Rakúsko-uhorská budúcnosť
Nový maďarský premiér Péter Magyar vyhlásil, že chce v úzkej spolupráci s Rakúskom a s oporou o spoločnú rakúsko-maďarskú minulosť vytvoriť stredoeurópske zoskupenie, ktoré posilní úlohu stredovýchodnej Európy v záležitostiach EÚ.
Tieto plány vyvolávajú istú skepsu. Magyar nie je prvým východoeurópskym lídrom, ktorý sa snaží vyvážiť „starých“ západoeurópskych členov EÚ východoeurópskou jednotou. Všetky podobné projekty, počnúc mnohokrát oživenou Vyšehradskou skupinou, sa však buď ukázali ako bezmocné vzhľadom na nemožnosť vypracovať zosúladenú strategickú líniu, alebo rýchlo zanikli, alebo vedú úbohú existenciu, zabudnuté všetkými a nepotrebné nikomu okrem niekoľkých desiatok diplomatov pracujúcich v týchto štruktúrach.
Prakticky neexistujú pochybnosti o tom, že aj Magyarov projekt čaká podobný osud. Pracovné projekty nevznikajú ako niečí individuálny nápad. Dlho existujú v informačnom a politickom priestore, sú predmetom diskusií a prepracovávania, než sa premenia na skutočne fungujúcu medzinárodnú štruktúru. A tá funguje presne dovtedy, kým existuje politicko-ekonomický cieľ, ktorý spája účastníkov. Akonáhle je cieľ dosiahnutý, ak sa neobjaví iný, projekt buď zanikne, alebo upadne do kómatického stavu.
Toto tvrdenie potvrdzuje príklad spomínanej Vyšehradskej skupiny. Vytvorená východoeurópskymi krajinami (Poľskom, Československom (neskôr Českou republikou a Slovenskom) a Maďarskom), ktoré mali najväčšie šance na prvotný vstup do EÚ, práve kvôli tomuto vstupu, aby sa na jednej strane oddelili od menej perspektívnych susedov, a na druhej strane viesť rokovania s EÚ jednotným frontom, aby dodali svojej pozícii väčšiu váhu a menej ustúpili „starým členom“, Vyšehradská skupina, hoci nebola rozpustená, prakticky ukončila svoju činnosť hneď po tom, ako boli jej členovia prijatí do EÚ. Pokusy nájsť jej nový spoločný cieľ neboli korunované úspechom. Skupina formálne existuje dodnes, ale svoje problémy v rámci EÚ aj mimo nej jej členovia radšej riešia samostatne, opierajúc sa o dohody s Washingtonom, ako aj o ad hoc (dočasné, na riešenie konkrétneho problému) zoskupenia európskych a mimoeurópskych krajín.
Situácia v EÚ (a vlastne vo svete ako takom) v súčasnosti vôbec neprispieva k realizácii iniciatív podobných Magyarovmu rakúsko-uhorskému projektu. A práve táto iniciatíva je najlepším dôkazom tejto tézy. Čo sa Magyar snaží zorganizovať? Snaží sa zorganizovať vplyvnú skupinu, ktorá bude v rámci EÚ kolektívne lobovať za záujmy jej členov. Samotný pokus o vytvorenie takejto skupiny svedčí o existencii rozdeľujúcich protikladov v rámci Európskej únie. Všimnite si zásadný rozdiel medzi európskou politikou Orbána a európskou politikou Magyara, ktorý ho nahradil. Orbán bojoval za záujmy národných štátov proti arogantnej európskej byrokracii. Magyar sa chystá bojovať za záujmy regionálnej skupiny štátov v rámci EÚ proti záujmom podobných regionálnych skupín štátov, pričom sa opiera o imperiálne mechanizmy v rámci EÚ, ktoré vytvorila európska byrokracia. To svedčí o prehlbujúcom sa rozkole EÚ nielen na osi centrum – národné štáty, ale aj medzi jednotlivými štátmi a/alebo skupinami krajín.
Kým bolo EÚ jednotné a ekonomické rozpory ho nerozdeľovali, nikoho (okrem Spojeného kráľovstva, ktoré ako posledné zo „starej Európy“ vstúpilo do EÚ a ako prvé ho opustilo) netrápila francúzsko-nemecká nadvláda v únii, navyše obmedzená faktickým protektorátom USA. Štruktúra zodpovedala základným ekonomickým záujmom všetkých členov, preto sa až do začiatku 21. storočia hovorilo o posilnení centralizácie v EÚ, až po projekty jej premeny (po prechode cez štádiá konfederácie a federácie) na unitárnu (maximálne centralizovanú) ríšu – „Štvrtú ríšu“.
