Technologická vyspelosť nám umožňuje byť morálne horší a maskovať naše nedostatky
Sme odsúdení na opakovanie chýb, hoci poznáme históriu? A hoci máme informácií o minulosti stále viac a oveľa presnejších? Napriek znalostiam dnešnú dobu prirovnávame k pádu rímskej ríše, alebo k obdobiu pred prepuknutím svetových vojen. Prečo? Asi preto, že cítime, že opakujeme stále rovnaké chyby. Kam sa teda podel pokrok? Prečo v krajinách, kde rástlo HDP, ako upozorňuje náš hosť Emil Páleš, začal pocit šťastia a spokojnosti klesať? A prečo nám moderná medicína síce predĺžila priemernú dĺžku ľudského života, ale počet dní prežitých v zdraví sa nezmenil, sme len dlhšie chorí a nemohúci? Máme predsa veľa úžasných prístrojov, technických pomocníkov a výtvorov, ktoré nám šetria sily a čas. Ale ako hovorí náš hosť: „V tom voľnom čase sa nám namnoží všelijaké nezmysly, neresti a neduhy spoločnosti, ktoré vytvoria nové problémy, a tie nové problémy musíte riešiť a zamestnajú vás tak, že zase nemáte žiadny voľný čas.“
Martina: To vidíme všetci okolo seba. Ale keď sa pozriem do histórie, a môžem vziať napríklad starovekého filozofa Xenofóna, ktorý hovoril: „Najlepšie zo všetkých žijú tí, ktorí sa najviac snažia stať sa čo najlepšími ľuďmi. A najpríjemnejšie žijú tí, ktorí sú najviac a najpravdivejšie vedomí toho, aké pokroky robia v zdokonaľovaní sa v dokonalosti sa v . Krása. Budha hovorí: „Nie je možné robiť pokroky na ceste, kým sa sami nestanete cestou“. Teraz sa pozrieme do počítača, pán doktor Páleš, a vidíme, čo povedali títo dvaja mudrci pred stovkami, mnohí tisícky rokov – a kde je ten pokrok? Kde je teda ten pokrok na sebe sama? Alebo aspoň na nejakej armáde ľudí, ktorú by sme tu videli, ktorá už od pohľadu septembra, pretože keď za nich žne kombajn, tak oni zdokonaľujú seba samého. Tá jedna noha nám kríva.
Emil Páleš: Áno, Gréci boli skvelí. Oni v malých pomeroch, keď mali štát ako jedno mesto, v tomto jednoduchšom svete vystihli názorne, a objavili mnohé pravdy, ktoré sa nám už nezdajú tak jasné. Už máme zložitejší svet. A to je na tom kúzelné. Ale ja poviem, že tu je jeden indikátor, ktorý asi svedčí o tom, že predsa len robíme pokrok, a to, že my síce ako keby v nejakom zmysle stále máme rovnaké problémy – stále sú vojny. Máme nezmyselnú vojnu na Ukrajine, a nevieme sa z toho dostať. A pritom na túto vojnu nebol skutočný dôvod. Čiže ako keby sme nikam nepokročili, a stále túto vec riešime.
Ale je tu jedna okolnosť, že v tých starých dobách bol svet oveľa jednoduchší, bola oveľa menšia komplexita ako dnes. Jednak boli menšie celky, jednoducho Gréci žili v polise, kde bolo typicky 20 tisíc obyvateľov, a títo občania sa tam skoro všetci poznali. Plus celej technicko-administratívnej zložitosti, ktoré sú dnes, a výzvy, pokušenie. Takže si uvedomíme, že je jednoduchšie zvládnuť takýto menší svet, než aký je dnes. Navyše celý postoj bol totiž vtedy v krajinách ako Egypt, Babylon, iný, totiž, že človek nebol vôbec slobodný v tom zmysle, ako to chápeme dnes. Tam vlastne – a to je to ešte dodnes vidieť v Indii – bolo skoro všetko určené zhora, a nikto sa vás nepýtal, všetko bolo dané. Narodili ste sa do nejakej kasty, a tým bolo určené, akú budete robiť prácu, kde budete žiť, akého budete vyznaní, ako presne budete chodiť obliekaný, a aj manželku vám vybrali pri narodení. Toto už bolo uzavreté. Čiže, o čom som rozhodoval ja? Skoro o ničom. Všetko už bolo dané zvykmi, ako sa to má robiť, ako to robili predkovia, ako to povedal kňaz, pretože ten to mal od Boha. Toto bol obrovský rozdiel. A v tom vidím, že je predsa len pokrok, že síce máme stále podobné problémy, ale na vyššej úrovni, pretože jednotlivci sa rozširuje sloboda, a on je vyzvaný riešiť mnohé oveľa zložitejšie – a tým pádom aj pokušenie – samostatne.
