Lucifer príde ako veľký, múdry, inteligentný humanista a liberál – Max Kašparů: 1. diel

26. januára 2023

Lucifer príde ako veľký, múdry, inteligentný humanista a liberál – a na melódiu ako krysár za sebou potiahne veľa ľudí dole do močiarov

„Dnes je opäť podobná mentalita, ako za socializmu, kam sme sa svojim spôsobom vrátili. Proste musíte byť korektní, a keď nie ste, tak sa automaticky odpisujete. Keď ste v socializme neschvaľovali to, čo sa dialo, a neodsudzovali to, čo sa malo odsudzovať, tak ste sa prakticky vylúčili z takzvanej socialistickej spoločnosti. Možno je to spôsobené tým, že naša doba kríva, a preto sa vraciame tam, kde už sme boli. Naše názory krívajú, a teda aj postoje k pravde a demokracii, a vôbec ku všetkému, čo dáva spoločnosti chuť, môže krívať. Preto sa vraciame tam, kde sme už raz boli, ale inou cestou, v inej podobe, ale do rovnakého miesta. To je jedným z dôvodov, prečo sa opäť vraciame do situácie, kde sme zase nálepkovaní.“ Musela som tieto slová opäť zopakovať, zazneli z úst môjho dnešného hosťa profesora Maximiliána Kašparů, a to skoro pred piatimi rokmi. Na začiatku februára roku 2018. A tak trochu na tento rozhovor nadviažeme. Mojím hosťom je profesor Maximilián Kašparů, psychiater, detský psychiater, ktorý pôsobí ako súdny znalec v tomto odbore, gréckokatolícky kňaz, držiteľ najväčšieho počtu akademických titulov a autor desiatok kníh.

Martina: Maxi, menil by si niečo na svojich slovách, ktoré som ti teraz pripomenula? Menil by si niečo na úvahe, ktorú si v roku 2018 vyslovil, že žijeme v podobnej atmosfére, ako za socializmu?

Max Kašparů: Nemenil, a čas mi potvrdil, že som sa veľmi nemýlil. Možno by som to ešte mohol rozviesť o niektoré detaily, ktoré by to potvrdzovali. Ono nálepkovanie už teraz prichádza zo všetkých strán, nielen z jednej, ako to bolo za socializmu. Dnes už nás nálepkuje kadektoré ministerstvo, kadektorý filozof, kadektorý politik, jednoducho všetko ukazuje na to, že ak nejdeme od víťazstva k víťazstvu, a od úspechu k úspechu míľovými krokmi vpred, tak ako by sme nemohli v tejto spoločnosti žiť ako rovnocenný čas. Vždy, keď prednášam, tak ma ľudia predstavujú tak, ako si ma predstavila ty, a ja vždy hovorím, že ten najcennejší titul, ktorý mám, a to by som doplnil, je „neprispôsobivý občan“. Ja sa za to nehanbím, chválim sa tým, dokonca to mám na vizitke. Ja sa neprispôsobím tomu, aby bolo na Hlavnej stanici päťdesiat záchodov. Neprispôsobím sa tomu, aby sa deti, ktoré si v prvej triede nevedia zaviazať šnúrky na topánkach a nevedia jesť príborom, učili sexuálnu výchovu. Ja sa neprispôsobím tomu, aby som v ordinácii písal namiesto otec, matka, rodič číslo jedna, rodič číslo dva s tým, že ak s tým nesúhlasím, tak nemám čo robiť v zjednotenej Európe.

Martina: Ty hovoríš, že sa neprispôsobíš. Niektorí ľudia sa prispôsobiť chcú, pretože sa tým človeku uľaví – zaradenie do davu poskytne pocit skupiny, armády, a tým pádom bezpečia. Ale keď sa prispôsobiť nechcete, znamená to, že ste biedny podozrivý. Povedz mi, spôsobuje toto psychické problémy, keď síce všetci vyzeráme, že sme v pohode, ale niekde v zákutí prehĺtame lieky na nervy, na spanie, na upokojenie?

Max Kašparů:  V jednom českom filme hovorí herec: „Jablko môže na povrchu vyzerať dobre, ale skúsený sadár spozná, že je vo vnútri červ.“ A to je ono. Ja by som vychádzal zo štatistiky – aj keď, myslím, že to bol JB Shaw, kto hovoril: „Poznám malú lož, veľkú lož, a štatistiky.“ Keď som pred rokmi začínal robiť psychiatriu, tak som mal jedného nového detského pacienta raz za dva mesiace. Dnes sú to dvaja denne. To je hrozný nárast.

Martina: Hovoríme o deťoch?

