NAŠA PRAVDA
V predchádzajúcej časti eseje o moci slov a pravde, ktorý sa volal „Ich pravda a moc“ sme sa dozvedeli, že každý, kto na nás prehovorí, chce niečo, čo nám patrí; peniaze, prácu, poslušnosť, uznanie, lásku alebo život. Namiesto činu je informačná spoločnosť.
Politici, podnikatelia, médiá a experti vytvorili jeden mocenský blok a zamorujú svet slovami, číslami a obrázkami. Tie nás majú zabaviť, udiviť, rozrušiť, popliesť, zneistiť alebo vystrašiť.
Informačný priemysel je gigantický a všadeprítomný tlampač, ktorý ľudí cvičí k poslušnosti. Nazvali sme to „popleť a panuj“.
Popleť a panuj…
Kedysi bola reč najmocnejším nástrojom ľudí, pretože umožňovala myslenie a konanie. Dnes informačný priemysel na ľudí iba hovorí, s výkričníkom na konci vety. Prúd slov tečie výhradne zhora nadol a reč slúži len odovzdávaniu príkazov v mocenskej pyramíde.
Každý človek sa pýta „čo sa deje“ preto, aby sa mohol postarať o seba a svojich blízkych. Ale prevažná väčšina toho, čo nám informačný priemysel hovorí o svete je buď zbytočnosť, omyl, alebo lož. Je ľahostajné, či dostaneme len chybné alebo dokonca nepravdivé informácie. Všetky sú pre nás nepoužiteľné.
Dnešná západná spoločnosť je v kritickej situácii hlavne z dvoch dôvodov. Prvý je úplná morálna skazenosť elít a druhý je jednoduchosť, s ktorou ľudia svojim vládcom veria. Je fatálne, že si väčšina ľudí z informačného odpadu vyberá najľahšie prístupný a zároveň najnebezpečnejší zdroj informácie a tým je televízia a internet – hypnotická kombinácia obrázkov a slov.
Výsledkom je, že priemerný človek vôbec nevie, v akej spoločnosti žije a čo sa v nej práve deje. A väčšina ľudí vôbec nevie, že to nevie.
Toľko zhrnutie predchádzajúceho dielu. Dnes budeme pokračovať dielom s programatickým názvom „Naša pravda“ a budeme premýšľať o tom, ako sa ubrániť moci informačného priemyslu.
Odsťahujte sa z pokriveného sveta
V prízračnej scéne Bondovky „Spectre“ hovorí zloduch Blofeld v hale plnej poloľudských otrokov pri počítačoch, že „informácia je všetko“ a my s ním musíme súhlasiť. Poznatky, ktoré nám pomôžu postarať sa o seba a svojich blízkych sú životne dôležité. Ale Blofeld a jeho dnešní dvojníci mienia úplne inú silu informácie.
- Myslia znásilňovanie našich mozgov slovami, číslami a obrázkami, ktoré nás majú zabaviť, rozrušiť, popliesť a vystrašiť.
- Myslia schopnosť vnútiť nám obraz sveta, ktorý z nás urobí len nástroje na uskutočňovanie záujmov politikov, podnikateľov, médií a expertov.
- Myslia na „popleť a panuj“ ako podstatu a cieľ totálnej informačnej moci.
To čo som práve povedal síce znie ako naša definitívna porážka, ale pravý opak je pravdou. V skutočnosti funguje „popleť a panuj“ len preto a len tak dlho, kým si to necháme ľúbiť. Každý z nás sa totiž môže z informačného marastu ľahko vyslobodiť a získať veľa poznania pre seba. Stačí, keď správne odpovieme na tri otázky. Tá prvá znie, „vedieť znamená vždy silu“?
Predstavte si, že vám niekto pošle vydieračský list s ultimátom, ale poštárovi list vykĺzol z ruky a zapadol do kanála. Vďaka bohu a nešikovnému poštárovi sa o vyhrážkach nedozviete, nedostanete strach, rozhodujete sa slobodne a vydierač neuspel. Čo nás to učí?
