Maroš Vago – Šamani v Peru poznajú procesy dejúce sa v tele

Určite ste to niekedy zažili tiež: Stretnete sa s ľuďmi, s ktorými sa nemusíte dlho zoznamovať, aj keď ich vidíte prvýkrát v živote, a začnete sa jednoducho rozprávať tak, ako by ste sa videli naposledy včera, a len nadviazali. Podobné je to s hosťami v štúdiu. Niekedy jednoducho vnímate už pri príprave, že je najlepšie začať hovoriť skrátka, bez úvodu, rovno o ňom – tak, ako o mojom dnešnom hosťovi, ktorý je v niektorých ohľadoch, povedzme, atypický. Od detstva sa venoval športu, bojovým umeniam, najmä karate, potom pracoval pre úrad na ochranu najvyšších ústavných činiteľov, robil osobného strážcu, bodyguarda, a zároveň študoval práva. Do tridsiatich rokov mal život jasne nalinkovaný, ale potom všetkého nechal, a vyštudoval psychológiu, ktorú mal dovtedy len ako koníčka. A chcel ísť ešte ďalej a hlbšie do duše, a k duševným procesom, čo ho zaviedlo až k indiánom, šamanom v andských horách v Peru. A tam, v meste Cuzco, sa venoval tamojším metódam liečby duševne chorých a drogovo závislých ľudí. Potom odišiel do Austrálie, a všade sa neustále učil a učil. Môj dnešný hosť, psychológ Maroš Vago.

Martina: Maroš, v úvode som spomenula, že ste mali do tých tridsiatich život jasne nalinkovaný, nalinkovanú cestu životom. Povedzte mi: Prečo ste prehodil výhybku? Čo sa stalo?

Maroš Vago: Je to veľmi zaujímavé, keď to človek na seba počuje, takýto súhrn toho, čo sa dialo. Bol som účastníkom, a veľmi ma teší, že to bolo celkom ako akýsi priamy prenos, a hovorím, že to bol priamy prenos preto, že sa tie veci jednoducho dejú. To nebola vec, že ​​by som si ju plánoval, že v tridsiatich zmením kompletne život, a odídem z toho, čo som do tej doby vybudoval, ale nejako sa to udialo, a prišiel moment, kedy to bolo jednoduché: Jedného rána som sa zobudil, a hneď som vedel, že idem urobiť zmenu. Nevedel som, ako to urobiť, a ako sa to má robiť, ale cítil som v sebe, že príde tá zmena.

Keď niekto robí zamestnanie takého typu, akým je osobný ochranca, alebo podobný typ – hasič, záchranár, alebo niečo také, tak je to väčšinou životné poslanie, dotyčný človek to tak vnútorne cíti, a nasleduje to. Ja som si myslel, že to bude niečo podobné aj pre mňa, pretože sa to s tým úradom na ochranu verejných činiteľov stalo veľmi spontánne, prirodzene. A ja som sa následne zobudil a uvedomil si, že toto nebude moja cesta a že mám poslednú šancu na vystúpenie z toho procesu. Teda buď to budem robiť celý život, a už potom nebudú zmeny vhodné, alebo urobím zmenu práve teraz. A toto nešlo z hlavy, ale toto rozhodnutie šlo zo srdca, ako sa hovorí, takže som to vnímal tak, že nemám možnosť do toho zasahovať. Znie to veľmi zaujímavo, a miestami aj smiešne, ale nemal som absolútne možnosť do toho zasahovať.

Martina: Ja myslím, že aj v tomto prípade ste sa pripravovali, niečo vo vás sa pripravovalo, a potom jedného rána tento dlhý proces, ktorý si mnohokrát človek nie úplne uvedomuje, vyvrcholí. Ale napriek tomu všetko – osobný strážca – všetci si predstavujeme, ako vám do ucha vedie krútená šnúra, máte čierne vyduté sako, a mnohým na pozadí ešte spieva Whitney Houston. Prečo psychológie? Prečo práve tento odbor?

