Bude jedinou možnosťou dôjsť až na samé dno, kde je zase nádej? Zabolí to, ale zrejme to potrebujeme

24. januára 2023

Od malička nás sprevádzajú príbehy, v ktorých je „DOBRO A ZLO“, no nezostáva len v rozprávkach pre deti, čiernobiele výpovede o svete s jasne vyznačenými znamienkami sú nám servírované každý deň. Prostredníctvom médií sa nepretržite dozvedáme nielen o tom, čo sa deje, ale aj to, čo si máme myslieť. O dobre a zle niekto rozhodne bez nás, a v súčasnosti ešte pridá zdvihnutý prst v podobe varovania, aké škaredé je myslieť si niečo iné.

Filozofka Anna Hogenová v predchádzajúcej časti nášho rozhovoru však vysvetľovala, že k dobru sa dostávame hľadaním, premýšľaním a že zlo je predovšetkým nedostatkom dobra. Z toho logicky vyplýva, že obyčajné preberanie servírovaného instantného dobra a zla môže byť síce pohodlné, ale s dôsledkom, že nemusíme hľadať, nehľadáme, a nakoniec to ani nevieme.

Martina: Vy ste povedali, že strácame schopnosť rozoznať dobro od zla. To znamená, že zla je viac v tejto chvíli? Povedzte mi, prečo sme teda prestali hľadať? Ľudia chcú byť šťastní. Chcú sa cítiť dobre. Z najrôznejších kníh, spisov, vieme, že už iba to hľadanie robí človeka šťastnejšieho, prečo sme teda prestali hľadať, keď tým viac trpíme? Ľudia sú nešťastní, depresívni, musia si brať chemické povzbudzovanie, aby neboli. Prečo nehľadáme a prečo živíme zlo tým, že nehľadáme dobro?

Anna Hogenová: To je nádherná otázka. Nádherná otázka. Ja vám to poviem, ako to máme vo fenomenológii: Človek vidí podstatu bytia v súcnach. Súcna sú totiž predmetné, dajú sa spoznávať jednotlivými vedami, a na základe tohto poznania sa dá vypočítavať budúcnosť. A táto vypočítaná budúcnosť potom prichádza v podobe povelov k jednotlivým ľuďom, ktorí musia vykonávať nejakú činnosť, ktorú táto verejná objednávka vopred danému človeku určila práve tým vypočítaním.

To sú dva fenomény. Prvý sa volá Gestell a druhý sa volá Machenschaft. To je v nemčine. Gestell, vypočítaná budúcnosť, ktorá ku mne posiela povel: „Teraz musíš vyplniť tento papier pre svojho šéfa, potom musíš urobiť toto. Ty budeš robiť prácu takto, takto.“ Ale tiež tam je samozrejme k tomu už pridané: „Tiež musíš mať vždy súhlas s politickým myslením toho, kto ti tú prácu dáva a tak ďalej.“ A toto všetko je dieťaťom kartéziánskeho myslenia, čo je myslenie, cartesia, alebo Descartese, ktorý nám pretavil neskrytosť na istotu. Teda pravdu, ktorá vychádzala z veci samej, pretože nebola prekrytá ničím, a ktorú sme boli schopní nahliadnuť, premeniť na descarteovskú pravdu, na istotu, ktorá je práve vypočítavaním.

Preto je rozdiel medzi históriou a dejinami. História vlastne je, ako to tam hovorí krásne Heidegger, vypočítavaním budúcnosti, a myslenie „more geometrico“ je budúcnosť, ktorá už je vypočítaná. Čiže Martin Heidegger povie, že novoveká doba je dobou metafyzickou, pretože ľudia veria, že podstatou bytia sú iba súcna, a tie sa dajú vypočítavať, a zabudli, že je tu niečo, čo samo vidieť nie je, ale čo umožňuje, že súcna vidíme, a môžeme ich vypočítavať. A to, čo nie je vidieť, je rovnako dôležité, ako svetlo v platónskej odpovedi, že to dobro je tým, čo samo vidieť nie je, ale čo umožňuje, že všetko ostatné môžeme vidieť a zmyslovo vnímať.

