Zabudnutá vzbura

Vzbura alebo skôr rebélia, či úplne presne rabovačka, na ktorú si už skoro nik nespomenie, presnejšie nik si ju už ani v dobe jej stého výročia nepripomenul, sa odohrala pred viac ako sto rokmi, na začiatku novembra 1918 v obci Hranovnica.

Aby sme pochopili, čo sa stalo, musíme sa vrátiť o niekoľko rokov dozadu, teda do roku 1914. Vtedy, začiatkom leta, spáchali atentát na dediča rakúsko – uhorského kráľovského trónu Františka Ferdinanda a ani atentátnici, nemohli vedieť, čo svojím činom spôsobia. Krátko po atentáte vyhlásilo Rakúsko – Uhorsko vojnu Srbsku. Spočiatku sa zdalo, že pôjde o jednoduchú záležitosť, veď samotní rukujúci vojaci tvrdili, že do Vianoc sú doma. Skoro mali pravdu. Domov sa vrátili pred Vianocami, ale až v roku 1918. Medzi tým sa rozpútal dovtedy najkrvavejší konflikt aký sa na planéte Zem odohral. Vypukla vojna, do ktorej sa zapojil celý svet. Túto vojnu historici a aj účastníci najprv nazývali Veľká vojna, ale postupom nasledujúcich rokov a udalostí, ktoré sa odohrali, sa jej názov zmenil na Prvá svetová vojna, pretože história veľkého svetového konfliktu s oveľa hroznejšími následkami, sa zhruba o dvadsať rokov zopakovala a preto tieto konflikty dostali názov Prvá a Druhá svetová vojna.

Veľká vojna si postupne vyžadovala čoraz väčší počet chlapov v zákopoch a na bojiskách všetkých frontov. V zázemí sa to odrazilo hlavne na nedostatku pracovných síl predovšetkým v obciach, ale aj v hospodárstve všeobecne, čo spôsobilo, že sa tu začal šíriť hlad, bieda, choroby a iné utrpenie.

Čím dlhšie vojna trvala, tým sa tieto nešváry znásobovali. V obci Hranovnica vyústili až do radikálne riešených udalostí, ktoré sa odohrali na sklonku roku 1918. Väčšina občanov, ktorí sa zaujímajú o históriu tejto obce isto počula príbeh, ktorý vo svojej knihe Dejiny Štiavnického opátstva na Spiši opísal Ján Vencko: „V čase prevratu vypukla „rabovačka“ pri ktorej vybili okná notárskeho domu a nebezpečne sa vyhrážali. Lenže medzi tým došla národná stráž, ešte magyar nemzeti örség, a ďalšie výtržnosti zastavila: a ako to už býva – za všetkých účastníkov zadosť učinil cigán Pačan, ktorý práve ukradnutú hus držal pod pazuchou, preto bol štatariálne odsúdený a pred obecnou sýpkou zastrelený.“

Tento príbeh sa uvádza aj v školskej kronike evanjelickej školy v Hranovnici: „ Problémy so zásobovaním a nedostatkom potravy spôsobili, že v obci vypukla 6. 11. 1918 rabovačka. Začali ju mládenci u krčmára Goldbergera, pokračovali u krčmára Junga, nasledoval byt notára. Pochod pokračoval pred byt obchodníka Jozefa Zimmermanna, ktorému tiež porozbíjali okná, dvere i poškodili tovar. Na druhý deň ráno chceli ísť do mlyna, na poštu a na pílu. No ráno prišla vojenská posádka a zastihla cigána Pačana, ako hrozil richtárovi sekerou. Posádka ho zlapala a zastrelila.“ Možno sa to vám všetkým zdá ako krutý trest pre jedného človeka, keď rabovačky sa zúčastnil väčší počet občanov, ktorí neboli nijako potrestaní. Ale bolo to naozaj tak?

V archíve v Poprade sa nachádza list z 13.11.1918, ktorý napísal hlavný radca zo Spišskej Soboty podžupanovi v Levoči a kde sa uvádza, že v nedeľu 3.11.1918 podvečer sa pod vedením vracajúcich sa vojakov z 67. prešovského pluku uskutočnila vzbura „zberby“, ale aj majetnejších obyvateľov, proti piatim židovským obchodníkom a krčmárovi , počas ktorej prišli o svoje zásoby tovaru, peniaze v hotovosti, šperky ale aj iné cenné predmety a majetok.

Na základe požiadania o pomoc notárom a poštovým úradom dostavila sa na miesto popradská pohraničná polícia a vojenský náčelník asi s 20 člennou posádkou nastoliť poriadok, počas ktorého zadržali 14 osôb a ich vodcu Jozefa Čonku, vojaka, ale aj zbeha od 67. pluku. Na základe štatárneho práva a so súhlasom košického vojenského veliteľstva ho dali zastreliť strelou do hlavy.

Budovu obecného úradu a tam sídliacich ochrancov verejnej moci voči vzbúrencom však pomohol zachrániť a následne nastoliť poriadok iba zo Spišskej Novej Vsi privolaný vojenský oddiel s guľometmi. Zadržaných zo strany vojenskej moci prepravila popradská pohraničná polícia na Košický vojenský súd, kde od nich bolo zhabaných 14 000 ukradnutých korún a množstvo iných nakradnutých vecí. Až od 5. resp. 6. novembra bol úplne nastolený poriadok v obci.

Následne bola do obce poslaná ešte 8-člená vojenská posila, ale na požiadanie sedemnástich najbohatších gazdov a na príhovor poslanca Jozefa Takácsa, ktorí aj písomne aj hmotne garantovali udržanie poriadku, túto posilu odvolali a pomery v obci sa postupne stabilizovali.

Po tom, čo odozneli tieto revolučné udalosti boli pomery v obci urovnané a nakoniec aj rebelujúci zbeh z rakúsko – uhorskej armády – Jozef Čonka bol riadne pochovaný na miestnom cintoríne a celá obec sa zapojila do budovania novej Československej republiky, ktorá bola o niekoľko dní na to vyhlásená.

Ako zaujímavosť môžme uviesť, že na pomníku padlých občanov Hranovnice v Prvej svetovej vojne sa nachádza aj meno Jozef Čonka. Teda mohlo by sa zdať, že obec aj tohto dezertéra uznala za padlého vo vojne. Ale ako ukázal výskum padlých občanov, ktorý pomohol finančne riešiť aj Obecný úrad v Hranovnici, všetko bolo ináč, ale o tom snáď nabudúce. PhDr. Peter Roth

Text k obrázku: Poprava Jozefa Čonku „Bundarika“ pri obecnej sýpke, tak ako si ju predstavoval miestny učiteľ a kronikár Juraj Palguta