Popleť a panuj, funguje, len keď ste zmätení a ustrašení a to sa vám stane, len keď sa dozviete to, čím vám chce vrchnosť opiť rozum. Či novinky z neexistujúceho sveta vyťahuje z klobúka politik, marketér, komentátor, zištná celebritka alebo úplatný „vedec“. Nikto z nich vás nemôže donútiť, aby ste najnovšie agitky a jobovky videli, počuli alebo čítali. Ale nesmiete spoliehať na nešikovného poštára, a sami hodiť ich vydieračské popisy do kanála.
Obrázky a čísla, ktoré neuvidíte vás nemôžu strašiť a slová, ktoré nebudete počuť vás nemôžu hypnotizovať. To, čo sa nedozviete, vás nepripraví o spánok a nenahlodá dôveru vo vlastný úsudok. Vidíte, že nevedieť môže byť obrovská moc bezmocných? Keď sa nebudete pozerať na ich obrázky a nepočúvať ich slovné tirády, tak zosadíte vrchnosť; nenásilne a napriek tomu s okamžitou platnosťou. Keď vyhlásite zákaz vstupu pre informačný priemysel, pomôžete sebe a prospejete svojej krajine.
Moja generácia mala v tomto úplne jasno. Neboli sme o nič múdrejší ako vy, ale naučili sme sa nepočúvať boľševické vysielače a nečítať ich noviny. A keď nám predsa len niečo zakričali priamo do ucha, tak platila jednoduchá prvá pomoc: Čo oni chvália je horšie ako to, čo oni odmietajú. A dnes to platí práve tak: Silní a slobodní ste, keď si držíte od tela informácie z neexistujúceho sveta. Ako spoznáte tie najnebezpečnejšie? Tie sú predsa na titulnej stránke a v prvých minútach správ. Vašu slobodu a dôstojnosť najviac ohrozujú tie myšlienky, ktoré vám najviac vnucujú. Ako veľmi im na nich záleží, poznáte aj podľa toho, že vrchnosť nereaguje na vaše námietky a dokonca vám zakazuje ich vysloviť. Jednoducho odmietajú s vami diskutovať, chcú len nariaďovať a popierajú tak vaše právo spoluurčovať svoj osud.
Ale keď vám oni nedovolia hovoriť, čo si myslíte, prečo by ste mali vy počúvať to, čo si myslia oni? Vaša sebaúcta vám predsa káže vypnúť ich tiež. A keď to neurobíte, tak tým uznáte, že ste len poddaní.
Dnes informačný priemysel na ľudí hovorí, s výkričníkom na konci vety. Prúd slov tečie výhradne zhora nadol a reč slúži na odovzdávanie príkazov v rámci mocenskej pyramídy. Keď ich nebudete počuť, budete sa menej báť. Keď nebudete mať strach, tak vás nikto nemôže vydierať. A je isté, že to čoskoro zase skúsia.
Odpoveď na prvú otázku teda znie: Nevedieť je rajský ostrov v mori informačného kalu. Nevedieť mohlo kedysi dávno ohroziť váš život. Dnes ho môže skôr zachrániť.
Pýtate sa, ako by mal informačný detox vyzerať v praxi? Nechcem, aby ste televíziu aj s rádiom ubili sekerou a pochovali pod podlahou garáže. Užívajte si filmy a šport, ale prestaňte počúvať spravodajstvo. A oslávte to prípitkom na slobodu, pretože, od tej chvíle budete riadiť svoje životy sami a podľa svojho. Tí hore vás síce môžu skúsiť k niečomu donútiť, ale vy nasadíte všetok svoj dôvtip na to, ako sa z tej zvieracej kazajky vykrútiť. Keď som bol mladý, tak som musel na povinné boľševické demonštrácie, ale duševne som pritom trvalo prebýval „na chate“. Áno, tam kde už vaši rodičia a starí rodičia oslavovali slobodu, žili mimo režimu a čakali na jeho zánik. Dnešná situácia je iná v tom, že nemôžeme čakať, ale musíme sa postarať o to, aby nový režim vôbec nevznikol.