Martina: Znamená to teda, že keď túžim mať pravdu jasnú až hmatateľnú, tak strácam šancu skutočnú pravdu rozpoznať?

Anna Hogenová: Nie, na jasnú a hmatateľnú pravdu má človek nárok. Na tú má nárok. Ale tu máme celý svet plný súcien, a tieto súcna vyvstávajú do svojich tvarov. A všetko, čo vyvstáva do svojich tvarov, je umožnené bytím ako pozadím, ktoré je oveľa dôležitejšie ako všetko to, čo sa vďaka tomu bytiu nechá v tomto svete stretnúť ako súcna. To bytie je dôležité, ale bytia nie je vidieť rovnako tak, ako svetlo pri platónskej odpovedi. Bytie sa musí iba vymyslieť – to je ten začiatok. A toto dnešný človek nevie. Myslíte, že top manažér vie niečo o nejakom bytí? To určite nie. Že áno?

Život v klamstve znamená, že prijmeme vypočítané ideologické platformy, ktoré hlásajú istotu, že životným cieľom je užívať si, a cítiť život ako slasť a moc nad ostatnými 

Martina: Čo sa stane – teraz ste uviedli príklad – keď sa človek uspokojí so zdaním pravdy, so zdaním dobra, napríklad s nejakou ideologickou propagandou, s falošným náboženstvom, ktoré mu z nejakého dôvodu vyhovujú, pretože poskytujú recept a odpovede na všetko bez toho, aby sa človek musel pýtať?

Anna Hogenová: Tak, to je život v klamstve.

Martina: To žijeme?

Anna Hogenová: Áno, to žijeme. Tento život v klamstve znamená, že nám sú predkladané ideologické platformy, ktoré čím sú ideologickejšie, tým viac do sveta hlásajú, že nie sú ideologické. Platforma, ktorá je pravdivá, toto potvrdenie nepotrebuje, alebo nejaké sprievodné násilie na ľuďoch, ktoré by ľudí kanalizovalo istým smerom, ako to chce napríklad vláda v štáte, a tak ďalej.

Čiže bytie, ktoré nie je vidieť, nemôže nebyť. Keby nebolo, nemohli by vyvstávať súcna do svojich podôb v takom obrovskom množstve, a v takých obmenách, ako to okolo seba vidíme. Preto filozofi hovoria, že najväčší údiv majú z toho, že sú tu. Veď by to tí bohovia mali jednoduchšie, keby žiadne bytie nebolo. Neboli by ani žiadne súcna s ľuďmi, ktoré stále bohom robia veľké starosti. Čiže to, že tu sú, že tu je nebo, zem, more, hory, vietor, vzduch, chvíľa, čas, priestor, pretrvávanie a vôbec všetko, to je obrovský zázrak zázrakov. Ale to dnešný človek nevie. On žije úplne v inej istote, jeho životným cieľom je užívať si, a cítiť život ako slasť, hedone-rozkoš, moc nad ostatnými, pretože mám sám strach. Ten, kto potrebuje mať moc nad ostatnými, je vždy bytosťou, ktorá potrebuje vidieť strach v ostatných ľuďoch, aby on sám mal pocit, že len je. Keby vedel o bytí, o tom, že tento svet plný súcen je vlastne zázrakom, tak toto nebude potrebovať. Ale to už sme hrozne ďaleko.

Martina: Pravdou asi je, že keby človek dokázal každú chvíľu svojho bytia nazerať na to, čo má okolo seba – more, vodu, zvieratá,.. ako na prejav nekonečnej lásky, tak by to takýmto spôsobom ovplyvňovalo jeho konanie, myslenie a hľadanie, že by sa asi úplne zmenila kvalita života na planéte.

