DEMOKRACIA BEZ PLURALITY NIE JE DEMOKRACIOU A SLOBODA BEZ ROVNOSTI NIE JE SLOBODOU

Sú výroky, ktoré sa komentujú a zosmiešňujú samé. Juraja Rizmana rozčúlilo, že som si všimol, ako dezinterpretuje výrok zakladateľa Česko-slovenskej republiky „Demokracie toť diskuse“ (Masaryk k tomu ešte dodal: „a práce, hlavně práce“), keď chodí diskutovať do regiónov len so spriaznenými mimovládkami. Ako dôkaz, že som „mimo“, ponúkol 11 fotografií a ja musím uznať, že má naozaj pravdu: veď on chodí diskutovať nielen s Pavlom Demešom, ale aj s americkým veľvyslancom, nielen s Grigorijom Mesežnikovom, ale aj s riaditeľom Nadácie otvorenej spoločnosti, nielen s Ondrejom Lunterom, ale aj s Vladimírom Šuchom… Páni, tam sa to muselo rôznorodými názormi až iskriť, boli tam všetky odtiene Progresívneho Slovenska… No a ten odvážny záver, keď Juraj vypol svoj kosmodiskom vystužený chrbát a smelo zvolal: „Žiadny Chmelár nás neznechutí a nezastaví!“ Ooo, bravo, to bolo pôsobivé! Ešte navrhujem dodať: „A republiku si rozvracať nedáme!“

Po tomto nebojácnom vyhlásení nášho chrabrého kaviarenským ventilátorom ošľahaného donkichotského rytiera by sme mohli túto komédiu aj ukončiť. Ale nedá mi nedodať k nej ešte niekoľko poznámok. Táto maškaráda je dôkazom, že títo fanatickí prívrženci extrémneho centrizmu ani nechápu, čo to demokratická diskusia je. Spýtal by som sa s Erichom Frommom, že aký význam má sloboda prejavu v komunite, v ktorej sa vyžaduje alebo vyskytuje iba jediný názor – ale také oni ani nečítajú, hoci sami pohŕdajú nevzdelanými ľuďmi. Sú natoľko zbabelí, že nielenže sa boja konfrontovať sterilné názory svojej bublinky s reálnym vonkajším okolím, oni sa pokúšajú umlčať každého, kto má iný názor ako oni. A keďže nedokážu čeliť vecným argumentom a racionálne oponovať, ich jedinou reakciou je škandalizovať alebo ostrakizovať nositeľov relevantných postojov, ako sa o to pokúšala naposledy Ľuba Lesná. Nečudo, že Rizmanovi horlivo pritakával jeden z najslizkejších podliakov vo verejnom priestore, s ktorým odmietol spolupracovať dokonca aj Michal Kovačič – bývalý moderátor RTVS Miro Frindt, ktorý ma kedysi prosíkal, aby som mu pomohol dostať sa na školu (keďže mu chýbalo vysokoškolské vzdelanie), a keď sa zmenili mocenské pomery, urobil jednu reláciu, v ktorej sa Hegerovej vláde podkladal, že takých ako ja nemožno pustiť na obrazovku.

A toto tu máme stále. Títo fanatici si vytvorili falošný svet odtrhnutý nielen od reality, ale predovšetkým od pravidiel férového správania. Sú plní nenávisti a neznášanlivosti, a pritom o čo sú necitlivejší voči iným, o to sú precitlivenejší na seba. Preto považujú vecné výhrady za útok a polemiku za šírenie nenávisti – ak je osteň verejnej kritiky namierený voči nim. Ak to preženiem, tak Fica môžete aj zabiť, ale Čaputovej nesmiete skriviť ani lak na vlase. Upravili si Obamovo heslo „Yes, we can“ na „Áno, my môžeme všetko“. Žijú v akejsi fantasy alternatíve, v ktorej sa navzájom nekriticky obdivujú a v ktorej im všetko ohavne patetické a sentimentálne znie ako prejav úcty a pokory.

Jedným z najzvrátenejších aktivít tohto druhu je projekt Svetlo pod perinou, v ktorom deťom rozprávajú primitívne naivné rozprávkové príbehy o progresívnych postavičkách. Iba tak sa mohol Juraj Rizman ocitnúť vedľa Milana Rastislava Štefánika. Juraj Rizman Chlapec, ktorý robil zle a polepšil sa… príbeh lenivého žiaka a rebela, ktorého zachránila pomoc životnému prostrediu. Normálny človek so zdravým sebavedomím by to odmietol ako prejav maximálneho nevkusu a nekultúrneho gýča, ale ako vidíte, týmto ľuďom to ani nedochádza, akí sú trápni. Povedzte mi, o čo je toto menej choré ako busty potentátov HZDS na Hudecovom ministerstve kultúry?