Tak dobre, poviete. Odstrihnem spravodajstvo, ale čo, keď mi utečie niečo fakt dôležité? Uisťujem vás, že sa každú naozaj dôležitú správu dozviete. Poznáte ju práve podľa toho, že sa k vám dostane aj okľukami. Takže neváhajte, vztýčte čo najhustejší plot medzi vašim mozgom a veľkým tlampačom. Toto sito proti informačnému harašeniu chráni vaše zdravie, šetrí vaše sily a dá vám čas hľadať naozaj potrebné poznatky. Potrebné je iba to, čo vám pomôže postarať sa o seba a svojich blízkych. A ako to cez to husté sito uvidím, pýtate sa? Tomu sa venujeme teraz.
Verte len sami sebe
Prvý diel tejto eseje končil vetou: „Popleť a panuj, vedie k tomu, že ľudia nevedia, v akom svete žijú a nevedia, že to nevedia.“ A my teraz premýšľame, ako to zmeniť. Odpoveď nájdete v troch krokoch. Ten prvý sme si práve popísali. Vlajkové lode informačného priemyslu nám servírujú zbytočnosti, omyly, nezmysly a nezriedka klamstvá. Keď sa podľa nich riadime, slúžime cudzím a škodíme vlastným záujmom. Nevyhnutná prvá pomoc je vypnúť hysterický jakot politického spravodajstva.
Ale úplne bez informácií vystačí iba pustovník. My ostatní potrebujeme vedieť, a preto si musíme položiť druhú otázku: Čo je pre mňa dôležité?
Musíte naozaj vedieť o hurikáne na Floride, zemetrasení v Japonsku, alebo o tom, že brazílsky prezident má črevnú nepriechodnosť? Musíte si cestou z práce lámať hlavu s globalizáciou, nepokojne sa ošívať kvôli zmene klímy alebo sa hnevať, že vraj už nie ste otec, ale len rodič číslo dva? To všetko len odvádza pozornosť a kradne váš čas.
A navyše je isté, že čo a ako vám politici, podnikatelia, médiá a experti rozprávajú, slúžia ich záujmom a nie vašej informácii. Gumové čísla, vylepšené obrázky a zavádzajúce slová vylučujú, aby ste rozoznali, čo sa naozaj deje a čo je dôležité. Dostávate od nich správy zo sveta, v ktorom nežijete ani vy ani väčšina ostatných ľudí. Túto myšlienku opakujem stále znova, ale bez morálneho pohoršenia, pretože je úplne logická. Tí, ktorí majú informačný monopol majú aj iné, veľmi často úplne opačné záujmy ako vy. Takže aj keby chceli, tak by vás nemohli informovať vo váš prospech. O vašom živote totiž vôbec nič nevedia, pretože ich nezaujíma.
Ako sa teda dozvieme, čo sa práve deje? Ľudia po stáročia hľadali poznanie vo vzduchoprázdne nevedomosti, my sme na tom horšie, pretože po užitočných poznatkoch šmátrame v obrovskej halde informačného odpadu. Ale pozor. Vôbec nie sme bezmocní. Práve sme si povedali, že tie najmenej vierohodné zdroje môžeme jednoducho vypnúť; nepustiť si ich do bytu. A vieme aj to, že väčšina ľudí má prirodzenú schopnosť správne posúdiť vierohodnosť informácií, ale bohužiaľ to zatiaľ nerobí dosť často a dôkladne.
To je celkom divné, pretože, keď si kupujete práčku, tak ste ostražití a starostlivo zvažujete za a proti; ide predsa o vaše peniaze. A tak sa pýtam, prečo nepoužijete aspoň polovičku nedôverčivosti a starostlivosti, s ktorou porovnávate ceny a tovar, na skúmanie pravdivosti a užitočnosti toho, čo vám zhora rozprávajú o svete? Tým skôr, že nejde iba o peniaze, ale o váš život.
To, čo nám politici, podnikatelia, médiá a experti hovoria nás má zabaviť, zmiasť a zastrašiť, aby sme bez odporu slúžili ich cieľom. My ale potrebujete pravý opak. Chceme sa dozvedať, ako najlepšie uskutočniť naše ciele. Hľadáme poznatky, ktoré nám pomôžu, postarať sa o seba a svojich blízkych.
