FILOZOFIA BYTIA

Vyhni sa svojej mysli, myseľ život nevymyslí…

26. novembra 2022

Jan Rak, Karel Svoboda: Vzostup po úrovniach vedomia

Ján Rak, profesor jadrovej a kvantovej fyziky v diskusii s vydavateľom Karlom Svobodom, na Avatar Kongrese vedomého života:

„Vyhni sa svojej mysli, myseľ život nevymyslí“, a to je presne to, čo mám na mysli, pochopiť myseľ samotnú, že myseľ vás privedie k myšlienke, že myseľ život nevymyslí, tá odpoveď je za mysľou. Aby ste k tomu poznaniu došli, musíte myseľ použiť v tom najširšom formáte, objasňuje Ján Rak.

Dochádza k prebúdzaniu sa z nejakej ilúzie, k transformácii starej paradigmy vo všetkých aspektoch života a niečo sa mení, čomu sa verilo stovky rokov a tí ľudia, ktorí cítia tú zmenu, ich to spája.

Dochádza k prebudeniu kolektívnej mysle a nedá sa to zastaviť. Nedá sa to bohužiaľ zastaviť ani tým, ktorí by radi zostali v starom móde a transformáciu budú musieť zrejme podstúpiť nedobrovoľne.

Kolektívne vedomie narazilo na bariéry, ktoré sú neudržateľné a tiež to vo svojich dielach popisuje David Hawkins. Úrovňami vedomí, ktoré prežívame, sa kolektívne posúvame a pomer úrovne je možné kvantifikovať. Odrazu zisťujeme, že všetky veci sú inak, ako sa kedy verilo a zrúti sa nám to napríklad vo vede, v medicíne, vzdelávacom systéme a v čomkoľvek ďalšom, v rôznych aspektoch života. Zisťujeme, že akoby bol nejaký zámer, udržiavať verejný priestor v nejakom nastavení. Napríklad to, že keď je človek starší, tak je načase, aby vypratal pole tým mladším. Ale povráva sa, že so starobou prichádza aj múdrosť.

Čím je človek starší, tým má viac času konfrontovať to čo prežíva, tak niet tej sily, ktorá by to zastavila, a človek na to príde. Nastavenie spoločenského systému sa môže javiť ako zámer, nedopustiť, aby sa až tak veľa ľudí prebúdzalo.

Rozsypaný čaj – teória rozsypaného čaju

Najväčšia záhada vedy je, že čo je to vedomie. Alebo čo je realita existencie? Čo to vlastne znamená, že my teraz niečo prežívame? Mysľou dokážeme kvalitne popisovať detaily, toho čo prežívame. Nikto ale nevie odpoveď na otázku, odkiaľ ten prežitok pochádza? Čo je zdrojom toho prežitku? Táto otázka pozostáva z nevyriešenej otázky kvantovej fyziky a tou otázkou je problém merania. V kvantovej fyzike existuje definícia reality a to tá, že objekt vo fyzike existuje iba „vo forme vlnovej funkcie“, t. z. že, neexistuje ako skutočný, ale len ako imaginárne rozloženie pravdepodobnosti a to, že ten objekt sa pravdepodobne niekde nachádza, alebo, že má nejaké vlastnosti.

Problém merania spočíva v tom, že vy sa prostredníctvom nejakého prístroja, alebo akýmkoľvek iným spôsobom zameriate na tú iluzórnu imaginárnu pravdepodobnosť, ktorá neexistuje v zmysle existencie, že je niečo vidieť, počuť, cítiť… ani nie je abstraktná, pretože je to existencia komplexných imaginárnych rozložení, ktoré nie sú evidentne ani z tohto sveta.

Náš svet je priestor, ktorý má nejaké priestorové a časové súradnice a ten objekt v kvantovej fyzike vlastne neexistuje. Ale aj tak, keď sa pozriete nejakým detektorom, prístrojom niekam do priestoru, kde akoby existuje rozloženie tej pravdepodobnosti, tak vaše vedomie zainteraguje s týmto priestorom variant a vznikne informácia o tom, že sa niekde nachádza častica s danou vlastnosťou, teda vzniká informácia. To sa týka čohokoľvek, čo vnímate. Hmota, energia sú len informácie a žiadna hmota a energia ani neexistuje. Funguje to akoby počítačová simulácia.

Niekto môže oponovať, že keď nám niečo spadne na nohu, tak to poriadne ucítime. Je to dobrá poznámka, ale je to program našej kolektívnej mysle. Všetko čo vnímate a prežívate, je len hra informácií.

Hmota, energie, emócie, čokoľvek čo vnímate sú proste len informácie, ktoré registruje naše vedomie a interpretuje ako napr. hmotný objekt.

V mystike, v orientálnych filozofiách pochopili omnoho skôr, ako my sme dnes modernými metódami vedy a techniky pochopili, že táto paradigma, v ktorej sme boli všetci vychovávaní, je len myšlienkový program, ktorý keď opustíte, tak sa vám otvorí úplne nový svet. Tá paradigma je, že existuje objektívny svet, niečo tam vonku, čo je nezávislé od toho, či to vy pozorujete, alebo nie. Niečo sa tam vonku deje a potom existuje subjekt, teda pozorovateľ, ktorý ten objekt tam vonku pozoruje. Programy v neurálnej sieti.

Tomu sa hovorí subjekt objekt dualita.

V tejto paradigme sme boli všetci vychovávaní po celé generácie tisíce rokov a väčšina bude tomu takto aj naďalej veriť. Na tomto princípe funguje celá naša západná civilizácia. Až na to, že na začiatku 20. storočia tá naša civilizácia objavila z pohľadu kvantovej fyziky v tom určité hranice.

Kvantová fyzika tento pohľad akoby podryla. Einstein s tým bojoval do konca svojho života, a celá jeho kariéra bola založená na tom, že sa pokúšal ten kvantový pohľad na svet vyvrátiť a tým paradoxne prispel k rozvoju kvantovej fyziky viac, ako jej samotní zakladatelia.

Jedna úroveň vedomia je subjekt objekt. Sme subjekt, ale súčasne sme obeť… obeť objektívnej reality… (niekomu veľmi vyhovuje, aby väčšina spoločnosti v tejto paradigme existovala). Ak si jedinec niečo uvedomuje a pozná hlbšiu pravdu a má okolo seba milióny ľudí, ktorí to nevidia, tak sa niekomu vyplatí, aby to takto zostalo, pretože tá spoločnosť sa dá lepšie ovládať.

Je potrebné si uvedomiť, že nie sme obeťou tých skutočností tam vonku, ale práve naopak, môžeme vytvárať niečo nové.

Jediné čo skutočne existuje je samotný proces pozorovania. Existuje medzi objektom a subjektom a to je samotné pozorovanie, to je tá kozmická myseľ. To je tá schopnosť pozorovania, je to proces. Nevieme to pomenovať podstatným menom, pretože je to proces, schopnosť, ktorá vytvára ilúziu objektu pozorovaného a súčasne vytvára ilúziu subjektu, že ste to vy, čo to pozorujete.

Skôr či neskôr každý z nás pochopí, že sa začína rozpadať tá metóda objektivizmu. Existujú metódy, kedy sa dá takzvane pozmeniť vedomie a je možné docieliť vyšší stav vedomia, ako popisuje Hawkins vo svojej knihe „Vzostup po úrovniach vedomia“.

Viac vo videu.