosť byť šamanom sám pre seba

Martina: Ty si vytvoril akýsi svätý kompilát. Ale dôležité je, čo si povedal o APU, že by to mal byť most medzi duchovným svetom a tým existujúcim. Akým spôsobom to chceš preklenúť? Ako vedieš ľudí, aby začali vnímať svoje rozšírené vedomie a vôbec začali pracovať na svojom duchovnom prezretí? Pretože – to ešte podotknem – je toho ako húb po daždi.

Maroš Vago: Áno, to celé k tomu určite nepomáha. Ja ale vždy hovorím, že treba sa na všetko, kde sa kto nachádzal, pozerať s toleranciou. Každé vedomie je veľmi kvalitné. Každé vedomie, ktoré človek nosí, je kvalitné, a nad ním je jedno spoločné, z ktorého všetci vlastne pochádzame. Ale ako vkĺzneme do tela, tak prežívame svoj život s určitým vedomím a s určitou formou vedomia, ktorú potrebujeme zažívať, a v tejto forme vedomia je všetko v poriadku.

Čiže preto hovorím, že to, čo je povedané v APU, je pre ľudí, s ktorými to rezonuje. A keď to s niekým nerezonuje, tak to s ním bude rezonovať možno za pol roka, alebo za desať rokov, alebo vôbec, a nájde si svoju inú cestu. Takže most medzi duchovným svetom a fyzickým svetom v APU znamená, čo často hovorím – a je to dobre vysvetliteľné – byť šamanom sám pre seba.

Keď sa niekomu nezdá slovo „šaman“, pretože nemá toto slovo rád, tak nech ho nepoužíva, ale stále tam je pod povrchom dôležitá informácia, a nie v tom slove, ako to ľudia na povrchu počujú. Takže výsledkom APU je, že mostom medzi duchovným svetom a fyzickým je to, že ty si odolný človek, ktorý rozumie tomu, čo sa deje, a chápe vlastný vzorec vlastnej existencie.

Teraz to znelo trošku komplikovane, ale jednoducho zrazu vnímaš svoj život, čo sa ti deje v tvojom živote, a si schopný na to reagovať, čiže prenášaš duchovnú sféru do fyzického života. A to už sa dnes dá žiť naplno, a preto o tom už naplno hovorím. Ja som APU nevytvoril, nebol to nejaký APUovský biznis plán. Ja som sa spýtal šamanov, ktorí ma viedli, či môžem toto slovo použiť v našej západnej kultúre.

Čiže ja som iba cítil ten presah, že mám začať hovoriť týmto štýlom. A videl som, a bolo aj na mne prezentované, že je to nesmierne praktické, a za krátku dobu sa dá urobiť veľmi veľa kvalitných výsledkov. A práve APU má veľmi jednoduché a čisté učenie, ktoré tu bolo učené vždy, a to sú základné princípy života, o ktoré sa budeš vedieť oprieť, a to je: Odvaha, pokora a disciplína.

A z tejto formy, keď obsiahneš a pochopíš, čo tieto tri slová znamenajú – a každý si povie, že vie, čo to znamená – sú vlastne to, čo je v APU prezentované. Následne si schopný po týchto pilieroch – keď si ich trošku osvojíš a pochopíš, akým spôsobom fungujú – vykročiť do hlbšej verzie seba. A to znamená uveriť. Veriť, že máš v sebe ďaleko vyspelejšiu verziu ako tú, ktorá sa prezentuje v bežnom autopilotnom živote. A toto, kedy sa ti podarí uveriť tomuto slovu, tak to je vlastne hĺbka šamanského liečenia.

Pokora, odvaha a disciplína sú slová, ktorým si myslíme, že rozumieme, ale ich pravý zmysel nás prekvapí

Martina: Maroš, keď hovoríš o troch základných pilieroch, na ktorých si postavil APU, to znamená pokora, odvaha, disciplína, tak je najprv potrebné si tieto tri slová, tieto tri pojmy, vysvetliť. Pretože my sme na seba nechali hodiť „Májin závoj“ a myslíme si, že rozumieme a že máme predstavu o tom, čo je to krása, čo je to láska, čo je to úcta, čo je to pýcha, čo je to viera, takže si stále nahovárame a strkáme pod tieto pojmy nejaké, možno už trošičku vyziabnuté významy.

