Bengálsky hladomor: Ako Briti zosnovali najhoršiu genocídu v histórii ľudstva za účelom zisku

Autor: Rakhi Chakraborty

„Nenávidím Indov. Sú zverský národ so zverským náboženstvom. Hladomor bol ich vlastnou vinou, že sa množili ako králiky.“ Winston Churchill

Briti mali nemilosrdnú ekonomickú agendu, pokiaľ ide o pôsobenie v Indii, a to nezahŕňalo empatiu voči pôvodným občanom.

Za vlády Britského Raja trpela India nespočetnými hladomormi. Najhoršie však dopadlo Bengálsko. Prvý z nich bol v roku 1770, nasledovali vážne v rokoch 1783, 1866, 1873, 1892, 1897 a naposledy v rokoch 1943-44.

Predtým, keď krajinu zasiahol hladomor, domorodí vládcovia rýchlo reagovali na odvrátenie veľkých katastrof. Po nástupe britskej nadvlády bola väčšina hladomorov dôsledkom monzúnových oneskorení spolu s využívaním prírodných zdrojov krajiny Britmi na svoj vlastný finančný zisk. Napriek tomu urobili málo, aby uznali zmätok, ktorý tieto činy spôsobili. Ak vôbec niečo, boli podráždení z daňových nepríjemností, ktoré priniesli hladomory.

Prvý z týchto hladomorov bol v roku 1770 a bol strašne brutálny. Prvé náznaky príchodu takého obrovského hladomoru sa prejavili v roku 1769 a samotný hladomor trval až do roku 1773. Zabil približne 10 miliónov ľudí, o milióny viac ako Židov uväznených počas druhej svetovej vojny. Vyhubila jednu tretinu obyvateľov Bengálska.

John Fiske vo svojej knihe „Nevidený svet“ napísal, že hladomor v roku 1770 v Bengálsku bol oveľa smrteľnejší ako čierny mor, ktorý terorizoval Európu v štrnástom storočí.

Podľa Mughalskej vlády boli roľníci povinní platiť tribút vo výške 10-15 percent zo svojej úrody. To zaisťovalo pohodlnú pokladnicu pre panovníkov a širokú sieť bezpečia pre roľníkov v prípade, že počasie nevydrží budúce úrody. V roku 1765 bola podpísaná Alahábádska zmluva a Východoindická spoločnosť prevzala úlohu zbierať pocty od vtedajšieho mogulského cisára Shah Alama II. Cez noc sa tribúty, Briti trvali na tom, aby ich nazývali poctami a nie daňami z dôvodu potlačenia rebélie, zvýšili na 50 percent. Roľníci ani nevedeli, že peniaze zmenili majiteľa. Zaplatili, stále verili, že to ide cisárovi.

Čiastočné zlyhanie úrody bolo v živote indických roľníkov celkom bežným javom. Preto boli prebytočné zásoby, ktoré zostali po zaplatení tribút, také dôležité pre ich živobytie. Ale so zvýšeným zdanením sa tento prebytok rapídne zhoršil. Keď v roku 1768 prišla čiastočná neúroda, táto záchranná sieť už neexistovala. Dažde v roku 1769 boli bezútešné a tu sa začali objavovať prvé známky strašného sucha. Hladomor sa vyskytol najmä v moderných štátoch Západné Bengálsko a Bihár, ale zasiahol aj Urísu, Jharkhand a Bangladéš. Najhoršie bolo zasiahnuté Bengálsko. Medzi najviac postihnuté oblasti patrili Birbum a Murshidabad v Bengálsku. Tisíce ľudí migrovali z oblasti v nádeji, že si nájdu obživu inde, aby neskôr zomreli od hladu. Tí, ktorí zostali, aj tak zahynuli. Obrovské plochy poľnohospodárskej pôdy boli opustené. Divočine sa tu začalo dariť, výsledkom čoho boli hlboké a obývateľné oblasti džungle. Podobne na tom boli aj Tirhut, Champaran a Bettiah v Biháre.