Maroš Vago: S tou psychológiou to bolo od môjho detstva také – ale to som si neuvedomoval na rozumovej úrovni, nechodil som okolo a nehovoril všetkým, že raz budem psychológ. Ale bol som vnímavé dieťa, a chápal som niektoré veci skoro prirodzene. Celkom dobre som sa orientoval v ľuďoch, a neskôr som pochopil, že som celkom rozoznával dušu, ktorá je vo vnútri ľudí, pretože som rozoznával ich myšlienky, ktoré majú, a procesy, ktoré robia na rozdiel od toho, že inak robia niečo iné. Takže už ako dieťa som bol veľmi vnímavý.

A potom ma osud zavial mužským smerom: Otec bol boxer a pravý muž. Bol to pravý chlap – ako ho nazývam. Takže som mal doma takýto vzor a bola to pre mňa prirodzená cesta. A právo bolo tiež následkom zamestnania – človek sa musí vedieť orientovať, špeciálne v trestnom práve, keď robí takéto zamestnanie. Ale k psychológii som mal veľmi blízko, pretože môžeme povedať, že to bol nejaký dar, ktorý som v sebe pociťoval. Bolo to niečo také.

Parapsychosomatická psychológia sa zaoberá viac dušou, než mysľou. Staré civilizácie to nazývajú „posvätná psychológia“. Je to riešenie psychických problémov hlbšie, než na úrovni hláv.

Martina: Prečo psychológia, a nie psychiatria? Tento dar celkom chápem, pretože si myslím, že bodyguard musí byť oveľa viac psychológ ako mláťačka – aspoň o tom mám takú predstavu. Ale prečo nie psychiater? Človek by čakal, že lekárske požehnanie, a to, že potom môžete napísať recept na antidepresíva, vám dáva lepšiu vedeckú pečiatku.

Maroš Vago: Musím za túto otázku fakt poďakovať – ​​málokedy ju dostávam, a mám v tom veľmi jasno, prečo to tak bolo. Niekedy všeobecne hovorím, myslím, alebo mám pocit – keď niekto verí v reinkarnačné životy – že psychiater som už bol, myslím, že aj lekárom som bol. Nejakým spôsobom v sebe cítim, že mám túto skúsenosť, alebo viem, o čo tam ide, a čo to znamená byť psychiatrom, alebo lekárom. Vybral som si tento smer, tento život – keby som to tak mohol povedať – kvôli tomu, že ma nie úplne bavilo sa rýpať s pacientom v bolestiach a ťažkostiach. Teraz ma baví ukazovať ľuďom, aká je cesta k tomu, ako sa mať dobre, ako byť zdravý. Teraz sa mi páči s nimi pracovať na úrovni psychológa, ktorý ukazuje smer, ako sa dá žiť, aby sa nemuseli stále zaoberať ťažkosťami a prenášať to so sebou, ale ukázať im cestu, ako rýchlo ísť odtiaľto preč. A práve psychiatria častokrát býva o tomto.

Ku mne na terapiu chodia aj psychiatri, a tam sa mi to aj ukazuje, že vidím, ako hlboko idú s pacientom, ako sa mu snažia pomôcť, a sú tak s nimi vtiahnutí dole. Hovorí sa o tom, že tomu druhu ťažšej energie, ktorá tam prebieha, sa vyhol sám Ježiš Kristus. Takže je ľahko možné, aj keď je človek akokoľvek silný, že ho to rýchlo stiahne dole. Neustálym riešením týchto problémov. Takže preto som si hovoril, že je aj iná možnosť, a lepšia možnosť. A preto som sa dostal do šamanského kmeňa, kde som videl, že sa naozaj dajú veci liečiť iným spôsobom – nemusí to byť o predpisovaní antidepresív a psychotik, ale dá sa to už robiť aj inak. Takže preto moja cesta bola taká, že som vedel, že ako psychológ budem môcť zachytiť tieto prípady skôr a že ich budem môcť obrátiť dobrým smerom, aby títo ľudia zachytili, ako z toho von, a nie s nimi ísť do ich vnútra.

