Maroš Vago – Obeť a pýcha sú dve tváre tej istej mince. Ego sa len dobre maskuje ušľachtilosťou
„Je to pýcha, s ktorou si myslím, že máme momentálne najväčší problém ako spoločnosť,“ povedal Maroš Vago v predchádzajúcej časti rozhovoru. Bývalý osobný strážca slovenských politikov, ktorý cestu k poznaniu našiel v peruánskej šamanskej tradícii, nás previedol troma piliermi svojho konceptu APU: odvahou, pokorou a disciplínou. Každý z nich znie jednoducho. Kým sa nepozriete pod povrch. Odvaha nie je nebojácnosť, ale schopnosť zastaviť sa uprostred nepríjemnej situácie. Disciplína nie je režim, ale sebaúcta. A pokora? Tú Maroš Vago označil za najhlbšiu tému zo všetkých troch. Práve v nej sa skrýva kľúč k pochopeniu, prečo toľko ľudí trpí bez toho, aby tušil príčinu. Pýcha si totiž vie obliecť šat ušľachtilosti tak dokonale, že ju nepoznáme ani sami na sebe.
Martina: Ty si veľmi vyzdvihol pýchu, ktorej dávame iné, oveľa ušľachtilejšie prídomky a myslíme si, že v tej chvíli kráčame po rovnej, pravej ceste. Ja som na jednej tvojej prednáške počula, ako ti nejaká pani hovorí, že má v oblasti krížovej kosti veľké bolesti a že to má od doby, keď bola malým dievčaťom, a rodičia sa hádali a večne to cez ňu pasírovali. A ona hovorí: „A ja som sa snažila im pomôcť, prefiltrovať to cez seba, a stala sa zo mňa obeť.“ A ty si jej tú obeť nedoprial ani na chvíľu, pretože si jej povedal: „Nie, ty si bola pyšná. Ty si bola pyšná, pretože si si myslela, že to ako dieťa môžeš zvládnuť. Ty si bola pyšná, namiesto aby si to jednoducho poslala ďalej, pretože to nebol v tej chvíli príbeh, na ktorý si bola zrelá“. Ako veľmi vynaložíme energie na to, aby sme si vytvorili tieto historky, ktoré z nás robia lepších ľudí, a pokiaľ možno obete, ktoré treba ľutovať?
Maroš Vago: Toto je napríklad téma, prečo o tom hovorím. A teraz by sme mohli pomenovať rôzne typy foriem, čo pýcha je, a čo pýcha nie je. Ale ďakujem ti – toto je napríklad jeden z príkladov, keď človek má pocit, že môže zasahovať do vecí, na ktoré nemá právomoc. Deti chcú častokrát zachraňovať rodičov, alebo si človek častokrát vezme príliš veľké sústo, a chce niekde pomáhať, pretože sa chce cítiť dobre, a neuvedomuje si, že sa vkladá do formy obete. Obeť je jednoznačným prejavom pýchy. Takže toto je napríklad zaujímavý príklad, kedy sa to s ľahkosťou môže stať.
A dnes si všimni, že všetci zrazu chcú pomáhať. Iste, sú ľudia, ktorí sú na to vyslovene určení. To hneď vidíš na temperamente daného človeka, že to je človek, ktorý skutočne je tu na to, aby pomáhal. Často sú to hasiči, často sú to sestričky. Sú to ľudia, ktorí si ani nevedia predstaviť, že by fungovali iným spôsobom. To je niečo iné – to je práve osobnosť, ktorá má na to výbavu, temperament. Ale potom si všimni, že sú ľudia, ktorí pomáhajú tam, kde to nie je treba, kde sa ich na to nikto nepýtal. Oni sami si spomenuli, niečo videli, alebo sa rozhodli, že je potrebné niekde zasiahnuť. A to je práve druh pýchy, pretože oni sa potom radi dostanú do formy obete, a neuvedomujú si, že sú v maximálnej pýche, a nechápu, prečo im okolie nedáva kredit, prečo im nie je dobre, prečo sa necítia dobre.
Martina: Musím povedať, že pri počúvaní jednej tvojej prednášky si rozmetal hračky aj mne, pretože som si myslela, že je pekné, keď vidím na ceste pomalého, malého slepúcha, kde stále jazdia cyklisti, a ja ho vezmem a prenesiem ho cez cestu, a že rovnakým spôsobom transportujem kdejakého chrobáčika, lebo a tu preženie šesťhlavý pelotón, a z chrobáka nezostane vôbec nič. A tak som si hovorila, že to je milé, že mi to nič neurobí a im skrátim cestu. A ty si sa do nás pustil: „Kde ste vzali tú odvahu vstúpiť do ich príbehu? Kde ste vzali v sebe tú pýchu, že máte právo zasahovať do ich života?“ A to už mi prišlo trochu moc. Ja som tie „chrobáčiky“ jednoducho chcela zachrániť.
