Klamstvá v každodennom živote…
Prieskum medzi 316 obchodnými a marketingovými manažérmi, ktorý uskutočnil časopis Sales and Marketing Management, ukázal, že „45 % manažérov počulo svojich predajcov klamať o sľúbených dodacích lehotách, 20 % počulo svojich kolegov klamať o službách spoločnosti a takmer 78 % manažérov chytilo konkurenta klamať o produktoch alebo službách svojej spoločnosti.“ Článok podrobne popisuje mnohé prípady, keď predajcovia podvádzali zákazníkov, pričom mnohé sa týkali predaja online reklamy.
„Lož, je pravda oblečená podľa sezóny“
A tu nejde o to, aby sme len „dodali lesk“ niečomu, čo nemusí byť úplne presné. Nie sú to len manažéri, ktorí podvádzajú veľa ľudí vo svojich životopisoch, napríklad uvádzaním titulov a certifikátov, ktoré nemajú, alebo zveličovaním svojich pracovných povinností a úspechov. David Edmondson bol prinútený odstúpiť z funkcie šéfa RadioShack, keď sa zistilo, že hoci tvrdil, že má dva vysokoškolské tituly, v skutočnosti žiadne nemá. Podľa ADP Screening and Selection Services, dcérskej spoločnosti mzdovej spoločnosti ADP, preskúmanie 2,6 milióna podkladových údajov zistilo, že „44 % kandidátov klamalo o svojich pracovných skúsenostiach, 41 % klamalo o svojom vzdelaní a 23 % falšovalo referencie alebo licencie.
Klamstvá sa ozývajú aj pri rokovaniach. Mnohí sa zdráhajú zverejniť najnižšiu cenu, ktorú akceptujú, najvyššiu sumu, ktorú sú ochotní zaplatiť, či iné informácie o svojich zdrojoch a preferenciách. Jedna experimentálna štúdia zistila, že keď ľudia mohli získať čo i len malú výhodu klamaním o svojich zdrojoch, mnohí tak urobili. Okrem toho ľudia pri rokovaniach predstierajú hnev, sklamanie a prekvapenie, aby dosiahli strategickú výhodu. Existuje mnoho prác (väčšinou právnických recenzií, ale aj prác sociológov), ktoré pojednávajú o etickej stránke klamania v procese vyjednávania, ako aj niekoľko štúdií o účinnosti a dôsledkoch klamstva.
Takáto rozšírená diskusia o týchto otázkach naznačuje, že nepravdivé informácie sa často stávajú súčasťou procesu vyjednávania. Mark Twain mal očividne pravdu, keď napísal: „Pravda je to najcennejšie, čo máme. Uložme si to.“ A Nicolo Machiavelli ukázal pozoruhodný prehľad, keď sa vyjadril na podporu umenia podvodu: „Musíš byť veľký klamár… Podvodník si vždy nájde veľa ľudí, ktorí sa nechajú oklamať.“
Výskum klamstva naznačuje, že ide o bežný jav v každodennom živote. Prieskum na náhodnej vzorke 1000 ľudí v USA ukázal, že 40,1 % opýtaných priznalo, že za posledných 24 hodín aspoň raz klamali. V jednom prehľade relevantnej sociologickej literatúry sa uvádza:
Väčšina z nás klame… s úžasnou pravidelnosťou. Podľa prieskumu z roku 2011 to ľudia v Spojených štátoch robia v priemere 1,65-krát denne. A nie sú to len Američania alebo ľudia, ktorí podvádzajú: nedávne štúdie 24 druhov primátov ukázali, že si pravidelne klamú… Jedna z desiatich textových správ obsahuje lži… Podľa štúdie 81 % návštevníkov online zoznamiek preháňa, opisujúc svoje kvality v dotazníkoch.
Hovoria: „Koniec koncov pravda vždy zvíťazí, ale to nie je pravda“
Skupina sociálnych psychológov skúmala, aké bežné je klamstvo a či ľudia, ktorí klamú, z toho pociťujú úzkosť. Predpokladali, že ak by bolo klamstvo nezákonné a považované za deviantné správanie, ľudia by zažili skutočnosť, že klamú. Štúdia zistila, že vysokoškoláci klamali v priemere dvakrát denne, zatiaľ čo vzorka susedov zo susedstva klamala o polovicu častejšie. Ako poznamenávajú autori, „v každodennom živote sa často klame, aby sa predišlo napätiu a konfliktom a aby sa minimalizovala zášť a zlá vôľa“. Toto pozorovanie podporujú zistenia iných výskumníkov. Niekedy sa zdá, že klamstvo slúži na to, aby sme sa dostali z ťažkých situácií a zlepšili vzťahy – napríklad, keď niekomu pochválime vzhľad (aj neúprimne) alebo sa snažíme bagatelizovať nezhody. Keďže ľudia často klamú, aby vyzerali lepšie v sociálnych interakciách alebo aby zmiernili konflikty, klamstvo by malo mať „len malý kognitívny alebo emocionálny význam pre tých, ktorí klamú“. Toto sú závery autorov tejto štúdie.
