Neznámych ubúda

Už 13. ročník Púte kráľovskou cestou sa konal v sobo­tu 22. augusta. Púť vznikla ako spomienka na počesť tragicky zahynutým mladým občanov Hranovnice a bola upravená aj na počesť všet­kým mladým tragicky zosnu­lým v chotári obce. Pešia púť spojila tri lovecké zámočky (kaštiele) v okolí Hranovni­ce, ktoré sa spájajú s rodinou bulharského cára Ferdinanda Coburgského.

V úvode púte boli účast­níci oboznámení s tým, ako sa dostal nemecký šľachtický rod Coburgovcov na Sloven­sko a ako sa spája s obcou Hranovnica. Bulharský cár Ferdinand veľmi často poľo­val v lesoch nad Hranovni­cou a preto navštevoval aj zá­moček na Pustom Poli, ktorý patril jeho bratovi Filipovi. Tu často usporadúval poľo­vačky. Neskôr sa spriatelil so spišským biskupom Szme­reczányim a po jeho smrti si tento zámoček prenajal a po čase postavil podobný v roku 1909 na Smrečinách. Všetky tieto zámočky (hovorili im aj kaštiele) samozrejme spá­jala cesta. Miestni občania ju nazvali kráľovská a to dalo aj meno terajšej turistickej trase – Púť kráľovskou cestou. Spá­ja Hranovnické Pleso, Smre­činy a Pusté Pole. V areáli zámočku na Smrečinách sa vždy koná zádušná svätá omša za všetkých tragicky za­hynutých občanov Hranov­nice, ale aj za tragicky zosnu­lých v chotári obce. Súčasťou tejto púte sa stala aj spomien­ka na mladých vojakov (nie občanov Hranovnice), ktorí padli v jeseni roku 1944 v le­soch nad obcami Hranovni­ca, Kubachy, Vernár a majú spoločný pomník na Koľvači.

Už pri prvom ročníku zazneli otázky, prečo je na pomníku napísané, že tu padlo 12 partizánov? Pre­čo sa nevie kto tu padol? Už o rok sa podarilo identifi­kovať niekoľkých padlých a pokúšali sme sa stretnúť aj s príbuznými. Významný bol práve desiaty ročník Púte kráľovskou cestou, kedy sa podarilo skontaktovať s ro­dinou Jána Smreka, ktorý tu padol a prvýkrát sa cesty zúčastnili príbuzní vojaka. Mimochodom, odvtedy ne­vynechali ani jeden ročník pietnej spomienky. Pri to­horočnej púti sme si pripo­menuli ďalšieho padlého na Koľvači a jeho smutný život­ný príbeh. Iba štyri dni pred jej konaním sa nám podarilo skontaktovať s dcérou (a aj vnučkou) jedeného z nich – Mateja Uriáša (na snímke).

V spomienkach jedného z priamych účastníkov bo­jov na Koľvači sa uvádza, že v boji padli šiesti vojaci, Ján Moncman, Pavol Šiko, Pavol Kuric, Ján Smrek, Pavol Seke­ráš a jeden neznámy, ktorého meno si nepamätal. Podarilo sa nám zistiť, že všetci boli po­chovaní na cintoríne v Spiš­skom Bystrom. Pri návšteve cintorína v obci sme zis­tili, že je tam pochovaný aj Matej Uriáč (tak bolo uvede­né na pamätníku). Tento údaj potvrdil aj zápis v matrike obce Kubachy. Teda všetko sa zdalo jasné – už ich máme všetkých. Ten neznámy je Matej Uriáč. Takto to uvá­dza v svojej knihe aj Marcel Maniak, predseda historicko­-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Sloven­ského zväzu protifašistických bojovníkov v Poprade.

Na naše prekvapenie sme pri návšteve archívu Múzea Slovenského národného po­vstania v Banskej Bystrici zis­tili, že Matej Uriáš (nie Uriáč) padol na Koľvači a je pocho­vaný v Pohorelej.

Navštívili sme obec Poho­relú, kde nám pani starostka veľmi vyšla v ústrety a potvr­dila, že Matej Uriáš je naozaj pochovaný u nich na cintorí­ne. Kvôli úplnosti údajov sme tento hrob aj navštívili, aby nevznikli žiadne pochybnos­ti. Kto je teda pochovaný na cintoríne v Sp. Bystrom? Bol to Ján Smrek, Pavol Sekeráš či neznámy bojovník zo Spiš­skej Novej Vsi? Vďaka sta­rostke obce Pohorelá sme sa mohli skontaktovať aj s dcé­rou Mateja Uriáša. V dobe Slovenského národného po­vstania mala iba štyri roky a na otca si skoro nepamätá. Keďže sme sa skontaktovali iba štyri dni pred konaním púte, nestihli sme ich už prizvať na tohoročné oslavy. Ve­ríme, že o rok sa to už podarí a prídu sa pozrieť na miesta, kde ich otec a starý otec bojo­val a padol.

Po tohtoročnej púti už mô­žeme povedať, že z pôvodne dvanástich neznámych bo­jovníkov padlých na Koľvači poznáme šiestich, ďalších šty­roch už poznáme skoro urči­te a neznámi zostávajú iba dvaja. Ich mená ešte nezve­rejňujeme, aby sme sa vyhli omylom. Párkrát sme si mys­leli, že už sme našli ďalšieho padlého, ale dokumenty nás presvedčili o opaku.

Niekto by sa mohol spý­tať, prečo je to dobre poznať mená dávno padlých voja­kov? Nie je to už vlastne jed­no? K tomu by sme chceli pri­pomenúť vetu z diela dnes už „nepopulárneho“ publicistu Júliusa Fučíka, ktorú napísal v Reportáži spod šibenice: „Neexistovali neznámi hr­dinovia – každý z nich mal meno“. Dodávame, že mal aj matku, otca a rodinu. Preto je potrebné opraviť pomník na Koľvači. Dr. Peter Roth

Matej Uriáš

Hrob Mateja Uriáša v Pohorelej.