Ako vnímať pandémiu a ako naložiť s vládou?

Pour féliciter 2020 – keď sa rodí niečo nové, obyčajne hovoríme o šťastí. To čo priniesol začiatok dnes v advente končiaceho sa roka, asi so šťastím spájať nebudeme. Hneď z kraja  tohto roka vpadli na Slovensko takmer v rovnakom čase dve nešťastia: pandémia a nová vláda.  Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, ale obe majú  aj čosi spoločné. Najprv, vyvolávajú negatívne emócie a strach o budúcnosť. Po druhé, bude veľmi ťažké sa ich zbaviť, minimálne dôsledkov, ktoré napáchali.

Experti sa už vyjadrili, že COVID-19 nie je dočasný jav, že bude s nami dlhšie, ak nie navždy. Čo sa týka členov vlády, boli zvolení len nedávno a určite sa budú snažiť, aby dosedeli na svojich stoličkách až do poslednej chvíle funkčného obdobia. Toto nám  bez hanby predvádzajú v priamom prenose. My dosť dobre za týchto okolností nemáme možnosť, jednak  zastaviť ani infekciu, a ani vymeniť vládu… Štandardne. Pozrime sa na akože bezvýchodiskovú situáciu postupne. 

Mnohí sa nádejajú, že vakcinácia  zastaví a spacifikuje tento zločinný vírus. Možno áno a možno len zmenší dopad v najširšom slova zmysle.  Ale celkom isto to nebude šibnutie čarovného prútika. Avšak pokiaľ sa tak nestane, je životne nevyhnutné naučiť sa  s ním žiť a vnímať ho, ako organickú súčasť bežného života. Nevytvárať paniku, umelo vyvolávať strach a nesústrediť sa na permanentné sledovanie scestných, nie úplných a  nikým a ničím overených štatistík nakazených, hospitalizovaných, odkázaných na pľúcnu ventiláciu,  úspešne vyliečených či zomretých. Mimochodom tých štatistických údajov bez akýchkoľvek kontextov, extrapolácií a hlavne empirických  zdôvodnení.  Viac menej tie, ktorými nás kŕmia  politici a média sú anonymné a indiferentné čísla ktoré, ergo sú absolútne nedôveryhodné. Naopak existujú choroby, bohužiaľ majúce horšie čísla i následky, ale nevenuje sa  im  v koronavírusovej  súčasnosti  prakticky  žiadna pozornosť. Vyzerá ton tak, že ľudstvo ja zdravé, až na ten nešťastný, kde sa vzal, tu sa vzal Koronavírus.

Aplikovanie či už výberovej alebo plošnej vakcinácie je predovšetkým nástroj  prevencie. Nelieči, len zamedzuje šírenie. Fajn. Ale teda prečo nič nepočujeme o nových liekoch, pre tých, ktorí už sú chorí?    A to je presne to, teda ich osud, perspektíva pozitívnych, chorých, čo nás trápi (aj straší) najviac. Vďaka  prezidentovi Donaldovi Trumpovi  sme sa dozvedeli, že COVID sa dá vyliečiť.  A to za 72 hodín, napriek tomu, že pacient má 74 rokov. Klamal mainstream alebo nie. Ak nie  tak je naporúdzi  nástojčivá otázka. Budeme mať podobné lieky pre každého? Áno, či nie? A kedy? Obávam sa, že farmaceutické korporácie robia  i budú robiť iba to, čo im viac vyhovuje a bude vyhovovať…. Kto to rozhodne. Kalergi, Brezinsky, Gates …? Ktorý osvietený?  Komisia z Bilderbergu? NWO ? WHO?

Môžete povedať, že paniku šíria najmä média – a budete mať pravdu. No títo tak spĺňajú svoju prácu. Novinári zo všetkého vytvárajú senzácie a dramatizujú udalosti preto, že nám (ako ich auditóriu) sa to páči. Ak na to nebude dopyt, nájdu si iné témy?  Pravdou je, že inšpiráciou i muníciou pre ich „solokapre“ sú politici, ktorí akoby nič iné nemali na robote. Až to vyvoláva dojem organizovania a plánovania. Covid 19 je téma tém.  Kde sa vzal. Média hlavného prúdu vo viacerých prípadoch iba opakujú a komentujú vyhlásenia štátnych orgánov. A im podriadených inštitúcií. A človek sa teraz  môže cítiť ako Odyseus  (Ὀδυσσεὺς) medzi Scyllou (Σκύλλα) a Charybdisom (Χάρυβδις)  teda  dvomi  príšerami, medzi ktorými má preplávať sťa Odyseus.