A tým odpovedám na otázku, v čom vidím skutočný pokrok. Áno, zdokonaľovať sa mravne – ale nikto nevie, čo tým myslím. Poviem to tak: Mám takú filozofiu, kde som zlúčil kresťanstvo s Darwinom. Pol miliardy rokov od prvohôr sme na čele línie tvorov, ktorí vyvíjajú slobodu, a zvnútorňujú si stále ďalšie a ďalšie schopnosti tak, že ich človek vnútorne dostáva akoby do správy s tým, že má vládnuť stále viac svojim schopnostiam, a stále samostatnejšie. Dá sa to dobre pochopiť na tom, čo to nie je. Napríklad v 17. storočí prišli jezuiti do Paraguaja, a vytvorili tam dokonalý štát. Mnohí ľudia to dodnes chvália, že to bolo perfektné. Prišli ste tam, a všetko klapalo. Indiáni pracovali, boli poriadni, všetko tam mali, perfektne zvládli remeslá, umenie, vytvorili tam predstavenie francúzskej opery, a celé orchestre bez jedinej chybičky. A prišli by ste, a chrbát jezuita by hovoril: Vidíte, my to tu máme vynikajúce. Vychovali sme kresťanov, chodia na modlitby, a tak. Háčik bol v tom, že to vlastne bolo divadlo. Tí indiáni vôbec nechápali, čo robia. Oni tam predviedli celého Moliéra vo francúzštine, mali tam Bibliu a mohli sa modliť, ale nevedel, čo hovorí.
Martina: Vyprázdnené.
Emil Páleš: Bolo to napodobňovanie. Bolo to iba ako. Ako s deťmi, ktoré by vám niečo predvádzali, že by napríklad päťročné dievčatko recitovalo Platóna, a možno ešte aj v gréčtine, a vy by ste povedali, že je strašne múdra. To všetko sa prejavilo tak, že jezuiti potom museli jednak izolovať celý štát, aby nikto nesmel dovnútra. Pretože keď sa tam dostal nejaký beloch napríklad s rumom, tak indiáni okamžite prepadali všetkým zlým vlastnostiam, pretože oni ani nechápali, v čom je dobro, alebo zlo, takže chrbtici museli suplovať rozum indiánov, a museli nad všetkým premýšľať a organizovať to.
Mnohí v práci robia veci, ktoré nie sú skutočné a nemajú zmysel. Ale naše hlboké podvedomie, duša, presne vie, čo má, a čo nemá zmysel, a že nie ste šťastní, keď robíte niečo len ako.
Martina: Oni im zobrali slobodnú vôľu a vzali im možnosť poznania.
Emil Páleš: Áno – aj vzali, alebo že ju nemali. Napríklad prídely potravín: Oni im dali presne, čo majú zjesť. Keby to nechali na nich, tak indián hneď zabije kravu, a tie dva týždne sú všetci na hostine, a potom prídu za dva mesiace s plačom, že sú hladní.
Martina: To si nie som úplne istá, či toto je problém indiánov. Povedala by som, že ti sa…
Emil Páleš: Ale v tej Paraguaji to tak bolo.
Martina: Tam možno, keď ich zmrzačíte takýmto životom, tak potom už to môže fungovať tak, ako hovoríte. Ale ja by som z toho potrebovala výstup. Vy ste tu o tom začal hovoriť, a neviem, aká je súvislosť medzi poznaním a pokrokom.
