Strácame schopnosť rozoznať zlo a prispôsobujeme svoje konanie šablóne, ktorú nám diktuje mainstream

23. januára 2023

Zlo i dobro sprevádza ľudstvo od samého začiatku, teda, ako hovoria kresťania „od vyhnania z Raja“. A tomuto fenoménu sa zhusta venujú filozofi, psychológovia, spisovatelia i mystici, čo svet svetom stojí. 

V ich spisoch a knihách tak môžeme nájsť mnoho zaujímavých postrehov. 

Napríklad: Žiadne odstránenie chudoby, žiadna organizácia práce nezachráni ľudstvo od nenormálnosti, a teda aj od previnenia a zločinu. Zlo sa skrýva v ľudstve hlbšie, ako predpokladajú lekári, socialisti, a v žiadnej organizácii spoločnosti sa nevyhnete zlu. Nenormálnosť a hriech vyplývajú z duše ľudskej samej.  Zlo začína, keď začnete s ľuďmi zaobchádzať ako s vecami. Všetky veci, ktoré sú naozaj zlé, začínajú nevinnosťou. 

Alebo známy výrok: „K víťazstvu zla stačí, keď dobrí ľudia budú sedieť so založenými rukami.“

A doplním ešte posledný výrok: „Väčšinu zla na tomto svete páchajú ľudia s dobrými úmyslami.“

Asi ste spoznali, že naše odveké snaženie komentovali Terry Pratchett, Ernest Hemingway, Thomas Eliot, Dostojevskij, alebo štátnik a filozof Edmund Burke. Väčšina ľudí sa aj v našej rozdelenej a rozhádanej spoločnosti zhodne v súčasnosti snáď len na tom, že v minulom roku na nás padli zatiaľ najhoršie a najzákernejšie časy od novembra 89. A to sa zďaleka netýka len materiálnej životnej úrovne, ale tiež, alebo možno na prvom mieste, súdržnosti spoločnosti, vzťahov, slobody, kvality demokracie. O tom všetkom sa budem dnes rozprávať s filozofkou a fenomenologičkou, profesorkou Annou Hogenovou. 

Martina: Ešte doplním, že prednášate na Husitskej teologickej fakulte Univerzity Karlovej, vydala ste množstvo odborných kníh, a ste spoluautorkou knihy „Žiť z vlastného prameňa“. Ako som už hovorila na začiatku, pani profesorka, tak v priebehu storočí sa objavili ľudia, ktorí dokázali veľmi dobre rozpoznať dobro a rozpoznať zlo, a dokázali to tak dobre, že to dokonca popísali zrozumiteľne aj pre iných ľudí. Človek by povedal, že po toľkých storočiach to už budeme vedieť, budeme vedieť rozoznať zlo od dobra a naopak. Ako sme na tom dnes? Vieme zlo rozoznať lepšie, alebo naopak túto schopnosť ešte strácame?

Anna Hogenová: Dnes je to priamo naopak. Túto schopnosť úplne strácame.

Martina: Čím to je?

Anna Hogenová: Je to preto, že človek nemyslí. Ja veľmi často opakujem, až som s tým asi trošku už aj protivná, že nemyslí z vlastného základu, z vlastného svedomia, ale reaguje tak, ako si myslí, že mainstream chce, aby reagoval, pretože sa bojí. Zase sa bojí.

Martina: Povedzte mi, čo nás doviedlo do tejto chvíle, a do tohto štádia a stavu? Pretože by sa dalo očakávať, pokiaľ sa svet nevyvíja v kruhu, a to technologicky určite nie, že snáď technológia za sebou potiahne dušu, rozum, mozog i ducha.