Ako by to malo konkrétne vyzerať? Dajme tomu, že poviete: Pre mňa je dôležité, či zajtra nebude pršať, ale ešte ďaleko viac, či zajtra nezačne vojna. To sú neporovnateľné udalosti, ale pre obe platí, to isté. Politici, podnikatelia, vedci a médiá nám ich popisujú tak ako to slúži ich záujmom. A vy už viete, čo to znamená. Chcú nás ovplyvniť, aby sme verili, kúpili a volili, čo im prináša zisk. Áno. Túto vetu často opakujem a niekomu to už môže liezť na nervy. Mne zasa slúži to, ako málo ľudí túto jednoduchú a životne dôležitú závislosť chápe. A preto si to ešte raz rozvedieme.
Chybná predpoveď počasia, aj keď vám ňou „spestria“ múdri o veľkej klimatickej revolúcii, vám v živote žiadnu paseku nenarobí. Za to už obyčajný strach z vojny mnoho ľudí právom desí dňom i nocou. Takže keď informačný priemysel po svojom maľuje, ako klimatickú tak vojnovú hrozbu a my jeho tlampače vypneme, iba tým získame. A ešte niečo. Pre ľudí, ako vy a ja, je najlepšie nebrať vytrubovanie výrobcov informácií na vedomie ani vtedy, keď nám rozprávajú o tom, čo by sa nás týkať mohlo. Tým skôr, že o tom, ako to vyzerá s klímou a s ruským útokom na Ukrajinu si dokážeme nájsť a utriediť informácie sami.
Veľký tlampač teda stojí za to vypnúť aj preto, že nám elity popisujú to, čo samy zavinili. Rozprávajú nám svoju verziu báchorky o ich vzájomných konfliktoch, do ktorých nás zaťahujú, či už „len“ ako tých, ktorí to nakoniec musia zaplatiť alebo dokonca ako obete ich túžby po moci a mamone.
Takže keď odporúčam nedôveru voči tým hore, tak to robím aj z nasledujúceho dôvodu: To, že dnes možno stojíme na prahu vojny, spôsobili alebo aspoň dopustili vládnuce kruhy, a síce všetky a všade. Je logické, že nám tí samí ľudia opisujú politické a hospodárske krízy, ktoré vyvolali tak, aby sme sa v nich nevyznali a radostne na nich doplácali. A preto ich vypnite a nájdite si a posúďte sami, to čo chcete vedieť.
Ako preosievať informačné smeti
A teraz si predstavte, že ste to urobili a máte svoj vlastný názor na zajtrajšie počasie alebo akútnosť vojnovej hrozby. Ale niečo tu stále nehrá, že áno? No iste. Čo je mi to platné, že si myslím svoje o klíme, globalizácii, eure alebo vojne? Rovnako s tým nič neurobím. Či je hrozba vojny zveličená alebo reálna, tak mám na to, či k nej dôjde rovnaký vplyv ako na to, aké bude zajtra počasie na grilovanie.
Takže na našu druhú otázku, „čo je pre nás dôležité“, predbežne odpovieme takto: Nemusíme vedieť to, čím sa nás informačný priemysel skúša hypnotizovať. Jednak na to jednoducho nemáme čas a za druhé: Prečo si lámať hlavu vecami, ktoré nemôžeme ovplyvniť.
V roku 1985 napísal Neil Postman knihu s veštecky varovným názvom, „Ubavíme sa k smrti“. A dnes ľudia považujú správy za formu zábavy. Mrzí ma, keď vidím, že ľudia mojej krvnej skupiny počúvajú videá a podcasty o hroziacom zániku slobody a demokracie, a nič proti tomu neurobia. Negatívne politické správy takého kalibru predsa musia vyvolať masívnu aktivitu, ale zrejme sa aj z nich stal len konzumný tovar. Niekto jednoducho sleduje seriál „Ulica“ a niekto relácie, v ktorých sa publicisti predbiehajú v tom, akým odtieňom čiernej vykreslia úpadok slobody a demokracie. Ľudia zrejme konzumujú už aj zánik svojej slobody. Ale je najvyšší čas s touto pasivitou prestať, alebo sa naozaj „ubavíme na smrť“.