Emil Páleš: Súvislosť je v tom, že oni síce robili všetko ako keby, lenže nič nechápali. Čiže oni ich nemohli nechať samotné. Jasne, keď lovili, alebo niečo. Ale keď tam zrazu mali iný systém, ktorý bol nepochopený, tak to hneď zle dopadlo. Čiže tí indiáni to nemali zvnútornené. A to isté bolo aj v tých starých kultúrach: Oni nejako fungovali, ale asi 95 percent vecí, ktoré sú dnes na jednotlivcovi, bolo dané s tým, že to povedal faraón, veľkňaz, a tým to bolo dané. Čiže človek to vôbec nemal možnosť riešiť, rozhodovať sa, a tým pádom ani pokaziť. A v tom je podľa mňa pokrok. Mohli byť také prípady, že tibetského mnícha z kláštora – a my tam chodíme s tým, aký je veľmi duchovný – dáte do New Yorku, a hneď začne chodiť do nevestinca, drogovať, a podobne. A vysvitne, že on je duchovne slabší ako nejaký Američan, ktorý tam žil od narodenia. Pokrok je v tom, že to môžete merať na tom, na akej poznávacej a morálnej úrovni dokážeme v zložitej situácii, v pokušeniach, odolať tomu, aby som niekam neskĺzol. To znamená, že už musím mať uvedomelé harmonicky celistvé všestranné cnosti a múdrosti, aby som do niečoho nepadol. Takže keď takto postupujeme, a zvládame náročnejšie situácie, tak sa duchovný pokrok skutočne deje.
Martina: Ja myslím, že sa to asi dá zostručniť do vety, že ak človek nežije iba v ilúziách o sebe samom, o svojom duchovnom raste, o svojom duchovnom živote, a ak na tom pracuje, a je to skutočnosť, je to skutočné úsilie, tak potom to má asi nejakú hodnotu. Ale inak je to vždy divadielko.
Emil Páleš: Áno, ja o tom tiež a veľa hovorím. To je celá samostatná téma, že nemáme sebapoznanie. Človek sám sebe pripadá pekný, a psychológovia, neurovedci zisťujú, že máme sebaklamy.
Martina: Čo tiež nie je veľký osobnostný pokrok.
Emil Páleš: Nie. A ešte je tu to, že technologická nezamestnanosť akoby vytvárala priestor pre úplný sebaklam, ktorý nikdy nebol. Pretože kedysi museli skoro všetci pracovať v nejakých reálnych zamestnaniach. Bol na poli, alebo bol remeselník, a keď to robil zle a mal iba pocit, že je výborný, tak mu to spadlo, pretože mu to nefungovalo alebo sa mu neurodilo na poli. A teraz sa deje taká divná vec, že rastie nezamestnanosť, ale nie až tak. Ľudia sú síce zamestnaní, ale zistíte, že to sú fiktívne zamestnania, také, ktoré keby vôbec neboli, tak by sa nič nestalo. Takže mnohí ľudia už teraz robia veci, ktoré nie sú skutočné a nemajú zmysel. A ja ale tvrdím, že naše hlboké podvedomie, duša niekde dole, presne vie, čo má, a čo nemá zmysel, a že vlastne nie ste šťastní, keď robíte niečo len ako. A to vytvára priestor na to, že sa mnohí ľudia môžu venovať nejakému pseudonáboženstvu, pseudo neviem, čomu, a nemajú spätnú väzbu, akú mal roľník, alebo remeselník v objektívnom výsledku, ktorý ho vychovával. Takže ľudia si dnes môžu myslieť, že sú výborní, že sú treba na úrovni Budhu, a vytvoria si vlastnú sektu a tak, a nikto to takému človeku nevyhovorí. A keď mu niekto vysvetľuje, že to nie je pravda, tak oni povedia: „Vieš čo, ty si mi nesympatický, s tebou sa nebudem baviť,“ a môže zostať vo svojej bubline. A v hypermarkete si naberie potraviny, a dostane podporu.