Maroš Vago: My sme všetci na jednej lodi. Ja tiež, keď prezentujem nejaké veci, tak by som bol nerád braný za toho, kto hovorí, ako veci majú byť. Ja len hovorím veci tak, ako som ich videl z rozšíreného vedomia, a aj z šamanskej kultúry. Celý život stretávam veľmi zaujímavých a šikovných, vyspelých ľudí a vyspelé vedomia. A aj v šamanskej kultúre sa hovorí, že o každého je tu postarané. Mimochodom hovoril o tom Budha, hovoril to Ježiš, a hovorili to všetci títo vyspelí. Preto to dnes budem stále tlačiť do toho, že sa stále hovorí to isté.
Martina: Vesmír pre nás má vždy riešenie.
Maroš Vago: Tak, o každého je tu postarané. Čiže, ako ťa niekto požiada o pomoc, tak si tu na to, aby si pomohol. Ale keď si myslíš z tvojej úrovne vedomia, že niekto čaká na tvoju pomoc, tak tam je najväčšia sféra na to, aby si sa dostal do formy pýchy, pretože ty sám si si vyhodnotil nejaký proces, a vstupuješ do nejakého energetického reťazca, do nejakého života, a zasahuješ, pretože si si povedal, že si si vyhodnotil situáciu po svojom.
Takže toto je to, čo sa ako spoločnosť ideme učiť. Musíme sa naučiť, kedy pomáhať, a kedy nechať veci tak. Pretože o všetko a o každého je tu postarané. Aj o slimáka je tu postarané. Každý má svoj vlastný ťah. Takže ty svojou pýchou zasiahneš niekomu do jeho procesu a nevieš, čo má nasledovať potom, pretože si do toho zasiahol svojim vlastným, zbrklým rozhodnutím.
Rozšírené vedomie je veda, nielen duchovno – neokortex skrýva náš nevyužitý potenciál
Martina: Možno preto povedal, tuším, Fridrich Nietzsche, že dobro a charitu robíme z pocitu vlastného sebectva, aby sme sa cítili lepšie. Aj tak to drsne niekedy môže byť. Čo sa týka konceptu APU, tak si niekoľkokrát spomenul terminus technicus „rozšírené vedomie“, a to je, by som povedala, jeden z cieľov, ktorý tento tvoj koncept sleduje. Akým spôsobom sa prepracovávať k rozšírenému vedomiu? Musím ísť na APU a objasniť si, čo je pokora, odvaha a disciplína? Alebo môžem sedieť doma a pozorovať krajinu? Aké sú cesty, ktorými sa môžem vedome – pretože toto musí byť pravdepodobne vedomá práca – dopracovať k rozšírenému vedomiu?
Maroš Vago: Toto je základ všetkého. Toto je bod zlomu, kde máš možnosť začať život žiť trošku lepšie. Pretože tebe ako duchu, ako nejakému vyššiemu „ja“, o toto ide, aby si sa dostával do stále lepšej verzie seba v jednotlivých životoch, ktoré nastupujú.
Rozšírené vedomie je vlastne výraz, ktorým – dovolím si úprimne a s pokorou povedať – sa ideme ako ľudstvo venovať. Pretože keď sa neposunieme do nejakej takej rozšírenej, evolučnej verzie samého seba, tak budeme mať trochu problém. Takže rozšírené vedomie je samozrejme základom širokého vedeckého výskumu. Ja sám otváram dvere aj do tejto sféry, pretože je potrebné, aby západná kultúra začala vnímať, akým spôsobom sa dá merať rozšírené vedomie, a na to je samozrejme perfektná vedecká, technická forma. Ide o neokortex, o časť mozgu, ktorý máme z veľkej časti neaktivovaný – a tam, v neokortexe, sa skrýva náš potenciál života. Neokortex je forma mozgu, ktorá je najmladšia z hľadiska vývoja mozgu. A napríklad aj o tomto je APU. APU nie je len o nejakej filozoficko-duchovno-psychologickej forme, ale je to aj pochopenie toho, čo nosíme v hlave, ako telo pôsobí, ako vyzerá technológia tela, mysle a ducha.