Martina: Vám nestačilo štúdium psychológie na Slovensku, a rozhodli ste sa ísť pravdepodobne do kolísky civilizačných chorôb, do Ameriky. Pomohlo to?

Maroš Vago: Tam ten proces je úplne iný. Vždy ma fascinovala takzvaná parapsychosomatická psychológia, čo je psychológia, ktorá sa zaoberá viac duší, než myslí. Staré civilizácie to nazývajú „posvätná psychológia“, pretože psychológia bola na takomto základe, bola takto urobená. Staré civilizácie – v tomto prípade ich môžeme nazvať aj ako indiánsky kmeň – vždy vedia, že keď je nejaký psychický problém, tak sa deje hlbšie, než na úrovni hlavy. A psychológia mi dala odpoveď na to, čo sa deje v hlave, ale cítil som, že to je málo, pretože verím a vnímam, že tie problémy sú hlbšie. A tento šamanský kmeň využíva starú posvätnú psychológiu, ktorá lieči dušu, namiesto liečenia hlavy.

Martina: Ale to už nie sme v Chicagu, ale v Cuzcu. Ja som vás tiahla do severnej Ameriky, pretože vy ste študoval najprv v Chicagu, a tak ma zaujímalo, že prečo ste išli do kolísky psychiatrických diagnóz a civilizačných chorôb, do Ameriky. Povedzte mi – samozrejme preháňam – prečo ste tam išiel študovať? Štipendium? Zaujímalo vás to? Chceli ste do cudziny? Alebo ste tam niečo konkrétne hľadal?

Maroš Vago: Chicago bolo pre mňa najamerickejšie mesto, a stále je. Stále je to pre mňa typická, klasická Amerika.

Martina: Prohibícia, tridsiate roky.

Maroš Vago: Áno, presne. Chcel som zažiť pravú Ameriku, čo Chicago je, a zároveň je to veľmi umelecko-športovo ladené mesto. To mi veľmi vyhovovalo, a chcel som vidieť, akým spôsobom sa psychológia vyučuje na iných miestach. Chcel som vedieť, ako sa poníma psychológia na takých kvalitných univerzitách, aké v Amerike sú. Takže preto to bol pre mňa zlom. Mal som takúto možnosť, tak som na chvíľku, len v rámci semestra, vycestoval, a chcel som vedieť, akým spôsobom sa pojíma psychológia tam. Takže to bol iba pokus v zmysle: Čo mi to dá, a aký je rozdiel.

Vedomie je niečo oveľa hlbšie ako myseľ. Cez myseľ sa realizuje všetko, ale tá je naviazaná na hlbšie, vnútorné vedomie, a každý problém, fyzický aj mentálny, pramení odtiaľ.

Martina: A ešte ste rozhodne svoje vzdelávanie nepovažovali za uzavreté. Ja zámerne odďaľujem cestu do Latinskej Ameriky, aby si poslucháči zvykli, že ste psychológ, zvykli si na myšlienku, prečo ste začali študovať, než začnú vyhodnocovať a súdiť, čo je jedna z našich všadeprítomných vlastností. Preto sa ešte podržím u psychológie ako takej, pretože vy ste v jednom rozhovore povedali, že vám psychológia dala odpovede na to, ako funguje mozog, nie však na to, ako funguje vedomie. Čo si pod tým môžem predstaviť?