Dostať sa z opakovania nekonečných cyklov predpokladá vôľu, celistvý obraz o človeku, a nechcieť len opak toho, čo práve je, ale víziu o človeku v celkovej v harmónii
Martina: Obaja sme sa zhodli na tom, že náš technologický pokrok je nesmierny. A teraz by som odcitovala Jardu Duška – ktorého tu rada spomínam – jeho výrok, kedy hovoril: „My sme úžasní. Lietame do vesmíru, máme raketoplán, máme robotickú ruku. Ale tak trochu nevieme byť mamička, otecko, syn, brat“. A ja sa chcem znova inými slovami opýtať: Čo sa stalo, že máme jednu nohu, tú technologickú, obrovsky vyšportovanú, máme ju skutočne ako Samson, a tú duchovnú máme trochu slabučkú, a mnohokrát si ešte nahovárame, že je dosť silná?
Emil Páleš: Do takýchto nerovnováh upadáme cyklicky. To má mnoho aspektov. Jeden výborný psychiater Iain McGilchrist, ktorý žije v Škótsku na ostrove, a ten skúma hemisféry mozgu. Je to celistvý výskum v súvislosti s celou kultúrou. Tak ten tiež diagnostikoval, že my na Západe sme úplne padli do ľavej hemisféry a že všetky veci, ktoré sú, zjednodušene povedané, v mozgu napravo, sú citovo vzťahovo-umelecké, to sú tie, čo dávajú životnú náplň, intuíciu, krásno. Takže toto nám zakrpatelo, pretože sme padli na jednu stranu fascinovaní mocou racionality a technológie, a s tým sme mohli dobyť svet. Musíme si to uvedomiť, a vrátiť sa do rovnováhy.
Ja tieto cykly pozorujem stále, ako sa neustále striedajú v dejinách „izmy“, a vždy sa vracajú znova a znova tie isté. Teraz sme ľavičiari, potom pravičiari, a potom opäť ľavičiari. Raz sme liberáli, a raz zase konzervatívci. Vždy keď úplne zvíťazí jeden princíp, tak sa to začne preháňať, a to vyvolá reakciu, nejaké nešťastné následky, a v tej chvíli začne zase ísť nahor opačný princíp. A takto sa to stále opakuje do nekonečna, a preto sa to stále cyklí. Pretože vyjsť z toho von, na to by sme museli mať vôľu, celistvý obraz o človeku, a nielen reagovať tak, že chcem opak toho, čo je, ale mať naozaj pozitívnu víziu, ako vyzerá človek, keď je celkovo v harmónii, a ísť za tým. Nájsť zlatý stred, a držať sa ho.
Martina: Bola už niekedy v histórii vypozorovaná, vami objavená, takáto disproporcia, také to posilnenie ľavej hemisféry, a prepadnutie technologickým veciam, a popretie človečenstva?
Emil Páleš: Zdá sa, že niektorí už toto začali skúmať, kedy prevládala ktorá hemisféra. Aj spomínaný Iain McGilchrist to tam má. Ale ja som prvý, kto to začal merať, úplne kvantifikovať. Vyzerá to tak, že tu naozaj je takéto kyvadlo, cyklus, že raz máme aktívnejšiu ľavú a raz pravú hemisféru. Trvá to zhruba 250 rokov – je to teda v rytme starých anjelov. A jedno z vysvetlení, čo by to mohlo byť, keď to nie sú anjeli, je to, že to je cyklus. Tak ako je u jednotlivca striedavý rytmus, ktorý môže trvať okolo dvoch hodín, plus mínus, že raz je aktívnejšia jedna, a potom zase druhá hemisféra, tak sa zdá, že na úrovni dejín je to tak, len tento cyklus trvá 500 rokov. Ja som napríklad zmeral objavy v matematike, a je vidieť, že každých 250 rokov je v poradí jednou aritmetika s algebrou, a potom zase geometria. Na to je indikátor, pretože my vieme, že centrá pre aritmetiku a algebru sú u štandardného praváka na ľavej strane mozgu, a celé priestorové spracovanie priestoru a vnímanie je vpravo. To znamená, že sa hemisféry striedajú aj v dejinách. A to potom ovplyvní celú kultúru.