Anna Hogenová: Tak toto je úplne naopak. Technologické myslenie je práve takto zjednodušené, a vytvorilo, od Descartesa počnúc to, čomu sa hovorí novovek. A ten novovek používa matematické myslenie, ktorému sa hovorí myslenie, „more geometrico“, a používa ho na to, aby vypočítalo budúcnosť. Naša budúcnosť k nám neprichádza z bytia, ktoré sa rodí bez príčiny, a má nás vlastne v moci, ale budúcnosť je vypočítavaná z nedávnej histórie tak, aby na konci vypočítavania bol jediný, pre všetkých platný svetonázor, ktorý je taký globálny, že objíma všetky štáty a ľudí v Abendlande („Západ“). V tom sa mu darí, aj keď sa to nedarí napríklad v takom Rusku, v Číne, alebo v južnej Amerike, alebo napríklad na Prednom východe a arabských štátoch, a tak ďalej, kde sa to tiež trošku darí, ale nie úplne tak. Tento svetonázor je totiž vypočítaný dopredu, a z tohto vypočítaného svetonázoru, ktorý je vlastne globálnym rozvrhom života smerom k budúcnosti, sa konštruujú plány, ktoré boli vypočítané. A z týchto plánov potom prichádzajú k jednotlivým ľuďom v Abendlande – Európa, Amerika – povely, ktoré danému človeku udajú isté miesto v spoločnosti, ktoré sa potom kontroluje zase presne vypočítaným spôsobom, aby sa všetko dialo tak, aby to bolo v predpokladanom, vypočítanom cieli.

Martina: Pani profesorka, vy hovoríte, že tento svetonázor je vypočítaný?

Anna Hogenová: Áno.

Dnešné technokratické poňatie sveta stojí na tom, že sa dá všetko vopred vypočítať. Ale nedá.

Martina: Kto ho vypočítal? Kto ho sčítal? A kto nás prinútil, aby sme ho prijali za svoj, a začali myslieť v tomto technokratickom spôsobe poňatia sveta? Či som to správne pochopila?

Anna Hogenová: Povedali ste to veľmi dobre. To nie je nikdy jeden človek. Toto vzniká práve z toho základu, ktorý nám položil Descartes, kde sa pravda premenila na istotu, a istota je istá iba v matematike. A teraz sa budúcnosť vypočítava bezozbytkovo. A z toho potom vyplýva, že naša novoveká doba je naozaj prejavom vôle k vôliUž to nie je iba vôľa k moci, ale je to vôľa k vôli. A o tom ma napríklad presvedčila covidová aféra.

Martina: V akom zmysle slova?

Anna Hogenová: Keď je to vôľa k vôli, tak za tým stojí cieľ ľudí, ktorí majú obrovskú moc, a majú k dispozícii obrovský aparát právnikov, ale aj médií, ktoré majú za úlohu každé ich rozhodnutie odargumentovať takým spôsobom, aby to zvyšok sveta musel prijať.

Martina: Povedali ste, že to prijíma Abendland. Hovorme tomu pre zjednodušenie napríklad „Západ“.

Anna Hogenová: Áno. Presne.

Martina: A prečo sa teda tento spôsob technologického myslenia neujal, ako ste to uviedli, napríklad v Rusku, Číne, Ázii? Nečítali Descartese?

Anna Hogenová: Tam je to trošku zložitejšie. Oni nemuseli čítať Descartesa, pretože Descartes sa k nim dostáva technokraciou, ktorá k nim zo Západu tiež prichádza. A oni, keď prepájajú svoje schopnosti a možnosti vytvorené ich dejinami s týmto spôsobom vypočítavania budúcich časov, tak napríklad v Číne majú obrovsky krásne výsledky. Ale to, čo týmto obrovským častiam sveta zostalo a čo už Európe chýba, je to, čomu sa hovorí vo filozofii „počiatky“. Čína si chráni svoje počiatky. A tieto počiatky sú to, čo tvoria dejiny, nie históriu. História je pochopená ako technológia udalostí, ktoré sú potom hodnotené z pozícií víťazov, ktorí v danej spoločnosti stoja na vrchole. Ale počiatok je to, čo je posvätné a čo je ešte základom veľkých častí na našej planéte. Tieto počiatky sa nedajú konštruovať, to znamená, nedajú sa technokraticky vypočítavať. A to práve je v Číne, v Rusku, v arabských štátoch…

Počiatky majú charakter náboženský, sú posvätné, sú to danosti, ktoré sa udržujú pri živote tým, že sa vždy prvýkrát a naposledy zrodia, a človek akoby znovu potvrdí to, čo je kontinuom dejúcim sa od času pred naším letopočtom. Od tejto doby až do dneška. Ale napriek tomu tento počiatok v ľuďoch má rovnakú platnosť, ako kedysi dávno. Čiže tieto počiatky sú niečo, čo sa dá pochopiť, na rozdiel od začiatkov. Začiatky sú príčiny. Príčina je pri čine. To znamená, viaže sa k jeho súcnu v priestore a v čase ku konkrétnym veciam.