Maroš Vago: Práve to, čo som tu hovoril – ja som to trošku preskočil – tam bol najväčší zlom. Chicago bolo ešte v rámci štúdia psychológie, ktorá naozaj rozoberá ľudské správanie a myseľ, a zlom, ktorý pre mňa nastal, je práve v tom nasledujúcom doštudovávacom programe v starých civilizáciách, alebo kultúrach. Pretože vedomie je niečo ďaleko, ďaleko hlbšieho, než myseľ. Tým nechcem povedať, že by sme mohli myseľ považovať za menejcennú. Myseľ je úžasný nástroj, cez ktorý realizujeme úplne všetko, ale je naviazaná na ešte hlbšie veci, a to je vnútorné vedomie, ktoré je veľmi zaujímavé, že keď sa niečo deje – nejaký problém, či už fyzický alebo mentálny – tak to vždy ide odtiaľto. A vedel som, že my, Západ – často hovorím „gringovia“ – tomu rozumieme veľmi málo. Z pohľadu starých civilizácií sme mláďatá.

Martina: Práve som sa chcela opýtať, ako sa vám s týmito myšlienkami preráža na kontinente, ktorý sa bráni vôbec uznať existenciu duše a ktorý napríklad placebo efekt považuje za dôkaz toho, že liek nefunguje, a nie za to, že to je najvedeckejší dôkaz víťazstva ducha nad hmotou. To sme zatiaľ dôsledne popreli. Ako sa vám funguje s pacientmi, ktorí potrebujú opraviť, liek, a nechcú premýšľať nad tým, prečo sú v danom stave, čo sa im odohráva v hlave, v mysli, a prečo sa cítia tak biedne?

Maroš Vago: Na tieto prípady je ľahké riešenie. Mám kolegov, ktorí robia klasickú psychológiu alebo klasickú psychiatriu, takže je to veľmi férové, keď sa pacient rozhodne týmto spôsobom, že povie, že je to pre neho ešte príliš veľa, príliš hlboko, a že by rád z toho von našiel ešte ľahšiu cestu, alebo že si to ešte musí ohmatať. Takže to je veľmi férový prístup, a mám veľmi rád, keď sa niekto takto jasne vyjadrí. Títo ľudia síce majú častokrát pocit, že by sa chceli dozvedieť viac a že by chceli ísť do hĺbky, ale je tam častokrát zvedavosť a zvedavosť je veľmi málo na to, aby človek pochopil, čo sa deje, a ako sa deje. Keď je niekto v takýchto prípadoch takto úprimný, tak je to úplne skvelé, pretože – ako hovorím – je to najlepšia cesta autenticity.

Martina: Aspoň je úprimný.

Maroš Vago: Áno, presne, aspoň je úprimný. Takže v takomto prípade ho nasmerujem na cestu, ktorú potrebuje a ktorú si potrebuje nájsť, a na človeka, ktorý mu s tým pomôže.

Martina: Ale keď by som sa pozrela na našu spoločnosť ako na skupinu, povedzme na spoločnosť, ľudstvo, tak k akému doktorovi pošlite nás všetkých? Pretože vo vašom postupe sledujem, že vám ide o niečo viac. A to je vlastne otázka: Jedna vec je pomáhať jedincom, a druhá vec je pomáhať celku, a tretia vec je pomáhať nejakej transformácii. Za čím idete?

Maroš Vago: Myslel som si, že je možné pomáhať individuálne, ale postupne dochádzam na to, že kolektívne je to oveľa efektívnejšia práca. Takže je to asi rok späť, keď som si uvedomil, že tieto zmeny môžu prísť veľmi rýchlo, a to podľa toho, ako rýchlo začne človek chápať, o čo tam ide, čo je duša – alebo to nazveme „vyššie ja“. A tieto zmeny môžu prichádzať o dosť rýchlejšie, než sme zvyknutí. A dokonca aj medicína, aj psychiatria, si to začína uvedomovať, a začína spolupracovať. To sú neuveriteľné veci. Ja som sa vrátil z týchto všetkých mojich pobytov v roku – bol som v roku 2012 priamo v šamanskom kmeni, a potom ešte prebehlo cestovanie do Austrálie – a keď som sa vrátil…

Keď som sa vrátil z Peru a z Austrálie, tak som tu nemal chuť hovoriť o duši, pretože slovo „duša“ bolo niečo tak ukryté, že sa toho ľudia báli

Martina: Človeče, to mal byť koniec sveta. Vy ste išiel priamo do epicentra. Pardon.