Martina: Vysvetlite mi ešte jednu vec. V množstve vecí sme došli k pokroku, ale keď sa pozriem na hudbu, na architektúru, na maliarstvo, tak hoci aj dnes vznikajú pozoruhodné umelecké diela, tak si ale predsa len myslím, že nová Sixtínska kaplnka, kam prídete a padnete na kolená, pretože Michelangelo – tak to sa neopakuje. Nemáme nového Mozarta, Bacha, ani čo sa týka objemu práce. Nemáme nového Dvořáka, Botticelliho, nestaviame katedrály v Chartres pomaly na kolene. Čím to je – a to brúzdam časom, nie je to jedno obdobie – že vlastne v tejto oblasti už bol vrchol niekde ďaleko za nami, a my sa naň neškrabeme znova.
Emil Páleš: Viete, že keď zhorel v Notre-Dame kus strechy, tak sme takmer hotoví z toho, koľko nás to bude stáť. Keby sme dnes mali celú gotickú katedrálu postaviť so všetkou našou technikou, tak sme v koncoch. A povedali by sme, že by to boli trilióny.
Martina: Paríž by skrachovala.
Emil Páleš: Áno, na to by nebol rozpočet. A oni si to v 12. storočí mohli dovoliť. V umení to je tak, že aj dnes tu sú niektoré vynikajúce skladby, ale samozrejme väčšina je komercia.
Šťastie závisí od charakteru človeka. Môže byť neuznaný, chudobný, ale skutočné šťastie pochádza z vedomia, že ste urobili dobré, zmysluplné dielo. Alebo zo sebavlády a sebazdokonaľovania.
Martina: Nebudeme to samozrejme zhadzovať. Existujú veľmi talentovaní ľudia.
Emil Páleš: Teraz sa dokonca tvrdí, že umelá inteligencia skladá na úrovni Mozarta, a že sa to vraj nedá rozoznať. Ja tomu neverím, myslím, že to nie je možné a že by som to rozoznal. Ale vraj to dali expertom, a dopadlo to vraj trápne – umelú inteligenciu nerozoznali. Ja mám pocit, že je to tak, ako hovoríte, a že to súvisí so skutočným vnútorným zmyslom života. My cítime, keď je nejaký skutočný výtvor, že je to produktom nejakého ozajstného zápasu nejakej osobnosti.
Martina: Dotkne sa to srdca.
Emil Páleš: Kde ide o obetavosť. Napríklad Dvořák a ďalšie – to bolo pre vlastenectvo, chcel povzniesť vlasť. Tam je duchovná kvalita, motivácia, zápas, a to celé sa odrazí v diele, a potom to z toho vyžaruje. A to nám dáva duchovnú potravu, a to tam musel nejaký človek dať. A to sa nedá urobiť iba tak nejako ľahko, bez námahy, komerčne, a pomocou lepšej technológie. To nenahradíte. Áno, my nepopierateľne máme technický pokrok vo všetkom možnom, lenže konečné kritérium pre človeka je šťastie. A keď si to tak vezmete, že pračlovek mal miliónkrát menej výroby a vecí, a tak, tak bol miliónkrát nešťastnejší? Podľa mňa mohol byť šťastný aj v pravekej tlupe. Pretože prameňom šťastia – a to je ten klam konzumného sveta – vôbec nie sú veci. Môj otec to mal tak, že peniaze nerobia človeka šťastným. Keď nemáš naozaj vôbec žiadne, tak ťa môžu urobiť nešťastným, ale inak ťa šťastným neurobia. Šťastie pramení z vnútorných vecí.
A tým končím aj moju knižočku, že v šťastí v podstate závisí od charakteru človeka. Môžete byť navonok nejako neuznaný, alebo chudobný, ale skutočné šťastie je z takých vecí, že viete, že ste urobili dobré, zmysluplné dielo, že robíte dobrú prácu, ktorá má význam. Alebo z takých vecí, ako je napríklad sebevláda, sebazdokonaľovanie. My dnes môžeme merať takú vec, že zážitok víťazstva nad sebou samým, keď dokážem zmeniť moju zlú vlastnosť na dobrú – čo je klasická náplň nejakého mnícha, kresťana, alebo každého človeka – tak, že to súvisí s takými vecami ako je serotonín, ktorý robí plasticitu mozgu. Čiže vy zmeníte svoju povahu, a tým tiež až fyzicky nervovú sústavu, a z týchto vecí vám pramení sebaúcta a pocit, že ste vnútorný víťaz. A tam je skutočné šťastie. A nie je to z toho, že si kúpim nejakú vec, a na druhý deň si chcem opäť kúpiť niečo iné. Ale reklama nám stále hovorí, že to tak je.