Anna Hogenová: Úplne.

Martina: Lenže už Platón, ktorého ste niekoľkokrát citovali, povedal: „Nevedomí nefilozofujú a netúžia stať sa múdrymi. Lebo práve v tom leží zlo nevedomosti, že človek, ktorý nie je krásny, dobrý, ani múdry, si o sebe myslí, že je taký, a nikto, kto necíti svoj nedostatok, netúži po tom, čoho nedostatok necíti.“ Čo to znamená, ak teda ľudia necítia nedostatok pravdivosti, dobra, a hlavne necítia túžbu po skutočnej pravde a dobre?

Anna Hogenová: Áno. Nádhera, teraz ste citovali Symposion od Platóna.

Ak nemáte hlad po pravde, po krásne a dobre, tak si myslíte, že najväčším blahom na svete sú jedlo, peniaze a moc

Martina: Ani neviem, že som citovala Symposion, ale vypísala som to tu s Ladislavom.

Anna Hogenová: To je rozhovor medzi Diotimou a Sókratom. Je to prekrásna časť. Áno, presne tak to je. Pokiaľ nemáte hlad po pravde, po krásne a po dobre, to znamená, ak necítite priváciu, nedostatok, ako to tam Diotima krásne hovorí Sokratovi, tak si naozaj myslíte, že najväčším blahom na svete je jedlo, peniaze a moc. Je to vždy nevedomosť a nekultivovanosť politikov. Hrozná nekultivovanosť. A je to tiež veľká chyba toho, že sa neučí filozofia, že sa dáva prednosť len digitalite, ktorá je značková. Tam má pravda značku jednotky, a nepravda nulu. A všetko, čo je vecným hlbokým pochopením, tak dostáva značku núl a jednotiek. Značkové, brandingové myslenie, ako hovoria sociológovia, je desivosť, ktorá ničí dnešnú mladú generáciu v tom, že si ani takéto otázky nepokladajú. Majú pocit, že je jasné, čo je dobré a čo zlé. Takže digitálne myslenie má prednosť pred umením, ktoré má byť súčasťou výchovy, a po celý život má človeka otvárať. Tým, že sa rozhovor medzi mladým človekom a učiteľom stáva len technologickým, technologicky kontrolovateľným, ako učiteľky musia neustále písať prípravy, a konzultovať to s niekým, tak im to berie silu na to, aby mohli vymýšľať otázky, ktoré by mohli otvárať deti, na hodinách slovenčiny, dejín a tak ďalej. Ale ony namiesto toho neustále musia robiť niečo technologicky overiteľné, pretože je tu veľa ľudí, ktorí sa tým živia. A to je des. Dnes je to už aj na univerzitách. 

Martina: Opäť mi to pripomenulo výrok Pascala, ktorý povedal: „Poslednou úlohou rozumu je pripustiť existenciu vecí, ktoré rozum presahujú.“

Anna Hogenová: Áno, presne toto. A to je to Besinnung, vetrenie po pravde, to je vlastne ten presah, kedy viete, že neviete. Ale viete, že neviete o niečom, čo tu nejako je, a je to oveľa dôležitejšie ako všetko, čo môžete zmerať.

Martina: Pani profesorka, vy ste spomínali politikov, vďačný terč. Môžu za mnohí, napriek tomu tu viac než kde inde platí, že sú produktom nášho myslenia. Preto sme si ľudí, ktorí netúžia byť múdrymi, ale mocnými, zvolili. A potom ste spomenuli niekoľkokrát školy. Môže nám škola na ceste k múdrosti pomôcť?

Anna Hogenová: Môže, pokiaľ nám bude deti otvárať. Ale ak ich bude iba bagrovať informáciami, tak to ich zabije.

Martina: Takže vlastne platí, že múdrymi sa po absolutóriu školy nestaneme a že škola nám môže zabrániť byť múdrymi, pretože nás nasmeruje tak, že to začneme považovať za nevyhnutnosť?