Martina: Ty detailne rozoberáš mozog, jeho jednotlivé časti. Určite sa dostaneme k šišinke ak hormónu, ktorý produkuje a ktorý je pre nás dôležitý, a tak ďalej. Takže ty sa stále snažíš túto svoju duchovnú cestu za rozšírením vedomia vysvetľovať vedecky.
Maroš Vago: Áno, presne. Jednou formou je vedecké vysvetlenie, a to pre tých, ktorí počúvajú touto formou. To sú ľavohemisféroví ľudia, ktorí potrebujú fakty. Ale potom sú aj pravohemisféroví ľudia, ktorí sú – dajme tomu – srdciari, a to sú ľudia, ktorí sa tam dokážu dopracovať tým – a to je odpoveď na tvoju otázku – že skutočne dokážu uveriť, že sa tu deje aj niečo hlbšie.
Slovo „uveriť“ je naozaj – opakujem to veľmi často – v tom celom kľúčové. Pretože je úplne jedno, akú duchovnú filozofiu poznáš. Vnímam, že všetci okolo hovoria o nejakom duchovne, všetci majú plné ústa rečou duše a všetkého možného, ale to je stále len teória, alebo na úrovni filozofovania. Ak sa chceš skutočne posunúť, aby sa začala v živote prejavovať lepšia verzia teba, tak musíš uveriť. A to je vlastne to, čo APU robí. APU ťa pripravuje na to, aby si jedného dňa uveril. Takže toto je vlastne most, o ktorom sme hovorili, medzi duchovným a reálnym životom. Čiže APU ťa pripravuje na to, aby si bol jedného dňa schopný uveriť. A akonáhle toto uverenie nastane, tak to je vlastne šamanský proces, a v tej chvíli si zachránený.
Martina: Uveriť v seba, uveriť v rozšírené vedomie, uvedomiť si?
Maroš Vago: Presne tak. Ani nie v rozšírené vedomie, pretože to sa vytvorí následne, ale uveriť tomu, že si nejaké vedomie, že si svoja vyššia verzia, a teraz len hľadáš, ako sa táto vyššia verzia prejavuje. Čiže na to, aby sme sa k tomu dostali, tak si všimni, že slovo „uveriť“ bolo základom učenia – Budha, Kristus, Einstein, Nikola Tesla – všetci používali stále rovnakú metódu, že musíš uveriť.
Dopracuješ sa tam tak, že je najskôr potrebné sa zorientovať v téme, to znamená v tom, v akej forme prezentujem APU. Musíš sa najskôr zorientovať v týchto výrazoch, témach, musíš chápať prepojenie, čo s čím súvisí, čo je na úrovni duchovna, čo je na úrovni fyziky, čo je na úrovni vedy. A následne, keď máš dostatok informácií a si zorientovaný v téme, tak sa tým blížiš k procesu uverenia. A keď sa stane proces uverenia, tak sa jedného dňa zobudíš, a už vieš. V tej chvíli sa rozširuje vedomie, v tej chvíli si schopný vnímať veci aj za úrovňami zmyslových vnemov, piatich zmyslov, ktoré máme.
Martina: Je toto uverenie to isté, čo osvietenie?
Maroš Vago: Dá sa to tak povedať. Povedzme, že vo fyzickej rovine je možné, že by sme to mohli nazvať osvietením. To osvietenie má trošku vyšší charakter, je to možnosť, že skutočne vnímaš veci nielen v sebe, ale aj okolo seba. Ale môžeme povedať, že uverenie je prvý stupeň osvietenia, keď začínaš vnímať život inak a vidíš veci skutočne inak.
Osvietenie nie je „mať hotovo“ – je to pocit úľavy a začiatok autentického života
Martina: My si tento termín vykladáme trošku nepresne, pretože si osvietenie vykladáme ako: „Mať hotovo.“ „Tak ja som osvietený, a mám splnené.“ Ale osvietenie, ak sa nemýlim, je len akési uzdravenie duše, uzdravenie vnútorného zraku, a potom by mala nasledovať ďalšia práca v zdraví.
Maroš Vago: Presne tak. Pocit pochopenia je v tom, že sa ti uľaví. Toto je skutočný, najlepšie popisujúci výraz toho, ako sa cítiš. Niektorí ľudia majú pocit, že to má byť presne „nejaké osvietenie“, alebo že sa má niečo stať, že zrazu niečo uvidíš. Ale v skutočnosti je to pocit, že sa ti uľaví, že si oddýchneš, že si povieš: „Aha, tak o tomto to celé bolo, že takýto tlak je potrebný. A že som tak panikáril, a bál sa o to, a o to, a že to vôbec nie je potrebné.“ Uverenie je pocit, že si oddýchneš, že je všetko v poriadku.