A plus, nesmiem zabudnúť na vzťahy. Dve tretiny ľudského šťastia je zo vzťahov. Ja si veľmi vážim jednu harvardskú štúdiu vývoja v dospelosti. Počas sto rokov si vedci odovzdávali záznamy o tom, ako sledovali 800 mužov a žien od narodenia až úplne do smrti, celý život a súvislosti s tým spojené. A záver je, že jeden z vedúcich tejto práce povedal, že tajomstvom šťastia sú vzťahy, alebo láska – bodka. To je záver všetkého. Keď si osvojíte správne nesebecké hodnoty tak, že dokážete riešiť konflikty a utvárať pozitívne vzťahy, tak to je hlavný faktor toho, že sa dožijete o 20 rokov viac a v zdraví. A toto mal aj pračlovek. On vo svojej skupine mohol mať priateľstvo, vernosť a lásku. Možno žil 30 rokov – ale šťastie ide mimo času.
Martina: My máme všeobecne všetci dojem, že sami seba zvládame, že sme uzbieraní, v poriadku, a je potrebné zmeniť tie okolo. To je najčastejší pocit. Myslím, že môžem hovoriť za väčšinu ľudí. Je to takto nastavené, pretože málokto sa chce pustiť do obrovskej práce sebapoznania a pripustenia si toho, čo všetko v každom z nás drieme. Povedzte mi, je šanca – na základe týchto cyklov, rytmov – nejakým spôsobom túto našu predstavu rozbiť? Pretože, ak tomu správne rozumiem, tak ak nezatrasieme s týmto naším klamom, tak jednoducho nemáme šancu posunúť sa ďalej, maximálne zase vylepšíme robotickú ruku, ale neprinesie to žiadne skvalitnenie života, a ani pocit individuálneho šťastia, po ktorom tak strašne prahneme.
Emil Páleš: Presne v tom ja vidím príznak duchovného úpadku, a to aj napriek pokroku techniky. My ideme duchovne späť, pretože nezvládame technické možnosti, a máme možnosť žiť nemravne. Keby sa v 13. storočí tak klamalo a kradlo ako dnes, tak sú všetci mŕtvi. Keby niekto rozkradol 90 percent úrody, tak skoro všetci za rok zomrú od hladu. Nám obrovská technológia vlastne umožňuje byť morálne horšie, a tváriť sa, že nie. Tento sebaklam pramení z toho, čo sme vyhodili z klasického kresťanstva – spoveď: „Spytuj svoje svedomie. Dávaj si pozor, alebo ti Lucifer a čert napovedá sebaklamy.“ To sme všetko vyhodili, že to vraj nepotrebujeme. Máme kultúru, kde sa toto rozširuje.
A teraz – čo s tým. Ja robím to, že najnovšie výsledky vedy prepájam so starými múdrami, a tým sa snažím oživiť a aktualizovať v novej dobe pochopenie týchto starých vecí, ktoré náboženstvo kedysi prinášali. A veľmi mi pomáha napríklad neuroveda, čo je úplne mladý odbor, kde sa dá teraz vidieť do mozgu, čo sa deje v podvedomí – už dosť presne. A je vidieť, čo sa s nami deje, ako vytvárame sebaklamy, a že za obočím sú centrá, kde z podvedomia vychádzajú impulzy, pocity a vôľové nálady. A že my sa riadime podvedomiami, v podstate sebeckými impulzmi, ale vo vedomí si to racionalizujeme, a vymyslíme si k tomu vždy nejakú myšlienku, prečo to robíme. Teda z nejakých dobrých dôvodov, pretože môžeme, pretože druhí sú hlúpi a niečo. Ale oni teraz presne vidia, že v skutočnosti hýbateľom, tým, kto o tom rozhoduje, sú nejaké podvedomé, úplne iné, pudové impulzy, a že to sa len nejako všelijako zaobalí niečím racionálnym. Vlastne vidí to, čo kedysi učili v cirkvi: „Daj si pozor, pretože to je Lucifer. To je taký duch, ktorý ti bude do všetkého hovoriť, a zdôvodní všetky tvoje zlé vlastnosti.“ My ho takto novým spôsobom objavujeme – teda tieto duchovné súvislosti. A v tom vidíme nádej, že keď to takto poviem, takže si zrazu ľudia uvedomia, že áno, že to je fakt, že to je reálne, a začne ich to zaujímať. A že sa musíme novým spôsobom vrátiť ku klasickým duchovným poznatkom, ktoré sme v starom jazyku prestali chápať.