Martina: Ku konkrétnym veciam…

Anna Hogenová: Ku konkrétnym veciam. Kdežto počiatok sa vždy rodí, a rodí sa v duši človeka. Rodí sa vždy prvýkrát a naposledy. A tým sa udržuje kontinuita dejinného povedomia týchto národov.

Martina: Ja som si pôvodne, keď ste začali hovoriť o začiatkoch, hovorila, že to sú historické záležitosti, ale to je zjednodušené. To sú skôr začiatky. Že áno?

Anna Hogenová: Áno. Presne.

Vzdelanie nie je odovzdávanie informácií, ale je to chápanie celkov, ktoré nemajú okraje, a preto ich nemožno popísať. A tieto celky sa úplne vytrácajú z našich univerzít.

Martina: Pretože históriu vždy písali víťazi, takže ju prepisujeme u nás rovnako ako v Číne, ako aj v Rusku. Takže to s tým asi nemá čo do činenia. Rozumiem tomu, že počiatky sú čosi hlbšieho, akési prvotné hodnoty?

Anna Hogenová: Áno. Presne.

Martina: Ale prečo teda Európa o počiatky prišla, a napríklad Čína nie?

Anna Hogenová: Čína bola vždy Zemou stredu. Jej tisíce kilometrov dlhý Veľký múr je toho dôkazom. Oni nechcú, aby ich prenikanie z ostatného sveta zomlelo do novej, modernej podoby. To nechcú, nechcú. Ani komunisti to tam nechcú. To čínske je niečo, čo keď človek chce pochopiť, tak musí medzi týmito ľuďmi hrozne dlho prelievať (prežívať), a musí sa v nich ten počiatok v nejakej, aj keď len aproximatívnej podobe, zrodiť z toho, že žije s tými ľuďmi, a začína do nich prenikať. To sa nedá odovzdávať ako informácie z nejakej sociologickej vedy. Toto je chápanie takzvaných celkov, ktoré nemajú okraje, a pretože nemajú okraje, nie sú to predmety na opis. A vedy nerobia nič iné, než opisujú predmety. Nech je to koronavírus, stará kostra nájdená niekde v Egypte.

Čiže tieto celky, ktoré sú pravou podstatou vzdelanosti, sa úplne aj z našich univerzít vytrácajú, pretože tieto celky sa tiež rodia v mysli a v duši študenta len vtedy, keď pretrváva v napätí bytostného pýtania, a toto pýtanie, ktorým mladý človek prechádza, v ňom neustále zreje. V tomto zrení sa komponuje množstvo ďalších vplyvov, ktoré prichádzajú zo situácií, ktoré sme si nevybrali, a ktoré nás prepadli. Čiže tento hrozne dlhý proces v človeku vychádza z kultúry danej spoločnosti, z rodiny, z jeho osobnej skúsenosti, z úplne náhodných rozhovorov. Toto je všetko v mysli toho človeka, a pokiaľ žije v napätí bytostného pýtania, tak to v ňom vytvára nádherné uberanie sa z mnohého do jednoduchého. A táto jednoduchosť, keď sa vycizeluje dlhým procesom, v ktorom sa rodí, sa potom ukáže v mysli človeka ako vhľad. A to je vhľad do celku, to je to počiatkovanie, ktoré západnému svetu v dnešnej dobe chýba. Avšak každý minister školstva je presvedčený, že vzdelanie je odovzdávanie vedomostí, zručností, návykov, postihov a kompetencií na to, aby Európa bola konkurencieschopná zvyšku sveta. To znamená, aj politici si myslia, že vzdelávanie je odovzdávanie informácií. Ale to je úplný omyl. Úplný omyl. Vzdelaný človek je ten, ktorý je hrozne hlboký. Ktorý má v sebe tieto počiatky a ktorý tiež nemôže tieto počiatky len tak jednoducho odhodiť a prijať úplne niečo nové, pretože je to mainstream. To nejde. 