Martina: Predpokladám, že ty už si si vydýchol?
Maroš Vago: Často dostávam túto otázku, ale táto otázka vôbec ani nie je takto smerovaná, pretože v takom prípade by to znamenalo, že sa nejako oddeľujeme jeden od druhého. Samozrejme stále tu budú nejaké výzvy, a aj človek, ktorý uveril, bude stále mať určité výzvy života, pretože osud tam má určite naplánované vyššie Ja.
Martina: Na vyšších úrovniach.
Maroš Vago: Tak. Ale uverenie znamená, že tvoj život začína byť pre teba hrou, začínaš tvoriť veci iným spôsobom, začínaš mať veľmi dobre osvojené a pochopené tieto tri piliere, začínaš byť veľmi autentický, slobodný, pravdivý – a v skutočnosti vyzeráš stále rovnako, a všetko je rovnaké. Čiže, bežnému človeku, ktorý ťa pozná, sa zdá, že je všetko OK, pretože všetko je ako predtým. Ale rozdiel je v tom, že zrazu všetci chcú byť okolo teba a nevedia o tom. Zrazu sú ľudia inšpirovaní tým, ako funguješ, zrazu sa ti darí rozhodnutie, zrazu nemusíš nad niečím tak ťažkopádne uvažovať, zrazu je tam určitá synchronizácia, ktorá ťa začne neuveriteľne baviť. Život začína byť hrou, radosťou a šťastím a zároveň všetko vyzerá normálne.
V tomto je to veľmi pekná hra, že nechodíš meter nad zemou, si stále rovnaký človek, ale len to začína byť tvoja lepšia verzia, a to začne byť chytľavé pre všetkých v tvojom okolí. Má to zásah na všetkých okolo teba – na teba aj na všetkých zúčastnených.
Martina: Je to akýsi stav istoty, že to má vesmír – alebo láska – pod kontrolou?
Maroš Vago: Presne, toto ťa napadne ako prvé. A následne ťa napadne, že ty si ten vesmír, že ty si tá láska, ty si to všetko. Čiže nie si oddelená forma. A zrazu sa stane to, že prestávaš druhých hodnotiť, prestávaš vnímať nejakú konkurenciu, život začína byť úplne iný. Dá sa povedať, že očami vidíš oveľa farebnejšie ako predtým, už tam nie je tak šedo, všetko začína byť farebné, priaznivé, priateľské, tvorivé, kreatívne. Na začiatku tohto rozhovoru si použila slovo „krásne“, a to je presne tento stav. Si akoby slobodný. Si slobodný a máš možnosť veci hovoriť v pravde, v čistote, a nebojíš sa pravdy, nebojíš sa autentickosti. Je to veľmi príjemný pocit.
Martina: A keď si teraz povedal „nebojíš sa pravdy“, tak nie je tam predsa len ešte aj nejaký spodný vír, že sa môžeš mýliť?
Maroš Vago: Určite.
Martina: Pretože sily zla ti pred oči budú strkať celé girlandy anjelov len preto, aby si si zmyslel, že ideš správnou cestou?
Maroš Vago: Veľmi dobre to hovoríš, že toto môže nastať. Ale je to len trošku skúška, či to myslíš vážne, a že toto už je za tým tá prax. Jedna vec je, že si uverila, ale nie je to stav mysle, je to stav pocitu, a už vieš, že si nejakou hlbšou verziou – nemusíš úplne pátrať akou – ale výsledkom je, že keď začneš takto uvažovať, tak príde previerka. Príde presne to, že ti pod nohy začnú prichádzať veci, pri ktorých musíš ukázať, že to myslíš vážne. A aj toto je veľmi príjemné.
Len u mnohých vidím, ktorí sú na duchovnej ceste, alebo aj na ceste života – pretože ja to neposudzujem úplne ako duchovnú cestu, je to normálna cesta života – že tam zrazu prídu previerky, a v tej chvíli sa pod tebou zatrasie stolička, ako sa hovorí. A vtedy je potrebné dôverovať tomu, ako sa veci dejú. Ale nie je to úplne z vlastnej hlavy, že presadzuješ svoje, ale začneš trošku pozorovať svet, a život ti naozaj povie, či sa mýliš, alebo sa nemýliš. Toto je tam dôležité, a život, ktorý sa okolo teba začne odohrávať, je vizitka – tam sa to ukazuje. A nie to, čo si myslíš, že uveríš nejakej svojej vlastnej propagande vo svojej hlave, ale život ti ukáže, či si na dobrej ceste, alebo si skutočne v univerzálnej pravde, alebo či si ešte iba uveril nejakej egoverzii, nejakej predstave.