Do tejto mentality zapadá aj dnešný status Andreja Kisku, ktorý si pofňukal, že mu dnes „protizákonne“ končí ochranka a že dúfa, že sa mu nič nestane… V prvom rade, pán Kiska, ja v to dúfam tiež. Musí to byť nepríjemný pocit, keď máte taký strach z ľudí, že sa bojíte vyjsť na ulicu. Ale musím vám pripomenúť, že počas vašej vlády (lebo aj vy ste boli spoluzakladateľom matovičovskej koalície) sme tu mali také pomery, že vaši potentáti, vaši spriaznení novinári sa vyhrážali bezúhonným ľuďom väzením. Mne a mojim príbuzným sa vyhrážali obesením. Nikto z vás nezakročil. Zľahčovali ste to. Dokonca to niektorí z vás schvaľovali. A vy sa tu teraz idete ľutovať ako posledný úbožiak? Na rozdiel od nás si ako multimilionár môžete v prípade reálneho ohrozenia dovoliť zaplatiť súkromnú ochranku. A buďte rád, že ste dopadli takto. Ak by spravodlivosť zvíťazila a vy by ste dostali nepodmienečný trest, žiadnu ochranku by ste nepotrebovali.

Nemôžeme ozdraviť túto spoločnosť, ak budú verejnú mienku ovládať takíto panáci bez chrbtovej kosti. Demokracia bez plurality nie je demokraciou. Sloboda bez rovnosti nie je slobodou. Mier bez porozumenia nie je mierom. Odmietnime už konečne toto predstieranie dialógu, túto falošnú solidaritu a vyjdime zo svojich bublín. Sami budete prekvapení, aký katarzný účinok to má. Ako keď v tomto inverznom počasí vyjdete zo sychravých dolín nad oblaky a okúpete sa po dlhom čase v lúčoch slnka (tejto metafore by mali rozumieť tak slniečkári, ako aj temnôtkári).

KTO JE TU VLASTIZRADCA

Je až neuveriteľné, s akou ľahkosťou nadužívajú najmä opozičné kruhy pojmy ako vlastizradca, kolaborant, agent. Výrazom „kremeľský propagandista“ dokážu onálepkovať prakticky každého, kto nezdieľa ich často až iracionálny pohľad na svet. A keď vytiahnu detinskú floskulu „kto vás platí“, niekedy si myslím, že veci posudzujú podľa seba, že takto to u nich asi chodí, že si nedokážu predstaviť človeka s názorom bez toho, že by mu zaň niekto nezaplatil. Podobne mi je záhadou, ako prišli k presvedčeniu, že človek, ktorý sa zasadzuje za prímerie na Ukrajine a diplomatické rokovania, je vlastizradca alebo kolaborant. Odhliadnuc od toho, že uprednostňovať mierové riešenie konfliktov je našou povinnosťou ako člena Organizácie spojených národov, vyjasnime si najprv pojmy, aby sme nepodliehali dojmom.

Vlastizrada je zločin proti suverenite, samostatnosti, zvrchovanosti a územnej celistvosti štátu. V súčasnej slovenskej legislatíve je chápaná ako úmyselný trestný čin úkladov proti Slovenskej republike, teroru, záškodníctva alebo sabotáže, ktorý spáchal občan SR v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom. Kolaborant je zasa osoba spolupracujúca s vojenským nepriateľom a okupačnou mocou proti záujmom vlastnej krajiny. Výraz sa v tomto zmysle používa od druhej svetovej vojny, v ktorej sa takto označovali ľudia na okupovaných územiach spolupracujúci s okupantmi. Neviem teda, kde majú ľudia, ktorí nadužívajú tieto pojmy, svoju vlasť, ale zdá sa, že na Ukrajine alebo v Spojených štátoch, lebo bránia ich záujmy a vystupujú v ich prospech. Rovnako by sme si mali vyjasniť, kto je náš nepriateľ, lebo Rusi nás vyškrtli zo zoznamu nepriateľských štátov, no my ich nie (stále platí obranná a bezpečnostná doktrína presadená Naďom a Korčokom). Napriek tomu a práve preto si dávam pozor, aby som tieto termíny nepoužíval ako nadávky, ale pomenúval nimi dôvodne podozrivé osoby v zmysle zákona. A mne z toho jednoznačne vychádza, že bývalý minister obrany Jaro Naď, ktorý v spojení s cudzou mocou svojvoľne rozdal štátny majetok ako lentilky, viacnásobne oklamal slovenskú verejnosť, že za darované zbrane dostaneme peniaze a dramatickým spôsobom ohrozil alebo takmer zlikvidoval obranyschopnosť Slovenskej republiky, spĺňa všetky kritériá učebnicového vlastizradcu (ešte aj zbabelého, ukričaného a spoteného od strachu). Ako by povedal klasik, je to odpudivá ľudská bytosť…