Z prvého dielu vieme, že vládnuci majú úplne iné záujmy ako zvyšok národa a vidia situáciu len tak, ako sa to hodí im. Obyčajní ľudia potrebujú pravý opak, vedieť ako sa postarať sa o seba a svojich blízkych. Informačný priemysel im v tom nepomáha, ale dusí ich myriadami slov prepletených do zbytočností, omylov, alebo klamstiev. Je ľahostajné, či od elít dostaneme chybné alebo nepravdivé informácie. Oboje je nepoužiteľné, a keď sa podľa nich riadime, tak nám to uškodí. Preto musíme rozmetať haldu informačného odpadu, aby sme našli, to čo potrebujeme.
Takže definitívna odpoveď na druhú otázku „čo je dôležité“ znie takto: Musíte vedieť oveľa menej, než vám zhora nahovárajú a vnucujú… Poznať potrebujete len to, čo je dôležité pre vás a vašich blízkych a čo zároveň môžete ovplyvniť. Nič z toho vám ale vrchnosť nepovie. Hovoria na nás, ale nie s nami, nechcú počuť naše pochybnosti a trestajú kritiku. Preto si musí každý z nás sám nájsť čriepky pravdy a zostaviť si z nich svoj vlastný, na mieru šitý obraz sveta; taký, ktorý odráža jeho záujmy a pomáha mu ich uskutočniť.
Túto myšlienku si teraz – a v III. diele ešte oveľa dôkladnejšie – preberieme. Pritom s prekvapením zistíme, akú obrovskú moc v skutočnosti máme, ale zatiaľ ju vôbec nevyužívame.
„Zlatý štandard“ pravdy
Táto esej o pravde a moci začala vetou: „Každý, kto na vás prehovorí, chce, aby ste mu niečo dali. Či z očí do očí alebo digitálne, vždy chce buď vaše peniaze, prácu, poslušnosť, uznanie, lásku alebo dokonca život.
V tomto diele hovoríme o tom, ako sa vyslobodiť z lepkavého bahna informačnej spoločnosti. A zatiaľ sme si ujasnili toto: Najprv sa musíme odrezať od informácií, ktoré na nás chrlí mainstreamové spravodajstvo. Z toho, čo potom na informačnej skládke zostane, môžeme vyloviť pár, pre nás dôležitých a použiteľných poznatkov.
Ale hlavne potrebujeme nájsť také, ktoré sú pravdivé. A tým sa dostávame k tretej a najdôležitejšej otázke. Čo je pravda?
Verte alebo nie, ale kedysi naozaj existovala dokázateľná vedecká pravda, myšlienky sa presadzovali silou argumentov a mnoho názorov bolo pre všetkých nepochybné. Nič z toho dnes už neexistuje. V ére dutých slov, smajlíkov, palcov nahor, hashtagov, skratiek, gest, farieb a vlajok už nie sú žiadne dôkazy možné, ale ani nutné. Správny názor a silný tlampač úplne postačí.
S jeho pomocou nám politici, podnikatelia, vedci a médiá vnucujú taký obraz sveta, ktorý slúži ich záujmom. Vydávajú pritom slová za činy, zakazujú a prikazujú názory a dnešná pravda môže byť už zajtra lož. Kto uverí tomuto tekutému obrazu sveta, ten im dovolí, aby kontrolovali jeho myslenie a správanie. A výsledok? Prestane byť človekom a stane sa nástrojom – len digitálnym nevoľníkom.
Keď chceme zostať slobodní, na pevnej krajine argumentov a dôkazov, tak si najskôr musíme priznať, že oslavovaná informačná spoločnosť úplne vygumovala pravdu. Poskytuje nám asi také cenné poznatky, ako posprejovaný tunel na periférii. Tam nezablúdi umelec, ako Banksy, ale len stroskotanci, ktorí chcú svetu zanechať nezmazateľnú stopu svojej bezduchosti.
