Rómovia sú výnimočný národ

Hovorí rodák z Popradu, zakladateľ rómskeho internetového rádia a prvej internetovej galérie na Slovensku, Ján Čonka

 

Jeho životný príbeh je obdivuhodný. Mladý muž, ktorý mal chudobné detstvo a pre nedostatok peňazí ne­mohol ísť ani na strednú ško­lu, podniká v reklame, predá­va umelecké diela známych výtvarníkov a je zakladate­ľom prvého rómskeho inter­netového rádia. Svojmu strý­kovi pomohol vydať knihu, ktorej rukopis stál dvadsať rokov nedotknutý. Má 35 ro­kov, je ženatý, žije v Bratis-lave, má osemročnú dcéru a päťročného syna.

O vplyve „bielych“ ka­marátov, pôvode Rómov i o tom, čo by mohlo situáciu Rómov napraviť, sme sa po­rozprávali s Jánom Čonkom.

Aké bolo vaše detstvo?

Narodil som sa v Popra­de a vyrastal som na sídlis­ku starý Juh. Žili sme dosť chudobne, lebo otec si rád vypil. So sestrou sme pozna­li čo je hlad, čo je chudoba. Ako dieťa som chcel byť archeológom. Navštevoval som archeologické nálezis­ko v Gánovciach. Každý deň som chodil do Podtat­ranského múzea. Keď som mal trinásť rokov, rodičia sa rozviedli a mama bola väč­šinu času v práci. Stále som bol s kamarátmi z bytovky, všetci boli „bieli“. Mama nám dôverovala a nechá­vala nám voľnosť. Chodili sme na stanovačky, na túry do Tatier a do Slovenského raja, spoznávali sme prírodu, múzea, hrady. Tancoval som v tanečnej skupine Trend, ale aj v kresťanskom Alfa klube som učil deti tanco­vať. Chodil som do centra voľného času, kde som tiež učil deti tancovať. Boli časy, keď som mal týždenne osem tréningov.

Myslíte si, že váš život ovplyvnili nerómski kama-ráti?

Naučil som sa pri nich zodpovednosti tým, že som navštevoval rôzne krúžky. Chodili sme splavovať rieky, lyžovať, plávať, korčuľovať, hrali sme futbal, stolný tenis. Som presvedčený o tom, že keď dieťa chodí na krúžky, učí sa zodpovednosti, chápe že má povinnosti.

Vyučili ste sa za murára, nechceli ste ísť študovať ďalej?

Škola ma bavila, chodieval som na rôzne súťaže, repre­zentoval som SOU stavebné a vyhrával som prvé a druhé miesta v celoslovenských súťažiach v BOZP. Aj keď som bol prijatý na denné maturitné štúdium, nemohol som si urobiť maturitu, lebo som musel ísť robiť, neboli peniaze. V piatok som ukon­čil školu a hneď v pondelok som išiel s ujom do Čiech robiť na stavby. Dva roky som robil kopáčske práce. To je veľká drina. Musíte ro­biť s krompáčom a lopatou stále, v horúčave, v zime aj v blate… Povedal som si, toto nechcem robiť celý život. Výhodou bolo, že som dobre zarobil. Otec nám po rozvo­de s mamou zanechal dlžoby na byte a prázdny byt. Musel som kúpiť nábytok, spotrebi­če a celý byt som postupne prerobil.

Pochádzate z veľkej rodi­ny. Aké tam boli vzťahy, ako ste prežívali, že ste Róm?

Každý víkend sme sa stre­távali u starých rodičov. Moji starí rodičia boli robotní a skromní. U nás v rodine sa vždy tvrdo pracovalo. Pamä­tám si, že starí rodičia si nik­dy nič nekupovali a pomáhali nám, ako sa dalo. Odkladali peniaze pre prípad, že by nie­komu z rodiny chýbali. Keď som mal osemnásť, babka mi zaplatila vodičský preukaz. U starých rodičov sme videli „dávanie“ a robíme to aj my. Pomáhame, dokonca aj môj­mu otcovi, ktorému vždy kú­pim drevo na zimu, aby mal čím kúriť. Jediné, čo rodičom i starým rodičom zazlievam, že nás nenaučili po rómsky. Vtedy bola iná doba, mysle­li si, že je to hanba. Medzi sebou hovorili rómsky, ale s nami, so všetkými vnukmi, hovorili po slovensky. To mi dnes chýba.

Aká bola vaša cesta do Bratislavy?

Ešte pred vojenskou služ­bou som pracoval vo firme, kde som predával okná, žalú­zie, bezpečnostné dvere for­mou podomového predaja. Keď som sa vrátil z vojny, zavolal som kamarátom, kto­rí študovali v Bratislave, že by som ich prišiel navštíviť. Počas toho týždňa v Brati­slave som si našiel robotu na inzerát. Takú istú ako v Poprade, len mi dali dva­krát taký plat. Doma som bol podomový predavač a tu som bol obchodný zástupca. Bolo to na vyššej úrovni, pracoval som cez inzeráty. Býval som na internáte a potom na uby­tovni. V Poprade, na svadbe môjho kamaráta, som stre­tol moju manželku, s ktorou som dodnes. Kúpili sme si byt v Bratislave na hypotéku a sme naozaj šťastní.

Popri tejto práci máte in­ternetové rádio, interneto­vú galériu. Čo vás k tomu viedlo?

My, Rómovia, máme ob­chodného ducha a už pred rokmi som pocítil, akú silu má internet. Bol som prvý na Slovensku pred jedenástimi rokmi, keď som začal predá­vať obrazy cez internet. Dal som veľa peňazí za domény, lebo som tušil, že to je dobrá investícia. Predávam tvorbu šesťdesiatich profesionál­nych maliarov, fotografov a sochárov.