A obávam sa, že rovnako by to mohlo byť aj s týmito tromi piliermi: Pokora, odvaha, disciplína. Na prvú dobrú pokora: „Ja som pokorná. Veď si predsa veľmi nevyskakujem, som mierna a zároveň som dosť slušná. Rozhodne som pokorná, pretože sa správam pekne k rodičom.“ Odvaha? To si človek hovorí: „No jej, ako ja som odvážna. Veď každý deň idem do víru veľkomesta, nebojím sa v lese.“ A disciplína? „Ó, kedy ste naposledy videli, že som nebola v práci? Ja som taká disciplinovaná.“

A už keď to hovorím, tak som sama sebe na smiech, pretože je to na týchto slovách úplne najväčší škralúp, na týchto slovách, ktorými schovávame skutočný význam. Tak či by si bol taký dobrý: Čo znamenajú tieto pojmy pre teba a tvojich – napríklad žiakov, alebo ľudí, ktorí ťa počúvajú?

Maroš Vago: Nerád by som to nazýval „žiaci“.

Martina: Ja som sa hneď skúsila opraviť.

Maroš Vago: Pretože naozaj nejde o nejaké učenie žiakov, alebo o nejakú odnož nejakého učenia. Je to stále to isté, čo tu hovorili všetci vyspelí, a budem to určite ešte dlho rozprávať, pretože sa stále dohadujeme o tom istom. Ja si myslím, že tie náboženstvá urobili svoju prácu, bolo to veľmi dôležité, že sa nám objavila a držala ľudí trošku práve v pokore, ktorá bola nesmierne potrebná v predošlých dobách.

Dnes je tiež veľmi potrebné, ale trochu sa premenili do trochu inej formy, takže dnes je potrebné pochopiť tieto tri piliere trošku iným spôsobom. A ja teraz len premýšľam, či do toho ísť, pretože to sú velikánske témy, a ja sa každej tejto téme venujem podrobne. Pretože, ako si hovorila, každému totiž naskočí v hlave niečo iné. S každým rezonuje dané slovo trošku inak podľa toho, aké máš vlastné zážitky a ako sa vlastné vedomie vyvíja v živote.

Takže preto idem toto skutočne robiť. Ja som to nikdy nemal vysnívané, že idem prezentovať niečo také a že si niekto bude myslieť, že ja mám nejakých žiakov a že som nejaký učiteľ. Mne sa iba stalo, že viem tieto veci dobre povedať, ale zároveň sa to na mne dá aj pozorovať, pretože tým maximálne žijem. Takže toto sa dá odpozorovať na mne, keď o tom hovorím, že tým tiež žijem, a to môže byť inšpiráciou.

A na základe toho, keď niekto vyskúša túto formu a chce sa dostať z nejakých svojich osobných ťažkostí, zistí, že to je nesmierne funkčné a začne s tým okamžite pracovať. Len je potrebné si dať priestor na to, aby sa to mohlo diať, a to je častokrát náročné rozhodnutie. Po týchto troch pilieroch sa pridávajú ďalšie veci, ktorým sa budeme venovať tento rok. Ale ľudia si častokrát myslia, že teraz čo? Budeme tam dostávať nejaký certifikát? Alebo pôjdeme nejakými levelmi? Toto všetko sú práve modely, ktoré naša západná hlava, alebo naše západné ego má rado. Ale APU o tomto vôbec nie je.

Martina: Ja som šesťnásobný Apuan.

Maroš Vago: Čo to znamená?

Martina: Že by som mala od vás, z vašej školičky, alebo ako to nazvať, šesť certifikátov, a som šesťkrát taká dobrá ako všetci ostatní.

Maroš Vago: Áno, presne tak. Pokiaľ vlastne človek nespozoruje, že v živote reaguje inak, že na rovnakú situáciu, na ktorú reagoval vždy rovnako, zrazu zareaguje inak a úspešne, a reťazec sa začne odvíjať inak, tak dovtedy certifikát nemáš. Takže certifikát ti môže dať jedine život, kedy naozaj ty sám na sebe spozoruješ, že si svojou lepšou verziou a začínaš byť stále lepšou verziou.

Odvaha zastaviť autopilota, nahradiť disciplínou ako sebaúctu a pokoru ako túžba byť vyspelejšou verziou samého seba

Martina: Napriek tomu by som ťa nenechala od tých troch slov – pokora, odvaha, disciplína – odbehnúť, pretože sú pre APU sakrálne. A nie každý sa prihlási na APU, nie každý zaplatí vstupenky a pôjde na tvoje prednášky, ale napríklad začne o týchto slovách premýšľať. A mne by veľmi pomohlo – za mojich poslucháčov – keby si mi povedal, ako o týchto slovách premýšľaš ty av čom sa dopúšťame najčastejších chýb, keď premýšľame o sebe ako o odvážnych, disciplinovaných alebo pokorných?