Anna Hogenová: Áno, tak to dnes je.

Človek je otvoreným rozhovorom, ktorý by mal byť otvorený na to, aby videl, že v kvapke rosy je celé slnko, a v každom malom kúsku zeme je skrytý celok

Martina: Čím teda človek môže naplniť slová rímskeho filozofa Cicera, ktorý hovoril: „Úlohou múdrosti je rozlišovať medzi dobrom a zlom, a tým pádom je našou úlohou túžiť po múdrosti.“ Ako si k nej nájsť cestu? Čítaním kníh? Hľadaním alternatívnych škôl? Samoštúdiom? Modlením? To všetko, čo som teraz povedala? Je to jedna z ciest, alebo súbor vecí?

Anna Hogenová: Je to súbor vecí, kde je samozrejme vzdelanie veľmi dôležité. Kultúra, ktorá je produkovaná spoločnosťou, je veľmi dôležitá. Ale treba vedieť, že človek je iba rozhovorom, a pokiaľ nie je otvorený pre to, aby si všimol napríklad, že v kvapke rosy je celé slnko, a teda že v každom malom kúsku tejto zeme je vlastne v nejakej podobe skrytý celok – ak sa pre to neprebudí celým konglomerátom vplyvov zo školy, zo vzdelania, z kultúry spoločnosti, pokiaľ všetko dohromady, čomu hovoril Immanuel Kant „humaniora“, to sú všetky tieto veci, ktoré z človeka robia človeka, to je to „humánus“, kedy sa človek stáva človekom, nie nejakou kuchárkou vopred presne popísaných aktivít a pasivít, napríklad ako si to predstavujú technológovia budúcnosti – tak nepochopia, že to takto nie je, a nikdy nebude. Pretože je v hre to Besinnung, kde rácio a vetrenie-hľadanie hlbokej pravdy sa prelína, a vytvára platnosť vyššieho poriadku, než je súčet týchto dvoch častí. Ten rozum, a to vetrenie dohromady tvorí to componere, kde com znamená všetko, čo je okolo, a ponovať-ich dávať do miesta čiže zhromažďovať. To je to legeín, to je to na zozbieranie. Ale to zozbieranie ešte musí byť uvlastnené. A to uvlastnenie znamená, že sa to stáva súčasťou prameňa, z ktorého môj život tečie. To už je u tých ľudí, ktorí majú v sebe takú priváciu dobra a pravdy, že keď sa stretnú s jej opakmi, tak trpia.

Martina: A hlavne to rozoznajú.

Anna Hogenová: A rozoznajú to práve z toho, že trpia. A títo ľudia sú potom ale takými, že sa nemôžu meniť podľa toho, ako sa práve mení mainstream.

Keď niekto chce zabrániť dialógu, pretože sa strašne bojí, tak je to vždy začiatok totality

Martina: A spoločenská objednávka.

Anna Hogenová: A spoločenská objednávka a móda. Tá je jedna z najodpornejších – móda.

Martina: Pani profesorka, vy ste povedali nádhernú vetu: „Človek je iba rozhovorom.“ Masaryk povedal vlastne niečo z toho vyvodeného: „Demokracia je dialóg.“ Povedzte mi, čím to, že práve toto: „rozhovor – dialóg“, sa stáva nežiaducim? Stáva sa pre mnohých ľudí natoľko nebezpečným, že ho potierajú. A narážam teraz na to, čo vidíme dnes a denne okolo seba. Nielenže mnoho ľudí prepadá propagande, a nielenže nechcú počuť čokoľvek iné, čo im do toho ich obrazu sveta nezapadá, ale dokonca túži po tom, aby iným bolo zakázané nielen písať a hovoriť, ale pýtať sa. Čím to je? Čo je to? A komu to vadí? Komu vadí nebezpečenstvo dialógu a rozhovoru?