Max Kašparů: Teraz hovoríme o deťoch, k dospelým prídem. Deti sú frustrované, nešťastné, režú sa, utekajú z domova, a bohužiaľ pozorujem, že medzi nimi rastie agresivita. To predtým nebolo. Chalani hnevali, ale dnes je už táto agresivita, vrátane šikanovania, v takej miere, že deti už odmietajú chodiť do školy, a mnoho škôl to nerieši. Sám som bol svedkom toho, že som odporučil jedno dieťa zo školy, kde sa šikanovalo, druhým a mal som čo robiť s pani riaditeľkou, že hádžem špinu na jej školu. A tomu dieťaťu sa uľavilo. Čiže, niektoré veci sa nechcú riešiť. To je u detí.

A teraz poďme k dospelým. My sme si tu dvadsať rokov žili bez problémov, žilo sa nám dobre, všetko bolo v predaji, mohli sme jazdiť, kam sme chceli, a mali sme na to. A zrazu došlo veľmi rýchlo k zmene, a z obdobia, keď nebola kríza, zrazu kríz prišlo päť: covidová, ekonomická, ekologická, migračná, energetická. Je ich päť. A tie tu teraz všetky máme, a všetky na nás doliehajú. A ak nie osobne, napríklad v oblasti financií, tak to na nás dolieha z médií, keď médiá útočia na človeka zo všetkých strán, a všetky majú pravdu, pretože to vidia dobre, a učia nás, ako to máme vidieť. Nie, ako to vidíme, ale ako to máme vidieť. A to je ďalší symptóm socializmu, pretože oni nám tiež vtedy hovorili, kto je zapredanec amerického imperializmu a západonemeckého revanšizmu a vatikánskeho klerikalizmu. To boli samé „-izmy“.

Martina: Teraz som práve počula od jedného vysokého štátneho úradníka hovoriť o občanoch, ktorí nevidia situáciu tak správne ako on, tak že sú to stroskotanci a zapredanci. A to som si myslela, že si naozaj robí srandu. Nerobí.

Max Kašparů:  Nerobil. Predtým sa týmto ľuďom hovorilo stroskotanci a samozvanci.

Martina: Áno.

Max Kašparů: To boli chartisti, pretože tí to videli inak a videli to zle, a boli to zapredanci týchto -izmov vo svete. My sme na tom dnes podobne. Ak ja poviem svoj názor, ktorý nie je oficiálny, tak už nie som pokojný, lebo neviem, kto to na mňa praskne. Predsa bola nejaká vyhláška, alebo čo to bolo, myslím, že „praskni svojho suseda“. Už si to nepamätám. Bolo to niečo také.

Martina: Myslíš nedávno.

Max Kašparů:  Nedávno.

Dnes sa nehľadá pravda, ale názory. Pokiaľ mám názor X, a druhý Y, tak je nepriateľ. Ak má rovnaký názor, je priateľ a potvrdzuje môj názor, a už je z toho všeobecná pravda.

Martina: Áno, to bola vládna iniciatíva, ktorú neskôr zo svojho webu stiahli. A bolo to v takomto duchu: „Možno že sa ti nepáči nahlásiť svojho suseda, ale…“. V tomto duchu sa to nieslo. Jednoducho musíš urobiť správnu vec.

Max Kašparů: Mne to pripomína ruského pioniera, ktorý udal svojich rodičov, ktorí sa kvôli tomu dostali na popravisko.

Martina: Pavlík Morozov.

Max Kašparů:  Pavlík Morozov.

Martina: Ono to tak s tým Pavlíkom Morozovom nebolo, táto legenda vlastne len poslúžila. Ale dôležité je, že vtedajšia vládnuca nomenklatúra v Rusku si potrebovala takého hrdinu vytvoriť, či už to bola pravda, alebo nebola. My už takých hrdinov tu máme tiež. Ale poďme sa vrátiť k tomu, že hovoríš, že atmosféra je taká, akú si ju pamätáš z čias komunizmu. Povedal by si teda, nech ti niečo nevkladám do úst, že to je rovnaké, horšie, iné? Aká je atmosféra v spoločnosti teraz, keď to porovnáš so svojimi spomienkami starými napríklad štyridsať rokov?

Max Kašparů:  Iné je to v dvoch aspektoch. Prvý aspekt je, že sme vtedy za socializmu vedeli, kto je nepriateľ. Tam to bolo jednoznačné, jednoducho kto má stranícku legitimáciu, kto má nejakú funkciu, na ktorú sa vyšplhal, tak sme to vedeli. Dnes to nevieme. Nevieme, kto je nepriateľ, pretože nepriatelia sú všetci, ale priatelia sú tiež všetci. A kto priateľ je, a kto priateľ nie je, od toho tu musíme mať nejakého straníckeho ideológa, ktorý nám to vysvetlí, pretože my to nechápeme. Ale, ako si hovorila, štátny úradník tomu rozumie. A on je tu od toho ten stranícky ideológ. Ja som zažil straníckeho ideológa u nás na okrese, ktorý mi nedovolil robiť druhú atestáciu, a vysvetľoval mi to presne týmto spôsobom. Po druhé je to otázka farby – je to to isté, ale je to zabalené v inej farbe. Vtedy to bolo zabalené vo farbe červenej, a dnes sa tie farby striedajú, každý má svoju farbu, a kto nectí túto farbu – asi ako u futbalových klubov – tak hurá na neho, pretože Slavia je červenobiela, Sparta červená, takže to je nepriateľ už podľa farby. Takže v týchto dvoch veciach je to rovnaké, len sa to inak volá.