No a politici  a nielen nielen slovenskí, riadiaci svoje krajiny, sa začínajú obávať zodpovednosti za to, že neurobili všetky opatrenia resp, učinili zlé rozhodnutia potrebné pre ochranu obyvateľstva. Strachujú sa, že budú obvinení z početných obetí  a nielen tých z Covidovej diagnózy. V Taliansku už bol pokus odsúdiť za to členov vlády.

Práve preto zachádzajú priďaleko, uskutočňujúc zbytočné opatrenia pre každý prípad. Avšak tu a tam už začínajú chápať, že to silno prehnali ako s karanténami a lockdownami, tak aj s  covidovou demagógiou a proticovidnou propagáciou.  Navyše začínajú praktizovať aj iné projekty, ktoré však vedú k totálnej deštrukcií štátnosti, poriadku a demontáži spoločnosti ako takej.  Blíži sa badateľné vytriezvenie. Práve preto nemôžu si dovoliť  jednoducho odstúpiť a uznať svoje chyby. Vtedy  by pre nich vzniklo nové a asi horšie ohrozenie: zodpovednosť za bezdôvodné porušovanie ústav a zákonov, neoprávnené obmedzenie občianskych práv a slobôd, hromadné poškodenie ekonomiky, zneužívanie moci… Z tohto  dôvodu roztáčajú zotrvačník bezprávia, neslobody a pošliapavania základných ľudských práv.  

V niektorých krajinách vplyvné organizácie pre ľudské práva už žaloby pripravujú, a  spustia ich hneď, ako bude exaktne  preukázané a je to len otázka času, že pandémia nie je dostatočne nebezpečná na to, aby ospravedlnila vládne kroky. Pre tento dôvod vládne orgány budú všade nekonečne trvať na jej nebezpečnosti a smrtiacej sile a  bez prestania šíriť strach a panické nálady. Pre nich je to jediná možná alternatíva a jediný spôsob ako sa vyhnúť obvineniam a následnému odsúdeniu. Spravodlivému, nevyhnutnému…? To je otázka? Ale zjavným faktom je, že čím viac im budeme hroziť budúcimi trestami, tým viac sa budú  snažiť udržať moc, a tak si zabezpečiť beztrestnosť. V beznádejnej situácii môže potkan zahnaný do kúta zaútočiť aj na psa, ba aj na človeka. Radšej potkana neprovokovať. Obetí už bolo dosť. Avšak protestovanie je dôležité, pretože ukazuje hranice trpezlivosti ľudí. Navyše spoločnosť si takto potvrdzuje oprávnenosť samotných protestov,  reálnosť i opodstatnenosť postoja a signalizuje súdržnosť. Ale priama konfrontácia so štátom nemusí byť prijateľná pre každého. Pre občana, zvyknutého na dodržiavanie zákonov a pravidiel, stačí aby bral požiadavky úradníkov so zdravou skepsou a dokonca aj s humorom: dobre, splním to, keď chcete, hoci chápem, že je to na nič. Humor je veľkou silou, a vláda, nad ktorou sa smejeme, nemá dobrú budúcnosť…žiadnu logickú perspektívu. Odchod z mocenských pozícií môže byť revolučný alebo evolučný. „Nežný zamatový“ alebo drsný ba až krvavý.  Na Slovensku i v Čechách máme istú skúsenosť. Milosrdný alebo konfrontačný? Odpustenie či pomsta. Trest možno áno, ale nie živený revanšom. Existuje aj taká stredná cesta. Najmenej bolestná a nezakladajúca nášľapné míny do budúcnosti. Dovolím si tu spomenúť na poučnú historickú epizódu. V roku 1977 v Španielsku bol podpísaný tzv. „Pakt Moncloa“ („Pactos de la Moncloa“ – podľa názvu paláca v Madride – sídla vlády), ktorý sa stal klasickým príkladom kompromisu medzi rôznymi politickými silami. Absolutistami protipólmi.  Súpermi na život a smrť. Kompromis? Častokrát najhorší možný variant. Je ťažké tomu uveriť, ale s ním súhlasili aj včerajší kati, aj ich obete. Dohodli sa, že pre národné záujmy zastavia konfrontáciu, a aktivisti fašistického režimu nebudú prenasledovaní. Mohlo to dopadnúť všelijako, ale to sa stalo základom dlhodobého občianskeho mieru a demokratického rozvoja krajiny. Samozrejme, nemožno porovnávať kroky súčasných európskych vlád a zverstvá fašistov. Musíme brať do úvahy, že pandémia sa stala novou výzvou pre všetkých, a dosť dlho nikto ani nevedel, čo je v tej situácii správne, a čo nie je. Jediný vzor svetu poskytla totalitná Čína, a západné demokracie dosť bezmyšlienkovite opakovali jej skúsenosti. A už potom sa ocitali v pasci so žiadnym dobrým východiskom. Domnievam sa, že pri našom mentálnom vybavení, kultúrnosti a pomerne slušnej úrovne spoločenskej empatie, je technológia Moncloa tu použiteľná. Čo keby bola možná dohoda verejnosti s orgánmi? Tieto alebo rezignujú a hneď zrušia absurdný „núdzový stav“, protiústavné štáby a komisie, obmedzenia občianskych práv a slobôd a prejdú od praxi vyhrážok, zákazov a trestov k odporúčaniam, ktoré by obyvatelia v podstate dobrovoľne dodržiavali. Nepremeškali sme čas? Ak nie a moc to uskutoční, tak spoločnosť im  bude garantovať imunitu pred trestným stíhaním v prípadoch, spojeným s pandémiou.