Ezoterika je prirodzený vývojový krok, ale skončí vo chvíli, keď ti prestane fungovať
Martina: Obávam sa, že svojho času sa z takzvanej ezoteriky, z takzvaného objavovania vlastného duchovna stalo niečo, z čoho som trochu skeptická. Napríklad mi dodnes chodia SMSky, v ktorých niekto napíše: „Viete, ja som tiež duchovne založená.“ Tak mnoho najrôznejších hľadačov – hovorím za poslucháčov, ale hovorím aj za seba, pretože by som veľmi rada konštatovala, že mám hotovo, ale zďaleka nie – ale mnoho hľadačov sa snaží nájsť svojho guru, nájsť svojho sprievodcu. A môžeme sa v množstve literatúry dočítať, že na určitej úrovni by človek mal mať nejakého svojho učiteľa. Potom sú tu najrôznejšie relaxačné praktiky, potom sú tu najrôznejšie meditácie, ktoré si môžete pustiť na YouTube, ale vôbec netušíte, čo vám touto meditáciou niekto môže do hlavy ešte aj poslať. Ako sa v tom zorientovať? A ako sa neutopiť v tom, že človek pri tom všetkom hľadaní je každú chvíľu trochu sfanatizovaný nejakým iným smerom, až sa na to vykašle, ide do krčmy, dá si utopenca a pivo, a hovorí: „Teraz mám veci pevne v rukách.“
Maroš Vago: Napríklad práve toto sa mi veľmi páči, keď sa niekto takto rozhodne, že ide na to pivo, dá si utopenca, a má pocit, že vie, že život má vyzerať takto. Mňa na ezoteriku – a je to prekrásna veda – mrzí to, a hovorím to často, čo sa tam udialo. Ale mrzí, nemrzí – nemyslím to úplne doslovne. Dalo sa očakávať, že ako spoločnosť prichádzame do takého vývoja, a začneme sa trošku zaujímať o duchovné presahy, a v tom ezoterika ako náuka hrala určitú úlohu, kde sa ale mnoho ľudí v určitých veciach sklamalo, pretože je tam určitý druh šarlatánstva a podobných vecí.
Vôbec to nie je o tom – toto nás nikam nedonesie. Má svoj význam, že sa o to začneš zaujímať, keď to tak pocítiš, čo je veľmi správne. Ale je to – ako stále hovorím – hobby. Je to na úrovni hobby, teda tak, ako ťa baví čokoľvek iné, tak aj táto sféra. Musíš sám pred sebou priznať, že je to forma hobby, a nechceš to do svojho života pretlačiť príliš agresívne alebo seriózne, že dáš sám seba do nejakej škatuľky, a budeš sám seba označovať nejakým spôsobom. Je to prirodzený duchovný vývoj, je to v poriadku, ale je to na úrovni hobby.
Keď niekto začne duchovne cítiť a vnímať – ja som hlboko duchovných ľudí vždy videl ako normálnych, úplne bežných ľudí, že by to človek do nich nikdy nepovedal. Takže toto je skutočné duchovno. Duchovno nie je filozofická teória a neustále rozprávanie o tom, a konanie a nie prikazovanie jeden druhému: „Toto by si mal, nemal.“ Je škoda, že sa to dostalo do tejto sféry, ale počítalo sa s tým, pretože je to normálny vývojový proces. Ezoterika ťa prestane baviť vo fáze, keď ti to prestane fungovať, a to je výborný znak, pretože až vtedy sa posúvaš do skutočného života, do praktickosti, a môžeš zapojiť niečo z toho, čo si sa naučil.
Martina: To je tá tma pred úsvitom?
Maroš Vago: Áno, presne tak, a je to nevyhnutné, pretože duchovno je ešte úplne, úplne inde oproti ezoterike. Takže všetci sme duchovné bytosti. Nie je to tak, že ja som duchovný, a niekto iný nie je duchovný. Všetci sme duchovní, a zároveň nie sme, pretože žijeme vo fyzickom tele, v 3D realite, a reagujeme na to, čo sa nám v živote deje. Takže sa nejako škatuľkovať je veľká chyba.
Pozorovať vlastné myšlienky je najjednoduchšia duchovná prax – a zároveň najväčšia výzva
Martina: Tvoji hostia, ktorí boli na prednáškach, sa veľmi často pýtajú na základnú vec: Akým spôsobom pozorovať, čo sa im odohráva v hlave, a akým spôsobom do toho vstupovať? Pretože vír, ktorý niekedy dokážu urobiť myšlienky – a málokedy dobré – je niekedy nevypnuteľný, a človeka sťahuje.