Martina: Keď by sme si vzali základné symptómy totality, a tým pádom minulého režimu, neoddeliteľné sprievodné javy, tak ktoré z nich sa teraz opakujú? Bavme sa napríklad o slobode. Je obmedzovaná sloboda?

Max Kašparů:  Nie je napríklad obmedzovaná sloboda cestovania, nie je obmedzovaná sloboda nákupu, môžem si kúpiť, čo chcem, ak na to mám. Ale je obmedzovaná pomaly tým, a to je to Overtonovo okno, to je tá salámová metóda pomalého ukrajovania, že nás Veľký brat sleduje napríklad v tom, že sa uvažuje, že budú zrušené peniaze ako také, a všetko sa bude kupovať cez kartu, a tým pádom sa Veľký brat dozvie, čo som si kúpil, kde som to kúpil, a za koľko, a súčasne bude mať prehľad o mojich financiách.

Martina: Kde nakupuješ, tým pádom, kde sa pohybuješ, či nerobíš podozrivé nákupy, čo sa z tvojich nákupov dá usúdiť o tebe, či napríklad nepiješ príliš, alebo či nemáš milenku, či ďalšiu rodinu, a podobne. To všetko sa dá.

Max Kašparů:  To všetko sa dá, a to je ten eštebák. Čiže predtým sa mu hovorilo eštebák, ja mu dnes hovorím Veľký brat.

Martina: Čo cenzúra?

Max Kašparů: K cenzúre sme vedení v zmysle prvého stupňa, a prvý stupeň cenzúry je autocenzúra. Ja sám sa musím rozhodnúť, pred kým čo poviem, pretože doba je natoľko vyhrotená, že nám tu, už som u detí, ale je to aj u dospelých, rastie agresivita, nespokojnosť. A táto nespokojnosť je spôsobená neschopnosťou hľadať pravdu. Ono je to veľmi zložité, hľadať pravdu, je to náročné, trvá to strašne dlho, je to namáhavé – preto nehľadáme pravdu, ale hľadáme názor. A ak ja mám názor X, a ty budeš mať názor Y, tak je medzi nami priekopa. Keď však ty budeš mať rovnaký názor ako ja, tak potvrdíš moju pravdu, pretože už sme dvaja s rovnakým názorom – čiže, ja mám pravdu, ty máš tiež pravdu, čiže je to pravda všeobecná, a kto má iný názor, tak je náš nepriateľ. Viete, to je to, čo sa hovorievalo v osemdesiatom deviatom: Nesúhlasím s tvojimi názormi, ale urobím všetko pre to, aby si ich mohol vysloviť.

Martina: Povedal Voltaire.

Max Kašparů:  A to už tu nie je. Áno, nesúhlasím s tvojimi názormi, ale akonáhle ich vyslovíš, tak si môj nepriateľ.

Dnes už idú všetci proti všetkým. Názory a komplikácie rozdeľujú už aj rodiny, zatiaľ čo predtým vonkajšie protivenstvá rodiny stmeľovali.

Martina: To ale znamená, že to nie je len autocenzúra, ale aj cenzúra.

Max Kašparů:  A potom je cenzúra, pretože ja si najprv musím scenzurovať to, čo poviem, a potom ma scenzuruje ten, ktorý je tu od toho, lebo je majiteľom pravdy, a som iba majiteľ názoru.

Martina: Povedal si, že nehľadáme pravdu, hľadáme názor, a tým pádom hľadáme človeka, ktorý má totožný, a potvrdí nám náš názor, a ten, kto tak neurobí, nie je náš kamarát. Znamená to, že ďalším podobným javom je, nebudeme tomu hovoriť triedna nenávisť, akási medziskupinová, medzigeneračná, medziodborová, neviem, ako to vlastne správne nazvať. Vtedy to bola triedna nenávisť, robotnícky ľud proti všetkému.

Max Kašparů:  Áno. Dnes to je všetci proti všetkým.

Martina: To už je Jirásek.