Predtým, vždy, keď sa objavila možnosť hladomoru, sa indickí vládcovia zriekli svojich daní a videli zavedené kompenzačné opatrenia, ako napríklad zavlažovanie, aby poskytli postihnutým farmárom čo najväčšiu úľavu. Koloniálni vládcovia naďalej ignorovali akékoľvek varovania, ktoré sa im objavili v súvislosti s hladomorom, hoci od začiatku roku 1770 nastalo hladovanie. Potom v roku 1771 začali úmrtia. V tom roku spoločnosť zvýšila daň z pôdy na 60 percent, aby sa odškodnila za stratené životy toľkých roľníkov. Menej roľníkov malo za následok menej plodín, čo zase znamenalo nižšie príjmy. Preto tí, ktorí ešte nepodľahli hladomoru, museli platiť ešte vyššie dane, aby sa zabezpečilo, že britská pokladnica počas tohto výsmechu neutrpí žiadne straty.

Po prevzatí moci od mughalských vládcov vydali Briti rozsiahle príkazy na pestovanie trhových plodín. Tieto boli určené na export. Farmári, ktorí boli zvyknutí na pestovanie nelúpanej zeleniny boli teraz nútení pestovať indigo, mak a iné podobné položky, ktoré pre nich mali vysokú trhovú hodnotu, ale populácii hladujúcej po potravinách nepriniesli žiadnu úľavu. Neexistovala žiadna záloha jedlých plodín pre prípad hladomoru. Prirodzené príčiny, ktoré prispeli k suchu, boli bežné. Bol to účelový motív zisku, ktorý mal také ničivé následky. Postihnutým neboli poskytnuté žiadne opatrenia na zmiernenie následkov. Ako už bolo spomenuté vyššie, zdaňovanie sa skôr zvýšilo, aby sa vyrovnal akýkoľvek výpadok príjmov. Ešte ironickejšie je, že Východoindická spoločnosť vygenerovala v roku 1771 vyššie zisky ako v roku 1768.  

Hoci to vyhladované obyvateľstvo Bengálska ešte nevedelo, toto bol len prvý z množstva hladomorov spôsobených výlučne ziskom, ktorý mal bičovať krajinu. Hoci všetky tieto masakre boli samy osebe smrteľné, najsmrteľnejší sa odohral po roku 1771 v roku 1943, keď zomreli tri milióny ľudí a ďalší sa uchýlili k jedeniu trávy a ľudského mäsa, aby prežili.

°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°Winston Churchill, posvätný britský vojnový premiér, ktorý zachránil Európu pred monštrom ako Hitler, bol znepokojujúco bezcitný ohľadom burácajúceho hladomoru, ktorý pohltil bengálsku populáciu. Zásoby lekárskej pomoci a potravín, ktoré sa posielali hladujúcim obetiam, náhodne presmeroval na už dobre zásobených vojakov Európy. Keď bol prosený, povedal: „Hladomor alebo žiadny hlad, Indovia sa budú množiť ako králiky.“ Vláda v Dillí mu poslala telegram, v ktorom vykreslil obraz hroznej skazy a počtu ľudí, ktorí zomreli. Jeho jediná odpoveď bola: „Tak prečo Gándhí ešte nezomrel?“

Stojí za to pripomenúť, že bohatstvo Západu bolo postavené na hroboch Východu. Aj keď si ctíme našich statočných bojovníkov za slobodu (ako by sme mali), sú to obete ako tieto, obetované bez chvíľky premýšľania, ktoré zaplatili najvyššiu cenu. Vyroňte slzu pri ich spomienke a snažte sa čo najlepšie využiť túto ťažko vybojovanú nezávislosť, ktorú dnes považujeme za samozrejmosť. Sľúbte sa postaviť za tých, ktorých hlas svet odmieta počuť, pretože sú príliš ponížení na to, aby na nich záležalo. Byť slobodný je veľké privilégium. Ale ako raz povedal jeden veľký superhrdina: „S veľkou slobodou prichádza veľká zodpovednosť.“

Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN: SK80 7500 0000 0040 1415 4359

zdroj