Odpoveďou na otázku „čo sa deje“, ktorú elity vydávajú za pravdu je buď omyl, zbytočnosť alebo lož. Ich odpovede len mätú alebo strašia a o to viac potrebujeme pravdu. A pretože zhora pomoc nepríde, tak si musíme spoľahlivé poznatky obstarať sami. Musíme zmapovať svoj svet a pochopiť ako funguje. A verte mi, to dokáže urobiť každý z vás. Hneď uvidíte.
„Čo je nové“? Túto otázku si ľudia kladú od nepamäti, aby sa dozvedeli, ako sa postarať o seba a svojich blízkych.
Naši dávni predkovia hľadali pravdu vo vzduchoprázdne nevedomosti a našli ju ľahšie ako my. My sme na tom horšie, pretože žijeme v ére informačného pretlaku a pravdepodobné poznatky iba tušíme v obrovskej halde informačného odpadu. A kto vie, či tam vôbec nejaké sú? A ako ich spoznáme?
V Zlatých horách, kúsok od Ondřejovíc si môžete vyskúšať ryžovanie zlata. Zájdite si tam. Ale už teraz vám môžem povedať, že ryžovanie zlata je perfektné podobenstvo pre naše hľadanie pravdy. To čo sa potrebujeme dozvedieť je roztrúsené v obrovskom množstve informačnej hlušiny, ktorú odplavíme v troch krokoch.
- Najprv sa úplne odpojíme od mainstreamového spravodajstva. To je len dusivý banský zával mätenia a strachu, ktorý by z našej ryžovacej panvy urobil placku.
- Potom sa zbavíme informácií o veciach, ktoré sa nás netýkajú, ako aj o veciach, ktoré aj tak nemôžeme ovplyvniť.
- Ostane úhľadná kôpka poznatkov o tom, čo má priamy vplyv na náš život a my to môžeme zmeniť. Uvedomte si: Len túto malú kôpku vedenia naozaj bezpodmienečne potrebujeme. No a čo je teda s pravdou?
Zatiaľ vieme s istotou, od koho sa ju dozvedieť nemôžeme. To je veľmi cenné, pretože potom im nenaletíme…. A ako ďalej? Keď chcete nájsť pravdu, tak sa bavte s tými, ktorí vám sú blízki, zároveň majú svoju hlavu, odvrávajú a vzpierajú sa vrchnosti. Ale hlavne sami premýšľajte. Na to, aby ste mohli kriticky myslieť vôbec nepotrebujete vysokú školu. Poznám dosť otitulovaných a jazykovo vybavených, ktorí napriek tomu myslia ako prváčikovia a poznám predavačku z obchodu na rohu, ktorá má jasno. Kriticky myslieť znamená pozorne a nedôverčivo pozorovať a porovnávať to, čo sa deje so svojimi potrebami, záujmami a možnosťami. A znamená to aj sebakriticky posúdiť výsledok a zmeniť správanie, keď vám to nevyjde.
Aby som to povedal úplne jasne: Váš život a vaše záujmy sú meradlom všetkých vecí a váš úspech je zlatý štandard pravdy. Menej kvetnato povedané to znamená, že pravdivé sú tie poznatky, ktoré vám pomáhajú dobre sa postarať o seba a svojich blízkych.
Takže existuje iba naša vlastná pravda? Pýtate sa. Áno. Tie pravdy, ktoré ešte nedávno platili, zdevastovala informačná spoločnosť a jej vládcovia, teda politici, podnikatelia, médiá a experti. Dnešná spoločnosť je vyvrátená z pántov zdieľaných hodnôt a ten, kto v nej chce obstáť, sa nemôže na nič spoľahnúť. Preto musí hľadať svoju vlastnú pravdu, ako svoju cestu k úspechu.
Vaša pravda nie je na nobelovku, neplatí všade a pre všetkých, nie je zábavná, senzačná ani populárna. Ale napriek tomu má pre vás cenu zlata. Keď sa podľa nej riadite tak vás oslobodí, pretože prehluší pochybnú múdrosť, ktorá škodí vám a slúži len vrchnosti.