Max Kašparů: To už je Jirásek. To už je horšie, keď všetci idú proti všetkým. A už je to v rodinách. Už som si u mnohých rodín všimol, že sa nezhodnú v názoroch ani manželia. Predtým to bolo tak, že rodiny vedeli, že musia držať názorovo pohromade, aby odolali socialistickému tlaku, bolo to všetci za jedného, ​​jeden za všetkých. Politická situácia vtedy rodiny dokonca tmelila, pretože vedeli: Musíme držať pri sebe, pretože je tu nebezpečný boľševik. Dnes už má manželka úplne odlišný názor ako manžel. Poznám dve také rodiny, kde sa hádajú, či má pravdu ten, alebo tamten – a ja si hovorím: Ľudia, prečo to robíte, veď je život je taký krátky, a vy namiesto toho, aby ste sa objali a hovorili, kašleme na tieto rozdiely, majme sa radi, tak akonáhle sa stretneme, hneď sa hádame. Ja som pri jednej takej hádke bol, a hovoril som im: „Prosím vás, prečo to robíte, veď vy tu zamorujete okolie, vy tu z jednej strany bojujete za čistý vzduch, podporujete Grétu, a na druhej strane zamorujete jedmi to, ako sa hádate, kričíte na seba, nemáte sa radi. To je ekológia rodiny?“

Martina: Ekológia rodiny a ducha. Ale on by ten iný názor nevadil, keby podnecoval k diskusii, k hľadaniu, k cizelovaniu názoru.

Max Kašparů:  Ale prečo by som hľadal, keď už som našiel?

Martina: Už teraz potrebujem iba nájsť toho, ktorý má rovnaký názor, a tým má môj názor dvakrát takú veľkú váhu. Dobre, a teraz zásadná vec, ktorá určuje každý totalitný režim, alebo nedemokratický režim, a to je vládna jedného, ​​alebo vláda jednej strany. To tu zatiaľ ale nemáme.

Max Kašparů: Nemáme tu vládu jednej strany, máme tu vládu piatich strán, čo je dosť výnimočné nielen u nás v republike, v každom prípade od roku 1918. Ale je to pomerne výnimočné, snáď aj v Európe, aby bolo päť strán. Zaujímavé je, že každá strana, než vstúpila do tohto spolku, mala svoju víziu, svoj volebný, stranícky program, a teraz sa dali dohromady a majú všetci jeden. A ak je tam nejaký rozdiel, tak sú nepatrné, a ukazujú, aká je táto vláda plastická a mnohofarebná, a ako všetci hľadajú spoločne, a aj keď majú rôzne štartovacie dráhy, tak majú spoločný cieľ. A to je zase socializmus, keď všetci z Národného frontu, ľudovci, socialisti, komunisti, holubári, kaktusári, každý vychádza z iných pozícií, štartovacích dráh, ale všetkým nám išlo o socializmus. Myslím, že tento zlepenec piatich strán je niečo podobné s Národným frontom. Každý ideme odinakiaľ,

Normy sa dajú meniť podľa potreby, aj politické. Ale ľudská prirodzenosť sa zmeniť nedá.

Martina: Nie je to niekedy skôr tak, že nevládnu strany, či už päťkoalícia, alebo iné, ale že vládnu aktivisti všetkých strán, ktorí sa spojili? Aktivisti všetkých strán spojte sa?

Max Kašparů:  Áno. Aktivisti, to je zaujímavá skupina. Oni sa vydávajú buď za novinárov, alebo za politológov, ale prakticky majú snahu mať určitý vplyv. Ja by som tu nehovoril o moci, pretože o tom, kto bude pri moci, rozhodujú voľby, ale o tom, kto bude mať v tejto spoločnosti vplyv, rozhodujú aktivisti, a tí prinášajú do hláv ľudu to, čo chcú, aby v ich hlavách bolo. Pokiaľ máme ľudský mozog, tak ten človek je náš. Ak budeme mať ľudskú nohu, nemáme celého človeka, ale pokiaľ máme ľudský mozog, tak ten človek je jednoducho náš, my sme si ho dokázali spracovať.

Teraz som si spomenul na jednu historku, ktorú som čítal u spisovateľa Antony de Mella, ktorý hovorí o tom, ako šiel muž so svojím priateľom diablikom krajinou, a na obzore videli nejakého človeka, ktorý sa zastavil, pozrel sa k zemi, ohol sa, čosi zobral, prezrel to, a strčil do vrecka. A ten muž hovorí diablikovi: „Ja nevidím tak ďaleko, čo to našiel?“ A diablik hovorí: „Ja to vidím dobre. Našiel taký maličký kúsok pravdy a strčil si ju do vrecka.“ A muž hovoril: „Kúsok pravdy? To mu snáď necháš?“ A on hovorí: „S radosťou, on má totiž dojem, že našiel celú. A preto už ďalej hľadať nebude.“ A to sme u množstva ľudí v tejto dobe: Ja som našiel malý kúsok pravdy, a ten je môj, a ja už ďalej hľadať nebudem. Prečo? Veď ja som už našiel to málo. A to je to, že súhlasím s tým málom, ktoré mám. Pomaly budeme súhlasiť aj s priestorom, ktorý nám bude daný názorovo,

Martina: Zvykneš si.