Jedným z dôvodov, prečo je klamstvo také bežné, je, že schopnosť klamať ostatných má evolučnú výhodu a v dôsledku toho sa časom vyvíja. Druhým dôvodom je, že „schopnosť manipulovať je základom sociálnej sily a schopnosť klamať je dôležitou zručnosťou spojenou s úspechom v osobnom živote a kariére.“ Jednoducho povedané, klamstvo je užitočné na to, aby ste sa dostali dopredu. Medzi mocou a klamstvami existuje vzťah: tí, ktorí sú pri moci, s väčšou pravdepodobnosťou klamú a schopnosť efektívne klamať dáva väčšiu silu.
Experimentálna štúdia o klamaní ukázala, že klamstvo pomáha ľuďom stať sa dominantnejšími v ich interakciách s ostatnými. Byť silný a dominantný je jedným z prejavov sebavedomia, ktorý pomáha človeku pôsobiť silnejšie. Autori experimentu dospeli k záveru, že dominantný komunikačný štýl tých, ktorí sa uchyľujú ku klamaniu, zvyšuje ich dôveryhodnosť a pomáha im dosahovať ciele. Ako autori poznamenali, „presvedčiví podvodníci zvýšili dominanciu… účastníci vnímali, že v dôsledku samotného aktu podvodu zvýšili svoju silu.“ Tento výskum naznačuje, že klamstvo vedie nielen ku kariérnemu úspechu, ale tiež spôsobuje, že klamár sa cíti silnejší, čo je psychologický výsledok, po ktorom túžia. Niet divu, že klamstvá sú také bežné.
Ďalším dôvodom je, že hoci väčšina ľudí verí, že dokážu spoľahlivo odhaliť klamstvá, výskumy naznačujú opak. Analýza úsudkov o pravdivosti toho, čo počuli, ukazuje, že v priemere nie je presnosť ľudí vyššia ako presnosť hodenej mince. Dokonca aj v prehľade niekoľkých štúdií, ktoré ukazujú, že ľudia sú schopní odhaliť lži lepšie ako náhodné hádanie, bola miera presnosti rozpoznávania iba 54%.
„Je ľahšie oklamať ľudí, ako ich presvedčiť, že boli oklamaní“ (Mark Twain)
Klamstvá sa takmer nikdy nepotrestajú, naopak, často sú potrestaní tí, ktorí nájdu odvahu volať na zodpovednosť.
Jedna štúdia demonštrovala dôležitú úlohu spolupracovníkov (zasvätených osôb) pri odhaľovaní a oznamovaní podvodov, pričom dospela k záveru, že „kariérne vyhliadky zamestnancov, ktorí nahlásia podnikové pochybenia, sú také slabé, že je prekvapujúce, že sa to ľudia vôbec odvážia nahlásiť“. „Oznamovatelia vo všetkých sférach života, vo vláde aj v súkromnom sektore, sú odsudzovaní a často majú problém nájsť si ďalšiu prácu. Autori jednej experimentálnej štúdie zistili, že keď si „skupiny môžu vyberať účastníkov, oznamovateľom sa zvyčajne vyhýbajú aj tam, kde nedochádza ku klamaniu“. Názov štúdie „Nikto nemá rád krysy“ hovorí za všetko, pretože dokonca aj v detstve je pravdepodobnejšie, že oznamovači budú zo svojej skupiny vylúčení, než že dostanú pochvalu za to, že upozorňujú na problém alebo na nesprávne konanie niekoho iného.
Vzniká tak začarovaný kruh. Keďže klamstvo nemá za následok prakticky žiadne prísne sankcie, ľudia sa čoraz častejšie uchyľujú ku klamaniu. S pribúdajúcimi prípadmi sa klamstvo stáva normou – v tom zmysle, že odráža všeobecne uznávané vzorce správania. Keďže klamstvo sa stáva normou, nie je trestané – aký má zmysel snažiť sa trestať rozšírené správanie, ktoré je takmer samozrejmé.