Anna Hogenová: To je nádherná otázka.

Martina: Už ste ma pochválili trikrát. Ja si to pamätám.

Anna Hogenová: Vy sa tiež viete dobre pýtať. Ale toto vzniká vždy, keď ľudia, ktorí chcú dialógu zabrániť, sa sami strašne boja – a to je vždy začiatok totality. Ale boja sa aj toho, že by bol strach na nich vidieť, je to akýsi dvojaký strach. A z tohto strachu si začnú títo ľudia nahovárať, že táto ich pravda, v úvodzovkách, je tá najbližšia, najdokonalejšia a jediná. Je to v podstate taká zrada seba samých. A tá sa vypomstí tým, že sa potom v človeku vykľujú rôzne choroby, depresie, a akonáhle je človek taký ustrašený, že sa bojí, že príde o svoje mocenské postavenie, že príde o svoje výhody, tak sa prestane, keď má veľký strach, kontrolovať, a občas je strašne sprostý a nenávistný. A táto nenávisť je presný znak toho, že títo ľudia sa boja. Strašne sa boja. Preto hovorí Platón, že v spoločnosti filozofov sa posudky o seba láskavo trú, a jeden má jeden súd, a druhý má druhý súd, on tomu hovorí posudky, ktoré sa v dialógu v rozhovore o seba trú. Ale láskavo. A je v tom samozrejme prijatie toho, že každý rozhovor je stretnutie, to znamená, že dáte otázku, a ja neviem, čo na to mám povedať, a musím to hľadať, a tu na mieste to tak trošku rodím, a vy mi do toho vstupujete, a ja zase hľadám, a potom zrazu musím prijať to, že to neviem. To je dialóg.

Keď človek v dialógu pochopí a prijme, že sa mýlil, tak je to omyl, ktorý je dobrý pre život

Martina: A že moje teórie sú teraz rozkopané kocky.

Anna Hogenová: Presne. Ja to musím prijať, pretože to je omyl, ktorý je v živote dobrý. To je omyl, keď politik vie uznať, že sa v niečom mýlil – toho by som milovala.

Martina: Povedali ste, že človek, ktorý sám má strach, sa potom občas prejaví agresivitou.

Anna Hogenová: Áno. Obrovskou nenávisťou.

Martina: To teraz môžeme vidieť v našej spoločnosti skutočne mierou, ktorú som ja za svoj život skutočne nezažila.

Anna Hogenová: Ja áno, takže viem, o čom hovorím. Vlani sme tu spolu hovorili o tom, že bude ešte jeden rok zlý. A čo sa tu deje? Musíme mať trpezlivosť, nesmieme sa nechať zviesť k nejakému nenávistnému prejavu, mať nadhľad, pretože vieme, že tieto veci sa musia v budúcnosti napraviť, upokojiť. Inak by to znamenalo, že to môže byť aj koniec Európy.

Martina: Západu?

Anna Hogenová: Áno. Západu. Abendlandu.

Podľa toho, čo sa okolo nás deje, to vyzerá, že jediná možnosť bude dôjsť na dno, kde je zase nádej. Bolí to, ale možno to potrebujeme.

Martina: Pani profesorka, čo ste povedali na začiatku nového roka, a to, čo ste povedali teraz, vo mne evokovalo rozhovor, ktorý som viedla nedávno so svojimi priateľmi, a vyplynulo z neho asi toto: „Skôr by som sa modlil za to, aby nebola kríza. A keď by bola kríza, tak by som sa modlil za to, aby nebola taká veľká. A keby bola taká veľká, tak by som sa modlil za to, aby nás nezrazila na kolená. Ale teraz sa ani za jedno z toho nemodlím, pretože sa obávam, že veľká kríza a naše zrazenie na kolená je jediná cesta, ako sa z tohto zlého smeru, ktorým ideme, vymaniť“. To do nového roku neznie veľmi pozitívne, ale povedzte mi. Ako toto vnímate? Bola by som rada, keby ste mi povedali: „Je to veľmi čierne. Ide to inak.“ Ale…

Anna Hogenová: To, čo sa teraz okolo nás deje, naozaj vyzerá tak, že jediná možnosť bude dôjsť ku dnu, pretože tam už je zase nádej. To bolí. Ale možno, že to potrebujeme.