Maroš Vago: Áno. Je to samozrejme prúd myslenia, ktorý je sám o sebe veľmi v poriadku. A dá sa to práve krásne a prakticky vysvetliť na funkciách mozgu a na tom, čo sa deje v našich hlavách. Problém je, keď sa na to napoja ego a mentálne konštrukty, ktoré sú určitými zážitkami, ktoré ťa sprevádzali počas života, a vytvorí sa takzvaný systém presvedčenia a systém viery. Čiže si o nejakých veciach myslíš nejaké závery podľa tvojich vlastných systémov viery a presvedčenia, a toto je nebezpečné.
Táto teória je naozaj veľmi ľudská. Tak, ako pozoruješ svoje okolie okolo seba, to, čo sa deje okolo teba, tak jediné, čo sa od teba očakáva, je, že začneš rovnako pozorovať aj to, čo ti prechádza hlavou. To je jednoduchá pozorovacia technika. Keď sa jedného dňa normálne zdravo rozhodneš, že sa zaujímaš o to, čo ti prechádza hlavou, tak to je duchovné rozhodnutie – len sa ti bude zdať, že si žiadne duchovné rozhodnutie neurobil, ale je to veľké rozhodnutie a veľký krok vpred. Zrazu sa začneš zaujímať o to, čo ti beží hlavou, a to je už obrovská praktická cesta.
Martina: Ale mnohí hneď v tej chvíli dodajú: „Ale v okamihu, keď sa zameriam na svoje myšlienky, tak mi tam začnú chodiť tie najškaredšie, takmer zločinecké myšlienky.“ A mnohí sa z nich vyľakajú: „Toto nechcem, to je chorá myšlienka.“
Maroš Vago: A zase je tam skúška. Pretože sa pýtaš: „Pozorovať myšlienku?“ Keby si sa sám seba spýtal, alebo vesmír by sa ťa takto spýtal: „Tak sa poď pozrieť, čo tam máš.“ A ty sa tam teda pozrieš a uvidíš tam presne tieto temné, všelijaké zločinecké myšlienky. Ale tam je presne skúška, že: „V poriadku, ja sa pozriem na svoju temnú stránku, a pozriem sa na to, čo mi preteká hlavou, a čo sa tam deje, pretože sú to stále iba myšlienky, ktoré sa rodia z nejakých tvojich systémov viery a presvedčenia.“ Či nezaujíma ma, aké sú moje systémy viery a presvedčenia? Nerozmýšľam, čo mi beží hlavou?
A ja ti garantujem, že akonáhle tam chvíľu vydržíš, a nebudeš zo seba zdesený – čo bude asi časté – že: „Nechcem myslieť na temné veci.“ Ale to nie je, že myslíš, ty pozoruješ, čo máš stále v podvedomí uložené, len si si na to tentoraz trošku posvietil a pozrieš sa na to vedome. Je v poriadku, ako tento stav vyzerá, a zakrátko sa to začne čistiť.
Martina: Nie, nie, nie, nie. Pretože tá škaredá myšlienka, napríklad zlá, ubližná, môže vzápätí spôsobiť možno – neviem – akési kvantovanie, privolávanie negatívnych vecí. A špeciálne ty hovoríš, že negatívne myšlienky majú voči ľuďom väčšiu silu a dopad, než pozitívne. To už je staré psychiatrické múdro, že negatívny prenos je vždy silnejší. Takže ja chápem, že sa ľudia, keď nahliadnu na dno svojej temnej duše, mnohokrát vyľakajú, ale možno sa boja právom, pretože nechcú otvoriť Pandorinu skrinku.
Maroš Vago: Áno, ale toto je veľký rozdiel. Predstav si, že bežne funguješ vo svojom živote, a tieto typy myšlienok ti tam prichádzajú, či už vedome, alebo nevedome, takže tieto skutočnosti kvantujú tvoje pole, tieto skutočnosti pracujú na medzibunkovej úrovni, a častokrát o nich nevieš, častokrát ich zachytíš len trošku, zľakneš sa ich, ale to neznamená, že s nimi niečo robíš.