Martina: Pani profesorka, keď to veľmi zjednoduším, a možno, keď sa mi to podarí, uľavím sebe i niektorým poslucháčom – znamená to, čo ste popísali ako počiatky, že to sú veci, ktoré človek na jednu stranu dostáva s každým nadýchnutím, dostáva ich od šumenia stromov, saje ich s materským mliekom, keď chodí po zemi, tak k nemu krajina hovorí. A potom je tam obrovský kus práce každého jedného? To znamená, že ste v podstate popísali túžbu po poznaní seba samého, alebo po múdrosti. Je to tak?

Anna Hogenová: Áno. Je to tak. Tam treba ešte vidieť to, čomu Nemci hovoria die Besinnung a sinnen, to znamená vetriť. Čiže ja, keď žijem v napätí bytostného pýtania a rodí sa vo mne pomaly po roky vhľad, tak do tohto procesu vkladám rácio, rozum. Ale ten rozum musí byť komponovaný tým očakávaniam, ktoré sa buď potvrdia, alebo nepotvrdia, a ktoré súvisia s tým a s tým a s tým… A teraz sa to všetko zjednodušuje. Tento proces sa v duši rodí za podmienky, že túžim pochopiť to, čo je podstatné, to znamená, mám v sebe otázky. A to die Besinnung je prelínanie rozumu a sinnen, vetrenia. Vetrenie je vlastne to, že človek má kultivovanú nielen logickú základňu z hviezd svojich úsudkov, ale má aj kultivované aj svoje city, vôľu, a to všetko sa ale akoby zlieva v jedinú jednoduchosť. To je to die Besinnung.

Martina: Myslím, že vy ste vlastne v tom verení die Besinnung pomenovali to, čo majú ľudia, ktorí v určitom spôsobe dosiahli poznanie seba samého, a potom už ich neklamú inštinkty. Je to tak?

Anna Hogenová: Áno.

Martina: Potom už usudzovaním dokážu napríklad, a teraz sa veľkým oblúkom vrátim k tomu, čím som začala, rozoznať dobro a zlo.

Anna Hogenová: Áno. Presne tak.

Život je obrovský dar, a všetky mohutnosti ľudskej duše, rozum, cit, vôľa, túžba po krásnu, sa zlievajú v jednu jednoduchosť, ktorá je základom vzdelaného človeka. To je to jedno, ktoré je tak potrebné.

Martina: Avšak podľa toho, čo ste povedali, to nie je možné bez ponoru.

Anna Hogenová: Nie je to možné bez ponoru, ktorý v človeku veľmi dlho preteká ako rieka, hľadajúci, tápajúci, často sa mýliaci. Preto sú omyly dobré, aj keď už viem, že tadiaľ nie, a tak ďalej. V podstate ide o to, čomu sa vo fenomenológii hovorí, že človek býva na tejto zemi básnicky. Že to teda nie je ten top manažér, ktorý má všetko v systéme obsiahnuté, a presne podľa týchto jednotlivých stupňov ide vpred. Je to isté. Dá sa to kontrolovať. Dá sa to verifikovať, a ja neviem čo všetko.

Život je obrovský dar, a všetky mohutnosti ľudskej duše nech je to rozum, cit, nech je to vôľa, túžba po krásne, všetky tieto mohutnosti sa zlievajú v jednu jednoduchosť, a tá je základom vzdelaného človeka. To je kulmen, to kultus, to jedno, ktoré je tak potrebné.

Martina: Pani profesorka. Vy ste tu povedali: „Básnicky býva na tejto zemi“.

Anna Hogenová: Áno.