Martina: Išlo by to bez toho? Stále by som si to ešte priala.

Anna Hogenová: Ja by som si tiež priala, aby to šlo bez toho. Hrozne sa bojím 3. svetovej vojny, ktorá je tak blízko, ako nikdy. A stále nemôžem pochopiť, že to naši politickí predstavitelia nevidia. To nemôžem pochopiť.

Martina: Tak naši politickí predstavitelia napríklad ústami svojho ministra vnútra sú schopní povedať, že ľudia, ktorí majú iný názor, sú šmejdi. To povie svojim voličom. To je zvláštne.

Anna Hogenová: To je len dôkaz toho, o čom sme sa rozprávali pred chvíľkou: Strach a neistota.

Keby mal každý svoju vlastnú pravdu, tak by nemalo zmysel o pravde vôbec hovoriť, a hľadať ju

Martina: Veľmi často tiež narážam na jedno súslovie, ktoré si veľmi dobre pamätám z minulého režimu, a to, že každý má predsa svoju pravdu. Keď sa bavíme o pravde, ako takej, povedzte mi, pretože toto súslovie počúvam zase čím ďalej tým častejšie, a už som naň pozabudla, už mi dlho nikto nepovedal: „Každý máme svoju pravdu.“ – ako je to teda s tou svojou pravdou? Pretože minister vnútra má zjavne svoju pravdu. Predseda vlády má svoju pravdu. Ukrajina má svoju pravdu. Rusko má svoju pravdu. Amerika má svoju pravdu. A my si tie pravdy požičiavame. Ale naozaj každý má svoju pravdu?

Anna Hogenová: Nie. Keby mal každý svoju vlastnú pravdu, tak by nikdy nemalo zmysel o pravde hovoriť, a hľadať ju. Vôbec by to nemalo zmysel.

Martina: Každý má čriepok pravdy, ak nie je pravda?

Anna Hogenová: Povedala by som, že k pravde aproximujeme otázkami, ktoré sme schopní, a máme odvahu ich sami sebe položiť. Veľa ľudí zo strachu nemá odvahu si ich pokladať, a klame si do vrecka. Takých ľudí je dnes veľmi veľa. Oni úplne na dne tušia, že si klamú do vrecka, majú to v tom vrecku na konci schované, v tej svojej dušičke, a keď im do toho nejako vstúpite bez toho, aby ste si uvedomovali, že ste to urobili, tak sa vám dostane reakcia, podľa ktorej spoznáte, že ste sa týmto ľuďom dostali hrozne hlboko pod kožu – začnú vás nenávidieť.

To je tá najhoršia nenávisť, diapeites, ktorú poznali Gréci, a spoznáte ju podľa toho, že túto nenávisť, ktorá je k vám posielaná, vôbec nerozumiete. Vôbec neviete prečo. Vôbec nechápete. Len ste sa dotkli toho, čo títo ľudia o sebe vedieť nechcú, pretože si jednoducho klamú do vlastného vrecka, a vy ste pootvorili dvierka miestnôstky, ktoré sú pre nich samotných zamknuté, a to vám nikdy neodpustia. To je tá nenávisť diapeites, ktorú človek stretne, a hovorí si: „Veď ja toho človeka mám rada. Preboha prečo tá nenávisť? Ja vôbec nechápem prečo?“ A spoznáte to podľa toho, že aj keď za ním prídete a poviete mu: „Prosím ťa, čo som ti urobila, že ma tak hrozne nechceš? Nenávidíš ma? Normálne ma nenávidíš?“, tak sa znova začne strašne hnevať a kričať na vás, že si tieto otázky vyprosuje, a nech s nimi niekam bežte. Že keď to neviete, tak to neviete. A končí s vami. Toto je presne to, čo sa dnes veľmi často objavuje u ľudí, ktorí sú spolu napríklad na pracovisku, alebo aj v rodinách. A tiež sme o tom vlani hovorili, že medzi ľuďmi je veľmi zbytočnej nenávisti. A teraz to ešte, povedala by som, vyrástlo.