U ostatných by som s týmto pojmom narábal opatrnejšie, aj keď horúcim kandidátom na tento titul je bývalý minister zahraničných vecí Rastislav Káčer. Nikdy v dejinách nemalo Slovensko takého arogantného šéfa diplomacie (ani za Tisa nie). Je živým dôkazom pomýlenej personálnej politiky Roberta Fica, ktorý si ho spočiatku hrial ako hada na prsiach a nepochopiteľne ho vyzdvihol na post veľvyslanca v Maďarsku. Jeho činnosť si pamätáme iba z dvoch okamihov: keď vyvesil dúhovú vlajku na ambasáde v Budapešti a keď obišiel svojho šéfa (ministra) a odletel si po inštrukcie priamo do Washingtonu. Keď robil pre Fica, nevedel si vynachváliť, ako dobre sa mu s ním spolupracuje. O to oplzlejšími a nedôstojnejšími nadávkami ho potom zahrnul, keď jeho vláda padla. Fica nazval „zhnitým, skorumpovaným a bezcharakterným prevracačom kabátov“ a neskôr aj „ruským agentom“. V opitosti nadával ľuďom požadujúcim zastavenie dodávok zbraní na Ukrajinu do „stáda paviánov“ a Donalda Trumpa nazval tesne pred prezidentskými voľbami „chronickým klamárom a márnomyseľným egomaniakom“.

Výročie vzniku Slovenskej republiky dehonestoval tým, že sme prišli k štátu ako „slepé kura k zrnu“ a že sa to podobalo na to, „ako keď sa partnerka vyhráža, že odíde a zrazu jej partner povie „tak teda páľ do p*dele“ a zrazu sa ocitne pred domom s dvoma kuframi a nevie, čo so svojou slobodou“. Neuveriteľné, že takýto hulvát mohol riadiť našu diplomaciu… Káčer sa zapísal do dejín ešte jedným smutným prvenstvom: nepoznám nielen slovenského, ale ani európskeho diplomata, ktorý by nazval veľvyslanca USA užitočným idiotom (za to, že sa minulý rok po voľbách stretol na štandardnej zdvorilostnej schôdzke so staronovým premiérom Ficom). Keby to urobil niekto z Ficových ľudí, je z toho obrovský škandál a štvavá mediálna kampaň dlhšia ako hon na Šutaja Eštoka. Ale keďže si to mohol dovoliť a nestalo sa vôbec nič, dá sa to vysvetliť iba dvoma spôsobmi. Buď už Spojené štáty tohto agresívneho alkoholika odpísali alebo má v mocenskej hierarchii vyššie postavenie, ako si myslíme…

Ale vo svete sa dejú oveľa vážnejšie veci, než aby sme strácali čas takýmito špekuláciami. Začína ma naozaj znepokojovať, ako trestuhodne sa v západných kruhoch podceňuje smerovanie medzinárodnej krízy. Dobre to ilustruje síce bezvýznamný, ale typický komentár Petra Tkačenka z denníka Sme, ktorý si vo štvrtok povzdychol, aká je to otrava, keď „vlastizradné existencie“ (áno, zasa ten slovník) so svojimi „kamarátmi, mecenášmi a bábkovodičmi z Kremľa“ neustále strašia, že bude tretia svetová vojna. Novinári z červených denníčkov však týmto varovaniam oponujú, že ide len o ruskú propagandu. Ako obyčajne, aj tentoraz zavádzajú. Pred treťou svetovou vojnou totiž už dlhší čas varujú aj americké spravodajské služby. Rovnakú hrozbu vyslovil pred troma dňami aj bývalý šéf ukrajinskej armády a stále mimoriadne populárny generál Valerij Zalužnyj, keď povedal, že tretia svetová vojna sa už začala, len sme si to zatiaľ nevšimli (podobne ako po zavraždení následníka habsburského trónu Františka Ferdinanda si svet až po niekoľkých týždňoch uvedomil, čo sa tým roztočilo). Dokonca aj poľský premiér Donald Tusk v piatok vyhlásil, že v súčasnosti existuje reálne riziko rozpútania globálneho konfliktu. A nezabúdajme, že pápež František už pred dvoma rokmi varoval, že konflikt na Ukrajine povedie k tretej svetovej vojne. Iba naša pestrofarebná zmeska hlupákov od angažovaných novinárov až po generála bez vojska Macka pília tú istú pesničku, že všetko je len ruská propaganda a netreba sa ničoho báť.