Skutočné čistenie je v tom, že tam akoby pustíš trošku vzduch alebo svetlo. Keď šaman povie, že do týchto myšlienok pustí trošku svetla, tak to znamená, že sa vedome rozhodneš pozrieť, čo sa tam deje. A v tej chvíli sa nedeje to, že prenášaš do medzibunkovej komunikácie veci, pretože ty si sa slobodne, ako vyspelá bytosť, ako vyspelé vedomie, rozhodol pozrieť sa na to, čo ti preteká hlavou. Takže je to veľký rozdiel medzi tým, keď bežne funguješ, a vkrádajú sa ti tam nejaké tieto typy myslenia, a ty ich stopneš, a nechceš na to myslieť – a medzi tým, keď sa vedome pozrieš na to, čo sa tam v danej chvíli deje.
Martina: To znamená, že toto je vedomá práca, zatiaľ čo keď mi len hlavou prchajú myšlienky, tak je to len akási nezvládnutá emócia.
Maroš Vago: Áno, presne tak. Táto emócia vyviera z podvedomia, a podvedomie je vlastne tiež úložiskom temnoty, ktoré ti tam strieľa neustále tieto veci, aby si ich videl, aby si ich vyčistil, aby si ich zmenil. Pretože takto tu funguje – nič tu nepracuje proti tebe. Práve naopak, všetko pracuje pre teba, len musíš pochopiť túto hru, tento vzorec a začať túto hru hrať.
APU je na to, aby si pochopil, aký je vzorec života a aby si začal rozumieť tomu, čo sa v živote deje, aby si tomu začal rozumieť. Pretože akonáhle tomu budeš trošku rozumieť, máš možnosť to ovplyvňovať, máš možnosť do toho zasahovať, máš možnosť to riadiť, máš možnosť to meniť. To sú všetko voľby. Takže v prvom rade sa treba naučiť hrať túto hru. Ale – ako presne hovoríš – keď sa vyľakáš, tak tým zase dávaš rozhodnutie: „Ja sa nechcem naučiť hrať túto hru. Veď to nejako funguje, nejako to doklepem.“ Ale to je práve rozhodnutie, alebo voľba, o ktorej sme sa bavili na začiatku.
Martina: A nie je v tejto chvíli pre človeka hľadajúceho dôležitý nejaký sprievodca?
Maroš Vago: Áno.
Martina: Ty pred „guru“ skôr varuješ, ale niektoré náboženstvá alebo techniky to vyslovene vyžadujú.
Maroš Vago: Áno, ale je tam rozdiel, ako dlho sa učíš, ako dlho ťa robí. To je veľmi dôležité, pretože slabší človek – nazveme ho teda slabší, alebo aj naivnejší, alebo niekto, kto verí, že niekto urobí niečo za neho – je schopný v tomto procese byť roky, a pokojne celý život. V náboženstve zase nebola úplne praktická cesta, a skrývalo sa v tom napríklad aj veľa pýchy. Aj toto je druh pýchy, že človek odovzdá svoju moc niekomu inému a chce, aby niekto niečo urobil za neho. Všimni si, ako často budem prichádzať. A takto by sa mohol celý rozhovor opisovať – tie odvahy, pokory a disciplíny.
Martina: To je príbeh Siddhárthy a Góvindy. „Ó Góvindo, celý život čakám jeho bozk.“
Maroš Vago: A to je vlastne naivita, alebo aj pýcha v tomto prípade, pretože nie si schopný sa za seba postaviť, čiže si rád obeťou. A aj to je forma pýchy, pretože ty si vyspelé vedomie.
Martina: Alebo falošná pokora?
Maroš Vago: Presne tak. To je viac tém, preto hovorím, že je trošku zložité o tom hovoriť. Toto je samostatná téma na rozhovor. Veď na to tu máme vyspelé formy. Niekto je v niečom dobrý, takže ťa môže naučiť niečo, v čom je dobrý. Takže keď v sebe pocítiš, že: „Toto so mnou rezonuje, ale nechápem to, nerozumiem tomu“, tak je na určité obdobie tvojho života skvelé, aby ťa týmto procesom vykonal niekto, kto to už má prakticky za sebou, a skutočne ti dá praktickú informáciu – nie teoretickú, ale praktickú – ktorá s tebou. A v určitej chvíli príde moment, kedy musíš pochopiť, alebo je dobré pochopiť, že od tejto chvíle s tým musíš začať pracovať sám.
Vzorec života môžeme pochopiť jedine na svojich vlastných zážitkoch
Martina: Aj preto sa v duchovných rukovätiach hovorí, že keď niekto, kto dosiahol osvietenie alebo nejaký vyšší stupeň duchovného poznania, doslova oznámi žiakovi postup, ktorým k nemu došiel, tak sa tomuto žiakovi automaticky tento postup uzatvára.