Maroš Vago: Áno, tak sa to hovorilo. Ale samozrejme šamanská kultúra má veľmi dobre tieto veci navnímané – ako a čo sa deje, a prečo sa to deje, len my sme si to vysvetľovali tak, že to má byť nejaký koniec sveta. Ale mala to byť zaujímavá transformácia v mysliach a v evolúcii ľudstva, čo je úplne normálne. Táto evolúcia prebieha, transformačné procesy prebiehajú. Tieto staršie civilizácie sa jednoducho vyznajú lepšie – to je celé. My sme zase šikovnejší v technologických procesoch, a oni sú šikovnejší v niečom takomto, takže vedia lepšie čítať procesy, ktoré sa na planéte dejú, a prečo sa dejú. Takže to je ich výhoda. A v čase, keď som sa vrátil, som nemal chuť niekde hovoriť o duši, pretože slovo „duša“ bolo niečo tak ukryté, tak hlboko, že ľudia – nie, že by to spochybňovali, ale vyslovene sa tohto procesu báli: „Čo to môže byť? Snáď to nie je nejaká mágia? Snáď to nie je nejaké čarodejníctvo, alebo podobné veci?“

Martina: Človek ich hneď strácal s tým „zase jeden ezoterik“.

Maroš Vago: Tak, áno, presne tak. O toto sa jednalo. Skutočne som ani nemohol naplno robiť od začiatku robiť to, čo som vnímal. Takže som sa opieral o psychológiu, o ktorú sa opieram aj dnes, pretože je to fantastická veda, ktorá dokáže veľmi rýchlo, na základe určitých prvkov, zhodnotiť nejaký proces a zorientovať sa v pacientovi. A aj pacient má možnosť sa zorientovať v sebe. Ale v tomto procese som začal, ale vždy som to robil trošku neštandardnejšie, než klasickí psychológovia, čo väčšinou boli ľudia, ktorí tento odbor študujú preto, že to študovali ich rodičia, a nastupujú do týchto zamestnaní po nich, alebo tam majú aj iné záujmy. Ale nestáva sa veľmi často, že sa niekto uberá úplne inou cestou tak, ako som to urobil ja, to bol môj prípad, takže som nemal – musím povedať – ani podporu, ani žiadne pochopenie.

Martina: V rodine?

Maroš Vago: V rodine perfektné, tam to bolo opačne, vždy to bolo veľmi férové, takže som si na šťastie vybral takú rodinu, ktorá spĺňala všetky takéto procesy, a bola veľmi tolerantná. Ale zo začiatku pre to nebolo pochopenie v pracovnej oblasti. Bolo zvláštne v Európe rozprávať o nejakej duši, o nejakých procesoch, ale vedel som, že sa tento proces bude stále viac zlepšovať. To bolo vidieť aj z komunikácie so šamanmi, ktorí vedeli, že západná kultúra sa bude musieť o to začať zaujímať. A to nie je o tom, že to bude nejaká móda, ale bude musieť, pretože tlak na mentálnu úroveň bude stále väčší, takže sa človek bude musieť zamýšľať, a psychológia ako taká nebude dostačujúca. Ani medicína, ani psychiatria. Takže to bolo tak, že som si vyslovene počkal na svoj čas. Takže možno asi pred štyrmi, piatimi rokmi som už mohol naplno začať realizovať parapsychosomatickú psychológiu.

Martina: Ale dlho ste museli poznatky, ku ktorým ste došli v Peru, voči okoliu tutlať. Vy ste sa do Peru vybrali z vedeckého, profesionálneho záujmu, nešli ste tam na nejakú ayahuasca-turistiku, ale išli ste sa do mesta Cuzco učiť tamojším metódam liečby s duševne chorými a drogovo závislými. Aké boli vaše očakávania – čo je najčastejšia chyba nás všetkých, že ideme s očakávaniami – a aká bola realita?