Ak je klamstvo také bežné a ak je trest za klamstvo príliš mierny alebo žiadny, má zmysel položiť si otázku, ako a prečo môže byť klamstvo užitočné, a teda prečo je prijateľnejšie, ako je naša spoločnosť ochotná pripustiť. Jedným z dôvodov, prečo ľudia klamú, je uľahčenie vecí v ťažkých situáciách – aby vzťahy a interakcie šli hladšie. A klamstvo často dosahuje tento cieľ – pomáha zlepšovať dôležité sociálne vzťahy. A keďže ľudia často klamú z dobrých dôvodov, jedna zaujímavá štúdia zistila, že podvody iných ľudí posudzujú oveľa prísnejšie ako svoje vlastné.
Pozrime sa na konkrétny príklad, ktorý ilustruje, ako veľmi je klamstvo rozšírené a aké ciele sleduje. Marc Effron, prezident HR poradenskej firmy Talent Strategy Group, uskutočnil začiatkom roka 2014 prieskum medzi vedúcimi pracovníkmi vo viac ako 200 spoločnostiach o ich personálnych postupoch. Podľa jeho správy „73 % spoločností verí, že klamať svojim zamestnancom o ich potenciáli kariérneho postupu je dobrou praxou“. Hierarchické organizácie, kde je oveľa menej príležitostí na povýšenie ako uchádzačov o povýšenie, sa zrejme rozhodli, že povedať ľuďom pravdu o ich skutočných perspektívach je demotivujúce. Vedenie navyše verí, že keď sa ľudia dozvedia o skutočnej (nízkej) pravdepodobnosti povýšenia, firma zvýši obrat a stratia pracovníkov, ktorí sa spoliehajú na výrobný proces. Spoločnosti, ktoré presviedčajú zamestnancov, že ich vyhliadky na postup sú lepšie, ako v skutočnosti sú, udržiavajú pozitívnejšie vzťahy s ľuďmi – aspoň dočasne. V skutočnosti môže tento pozitívny postoj trvať pomerne dlho, pretože ľudia často veria, že sú nadpriemerní a majú tendenciu zapájať sa do zbožných túžob.
Druhá odpoveď na otázku o výhodách klamstva pochádza zo série experimentov, ktoré ukazujú, že ľudia pociťujú silnejšie pozitívne emócie, keď klamú, fenomén nazývaný „emocionálne vzrušenie podvodníka“. Predmetné štúdie vyvrátili niektoré alternatívne vysvetlenia, prečo sa podvodníci cítia šťastnejší, ako napríklad skutočnosť, že získali finančnú odmenu alebo presvedčenie, že ich dobrý výkon je dôkazom ich schopností. Autori poznamenávajú: „Aj keď je pravdepodobnosť sebaklamu v súvislosti s neetickým správaním nízka, emocionálna vysoká úroveň, ktorú podvodníci zažívajú, prevyšuje negatívne emocionálne dôsledky, ktoré údajne zažijú neskôr.“
Sme spoluvinníkmi klamania v inom zmysle: keď zistíme, že sme boli oklamaní, máme na výber: pokračovať v komunikácii s podvodníkom, obchodovať s ním a nijako netrestať klamára, alebo robiť opak. Samozrejme, ak sú ľudia nejakým spôsobom spájaní s podvodníkom, musí im to priniesť nejaký úžitok, takže očakávať, že sa pokúsia lož odhaliť, je naivné. To je jeden z dôvodov, prečo ľudia naďalej klamú: vo veľkej schéme vecí nikoho nezaujíma, aspoň nie to, ako to ovplyvní následné činy ľudí.
Jedna inovatívna štúdia sa snažila pochopiť, „ako spotrebitelia uvažujú, keď podporujú verejné osobnosti, ktoré spáchali nemorálny čin“. Štúdia identifikovala dva odlišné procesy empirickej podpory. Prvým je morálna racionalizácia, „proces rekonštrukcie nemorálnych činov ako menej nemorálnych s cieľom podporiť toho, kto konal nemorálne“. Malé chyby v účtovnej závierke – no, veľa ľudí a firiem to robí, nič veľké. Sľubný softvér, ktorý neexistuje – spotrebitelia sú naň už pripravení a nikomu to neškodí. Vo všeobecnosti, rozumiete.
Druhý proces, ktorý autori nazývajú „morálne odpútanie“, je „psychologický proces odlúčenia, v ktorom ľudia selektívne oddeľujú hodnotenia výsledkov od morálnych hodnotení“. Napríklad cudzoložstvo golfistu Tigera Woodsa sa považuje za niečo, čo nemá nič spoločné s jeho atletickou zdatnosťou.
Naša túžba nájsť ospravedlnenie pre všetko, oddeliť výsledky a morálne hodnotenia, aby sme mohli pokračovať v tom, čo chceme, vysvetľuje nedostatok trestu za klamstvo.
Z knihy „Vedenie bez klamstva. Prečo by ste nemali veriť úspešným príbehom“ od Jeffreyho Pfeffera
Zanechajte nám komentár