Martina: To si asi mýlime s iným výrazom, že sme rekreanti zemegule. Povedala by som, že tu ešte dochádza k ďalšiemu zmäteniu pojmov. Povedali ste, že v určitom štádiu sebapoznania človek kultivuje aj svoje city, ale my teraz pravdepodobne city a pocity nadužívame – všetci všetko len naciťujú. Ale problémom je, či to správne chápem, že keď človek, ktorý zažil ponor do seba samého, a má v sebe napätie bytostného pýtania, povie „cítim“, tak je to pravda. Zatiaľ čo my, keď povieme „cítim“, tak podliehame iba klamstvám, manipuláciám a necháme sa vláčiť svojimi emóciami. Je to tak?

Anna Hogenová: Áno. Keď prejde myslenie týmto vývojom. To je vlastne rodenie počiatku, ktorý je potom vhľadom do jednoduchosti, a táto jednoduchosť tá má v sebe prelínané rozumové s citovým a voľným, a všetko to má v jednoduchosti. To znamená, že to nie je súčet rozumu, citu a vôle, ako to si to niekedy myslia aj psychológovia, tak to vôbec nie je. Intencie rozumové, emočné. Emócia je od motion, pohyb. Čiže emócia, vôľa, rozum vytvárajú jednoduchosť vyššieho poriadku, než je súčet týchto troch vecí. A to je to, čo je dôležité, aby bolo v duši človeka. A to sa nedeje.

Zlo je nedostatkom dobra, ako hovorí Augustinus. Akonáhle sa postaví dobro proti zlu ako protiklad, je to nebezpečné. Dobro sa musí zrodiť v duši hľadajúceho človeka.

Martina: Pani profesorka, povedali ste, že strácame schopnosť rozoznať zlo od dobra. Keď dnes budeme diskutovať predovšetkým o dobre a zle, tak k tomu je potreba, ako ste zdôraznili, múdrosť, a tak budem veľmi často citovať ľudí, ktorí sa jej dotkli. Tu mám napríklad jeden citát. „Najviac výhod pre ľudí pramení z poznania seba samých, zatiaľ čo najviac nevýhod zo zlého odhadu vlastnej ceny. Kto pozná sám seba vie, čo je pre neho výhodné a rozozná, čo môže a čo nie. Robí to, čomu rozumie, zaobstaráva si to, čo potrebuje, a vedie sa mu dobre. Vyhýba sa veciam, ktorým nerozumie, nerobí potom chyby, a unikne tomu, aby sa mu viedlo zle. Preto je taký človek schopný odhadnúť aj iných ľudí, využíva ich služby, a zaobstaráva si tým dobro, a chráni sa pred zlom.“ Tak toto sú myšlienky starovekého gréckeho historika a filozofa Xenofóna, ktorý žil 430 pred Kristom. Keď to skrátim: Dobro v pravdivom poznaní seba samých. Zlo v zlom odhade vlastnej ceny. Je to tak? Ako to, že Xenofón to vedel, a my sme to opustili? Ale súčasníci Xenofóna to tiež nevedeli.

Anna Hogenová: Ja viem. Áno.

Martina: Povedzte mi, čím to je? Je to skrátka vždy individuálna záležitosť? Alebo to niekedy v histórii bolo dané ľuďom treba plošnejšie?

Anna Hogenová: Na to neviem odpovedať. Ale viem jednu vec, že ​​sa Platóna pýtali jeho študenti v akadémii: „Čo je idea dobra? Čo je dobro?“ A on im povedal, že všetky veci, ktoré títo mladí ľudia okolo seba vidia, možno vidieť len preto, lebo im to dobro umožňuje. A potom sa ich pýtal: „Čo myslíte, že je teda dobrom?“ A väčšina z nich pochopila: „Musí to byť svetlo.“ Pretože to svetlo umožňuje, že vidíme stromy a domy a naše telá a tak ďalej, ale samo toto dobro vidieť nie je. To dobré je niečo, čo, ak sa to pokúsite úplne matematicky definovať, netrafíte sa, že to nejde. Dobro sa musí v duši človeka zrodiť. To je ten začiatok. A toto je možné iba u ľudí, ktorí dobro hľadajú, pretože hľadané sa dá stretnúť iba v hľadaní. A v dlhom hľadaní.

