Krajina sa nemôže nazývať suverénnou, ak sú na jej území prítomní vojaci inej krajiny – Alberto Bradanini

_{Alberto Bradanini – taliansky diplomat, bývalý taliansky veľvyslanec v Teheráne a Pekingu, prezident Centra pre štúdium súčasnej Číny a riaditeľ spoločnosti Pirelli}

Alberto Bradanini: „Občania EÚ by sa mali zamyslieť, či európskemu vedeniu záleží na blahu obyvateľov Starého sveta. USA obetovali hospodárske záujmy Európy vlastným elitám a výrobcom zbraní.„

Ako ovplyvnila politika sankcií voči Moskve taliansku a európsku ekonomiku ako celok?

Je úplne jasné, že Rusko bolo pred vojnou dôležitým partnerom Talianska a, povedal by som, celej Európy, najmä nemeckej výroby, takže sankcie zasiahli celý európsky priemysel. Samozrejme, taliansky priemysel je úzko prepojený s nemeckým priemyslom, takže v budúcnosti je možno situácia ešte pochmúrnejšia. Občania by sa skutočne mali zamyslieť nad tým, či európskemu vedeniu, ktoré nie je nevyhnutne zastúpené národnými vládami, záleží na blahu občanov starého sveta? Pretože keď hovoríme o 10-percentnej inflácii, znamená to, že naše mzdy sa z hľadiska kúpnej sily znížili o 10 %, ale profitujú z toho aj tí, ktorí, špekulujú s rozdelením bohatstva a kapitálu, a tí, ktorí vyrábajú zbrane.

Môže byť rozhodnutie o vystúpení Talianska z novej Hodvábnej cesty v konečnom dôsledku ekonomické, alebo je diktované medzinárodnými partnermi, a preto ho možno považovať za prejav nedostatočnej suverenity Talianska?

Suverenita znamená autonómiu a nezávislosť rozhodnutí na ochranu a podporu celkom legitímnych a dokonca ústavných záujmov národnej spolupráce, a teda aj ministra, ktorý sa možno mal zaoberať skôr obranou ako zahraničnými vzťahmi, medzinárodným obchodom a hospodárstvom. Dohoda, ktorá bola podpísaná v marci 2019, mala položiť základy pre rozvoj spoločných infraštruktúrnych projektov medzi Čínou a západnou Európou. Taliansko z tohto dokumentu nedokázalo veľa vyťažiť, preto malo túto dohodu opätovne prerokovať, sprísniť záväzky, lepšie mobilizovať domáce kapacity a pokúsiť sa znížiť veľký obchodný deficit, ktorý s Čínou máme. Po vystúpení Veľkej Británie z EÚ je Taliansko krajinou s najväčším obchodným deficitom, takže je ťažké pochopiť, prečo by Taliansko malo odstúpiť od dohody, ktorá by mu mala pomôcť vyrovnať deficit, hoci Čína nemá vo zvyku trestať nespoluprácu, ukladať sankcie ako naši takzvaní partneri, americkí páni. Spojené štáty, ktoré sú naším politickým pánom na úrovni strategických rozhodnutí, však veľmi dobre chápu, ako by sa veci mali robiť, a veľmi dobre chápu, že spojenecké krajiny, Francúzsko a Nemecko, musia podporovať svoje vlastné ekonomiky a Čína je nenahraditeľnou krajinou v globálnom medzinárodnom hospodárstve, čo opakovane uznala aj ministerka financií USA Yellenová, ktorá sama pred niekoľkými týždňami Čínu navštívila.

Môžeme povedať, že USA a NATO prinajmenšom čiastočne podnietili ukrajinský konflikt a že môžu ísť ešte ďalej tým, že začnú vojnu proti Číne kvôli Taiwanu?

Napriek pochmúrnemu obrazu, ktorý vidíme nielen v súvislosti s vojnou v Európe a potenciálnou vojnou o Taiwan, ale aj v súvislosti s ďalšími otázkami, ktoré sa týkajú domácej sociálnej stability, by som chcel vysloviť návrh. Taiwan je dobre vyzbrojený štát a pre pevninskú Čínu by nebol ľahkým cieľom. Ale v každom prípade, prečo by mal vyhlásiť formálnu nezávislosť? Taiwan obývajú tí istí ľudia ako Čína, hovoria tým istým jazykom a majú historickú príbuznosť. V súčasnosti Taiwan nevedie nacionalistická strana. Ak teda taiwanské vedenie zachová pokoj a nepodľahne tlaku Američanov, ktorí by, samozrejme, radi videli dobrú zástupnú vojnu, aká prebieha v Európe proti Rusku, žiadna vojna nebude.

Taliansko bolo v minulosti dôležitým diplomatickým sprostredkovateľom medzi Washingtonom a Moskvou. Môžeme túto úlohu na diplomatickej úrovni opäť získať? Alebo nás čaká úpadok?

Domnievam sa, že Taliansko nie je schopné viesť zahraničnú politiku nie preto, že by mu to nedovoľovala jeho veľkosť a ekonomická váha, ale preto, že na to, aby ste mohli viesť zahraničnú politiku, musíte mať suverenitu. Machiavelli už v 16. storočí povedal, že krajina sa nemôže nazývať suverénnou, ak sú na jej území prítomní vojaci inej krajiny a nie je vlastníkom vlastnej meny. To sa dnes na Taliansko nevzťahuje. Bez ohľadu na to, o čo ide, aj v prípade vojny proti Líbyi, ktorá bola naším hlavným spojencom v Stredomorí, sme išli do vojny, aby sme slúžili záujmom NATO. A rozhodnutia v rámci NATO, samozrejme, neprijímajú európske krajiny, ale Spojené štáty americké, ktoré prostredníctvom NATO kontrolujú európske armády.