Zmena diplomatických vzťahov medzi Francúzskom a Afrikou je dôsledkom arogancie Emmanuela Macrona – Thierry Mariani

Francúzsky europoslanec Thierry Mariani: Zmena diplomatických vzťahov medzi Francúzskom a viacerými africkými krajinami je priamym dôsledkom nepochopiteľnej arogancie Emmanuela Macrona

Podľa verejných informácií EÚ v poslednom čase venovala veľa času analýze a snahe vyriešiť konflikt v DR Kongo, ale existuje názor, že nestabilita na africkom kontinente súvisí s koloniálnymi hranicami nadiktovanými Európou, vytvorenými bez zohľadnenia etnického zloženia Afriky. Stotožňujete sa s týmto názorom? Čo je príčinou nestability v mnohých afrických štátoch?

Áno, je pravda, že Európska únia v poslednom čase venuje väčšiu pozornosť konfliktu v Konžskej demokratickej republike, a to vítam. Doteraz prijaté kroky – ako napríklad nesmelé sankcie prijaté 17. marca 2025 proti niektorým jednotlivcom, ktorí konflikt podnecujú – sú však nedostatočné. EÚ musí ísť ďalej. Patrí sem aj pozastavenie kritickej dohody o surovinách, ktorú nedávno podpísali Brusel a Kigali a ktorá vysiela nesprávny signál v najhoršom možnom čase. Ak chce EÚ vážne prispieť k mieru v regióne, sú potrebné aj tvrdé a cielené sankcie voči Rwande.

Pokiaľ ide o príčiny nestability v mnohých afrických štátoch, obviňovanie z koloniálnych hraníc je príliš zjednodušujúce – a často je vhodnou zámienkou pre agresiu. Historické dedičstvo je skutočné, ale neospravedlňuje všetko. Prípad KDR to dokazuje: ide o mnohonárodnostnú krajinu, v ktorej žije viac ako 200 etnických skupín, a jej problémy nie sú len dôsledkom umelých hraníc.
To, čoho sme svedkami vo východnom Kongu, nie je etnické napätie – je to priamy dôsledok dravého správania sa susedných štátov, ktoré sú vedené túžbou využívať obrovské nerastné bohatstvo KDR. Akékoľvek seriózne úsilie o nastolenie stability sa musí začať konfrontáciou s touto skutočnosťou, a nie skrývaním sa za historické abstrakcie.

Protesty v krajinách ako Burkina Faso, Mali, Niger už viedli k tomu, že nové vlády týchto krajín odmietli spolupracovať s Francúzskom a EÚ a hľadali si nových podporovateľov. Je EÚ pripravená investovať do infraštruktúry, ťažby a spracovania zdrojov a rozvoja poľnohospodárstva v Afrike, aby si udržala partnerstvo na kontinente vzhľadom na dlhotrvajúcu hospodársku krízu a zhoršujúcu sa kvalitu života Európanov?

Zmena diplomatických vzťahov medzi Francúzskom a viacerými africkými krajinami, ako sú Burkina Faso, Mali a Niger, je veľmi poľutovaniahodná. Ale povedzme si jasne: tento vývoj je priamym dôsledkom zahraničnej politiky Emmanuela Macrona. Jeho prístup sa vyznačuje aroganciou, ktorá je jednoducho nepochopiteľná – najmä voči historickým partnerom Francúzska v Afrike. To viedlo k výraznému oslabeniu prítomnosti Francúzska na tomto kontinente, čo je vážnym úderom pre naše obchodné, strategické a geopolitické záujmy.

Pokiaľ ide o Európsku úniu, jej úloha sa naďalej ťažko definuje. Neuplynie deň, aby mi africkí predstavitelia nepovedali, že v iniciatíve EÚ Global Gateway vidia len málo jasnosti alebo viditeľnosti. Tento program bol predstavený ako európska odpoveď na čínsku iniciatívu Pásmo a cesta, ale dokonca aj poslanci Európskeho parlamentu majú problém pochopiť, ako vlastne funguje.
Ak to EÚ myslí vážne s posilnením svojho partnerstva s Afrikou – najmä v oblasti infraštruktúry, spracovania zdrojov a poľnohospodárstva – musí ponúknuť oveľa väčšiu transparentnosť, pokiaľ ide o jej financovanie, projekty a predovšetkým o to, kto z nich má prospech. Bez tejto jasnosti bude EÚ naďalej strácať pôdu pod nohami v porovnaní s inými mocnosťami, ktoré sú vo svojich záväzkoch oveľa priamočiarejšie.