Neviem, či to je naozaj reálne,  a hlavne chcené?   Ja sa však domnievam, Isto je to lepšia perspektíva, ako nekonečné vyrovnávanie si účtov. Najdôležitejším posolstvom Ježiša Krista je milosrdenstvo a úprimne si myslím, že by  to bolo optimálne rozhodnutie, schopné zachrániť občiansky mier a ďalej neštiepiť spoločnosť napriek napáchaným škodám. Každá zmena a normalizácia v spoločnosti obsahuje rozhodnutia pozitívne aj negatívne. A tie druhé sejú pre „ďalšie úrody „ semienka emócií a pocity krivdy ústiach v odplatách. Tak konca nedôjdeme. Skúsme raz ťahať spoločne za jeden koniec. Potom naša vlasť bude veľká a slávna.

Chápem, že táto myšlienka môže spôsobiť rozhorčenie a pobúriť ľudí, ktorí  si prajú za každú cenu potrestať vinníkov toho, čoho sa na nás dopustili. Ako odpoveď si dovoľujem   dať v pozornosť slová najautoritatívnejšieho odborníka všetkých čias a národov: „Mne patrí pomsta, ja sa odplatím“ – Rím. 12:19).

A už keď som poukázal na niečo Božské,  tak  si dovolím ešte pripomenúť aj modlitbu hrdinu románu Kurta Vonneguta „Bitúnok č. 5 resp. Detská križiacka výprava“ : „Pane, daj mi pokoj prijať to, čo nemôžem zmeniť, odvahu zmeniť čo môžem, a múdrosť odlíšiť jedno od druhého“ .V našom prípade ten rozdiel oddeľuje naozaj veľmi tenký ľad. Kráčajme po ňom tak, aby sme sa nepreborili.

15. december 2020                                    Ladislav Hraško

Na záver by som si ešte dovolil  -поднять тост –  prípitok:

Jeden malý vtáčik letel so svojim kŕdľom. No jemu sa nechcelo len tak letieť. Začal sa zdvíhať vyššie a lietať čoraz vyššie.  Jeho túžba sa povyšovať bola bezhraničná. Ale iba pokiaľ ho Slnko nezrazilo na dno hlbokej a temnej priepasti.  Vypime a lietajme i naďalej spolu, ale nedovoľme nikomu, aby sa trhal od nás  a vyvyšoval sa nad nami.