Max Kašparů:  Áno, zvykneš si. To je aj heslo.

Martina: Povedz mi, aby som nebola podozrievaná z toho, že vidím čierne, čo je dnes ešte stále iné, než za komunizmu? Čo si táto doba zachovala slobodného, ​​čerstvého, zdravého?

Max Kašparů:  Ako som už hovoril, sloboda. Sloboda cestovania, sloboda nakupovania, sloboda rozhodovania. Môžem sa rozhodnúť, či pôjdem tam alebo tam. Ale za socializmu to bolo tiež, aj tam bola sloboda. Ja som sa mohol rozhodnúť, či pôjdem k voľbám v piatok alebo v sobotu. Čiže bola tam voľba. Čiže máme slovo „rozhodovanie“, máme slobodu, aký televízny program budeme sledovať, máme mnoho možností, cez sto televíznych staníc, čiže si môžeme nacvakať, čo budeme počúvať. Toto tu ešte stále máme. Aby sa nestalo, a ja nechcem byť zlý prorok, že sa niektoré televízne a rozhlasové stanice stanú Hlasom Ameriky a Slobodnou Európou. A tie by sa púšťať nemali.

Martina: To, čo si vymenoval, sú skutočne zásadné rozhodovacie právomoci. Maxmilián, keď čítam maily, whatsappové správy, na messengeri správy našich poslucháčov, alebo pod našimi rozhovormi na webe, na YouTube, tak tam veľmi často je obrat: „Ďakujeme, že s vašimi hosťami nadobúdame dojem, že sme normálni, pretože inak už začíname mať pocit, že sme úplne sami a že nie sme normálni, a že len my vidíme situáciu okolo nás inak, než všetci ostatní.“ Je to stav, ktorý máš niekedy tiež?

Max Kašparů:  Mám. A svojich priateľov, nemám ich veľa, kamarátov mám veľa, ale priateľov máme vždy menej ako kamarátov, sa pýtam, či moje názory, ktoré mám, sú naozaj normálne a prirodzené – mám viac rád slovo „prirodzené“, než normálne, a to z jedného dôvodu, že norma sa dá meniť, ale prirodzenosť sa meniť nedá.

Martina: Je dobre, že to vidíš?

Max Kašparů:  Veľká sestra :o), ak výfukový motor má normu, koľko tam musí byť olova, tak keď sa nám to hodí, túto normu zmeníme. Ale prirodzenosť sa zmeniť nedá. Nemôžem dať vtáka do akvária a rybičku do hniezda na strom, pretože obaja zahynú, pretože sa dostanú do neprirodzeného prostredia. Čiže prirodzenosť je mi bližšia ako norma.

Lucifer príde. A príde ako veľký, múdry, inteligentný humanista a liberál, ktorý bude hovoriť, ako má rád ľudí a národ, a na túto melódiu hranú na píšťalku ako krysár, za sebou potiahne veľa ľudí do močiara.

Martina: A veľmi často v týchto správach, mailoch, zaznievajú slovné spojenie ako: „Dusivá atmosféra v spoločnosti, nenávisť a zloba, ideológia a fanatizmus.“ – nebudem čítať celé listy, ale sú to veľmi časté zmienky, keď ľudia vyjadrujú svoje pocity, obavy, úzkosť. Povedz mi, z čoho podľa teba, ako psychiatra, ale aj kňaza, toto napätie v spoločnosti najčastejšie pramení?

Max Kašparů: Ľudia, my všetci sme stratili vertikálu, a po všetkých stránkach žijeme horizontálnym spôsobom, a to je materializmus. Nemáme vertikálu, ktorá by ukazovala niečo, čo presahuje materiálne, a to je jedna velikánska chyba. A je to spôsobené tým, že sme stratili nádej. Hovorí sa, že umiera posledná. Spomínam na adventný veniec, kedy posledná nádej musí horieť, aby zapálila ostatných. Čiže musíme mať nádej.

A kto nám nádej dáva? Tak to sú všetci tí, ktorí nám hovoria pravdu – tí nám súčasne dávajú nádej. Ale to je pravda v úvodzovkách. My potom po určitej dobe zistíme, že aj toto boli bludičky, pretože svetlonos je pozitívny, pokiaľ svieti na cestu. Ale ak je to bludička, ktorá je tiež svetlonosom, ale vedie do močiarov, tak to sme v súčasnej spoločnosti. Týchto bludičiek je veľa.

Martina: A nie je náhodou svetlonos inak vysloviteľný ako Lucifer?

Max Kašparů:  Áno, je to Lucifer. A bolo už niekoľko proroctiev, ja im neverím, pretože som kritický zdravý skeptik, že Lucifer skutočne príde, a príde ako veľký a múdry humanista.

Martina: A liberál.