Pozornosť je duchovné zlato. Prebieha svetová vojna o našu pozornosť. To je neuralgický bod, odkiaľ by sme mali začať. Žijeme v ilúzii nielen pokroku, ale máme aj falošný pojem slobody.
Martina: Dopredu do minulosti – v tomto prípade. Inak, než cez minulosť, a cez tieto staré poznania, pravdepodobne zmysluplná cesta dopredu nevedie. Keď spomeniem Epikteta, tak ten veľmi plasticky hovorí: „Keby niekto vydal tvoje telo do rúk komukoľvek na stretnutie, bol by si tým roztrpčený. Že však ty sám vydávaš svoju myseľ v moc kohokoľvek, takže sa znepokojuje, keď ťa niekto hanobí, a stráca rovnováhy, za to sa nestýka rovnováhy?“ Ja to čítam, pretože to vyzerá tak jasne, ale pritom to je naozaj veľmi ťažká práca, ovládnuť svoju myseľ.
Emil Páleš: Ja Epikteta obdivujem. Mne sa veľmi páči jeho výrok: „Nevidím na tomto svete nič, čo by som nemohol využiť na svoje sebazdokonaľovanie“. A tým pádom má všetko zmysel. Dobre, zavreli ma do väzenia – tak budem cvičiť disciplínu, postiť sa, a tak. On nemôže byť nikdy sklamaný. To je to, že stoik môže byť duševne úplne sebestačný.
Martina: A musí byť vlastne večne šťastný.
Emil Páleš: Áno. Stoici vytvárali svoje šťastie úplne nezávisle od všetkých vonkajších vecí, pretože povedali, že šťastný si vlastne z toho, že pracuješ na sebe a v akýchkoľvek podmienkach. Ale toto je veľmi aktuálne, pretože on hovorí: „Ľudia, nevadí vám“ – ako keby hovoril dnes – „vám sa nezdá nedôstojné, že vám riadia myšlienky zvonku?“ A to je kľúč. To je neuralgický bod. Ja hovorím, že my žijeme vo svetovej vojne o pozornosť. Pozornosť je duchovné zlato. Zapnete doma počítač, a tam vám vyskakujú samé lákadlá, aby aspoň na nejaký zlomok sekundy ovplyvnili podprahovo vašu pozornosť, na nejakú desatinu sekundy, a niečo vám dali, ovplyvnili, a niekam nasmerovali vaše myslenie. Keď sa spýtate, ako je to možné, že dávame bilióny na reklamu, tak je to možno preto, že ľudia sú duchovne pasívni a že sa oplatí, keď smerujeme pozornosť ľudí tam, kam chceme, a potom si plníme vrecká.
Tam je podľa mňa ten bod, kde treba začať. Treba si uvedomiť, že máme ilúziu nielen pokroku, ale máme aj ilúziu slobody, falošný pojem slobody. Mám pocit slobody, keď si môžem niečo kúpiť, ale nevadí nám, že niekto iný rozhodne o tom, čo budem kupovať, čo si budem myslieť. Veď je jasné, že stačí začať v médiách niečo hučať do ľudí, a v priebehu 15 rokov si všetci myslia, že to je pravda. A každú chvíľu je to niečo iné. To je dôkaz toho, že ľudia preberajú myšlienky zvonku, a myslia si to, čo je odmeňované, to, o čom všetci hovoria, a o čom hovoria autority. Ja hovorím, že skutočná sloboda začína, keď si uvedomím, že mi dávajú myšlienky zvonku, a keď začnem mať vnútornú duchovnú iniciatívu, a začnem na sebe pracovať, keď si začnem robiť celistvý obraz o človeku a o hodnotách. Čiže, keby sa nám podarilo, že sa zrodí vnútorne slobodný, samostatný človek so schopnosťou poznania, tak vtedy by prestali aj spomínané cykly, ktoré sa stále cyklia, a nakoniec sme zase tam, kde sme boli predtým.