Maroš Vago: Veľmi pekne sa pýtate, pretože toto bol najväčší šok. Ja som tam išiel s tým, že som si myslel, že som bol dobre pripravený, že viem, do čoho idem, pretože som to mal navnímané, pretože som sa aj ako dieťa o túto kultúru zaujímal, a zaujímal ma presah, ktorý tieto kultúry majú. Ale ani vo sne ma nenapadlo, že sa niekedy k takémuto štúdiu dostanem. Naozaj som to nemal v hlave nalinkovanej v hlave, pretože vidím, že ľudia často majú život nalinkovaný, čo myslím, že je chyba a že to viac brzdí od dosiahnutia vysnívaných cieľov. Je lepšie, keď človek ide po prúde a reaguje na to, čo sa deje v prítomnom okamihu, v prítomnom živote, a na to responzívne odpovedá. Takže to je za mňa cesta, ktorá je lepšia.

Takže som si myslel, že som dobre pripravený fyzicky aj mentálne, ale realita bola naozaj iná. Jediné, čo som si uvedomoval, bolo, že nesmiem hodnotiť. Presne, ako ste to povedali pred chvíľou, ale vedel som, že to bude problém, že to bude moja kotva, keď začnem veci hodnotiť. Vedel som, že je to úplne iná kultúra, premýšľanie je iné. Navyše som veľmi málo rozumel španielsky, a oni hovorili kečuánsky, čo je indiánsky jazyk, ktorému som nerozumel vôbec. Takže som sa občas mohol spoľahnúť na angličtinu, keď niekto, nejaký manažér v tamojšom liečebnom centre hovoril anglicky, ale to bolo výnimočné.

Takže som vedel, že idem do veľmi zvláštnej anomálie – tak by som to nazval – a tá mi umožňovala, že som prestal hodnotiť. Musel som prestať, pretože všetko bolo iné, a všetko bolo divné. A celý tento proces prebiehal v 4 000 metroch nad morom – samotné Cuzco je 3500 metrov nad morom, a liečebné centrum bolo v Andách, ešte asi hodinu za mestom Cuzco, takže som si musel zvykať na tú obrovskú nadmorskú výšku, a na tamojšie procesy. A samozrejme tam nikto nie je zvyknutý komunikovať tak, ako sme zvyknutí my, takže vás nikto neuvedie, nikto s vami neprebehne nejaký proces. Oni vás nechajú, aby ste sa adaptovali. A je vidieť, ako myseľ začne pracovať, a oni aj toto všetko sledujú – čo všetko sa bude diať.

Takže to bol pre mňa pomerne veľký šok, ale že som prišiel pripravený, ale prišiel som v pozícii takého supervízora alebo asistenta. To znamená, že som tam neprišiel ako pacient, alebo človek, ktorý ide na ayahuasca cestu, ale bol som asistent, ktorý má možnosť sa zorientovať, ako bude treba. Dohoda bola na dva, tri mesiace, ako tam maximálne dostávajú asistenti, a tým pádom som bol viazaný týmto časom. Alebo moja myseľ ma začala strašiť, že čo teraz, keď sa týždeň nič nedeje, čo teraz, keď sa dva týždne nič nedeje – čo sa naozaj ani nedialo, fakt som si len tak chodil a motal sa, ani ma nepustili k žiadnemu liečebnému procesu. Takže tento proces bol šokujúci.

Šamani a liečitelia sú vynikajúci odborníci, rozumejú procesom, ktoré sa dejú v tele. Nevedia to povedať odborne medicínsky, ale majú to pod kontrolou, vedia, čo robia. My tu často krát len ​​skúšame.