Maroš Vago: Základom toho celého je, že keď teraz hovoríme o týchto pilieroch a pomenujem ti každý pilier tak, ako ho vnímam ja, tak za päť minút, keď sa ma spýtaš, ti poviem zase inú verziu týchto troch pilierov, pretože o to vlastne ide, že sa to nedá úplne dobre vysvetliť. Dá sa len to, že človek sám seba nachytá v jednotlivých situáciách, a že pochopí veľkú tému, ako je napríklad odvaha. Ty sám seba nachytáš, kde si skúšaný, akým spôsobom tvoje ego pracuje s týmto pilierom odvahy. Čiže ty sa v tom sám môžeš odhaliť.

Na prvé počúvanie to znie komplikovane, ale keď pochopíš formu toho, čo sa od teba chce, tak si schopný začať vnímať počas celého dňa – ja to nazývam dvadsiatich štvorhodinová meditácia – že sám seba vnímaš. My sa tu rozprávame, ale ja vnímam všetko, čo sa deje okolo nás, a to, čo sa deje vo mne, a to je rozvíjanie vnímavosti.

A na tomto tieto piliere vlastne stojí, že si všimneš v jednotlivých situáciách, čo ti z daných pilierov chýbajú. V nejakej situácii sa môžeš cítiť odvážny, to znamená, že sa danej situácii, v ktorej sa nachádzaš, postavíš s odvahou, nezľakneš sa a budeš schopný ju kontrolovať. To je napríklad forma odvahy, že sa nebudeš snažiť na danú situáciu reagovať a odpovedať autopilotne, ale dovolíš si sa v tej situácii zastaviť a pozrieť sa na to, čo sa tam deje. Napríklad nejaká nepríjemná situácia, ktorá sa ti stále opakuje. Takže to je napríklad forma odvahy.

Potom disciplína vlastne znamená sebaúctu. Už si nebudeš vytvárať veci, ktoré nie sú pre teba dobré, ktoré ti neposkytujú dobrý pocit, alebo ktoré ťa vycucávajú z energie. Čiže toto znamená „disciplína“. Človek si predstaví, že je to nejaký teror, alebo nejaký vojenský režim a podobné veci.

Martina: Studená voda, nástup, večierka.

Maroš Vago: Presne tak. Ale disciplína má mnoho foriem, a môže to znamenať, že máš zrazu sebaúctu a už niektorým ľuďom nedovolíš – ktorí na teba robia určité veci, napríklad že ťa vycucávajú z energie, takže sa potom necítiš dobre – aby to robili. Toto je forma disciplíny.

A pokora? To je najhlbšia téma z týchto troch. Pokora má naozaj veľa foriem. Veľmi často hovorím, že je to moja najobľúbenejšia téma, pretože je najhlbšia, a každého prekvapí v pokore niečo iné. Ale pokora napríklad znamená, že si vážiš svoj život a chceš byť svojou väčšou verziou, svojou vyspelejšou verziou. To je druh pokory.

Najväčší problém dnešnej spoločnosti nie je nedostatok sebavedomia, ale pýcha, že sme si príliš uverili

Martina: A na to musíte mať odvahu.

Maroš Vago: Presne tak.

Martina: Pretože to znamená usvedčiť sa v každom jednom okamihu svojho života z hlbokej nepokory.

Maroš Vago: Presne tak. A pýcha, s ktorou – myslím – máme momentálne ako spoločnosť najväčší problém, a pokojne to pomenujem tak, že celosvetová spoločnosť, tak tam je to, že sme si uverili. Všímaš si tie slová: „Uveriť si“ je niečo iné ako „uveriť“. To je veľký rozdiel.

A pýcha má čo robiť so slovom „uveriť si,“ pretože pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi mali ľudia také nízke sebavedomie, že pýcha bola v tom, že sa za seba nedokázali postaviť, nedokázali sa za seba vyjadriť, nedokázali vnímať sami seba. Dnes máme úplne opačný problém, dnes si všetci uverili, a dnes sa neuveriteľne…

Martina: Začali sme tomu hovoriť „asertivita“.

Maroš Vago: Napríklad, áno. Začali sme na to používať rôzne druhy slov. Takže preto hovorím, že všetky tieto tri témy sú náročné. Sú to náročné témy, ktorým sa treba viac venovať. Ja som v APU rozobral do hĺbky, čo sa môže za týmito témami skrývať. A viem, že keď si to niekto vypočuje, tak sa v každom bude odohrávať niečo iné – a toto je v tom tvoja práca. Ty sa musíš prichytiť pri tom, čo sa v tebe pri týchto slovách, alebo pri vysvetľovaní, odohráva. Takže toto je to dôležité… viac vo videorozhovore:

^{Rádio Universum}