Max Kašparů:  A liberál. Iste, keď je to humanista, tak je to liberál. Že? A bude inteligentný, bude robiť dobrý dojem, bude sľubovať iba to pozitívne, bude ukazovať, ako má rád národ, alebo samotného človeka, a na túto melódiu, ktorú hrá na píšťalku ako krysár, za sebou potiahne veľa ľudí. Ale potiahne ich ako tá bludička do tých močiarov.

Martina: Maxmilián, ako rozoznať, či to svetlo, ktoré som videla a za ktorým kráčam, je bludička, Lucifer, alebo či je to svetlo pravdy? Čo sú ukazovatele, ktoré mi pomôžu sa na tejto ceste zorientovať?

Max Kašparů:  Tak v prvom rade, to sa nedá spoznať na prvý pohľad. Rada, že bude takto vysoký, bude hovoriť týmto jazykom a tak ďalej, tak to sa nedá. My sa musíme zastaviť pri tom, z akých pozícií to oznamuje, ak to hovorí z pozície aktivistu, z pozície provokatéra, to je dnes veľmi časté, sú provokatéri, ktorí sa snažia vyvolať nejaký konflikt – alebo či to hovorí z pozície záchrancu. Čiže, nedajme na to, ako ten človek vyzerá, čo hovorí, ale odkiaľ prichádza. Ale to sa zdá ešte ťažšie – aké je podhubie, zázemie, v ktorom má zapustené korene a z ktorých je financovaný. Tu hovorím o financiách, kto za tým stojí. Zase, za socializmu sa hovorilo: Súdruhovia, premýšľajte, kto za tým stojí a komu to slúži. A sme znova pri socializme.

Martina: Komu tým prospejete?

Max Kašparů:  Komu tým prospejeme.

Martina: Maxmilián, hovoril si veľmi dôležitú vec o tom, prečo hustne atmosféra v spoločnosti, a povedal si, že preto, že sa stráca nádej. Keď ma vyhodia z práce, strácam prácu, je to nepríjemné. Keď sa mi rozpadne manželstvo, prichádzam o niečo, čomu som verila, je to smutné, boľavé. Keď sa mi nevydarí dieťa, je to boľavé. Keď ma opustia priatelia, je to boľavé. Keď mi vyhorí dom, je to strata. Keď vypukne vojna, je to dramatické. Keď sa hádajú ľudia v mojom okolí, je to smutné. To všetko sú samozrejme symptómy, ktoré môžu stretnúť každého z nás. Ale ako sa naozaj stráca nádej? Pretože to všetko, čo som vymenovala, sú straty. Veľké straty. Ale nie strata nádeje. Stratiť nádej je niečo viac?

Max Kašparů:  Stratu nádeje by som prirovnal k cintorínu. Už sme pochovali vieru, a viera je zdrojom nádeje. Nádej sa nerodí z ničoho, nádej sa rodí z viery. Verím, že bude liať. Verím, že nájdem novú prácu, verím, že sa môj chorý manžel uzdraví. Verím. Čiže my sme na cintoríne zakopali vieru, a tým pádom sme si vzali možnosť rozšíriť nádej.

Druhý hrob, ktorý by som videl hneď vedľa, je hrob lásky. Aj lásku už sme pomaly pochovali, a ak nie úplne, tak jej kopeme hrob. Je veľmi málo lásky medzi ľuďmi. A potom nám tu zostáva okrem viery a lásky tretia božská cnosť, a to je nádej, a ja stále verím tomu, že nikto nevykope taký veľký hrob, aby tam nádej pochoval. Malé hroby pre vieru a lásku áno, ale pre nádej nie. Ale problém je bohužiaľ v tom, že sme stratili vieru, a to je tá vertikála. Pokiaľ verím, mám šancu, to by nám o tom tu mohol rozprávať najviac a najlepšie Frankl, to bolo vlastne jeho logo, kedy v koncentračnom tábore všetko prežil iba preto, že videl nejaký zmysel toho všetkého, že to všetko má zmysel. On sa snažil z utrpenia vytĺcť kapitál potrebný pre budúcnosť. A to je ono. My nevieme vyťažiť z krízy kapitál pre budúcnosť, preto tiež nemáme nádej. Okrem viery nám chýba aj toto.

Nenávisť je niečo iné, než spravodlivý hnev

Martina: Keď si spomenul Frankla, tak on dokázal uviesť do života a uskutočniť ešte jednu vec, že ​​si zakázal nenávisť. Či to nie je pravda?

Max Kašparů:  Áno, a to je tiež vertikála.

Martina: Videl zmysel, živil nádej, a zakázal si nenávidieť. Zakázal si. Ak môžem hovoriť za seba, tak za svoj novinársky život som zažila, že so mnou ľudia súhlasili, alebo nesúhlasili, že som im bola sympatická, alebo nesympatická, že si o mne mysleli, že som hus, alebo že som celkom podarená, ale ja som nikdy necítila to, čo cítim teraz, že keď so mnou niekto nesúhlasí, tak ma nenávidí. A toto je pre mňa nové. A musím povedať, že sa s týmto, myslím, stretáva oveľa viac ľudí. Povedz mi, čo je teraz živnou pôdou nenávisti? Čo jej tak svedčí k životu a rozmnožuje ju, ako keby bola v skleníku, alebo vo fóliovníku?