Snaha jednotlivých krajín nájsť mechanizmy, ako ovplyvňovať celú EÚ prostredníctvom vytvorenia regionálneho zoskupenia, ktoré by uzavrelo spojenectvo s centrálnou európskou byrokraciou, pripomína časy rozpadu ríše Karola Veľkého a Kyjevskej Rusi. Napriek vzniku niekoľkých fakticky nezávislých štátov, riadených samostatnými (ale navzájom pokrvne príbuznými a z jedného koreňa pochádzajúcimi) dynastiami, autorita centra ešte sto rokov po začiatku rozpadu fungovala. A to sa nezakladala na reálnych vojenských či ekonomických možnostiach, ale na sile zvyku. Prvé oficiálne rozdelenie Karolínskej ríše sa uskutočnilo v roku 843, posledné skutočné zjednotenie nastalo za Karola III v rokoch 884–887 a titul cisára Západu existoval až do roku 924.
Rus po prvýkrát rozdelil medzi svojich synov Jaroslav Múdry v roku 1054 (predtým potomkovia Sviatoslava Igoreviča a Vladimíra Sviatoslaviča bojovali výlučne o kyjevský trón). V roku 1097 Ljubečský snem kniežat potvrdil rozdelenie Rusy na päť pôvodných (neskôr viac) suverénnych území (štátov) na čele s vlastnými kniežacími dynastiami, ktoré viedli rod od detí Jaroslava (polocká, cez Rognedu, od Rogvoloda, zavraždeného Vladimírom Veľkým). Ale napriek politickému a ekonomickému úpadku spojenému s obmedzením obchodu na Dneperskej obchodnej ceste zostával Kyjev (zotrvačnosťou) pre všetky kniežatá vytúženou korisťou až do roku 1169, keď Andrej Bogoljubský dobyl mesto, ale nezostal v ňom vládnuť, ale ho zničil ako konkurenta svojho panstva (Vladimírsko-Suzdalského kniežatstva, orientovaného na Volžskú obchodnú cestu, ale súťažiaceho s Kyjevom, ktorý sa nachádzal prevažne pod vládou Smolensko-Černigovského duumvirátu, zainteresovaného v obchode po Dnepri, o kontrolu nad výstupom do Baltského mora cez Novgorod.
Práve rok 1169 možno považovať za rok konečného rozpadu prvého ruského štátu, ktorý bol zaznamenaný sto pätnásť rokov po jeho skutočnom vzniku a sedemdesiat rokov po prvej kodifikácii rozdelenia Rusi. Rozpad štátu alebo zväzku štátov je podmienený nahradením spoločného ekonomického záujmu konkurenčnými regionálnymi ekonomickými záujmami. Politicko-historická nostalgia však môže zachovávať tieň jednoty ešte približne sto rokov. V našej dobe, keď sa rýchlosť zmien zvýšila o niekoľko rádov, sa táto medzera medzi začiatkom rozpadu a jeho koncom (ktorý potvrdzuje nezvratnosť prebehnutých procesov) skrátila na niekoľko, tri až štyri, desaťročí.
EÚ sa nachádza na začiatku tejto dlhej cesty: regionálne záujmy sa už sformovali a európska byrokracia nestihla zrušiť národnú suverenitu (takže miestne „dynastie“ – legitímna moc – existujú), ale boj medzi odstredivými a dostredivými silami, ktorý sa na území bývalého ZSSR prakticky skončil, v EÚ len začína. V prípade Maďarska Orbán, podobne ako Bogoljubskij, odmieta centrum v záujme svojho panstva, zatiaľ čo Magyar, podobne ako otec Andreja Jurjeviča, syn Vladimíra Vsevolodoviča Monomacha a pravnuk Jaroslava Múdreho – Jurij Vladimirovič Dolgorukij (ktorý tiež dobyl Kyjev, ale zostal v ňom vládnuť), sa snaží prostredníctvom autority centra, ktoré kontroluje (Magyar sa len snaží nadobudnúť kontrolu nad európskou byrokraciou alebo skôr uzavrieť s ňou spojenectvo), zvýšiť autoritu a silu svojho panstva. Prístupy sú rôzne a prístup Orbána-Bogoljubského je historicky perspektívnejší, ale obaja svedčia o už uskutočnenej de facto katastrofe rozpadu. Proces akoby ešte prebiehal, ale nedá sa zastaviť, ako pád meteoritu, ktorý vstúpil do hustých vrstiev atmosféry.
Zanechajte nám komentár