Gipsy radio som založil v roku 2006. Odvtedy po mne vzniklo päť rómskych rádii. Urobil som poriadok v rómskej hudbe a Rómo­via, keď robia svadbu, tak sa skontaktujú s kapelou cez internetovú stránku Gipsy.sk. Vďaka webstránke som zapl­nil medzeru v rómskej hudbe a tým aj pomohol mnohým kapelám, pretože prezen­tujem ich hudobnú tvorbu a zároveň získavajú hudobné akcie a oni mi veľakrát za­hrajú pesničku s venovaním. Tento rok sa ju chystám re­dizajnovať, aby bola moder­nejšia, budú aj aplikácie na mobilných telefónoch. Mám pĺán urobiť z toho rómske celosvetové rádio, aby tam pridávali svoje piesne róm­ske kapely z Rumunska, Špa­nielska, Ruska, USA, Indie a iných krajín.

Nedávno ste vydali kni­hu, ktorú napísal váš strýko Ladislav Čonka – Popala zo Spišskej Teplice. Čo je jej obsahom a prečo vám na uverejnení knihy záležalo.

Môj strýko začal písať kni­hu pred dvadsiatimi rokmi. Dozvedela sa o tom Danka Šilanová, redaktorka róm­skych novín Romano nevo ľil, ktorá bola aj spisova­teľkou a poetkou. Veľmi ju to zaujalo. Strýko jej poslal rukopis a ona mu pomohla s textami, pretože on nemá vzdelanie. Pani Šilanová v roku 2008 zomrela. Medzi­tým si autorské práva kúpi­lo Vihorlatské múzeum, ale tiež sa s knihou nič nedialo. Keď som to zistil, zmluva už vypršala. Dlho som aj ja zháňal peniaze a až minulý rok som ich získal cez Úrad vlády SR, z programu Kul­túra národnostných menšín. Zatiaľ vyšla prvá časť knihy a zaujala hlavne Nerómov. Strýko v knihe píše bájku o pôvode Rómov, ale inak ako píšu etnografovia. Kniha je bohatá na ilustrácie a sú v nej aj rómske básne. Je pre­svedčený o tom, že Rómovia prišli do Európy z Egypta.

Viem, že vy so strýkom v tejto veci súhlasíte. Čo vás k tomu vedie?

Zaujíma ma história Ró­mov a myslím si, že ak aj boli Rómovia v Indii, tak len cez ňu prechádzali. Ale odišli tam zo starovekého územia Izraela – Egypta. Rómovia sú výnimoční a fandím im. Dokonca sa stotožňujem s teóriou: O židovskom pô­vode Rómov. My, Rómovia nie sme zlí, len problémy nás robia zlými. V jednej knihe som sa dozvedel, koľ­ko národov žilo na dnešnom území Slovenska a približne polovica z nich v rôznych vojnách vymrela. Vtedy som pochopil, aké to je úžasné, že Rómovia sa dožili dneška. Sme národ, ktorý nedrží spo­lu a na to sa rómski politici hnevajú. Nezískajú voličské hlasy, ale vďaka tomu, že nedržíme spolu sme prežili a teraz sme tu. Z Indie sme neodišli preto, aby sme ces­tovali, ale aby sme prežili. Rómovia nikdy nemali ma­jetky, pole, dobytok a keď hrozilo nebezpečie, zbalili sa a išli ďalej.

Žijete v Bratislave, ale poznáte život v tých najchu­dobnejších rómskych osa­dách. Čo by podľa vás po­mohlo týmto ľuďom?

Jediná šanca, ako pomôcť Rómom v osadách, je viera v živého Boha. Nijaké mi­lióny eur z EÚ nepomôžu. Zmenu je potrebné začať od hlavy rodiny – od otca. Otec sa musí zbaviť závislostí, prestať fajčiť, piť, hrať auto­maty, brať drogy a venovať sa práci, manželke a deťom. Viem, že je to veľmi ťažké vzdať sa určitých závislostí, a človek sám o sebe to nemu­sí dokázať, ale Boh mu po­môže. Rómovia sú robotní, no nemajú finančnú gramot­nosť. Keby si rodiny zadelili peniaze, ktoré dostávajú, tak by im to stačilo na jedlo, aj na oblečenie. Deti by chodili čisté do školy a nemuseli by kradnúť ani žobrať. Sám za­žívam, ako mi pomáha viera v Boha. Človek počas života môže kráčať po hrane a ne­viete, kedy môže spadnúť do priepasti. Neviete, kedy môže prísť rozvod, krach, kedy môže prísť choroba. Tiež som mal rád alkohol a cítil som, že môj život je príliš nestabilný, ale vďaka Bohu som sa zmenil. Teraz cítim, že športové aktivity, hobby, koníčky, cestovanie po svete, zábava, alkohol, úspech a ani kariéra v živote ma nikdy nenaplnia tak do­konale ako Boh.

Prajem si odbúrať raso­vú nenávisť a bariéry me­dzi rómskou a nerómskou populáciou. Chcem ukázať väčšine, že medzi Rómami je veľa nadaných, pracovi­tých a dobrých ľudí. Chcem podporiť Rómov, aby boli hrdí na to, že sme Rómovia, aby nezanikali rómske tradí­cie, zvyky a hlavne rómsky jazyk. My, Rómovia máme skutočnú iskru a tempera­ment, ktoré nám môžu ostat­ní závidieť.

Agnes Horváthová