Max Kašparů: To má aj svoju matku, ktorá sa volá „pýcha“: Som pyšný na to, čo viem. Ja som pyšný na to, čo som spoznal, na svoje názory. A vy všetci ste hlupáci, a jedine ja som inteligentný. Ja som majiteľ pravdy. To je pýcha. Pýcha. Ešte keď v týchto krajinách, česko-moravsko-sliezskych, žili kresťania, tak mali sedem hlavných hriechov, a ten najväčší, ktorý opisovali, bola pýcha. Pýcha ako najhorší hriech, ktorý k tomuto všetkému vedie. Keby ľudia boli skromní a pokorní a povedali si: „Hej, ona tá Martina má iný názor, to asi vidí z iného uhla, z iných skúseností, vidí to z pohľadu ženy, z pohľadu človeka, ktorý už sa stretol s mnohými ľuďmi, a počul mnoho názorov…“, tak taký človek je skromný, a hľadá pre teba ospravedlnenie. Kde, keď je človek pyšný, tak pre teba nehľadá ospravedlnenie, a okamžite po tebe strieľa nejakú nálepku. A to je. Je to pýcha.

Martina: Možno si o sebe teraz môžeme myslieť, ty, ja, poslucháči, že nás sa nenávisť netýka, pretože sa snažíme chápať, rozkrývať, hľadať, pátrať sa, sypať si popol na hlavu. Ale aká je istota, že nie som postihnutá nenávisťou? Pretože si môžeme byť istí, že najväčší šíritelia nenávisti, zášti, zloby, sú presvedčení, že to nerobia. Málokto by v sebe vedome živil nenávisť. Ako spoznať, že už som v tom tiež?

Max Kašparů:  Áno. Psychiatria má jeden pojem, ktorý sa volá anosognosia, čiže pocit bezchorobnosti. Ľudia, ktorí trpia najťažšou psychiatrickou poruchou, si nie sú vedomí, že sú chorí, sú zatvorení v ústave, musia jesť lieky vrchom-spodom, robí sa pre nich všetko možné pozitívne, aby sa z toho dostali, a oni vám stále budú tvrdiť: „Veď ja som úplne zdravý. Ja som v liečebnom zariadení neprávom.“ To je duševná anosognózia.

Ale ona existuje aj „duchovná anosognózia“, a to je to, čo vyvoláva práve pýcha. V tom prvom prípade je to schizofrénia, v druhom prípade je to pýcha. A pýcha nie je záležitosťou psycha, pýcha je záležitosťou spirito. Čiže my sme opustili spiritualitu (duchovnosť), spovrchneli sme, stali som sa príliš materialistickými. Kupujeme domy, ale nekupujeme domovy, kupujeme postele, ale nekupujeme pokojný spánok s dobrým svedomím. Kupujeme knižnicu, ale nekupujeme múdrosť, ktorá je v knižkách umiestnená. Spovrchneli sme. A ak dám dohromady pýchu a povrchnosť, a z toho plynúcu anosognoziu, tak potom sa nemôžem čudovať druhému človeku, že je z neho dokonca fanatik. Pretože napríklad komunisti, ktorí posielali ľudí do kriminálu a na popravisko, boli presvedčení, že budujú novú, spravodlivú spoločnosť, ale stavali ju na ťažkej nespravodlivosti. A to bola politická schizofrénia.

Martina: Som rada, že si spomenul fanatizmus, pretože tomu sa chcem tiež venovať hneď po tom, čo odbavíme nenávisť. Ale, Maxmilián, keď bolo po revolúcii, bol to rok 90, tak sa robili najrôznejšie medailóniky, dokumenty ľudí, ktorí si to za minulého režimu tvrdo odniesli. A ja si spomínam na výpoveď, už si nespomeniem presne, kto to bol, bola to žena, na ktorej sa režim škaredo podpísal, a ona vtedy hovorila, že to, čo jej dávalo silu, to, čo ju hnalo dopredu, to, čo jej dávalo schopnosť to vydržať a prežiť, bola nenávisť. A táto nenávisť bola taká silná, že jej umožnila dostať sa až do toho roku 89, a zažiť slobodu. A tá pani bola veľmi sympatická. A tak sa chcem opýtať, či existuje niečo ako spravodlivá, prospešná nenávisť, alebo či môže byť aj nenávisť hnacím motorom k dobrému? Alebo nie?