A to že má byť definícia pravdy, poviete? A kde zostala morálka, nespochybniteľné zásady a vedecké poznatky? To, čo Robejšek opisuje, nie je pravda, ale len sebastredný cynizmus. Čudujete sa, keď poviem, že s vami úplne súhlasím? Urobím to s potešením, pretože kritika egocentrizmu a cynizmu padá v prvom rade na hlavy politikov, podnikateľov, médií a expertov.
Koľkokrát už sme si počas nášho spoločného premýšľania povedali, že nás vládnuci chcú ovplyvniť tak, aby sme volili, kúpili a verili, čo nám hovoria, pretože z toho majú zisk a pre neho sú ochotní urobiť čokoľvek. Ich záujmy sú pre nich meradlom všetkých vecí a s takými ľuďmi hráte o svoj úspech a nezriedka aj o život. Obstáť proti nim môžete len vtedy, keď budete uvažovať a konať rovnako ako oni a posudzovať všetko čo sa deje iba z hľadiska vlastných záujmov.
Máte vôbec inú voľbu? Buď sa budete ďalej dusiť v informačnom smetí, veriť správam z neexistujúceho sveta a doplácať na to, alebo si nájdete svoju pravdu, podľa svojej situácie, možností a záujmov. Že potom budeme rovnako nemorálni, ako tí, ktorých kritizujem? Ale vôbec nie. Vaše správanie bude vždy morálnejšie ako správanie politikov, podnikateľov, médií a expertov. Vy na rozdiel od nich netajíte, že túžite po šťastí, ale väčšina tých hore predstiera nezištnú službu spoločnosti a oddanosť pravde.
Zhrnutie
Čo sme sa doteraz dozvedeli:
1. Proti názorovému a mocenskému bloku politikov, podnikateľov, médií a expertov, ktorí ovládajú informačný systém a tým aj celú spoločnosť, existuje veľmi účinná obrana. Ich stratégia „popleť a panuj“ funguje len tak dlho, kým počúvate informačné harašenie.
2. Keď prerušíte prúd reklamy, propagandy, omylov, vylepšených záberov a komentárov v štýle sms, získate viac než len čistú hlavu. Nevedieť je obrovská sila politicky bezmocných. Nevedieť správy vysielané vrchnosťou znamená nemať strach a môcť samostatne myslieť.
3. Politici, podnikatelia, médiá a experti vám vnucujú množstvo nepresných správ o neovplyvniteľných udalostiach z miest ďaleko za obzorom vašich záujmov.
4. Nemá žiadny zmysel dozvedať sa o tom, čo je odo mňa priestorovo a záujmovo ďaleko, ale ani o tom, čo je mi síce bližšie, ale nemôžem to ovplyvniť. Nie je práve veľmi múdre trápiť sa s tým, čo nezmením.
5. Ľudia môžu slobodnejšie konať a spokojnejšie žiť s oveľa menším množstvom informácií než nám nahovárajú ich výrobcovia. Skutočne vedieť potrebujeme iba to, čo má dve vlastnosti: Týka sa to nás a našich blízkych a my máme šancu to využiť alebo zmeniť. Preto veľkým oblúkom obíďte informačnú skládku a venujte sa výlučne tomu, čo je pre vás dôležité a čo môžete ovplyvniť.
6. Takže potrebujeme vedieť oveľa menej, než nám zhora presujú do hlavy. A to, čo skutočne vedieť musíme, dokážeme sami rozpoznať a rozobrať presnejšie a pravdivejšie ako veľký tlampač.
7. Trpkou iróniou je, že oslavovaná informačná spoločnosť úplne vygumovala pravdu. „Vedenie“, ktoré nám ponúka je pre hľadanie pravdy nielen úplne nepoužiteľné, ale stojí v ceste k jej poznaniu.
8. Preto si musí každý z nás nájsť čriepky vedenia a zostaviť si z nich svoj vlastný „na mieru šitý“ obraz sveta; taký, ktorý zodpovedá jeho situácii a záujmom a pomáha v tom, ho uskutočniť.
9. Váš život a vaše záujmy sú meradlom všetkých vecí a váš úspech je zlatý štandard pravdy.
Zanechajte nám komentár