Ja si pamätám napríklad na Augustína, ktorý hovorí: „Nehľadal by som ťa, keby som ťa bol býval nenašiel“. A myslí tým na Boha, ktorému celkom málo veril, keď bol mladý, pretože jeho život bol veľmi búrlivácky. A jeho mamička svätá Monika vždy chcela, aby jej syn bol veľmi veriaci, a dlho sa jej to nedarilo. A on potom, keď mu umrel veľmi dobrý priateľ, zrazu pochopil, že to, čo je dobré, vzniká z obdarovania. Obdarovanie je charizma, a láska je vlastne Caritas. A tak Augustín povie: „Nevedel by som, Bože, že si, keby si ma nepolial oceánom svojej lásky, aj keď viem, že som človekom, ktorý má hrozne veľa chýb.“ Augustin to napísal v knižke, ktorá sa volá „Confesiones“, Spoveď, kde píše o tom, že kradol hrušky, mal syna s prostitútkou, že sa o ne nestaral. Jednoducho všetko tam povedal popravde. To som nikdy nikde nečítala, ako tam.

A tu je vidieť, že dobro je dané človeku, aspoň podľa Augustína, ako dar, ktorý vás obleje, a vy ste zanorení v láske. A pretože bolo dobro takto dané, a vy si ho nezaslúžite, tak je vo vás zrazu rozpor, ktorý vlastne dáva týmto otázkam prelievanie, ktoré je nutné k cizelizácii týchto vhľadov. A potom človek duchovne naozaj rastie. Ale vidieť to na ňom nie je, je stále normálne. Čiže, dobro je to, čo umožňuje, aby boli na svete veci, ktoré pokladáme mylne za samozrejmé, a ona to taká samozrejmosť nie je. Ale dobro samo vecou nie je, a dobro nie je možné spoznať tak, že si na to položím ruku. Preto nám bola daná duša, v ktorej je schopnosť myslieť, a týmto myslením sa k tomu, čo je to dobré, dostávame. A to nie je jednoduchá cesta.

Martina: A je v tomto zmysle slova zlo pravým opakom dobra?

Anna Hogenová: Zlo? Mne sa osobne strašne páči definícia Augustinovho, že zlo je nedostatkom dobra. Je privacia dobra. Čiže, keď človeku chýba dobro, tak sa tým automaticky stáva zlým bez toho, aby o tom niekedy vie. Keďže sa dobro a zlo objavia proti sebe na vodorovnej rovine, tak tam je zlo rovnako dobré ako dobro, pretože je podmienkou možnosti existovať tomu dobru, pretože je to protiklad, kde sa zlo a dobro určujú z protikladnosti. A to pochopil Augustín ako veľkú chybu, ktorá viedla k tomu, čo bolo u Manichejcov, čo bola v jeho dobe sekta, pre ktorú zlo a dobro boli Ahriman a Mithra. Ahriman bol zlo, Mithra bol dobro, a tieto dva počiatky boli nevzniknuté, nezanikajúce, človek žil medzi týmito dvoma protikladmi, a mal za úlohu sa vždy približovať k Mithrovi, k dobru, a preto musel nejakým spôsobom jesť, nejako sa správať, a to viedlo k šialeným niekedy až podivnostiam, nepochopiteľnostiam. Akonáhle sú zlo a dobré na vodorovnej rovine, tak sú to protiklady, ktoré sa navzájom potrebujú, a tam je zlo rovnako dobré, ako dobro, a bez zla by dobro nebolo. A to je nebezpečné. Toto je nebezpečné.

Preto sa napríklad marxistickej teórii revolúcie hovorilo: „Keď sa rúbe les, tak lietajú triesky – a občas umrú aj neviní ľudia“. Revolúcia je síce dobrá, ale je aj zlá, pretože tam lietajú triesky. Čiže ak sa zlo a dobro berie proti sebe ako dva protiklady, ktoré sa navzájom potrebujú, tak je to celkom nebezpečné. Čiže Augustinova teória, že zlo je nedostatkom dobra, čiže keď chýba v človeku dobré, tak sa tým stáva zlým, by som povedala, je bezpečnejšie. Za istých okolností sa môže stať, že treba desať kresťanských prikázaní, keď sa robia opačne, tak sa to niekomu javí ako dobré. Ako u satanistov, napríklad. Oni naozaj vidia ako dobré to, keď je to opačne: Miesto nezabiješ – zabiješ. A tak ďalej.