Max Kašparů:  Áno, už v Biblii, v Starom zákone, sa píše o spravodlivom hneve. Hnev je negatívny, ale ak ten hnev je spravodlivý, ako to nazvala tá pani, tak to nie je nenávisť, ale povedal by som, že to bol spravodlivý hnev, ktorý bol motorom, ktorý ju viedol. Hnev, a spravodlivý hnev, to je obrovský rozdiel, pretože hnev, keď sa človek hnevá, škodí ako tomu druhému, tak človek škodí sebe. Ale ak sme v našom hneve spravodliví, tak sa držíme starej zásady, ktorá bola platná už v starom Ríme: Tvrdo vo veci, ale jemne v spôsoboch. A to sa mi strašne páči, buď zásadový vo veci, boľševikovi nesmieš podľahnúť, to buď zásadový, ale správaj sa slušne a tak, aby tým okolie netrpelo. Čiže, v tejto rímskej rade by som videl radu aj pre našu súčasnosť: Buďme zásadoví vo veciach, ale buďme v hneve spravodlivými ľuďmi, to nám nesmie utiecť.

VŠETKY PRÍSPEVKY S MAXIMILIÁN GAŠPAROV

Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN: SK80 7500 0000 0040 1415 4359

Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

Spravodajstvo

Mobilizácia - HOAX alebo realita?

Mobilizácia. Hoax alebo realita? Vyhlasujem akciu: Katarína Boková vyzýva na sociálnej sieti Facebook všetkých, ktorým záleží na svojich synoch, bratoch, manželoch, ...

Nasledujúci článok

Spravodajstvo

„Veľký potravinový reset“: Kto stojí za plánom prebudovania globálnej ponuky potravín?

Autor: Suzanne Burdick, Ph.D. Novinár James Corbett identifikuje obsadenie postáv, ktoré riadia Great Food Reset, plán na prerobenie globálnych dodávok potravín ...
FILOZOFIA BYTIASpravodajstvo

Mojmír Mišun: Veľká Tartária | Nedávne apokalypsy | Velikáni medzi nami | Klenoty života

S bádateľom Mojmírom Mišunom otvárame tému Veľká Tartária. „Kto nájde svoje korene, nájde sám seba“ Bola Veľká Tartária kolískou duchovnej ...
FILOZOFIA BYTIA

Kryštály, kryštálová mriežka Zeme, kryštálová sieť Čiech a Moravy - Hana Sar Blochová

Hana Sar Blochová: Kryštály, kryštálová mriežka Zeme, kryštálová sieť Čiech a Moravy v rozhovore na TV Klenoty života 💜 Kryštály ...
FILOZOFIA BYTIA

Duchovní majstri, predkovia a rozvoj vedomia - Hana Sar Blochová

Hana Sar Blochová nás zoznamuje s duchovnými majstrami a predkami z dynastie Modrého lúča, ktorí dbajú na rozvoj vedomia ľudstva. ...
FILOZOFIA BYTIASpravodajstvo

Hana Sar Blochová: Svätý Grál a najstaršia história grálskych rodov na Zemi 

Hana Sar Blochová hovorí o Svätom Grále a jeho hlavnom prínose pre Zem Opisuje najstaršiu históriu grálskych rodov na Zemi ...
FILOZOFIA BYTIA

ČO NÁS ČAKÁ ĎALEJ? - Soňa Peková

Soňa Peková a Tomáš Lukavec v pokračovaní rozhovoru na tému „vo svetle pravdy“ – pozvánka do novej dimenzie Všetko naokolo ...
FILOZOFIA BYTIA

Rozhovor nielen o náboženstve - Anna Hogenová

Rozhovor nielen o náboženstve: filozofka prof. PhDr. Anna Hogenová, CSc s psychológom Petrom Živným Dedov – Teplice nad Metují, 29. augusta 2023, ...
FILOZOFIA BYTIA

Ľudská duša, karmický zákon a Matrix - Hana Sar Blochová

💜 Hana Sar Blochová hovorí o podstate ľudskej duše, inkarnácii a fragmentácii duše Ďalej sa venujeme téme karmický zákon a ...
Aktualizované 17.5. 21:12
FILOZOFIA BYTIA

BÁSNENIE V KORUNE STROMU ŽIVOTA

Foto: Matúš Plecho Prof. Anna Hogenová „Jsoucnaři vidí bytí jen v jsoucnech, ale i ta jsoucna, a, mimochodem,i člověk jím ...
FILOZOFIA BYTIA

Anna Hogenová: Pravda, Príroda, Láska, Filozofia

S filozofkou a fenomenologičkou Annou Hogenovou o vrtkavosti pravdy, koncepte vojny, ľudskej morálke, vzťahu človeka k prírode a v neposlednom ...
FILOZOFIA BYTIA

Klamstvá v každodennom živote...​

Prieskum medzi 316 obchodnými a marketingovými manažérmi, ktorý uskutočnil časopis Sales and Marketing Management, ukázal, že „45 % manažérov počulo ...