Nesmierne bohatí ľudia a skupiny, ktorí sa dostali k svojej moci nečisto, majú obrovskú moc, a pretože im všetko vychádza, myslia si, že sú Boh

Martina: Myslím, že všetci môžeme pozorovať, že to už nie je iba my a oni, ako to opisoval Karel Čapek, ale to sú stovky skupín, ktoré sa medzi sebou nenávidia, a prejavujú to či už na sieti, v médiách, alebo normálne v živote. Je to neklamné znamenie, že trpíme, je to neklamné znamenie, že máme strach?

Anna Hogenová: Áno, ale strach veľmi hlboký.

Martina: Je to neklamné znamenie, že odmietame dialóg. A napriek tomu všetko neurobíme nič na to, aby tomu tak nebolo. Čo to je za sebatrýznenie? Naopak sa ešte viac utvrdzujeme v tom, že táto cesta, ktorá končí priepasťou, je správna. Neurobíme to biblické: „Otoč sa.“ Povedzte mi, kým sme vedení? Čo to je za hypnózu, ktorá nás núti ísť cestou, ktorá spôsobuje nám samotným utrpenie? Čo to je za silu, ktorej sme dovolili, aby vládla nad našimi životmi, našim konaním a myslením? Nad našou dušou?

Anna Hogenová: To nie je vôľa k moci, to je vôľa k vôli. To znamená, že vôľa k vôli je prejavom toho, že ľudia, ktorí emitujú vôľu k vôli, neveria, že by tu bola nejaká nevyhnutnosť, ktorú by oni museli počúvať. To sú ľudia, ktorí sú väčšinou nesmierne bohatí, ktorí sa dostali k svojej moci určite nie čisto a ktorí žijú v subjekt-objektovej formácii, ktorú práve vymyslel Descartes. Oni sú subjektom, ktorý má obrovskú moc, a všetko čo vytvoria oni, sa stáva subjektitami, ako my tomu hovoríme, ktoré sú ale objektívne. Čiže on má potom, pretože mu vychádza, všetko, čo chce…

Martina: Tak vzbudí zdanie …

Anna Hogenová: …on je Boh. Pri sebe je Boh. A nie je pravda, že sú to iba jednotlivci. Sú to aj subjektity, spolky týchto možno ľudí, ktorí majú vôľu k vôli, a idú rovnakým smerom. Nie, že by sa dohodli, že tak pôjdu, ale ako sa dostanú do istého stupňa schopnosti ovládať druhých cez peniaze, cez armády právnikov a médií, ktoré všetko vyargumentujú, a robia, čo chcú, či spôsobia vojnu, alebo covidovú pandémiu, to je úplne jedno. Takže má obranu tých médií, má právnikov, ktorí zaň všetko urobia.

Toto je prejav vôle k vôli, ktorá je z nášho fenomenologického hľadiska nesporným dôsledkom myslenia more geometrico, ktoré vypočítava budúcnosť myslenia, ktoré vytvára das Gestell a die Machenshaft. Tieto dva fenomény vytvárajú jediný globálny svet, riadený jediným smerom, a všetko sa mu musí podriadiť. A keď sa v tomto globalizme narazí na nejaký štát, alebo spolok, ktorý chce žiť z vlastného prameňa, tak sa pokúsia tento štát, tú skupinu, ktorá chce žiť z vlastného prameňa, zničiť a tiež ju zničia. Toto je des, v ktorom dnes žijeme. Ľudia to cítia, akurát si to nechcú k sebe pustiť, pretože to neunesú.