Je to naozaj hrôza, ako v rozpore so základmi logiky neustále prikladáme pod kotol a bezdôvodne veríme, že nevybuchne. Ani čakanie na Trumpa nás nespasí. Neustále upozorňujem na to, že Donald Trump sa napriek paranoidným obvineniam, že je agentom Kremľa, v prvom funkčnom období ukázal ako jastrab: uvalil na Moskvu toľko sankcií ako žiaden iný americký prezident, poskytol Ukrajine smrtiace zbraňové systémy, vykázal z USA veľký počet diplomatov a rekordne zvýšil zbrojenie.

Vo štvrtok jeden z najinformovanejších svetových denníkov The New York Times priniesol správu (a ja sa pýtam, ako je možné, že sa z takej závažnej informácie neobjavil u nás ani riadok), že americkí a európski predstavitelia prediskutovali celý rad možností ako zastaviť Rusko (a teraz pozor) VRÁTANE MOŽNOSTI POSKYTNUTIA JADROVÝCH ZBRANÍ KYJEVU. Trumpov sľub ukončiť vojnu by mohol ponechať Ukrajine len málo možností. Keď som pred pár dňami v súvislosti s viac menej chvastúnskou správou, že Ukrajina si trúfa vyrobiť atómovú bombu do niekoľkých mesiacov, vyslovil podozrenie, že skôr pripravujú verejnú mienku na to, že im nukleárne zbrane dodajú Američania, mnohí o tom pochybovali. A teraz tu máme čierne na bielom to, čoho sme sa od vypuknutia tohto konfliktu najviac obávali. Neznamená to, že by Spojené štáty alebo Rusko plánovali jadrovú vojnu. Američania iracionálne veria, že Kremeľ do nástupu Trumpa nebude eskalovať konflikt a že si môžu dovoliť hocičo – zabúdajú pritom, že Putin je pod silnejúcim tlakom domácich jastrabov, ktorí od neho požadujú, aby bol tvrdší. Preto mnohí stále nechápu, že ruský prezident v tejto chvíli neeskaluje konflikt, on ho skôr všemožne tlmí. Ešte viac však nechápu, že nukleárna zrážka dvoch najväčších vojenských mocností a celosvetová apokalypsa ľudstva môže najpravdepodobnejšie nastať nie vopred naplánovaným priamym útokom, ale v dôsledku zle vyhodnotenej situácie, skrachovania systémov včasného varovania či zlyhania ľudského faktoru.

Už pred dvoma rokmi vtedajší predseda Zboru náčelníkov štábov Ozbrojených síl USA generál Mark A. Milley a hlavný vojenský poradca prezidenta Bidena vyhlásil, že túto vojnu nemôže vyhrať ani Rusko, ani Ukrajina. Je strašné, že ani takýto vplyvný muž nedokázal presadiť svoj kvalifikovaný názor proti rozbehnutej vojenskej mašinérii. A hoci sa naše prognózy medzičasom zmenili na skutočnosť, nikto nie je ochotný zložiť zbrane. To by nebolo také prekvapujúce, keby bojujúce strany v tomto nezmyselnom zabíjaní nepodporovali politici. Názor, že musíme podporovať Ukrajinu až do víťazného konca, je postojom šialeného fanatika, nie nepodobnému tomu, ktorý ešte stále veril, že Tretia ríša zvíťazí, hoci na predmestí Berlína už hrmeli delá Červenej armády. Iste, Ukrajina má právo na sebaobranu. Ale my všetci máme predovšetkým povinnosť a zodpovednosť zabrániť tretej svetovej vojne a nedopustiť zničenie civilizácie. To je úloha, ktorá je nadradená nad všetky ostatné. A kto to nechápe, je buď darebák alebo blázon, v konečnom dôsledku aj vlastizradca.

_{Zákony Bohatství, Eduard Chmelár}