Maroš Vago: V akom zmysle myslíš, uzatvára?
Martina: Že si musí nájsť svoj.
Maroš Vago: Áno, v podstate to môže byť navigácia, môže to s tebou rezonovať, ale pretože si samostatné vedomie spojené s univerzálnym, tak je potrebné, aby si na cestu prišiel sám.
Martina: Inak by som prestala byť slobodná?
Maroš Vago: Presne tak, presne tak, pretože ti nebude fungovať to isté, čo jemu. Ty len musíš pochopiť princíp – často hovorím „vzorec“. APU je ladené presne takto, APU stále vysvetľuje vzorec toho, ako to funguje. A následne je potrebné, aby si tento vzorec pochopil a aby sa tento vzorec integroval v tebe, aby si vystúpil, a začal ho praktizovať, a skúšať na svojom živote. A tam sa potom môže stať životná zmena.
Preto nie som pre „guruizmy“, a preto hovorím, že je to nebezpečné, pretože tam nemáš slobodnú voľbu. Čiže, na určitý čas sa zorientujem, rezonujem to so mnou, chápem to, dáva mi to zmysel – toto je pre mňa – a v tej chvíli to idem začať skúšať. Takže to nie je cieľom. Náboženstvo už skončilo, toto všetko skončilo, my sme v úplne inej sfére a evolúcii života. Preto sa mi páči chaos, pretože to je vstup do toho, a my ideme prekonfigurovať celé naše myslenie, a spôsob uvažovania, a spôsob práce v živote. Práca so sebou.
Martina: Ty si povedal: „Vzorec APU.“ Ako znie?
Maroš Vago: Vedel som, že sa na to spýtaš.
Martina: Myslíš, že som ľavá hemisféra. Ale hneď ma napadlo mc².
Maroš Vago: A tam je presne to, že tento vzorec sa nedá pomenovať ako vzorec.
Martina: Vedela som, že takto odpovieš, takže aj pravá hemisféra funguje.
Maroš Vago: Samozrejme, dá sa pochopiť, len my čakáme, že cez našu hmotnú myseľ príde nejaký vzorec, a teraz ho začneme aplikovať. Tento vzorec je v pochopení života, a tým sa najlepšie vysvetľuje, že to nie je hneď. Najskôr je práca – aby si videl, akú si obeťou systému vzorcov a presvedčenia. Následne je proces uverenia. A potom nastáva proces praktický, kde si začneš osvojovať život, čiže začneš vidieť, ako tvoj vlastný vzorec pre teba funguje. Každý má svoj, každé vedomie je v podstate samostatné, a vstupuje z jednoty, z jednotného vedomia, do svojej sekundárnej formy. Čiže zažívaš svoj vlastný zážitok, a ty tam si schopný pochopiť vzorec života. A v APU prechádzame všetko, a forma „krok za krokom“ je to, že začínaš chápať vzorec života.
Martina: A je možné, že pre niekoho táto cesta nie je? APU?
Maroš Vago: V akom zmysle? Myslíš APU?
Martina: Áno.
Maroš Vago: Áno, určite. Ale keď hovorím, že APU je jednotné učenie so všetkými učeními, ktoré tu vždy boli a vždy budú, tak otázka, či je APU pre teba vhodné, je ťažko vysvetliteľná. Možno, že s tebou bude rezonovať niečo iné – týmto spôsobom určite áno. Ale APU nie je smer. Mohli by sme povedať, že APU je univerzálna múdrosť, ktorá tu vždy bola, je tu, a vždy tu bude.
Martina: To znamená, že APU ti ponúkne to, čo potrebuje tvoje vedomie, tvoja duša?
Maroš Vago: Áno, presne tak.
Martina: Či už je to tradičná viera v Boha, alebo veda, alebo neviem, aké všetky možné smery, budhizmus, hinduizmus?
Maroš Vago: Áno, APU je vlastne nasadené na túto dobu, v ktorej žijeme. Čiže tak, ako Kristus hovoril v čase, v ktorom žil, veci tak, aby boli čo najviac pochopiteľné – a aj tak to bolo komplikované, ale snažil sa napasovať jeho učenie na éru, v ktorej žil – tak APU je rovnako napasované na evolučný vývoj toho, kde sa my práve nachádzame. Čiže potrebujeme tam kúsok vedy, potrebujeme tam praktickosť, potrebujeme tam pochopenie, potrebujeme tam aj trošku duchovna, filozofie. Potrebujeme tam zmes všetkého, a na to je vlastne APU namierené.
Video:
Zanechajte nám komentár