Martina: A navyše ešte o to hlasnejšie mnohí kričia, že to je v poriadku a že len musíme ísť po tejto ceste k priepasti rýchlejšie.

Anna Hogenová: Tak. Aby to čo? Aby to prekričali.

VŠETKY PRÍSPEVKY S ANNA HOGENOVÁ

Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

Spravodajstvo

Ukrajinské panoptikum sa valí do priepasti

Ulice ukrajinských miest sú zaplavené zamestnancami vojenských registračných a náborových úradov, ktorí sa všemožne maskujú, aby chytili občanov na mobilizáciu. A ...

Nasledujúci článok

Spravodajstvo

Európska únia naďalej vyvíja tlak na Srbsko

smotrim Šéf európskej diplomacie Josep Borrell na rokovaní v Bruseli s prvým podpredsedom vlády, srbským ministrom zahraničných vecí Ivicom Dačičom, ...
FILOZOFIA BYTIA

Sme súčasťou EXPERIMENTu

Pre človeka je ťažké milovať ľudí, ktorí ho nenávidia. A je nesmierne obtiažne odpustiť tým, ktorí mu napľujú do tváre. Rozhodne ...
FILOZOFIA BYTIA

Peter Staněk: Časť vedy už nehľadá pravdu, stáva sa sluhom politických elít - 1. diel

Čo všetko prinesie tento rok a čo nám prinesú nasledujúce roky?  Asi ešte nikdy za posledných tridsať rokov, a vôbec ...
FILOZOFIA BYTIA

Strácame schopnosť rozoznať zlo a prispôsobujeme svoje konanie šablóne, ktorú nám diktuje mainstream

Zlo i dobro sprevádza ľudstvo od samého začiatku, teda, ako hovoria kresťania „od vyhnania z Raja“. A tomuto fenoménu sa zhusta ...
Aktualizované 5.2. 23:20
FILOZOFIA BYTIA

ZAŽIJEME 3. SVETOVÚ VOJNU?

SLOVA MÚDRÝCH – C .G .JUNG zažil 1. aj 2. svetovú vojnu a prežil temné časy pred ňou aj po ...
FILOZOFIA BYTIA

Vytvárajú z nás stádo povoľných, individuálnych idiotov - Peter Staněk 2. diel

Doba vymknutá z kĺbov šalie – ako by sme si navliekli kožu Hamleta, kráľa dánskeho, a chceme kričať, že svet ...
FILOZOFIA BYTIA

Budúcnosť slovanskej kultúry - Dr. Emil Páleš

Dr. Emil Páleš, slovenský vedec a predstaviteľ sofiológie, ktorá sa usiluje o syntézu rôznych prameňov poznania (zjavenia, rozumu a zmyslovej ...
FILOZOFIA BYTIA

Lucifer príde ako veľký, múdry, inteligentný humanista a liberál - Max Kašparů: 1. diel

Lucifer príde ako veľký, múdry, inteligentný humanista a liberál – a na melódiu ako krysár za sebou potiahne veľa ľudí ...
Aktualizované 5.2. 22:35
FILOZOFIA BYTIA

Je čas začať odznova – Josef Níjo Hrušovský

Zlosť, hnev, nenávisť, odpor… vedú k rakovine. Záchrana existuje. Prebudenie cez Ducha. Musí to byť čistý Duch a aktívne pracovať ...
FILOZOFIA BYTIA

Celý trik, ako vyčerpať ľudí je v tom, zaplaviť ich ohromným množstvom často protichodných informácií

Asi by sme ťažko našli u nás, alebo kdekoľvek na svete, človeka, ktorý by nechcel žiť len v neutíchajúcom životnom ...