Martina: Odborný asistent. Ako môžete odborne asistovať niečomu, čo sa úplne vymyká akémukoľvek vášmu doterajšiemu vzdelaniu, zážitku a skúsenosti?

Maroš Vago: To bol tiež skúška, test ohňom, pretože oni rozumeli, že liečebné centrum nebolo zložené len z liečiteľov, šamanov, ale boli tam aj miestni ľudia, ktorí toto centrum založili. Boli to ľudia, ktorí teda hovorili z časti anglicky, a išlo o to, že predpokladali, že si vyberali asistentov, ktorí boli psychológovia, čiže vedeli, že sa nejakým spôsobom orientujú v stave mysle človeka. A proces bol taký, že pokiaľ sa daný človek nenapojí na hlbší duševný proces, ktorý sa tam deje, tak aspoň zostane akýmsi uvítacím človekom, ktorý prichádzajúcich ľudí pripraví na ceremoniál, a na liečebný postup.

Martina: Takže keby ste sa neosvedčili, tak by ste boli akási andská hosteska.

Maroš Vago: Áno, presne tak. Ďakujem. Presne tak to vyzeralo. V podstate tam nebol priestor na omyl. Keby sa čokoľvek pokazilo, tak budem aspoň vítať ľudí, a budem sa snažiť robiť nejakú psychologickú profiláciu, a snažiť sa ich uspokojiť, a pripraviť na celý proces, pretože tam boli aj pacienti, ktorí boli vo vážnom stave.

Martina: Vy ste sa tam – pretože ste sa osvedčili – po nejakej dobe učil staré šamanské techniky, ku ktorým ste boli prizvaný, a stal sa z vás naozaj asistent, a tie vám priniesli nový pohľad na ozdravné procesy v organizme, z hľadiska psychosomatiky, synergickej podpory vnútorných systémov a bunkovej komunikácie. Keď som sa to takto dočítala, alebo dopočula, tak som si hovorila, že na laika to znie príliš odborne, a neviem, čo vlastne vedia tamojší šamani, alebo liečitelia, alebo ako to nazvať, o bunkovej komunikácii a synergii.

Maroš Vago: V tomto našom odbornom jazyku myslíme alebo komunikujeme, tak z tohto pohľadu naozaj vedia veľmi málo, pretože oni to takto nehovoria. Oni hovoria a vedia o samoliečebných procesoch v tele. Ale samozrejme sú to aj vynikajúci odborníci, čo ma veľmi prekvapilo, pretože rozumejú procesom, ktoré sa v tele dejú. Nevie to treba povedať takto lekársky, alebo medicínsky, ale rozumejú týmto procesom oveľa viac. To sa mi na tom páčilo, že o tom možno nevedia takto hovoriť, ale vedia konať. A to pre mňa bolo zaujímavé. Videl som, že každý jeden proces bol pod plnou kontrolou – v úvodzovkách kontrolou – oni vedeli, čo robia. A to je v našej kultúre málokedy vidieť. Teraz sa ospravedlňujem, keď by som sa niekoho dotkol, ale častokrát tu skúšame, ale oni neskúšajú. Oni vedia, čo robia.

A to bolo pre mňa niečo zaujímavé, že bolo vidieť, že oni rozumejú tomu, že keď nastane určitý proces, tak čo sa bude diať za dva, za tri dni, to znamená, čo sa v človeku bude diať, akú informáciu bunka dostala, a akú informáciu bude bunka šíriť vo vedomí, v tele, a v mysli. Alebo oni predpokladali procesy. A ja som bol šokovaný z toho, že všetko do bodky vychádzalo – presne som videl, že vedia, čo robia. Ja myslím, že som túto vetu niekde hovoril, pretože toto som tam zažíval, a nazval som ju: „Západný gringo vypovedá o tom, čo sa tam dialo.“ Oni by to takto nepovedali, ale tento proces bol na vlastné oči rozpoznateľný.

Video:

^{Rádio Universum}