V ľudskej duši by sa mal zrodiť Ježiško, vyššie ja, skutočný človek. Človek sa narodil biologicky, ale duchovne sa musí narodiť vlastnou prácou, sebaprekonaním, integráciou všetkých svojich psychických síl.
Martina: Vy ste povedali: „Zaniká dialóg, a stupňuje sa polarizácia. Musíme nájsť novú Severku vo vnútornom svete, aby sme nezablúdili.“ Takže úplne laická otázka na záver: Ako nájsť Severku vo vnútornom svete? Mnohí ju nenájdeme ani na oblohe. Kde je? Ako sa k nej dopracovať?
Emil Páleš: Túto otázku by si mal položiť každý. To je vlastne to, čo hovorím. Mne ide o klasický zmysel pravej duchovnosti, a to je, podľa mňa, celý mýtus o tom, že sa má v ľudskej duši zrodiť Ježiško. To je naše vyššie ja – skutočný človek. Človek sa síce biologicky narodil, ale duchovne sa musí narodiť ešte vlastným pričinením, vlastnou prácou, a to je práve zápas o sebaprekonaní, o integrácii všetkých svojich psychických síl – to je v obraze archanjela Michaela, ktorý bojuje s drakom. To je úloha pre každého človeka. A až výsledkom takejto hrdinskej vnútornej námahy je potom to, že sa narodí skutočná individualita – tomu sa hovorilo individuácia – ktorá dá do poriadku svoje vnútorné možnosti a sily, že to zvládne, spozná sám seba, dá to do harmónie. Oslobodenie vznikne tým, že už nepodlieham jednotlivým rozmerom prirodzenosti, že do toho nevedome neupadám, ale vnútorne nastavím svoj stred, nájdem svoju rovnováhu, a tým pádom slobodu, a tým pádom začínam byť prvýkrát mravne zodpovednou osobou, teda človekom. Pretože do tej doby to je len psychický automat na úrovni zvieraťa, kým sa človek nezačne ujímať vlády tak, že drží opraty všetkých koní, ako to hovoril Platón.
Vidíte, že veľa ľudí má názor, že ich nejaká ideológia začne odmeňovať, a oni sa zamyslia, a vždy prídu na to, že majú ten názor, za ktorý sa dávajú peniaze, alebo sa rozdávajú miesta. To nie je zodpovedný ľudský postoj. To je len inštinkt: Kde budem v bezpečí, kde budem mať dobré bydlo, tak tam mi idú myšlienky. Toto ešte nie je skutočný človek.
Odpoveď, na to, ako nájsť Severku. Ja si myslím, že Platón žil v analogickej dobe, ako my dnes. Vtedy sa rozpadla morálka, bol relativizmus, každý niečo hovoril, a Platón túžil nájsť hviezdy – čo boli jeho platónske idey, pravzory. Ako vyzerá idea spravodlivosti, lásky, a podobne. A chcel nejako dokázať, že to je reálne a poznateľné. A mojich sedem pravzorov, to je sedem hviezd, ktoré – keď ich spoznám vnútorne – tak mám vlastný kompas a vlastnú orientáciu. Demokracia vlastne predpokladá, že človek má túto schopnosť a že sám rozozná, čo je správne. Takže toto je úloha, že každý by toto mal mať. Alebo potom môžeme demokraciu zrušiť, a nech nás radšej vedú nejakí múdri ľudia. Ale keď chceme, aby mal každý hlas, tak potom z toho vyplýva povinnosť, že on sám sa musí usilovať o múdrosť, sofiu. Aspoň sa o ňu usilovať. Nemusí byť génius, ale keby mal snahu, to by stačilo.
Martina: Pán Emil Páleši, veľmi vám ďakujem za to, že ste prišli. Ďakujem vám za to, že ste sa na niektoré veci pozrel tak, že by nás to mnohým vôbec nenapadlo a že ste nám dali veľa odpovedí, ale evokovali ešte viac otázok. Veľká vďaka.
Všetky príspevky s Emil Páleš
Zanechajte nám komentár