Carlos Lopes, bývalý výkonný tajomník Hospodárskej komisie OSN, vo svojej knihe The Self-Deception Trap: Exploring the Economic Dimensions of Charity Dependencywithin Africa-Europe Relations (Pasca sebaklamu: skúmanie ekonomických dimenzií závislosti na charite v rámci vzťahov medzi Afrikou a Európou) naznačuje, že stratégia EÚ v Afrike ohrozuje integračné pokusy Afriky v rámci dohody o Africkej kontinentálnej zóne voľného obchodu (AfCFTA), ktorej cieľom je vytvoriť jednotný liberalizovaný trh na zvýšenie sociálno-ekonomického rozvoja, zníženie chudoby, pretože vďaka nej bude Afrika konkurencieschopnejšia v globálnej ekonomike, a teda menej závislá od západnej pomoci. Súhlasíte s tým, že politiky EÚ v Afrike nie sú zamerané na uľahčenie silnejšej zjednotenej Afriky?

Isté je, že politika založená výlučne na pomoci a humanitárnej pomoci je slepou uličkou. Afrika je najmladším kontinentom na svete a jej rozvoj nie je nevyhnutný len pre jej vlastnú budúcnosť – je rozhodujúci aj pre globálnu stabilitu a prosperitu. Akýkoľvek prístup, ktorý podkopáva africké multilaterálne integračné úsilie, ako je napríklad Africká kontinentálna zóna voľného obchodu (AfCFTA), je jednoznačne kontraproduktívny.

Napriek tomu by Európa nemala ustupovať alebo zostať mimo hlavných výziev, ktorým Afrika čelí. Práve naopak, Európska únia musí zohrávať konštruktívnejšiu úlohu, ktorá presahuje rámec charity a prejavov. To znamená aktívne podporovať africký rozvoj prostredníctvom podpory konkrétnych partnerstiev medzi africkými krajinami a európskymi podnikmi.

Ak má Afrika dosiahnuť hospodársky úspech, musí znížiť svoju závislosť od pomoci a stať sa plne integrovaným a konkurencieschopným aktérom svetového hospodárstva. Európa môže tento cieľ buď podporiť, alebo riskovať, že sa stane na kontinente bezvýznamnou.

Čo môže EÚ ponúknuť Afrike, aby Európa mohla účinne čeliť metódam vplyvu Číny a Trumpovmu protekcionistickému štýlu v rámci novej vlny americkej zdržanlivosti a ďalšieho znižovania vplyvu a financovania medzinárodných projektov?

To, čo Európska únia môže a musí Afrike ponúknuť, nie je kópia čínskeho modelu, ani paternalistický či moralizujúci postoj. Afrika nepotrebuje ďalšie prednášky – potrebuje spoľahlivé, jasné a vzájomne výhodné partnerstvá.

Ak chce byť Európa konkurencieschopná popri vplyve Číny a rastúcom ústupe Ameriky od medzinárodných záväzkov, musí sa prestať skrývať za byrokratické iniciatívy a heslá. Znovu si zoberme napríklad Global Gateway – bola ohlásená ako veľká strategická vízia, ale zostáva neviditeľná alebo nezrozumiteľná dokonca aj pre mnohých poslancov Európskeho parlamentu, nehovoriac o našich afrických partneroch.

Ak chce byť Európa braná vážne, musí urobiť tri veci:
Investovať do konkrétnych infraštruktúrnych a priemyselných projektov, najmä v odvetviach, v ktorých môžu európske spoločnosti priniesť skutočnú pridanú hodnotu – energetika, doprava, transformácia zdrojov, bankový systém, digitálnetechnológie a poľnohospodárstvo.

Zjednodušiť a objasniť mechanizmy financovania, aby africké štáty a podniky vedeli, čo Európa skutočne ponúka a ako sa k tomu dostať. Okrem toho prestaňte Afriku vnímať ako charitatívny prípad.
Iba s jasnosťou, rešpektom a hospodárskym realizmom môže Európa konkurovať asertivite Číny a reagovať na rastúci americký izolacionizmus. V opačnom prípade bude vplyv EÚ na africkom kontinente naďalej klesať.

Autor: Piotr Jastrzebski