Radosť z konania dobra je jediným šťastím. (Tolstoj)

VŠETKY PRÍSPEVKY S ANNA HOGENOVÁ

Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN: SK80 7500 0000 0040 1415 4359

Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

Správy z GALAXIE

Vojna umelej inteligencie proti ľudstvu

Umelá inteligencia (UI) postupovala vždy rovnakým spôsobom. Akonáhle ovládla nejakú planétu, zlikvidovala pomocou androidov a bojových strojov všetok biologický život. Možno ...

Nasledujúci článok

Spravodajstvo

Vznik severojužnej osi - Únia Ruska, Indie a Iránu medzi dvoma hegemónmi – Čínou a USA

Štefan Harabin: Formuje sa nové ekonomické spoločenstvo Sever – Juh, resp. Zväz Troch: Rusko, India a Irán (ARKAIM 21). Vznik severojužnej ...
FILOZOFIA BYTIA

Klamstvá v každodennom živote...​

Prieskum medzi 316 obchodnými a marketingovými manažérmi, ktorý uskutočnil časopis Sales and Marketing Management, ukázal, že „45 % manažérov počulo ...
FILOZOFIA BYTIA

ČO NÁS ČAKÁ ĎALEJ? - Soňa Peková

Soňa Peková a Tomáš Lukavec v pokračovaní rozhovoru na tému „vo svetle pravdy“ – pozvánka do novej dimenzie Všetko naokolo ...
FILOZOFIA BYTIA

Ľudská duša, karmický zákon a Matrix - Hana Sar Blochová

💜 Hana Sar Blochová hovorí o podstate ľudskej duše, inkarnácii a fragmentácii duše Ďalej sa venujeme téme karmický zákon a ...
FILOZOFIA BYTIA

Anna Hogenová: Pravda, Príroda, Láska, Filozofia

S filozofkou a fenomenologičkou Annou Hogenovou o vrtkavosti pravdy, koncepte vojny, ľudskej morálke, vzťahu človeka k prírode a v neposlednom ...
FILOZOFIA BYTIA

Kryštály, kryštálová mriežka Zeme, kryštálová sieť Čiech a Moravy - Hana Sar Blochová

Hana Sar Blochová: Kryštály, kryštálová mriežka Zeme, kryštálová sieť Čiech a Moravy v rozhovore na TV Klenoty života 💜 Kryštály ...
FILOZOFIA BYTIASpravodajstvo

Mojmír Mišun: Veľká Tartária | Nedávne apokalypsy | Velikáni medzi nami | Klenoty života

S bádateľom Mojmírom Mišunom otvárame tému Veľká Tartária. „Kto nájde svoje korene, nájde sám seba“ Bola Veľká Tartária kolískou duchovnej ...
FILOZOFIA BYTIASpravodajstvo

Hana Sar Blochová: Svätý Grál a najstaršia história grálskych rodov na Zemi 

Hana Sar Blochová hovorí o Svätom Grále a jeho hlavnom prínose pre Zem Opisuje najstaršiu históriu grálskych rodov na Zemi ...
FILOZOFIA BYTIA

Duchovní majstri, predkovia a rozvoj vedomia - Hana Sar Blochová

Hana Sar Blochová nás zoznamuje s duchovnými majstrami a predkami z dynastie Modrého lúča, ktorí dbajú na rozvoj vedomia ľudstva. ...
FILOZOFIA BYTIA

Rozhovor nielen o náboženstve - Anna Hogenová

Rozhovor nielen o náboženstve: filozofka prof. PhDr. Anna Hogenová, CSc s psychológom Petrom Živným Dedov – Teplice nad Metují, 29. augusta 2023, ...
Aktualizované 17.5. 21:12
FILOZOFIA BYTIA

BÁSNENIE V KORUNE STROMU ŽIVOTA

Foto: Matúš Plecho Prof. Anna Hogenová „Jsoucnaři vidí bytí jen v jsoucnech, ale i ta jsoucna, a, mimochodem,i člověk jím ...