Pri šálke čaju Popradský so Zuzanou Šedivou, odborníčkou na cestovný ruch

Zuzana Šedivá absolvovala Fa­kultu cestovného ruchu a spoloč­ného stravovania Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, tridsať rokov pracovala v rôznych vedúcich pozíciách v tatranských hoteloch a spolupracovala aj pri založení pro­fesijného združenia Zväzu hotelov a reštaurácií SR i Združenia cestov­ného ruchu vo Vysokých Tatrách (ZRC). Odborníci vravia, že o ces­tovnom ruchu vie na Slovensku viac ako ona len málokto.

Hoci sa stále nevieme predať, máme vraj veľké šťastie, pretože Tatry vždy prilákajú návštevníkov. Prezentujú sa najmä tí, ktorí majú na marketing peniaze a ostatní za­tiaľ ostávajú bokom. Tak to je v Po­prade, aj v Tatrách. Aj preto Zväz hotelov chystá 12. – 13. mája v Bra­tislave podujatie s názvom Kto nám ujedá z rezňa? „Chceme nakresliť rezeň a rozporcovať ho na náklady, ktoré každý podnikateľ musí zaplatiť. Na konci by nám mala ostať len ohlodaná kosť a podnikateľ s prázdny­mi vreckami. Psychológia definuje, aké opatrenia zo strany štátu vedú ľudí do tieňovej ekonomiky. Mnohé legislatívne opat­renia sú už jednoducho neznesiteľné, tak ťažko akceptovateľné, že ľudia radšej volia cestu, ktorú nemožno považovať za správnu, hoci funguje a pohybujú sa za hranicou zákona.“

19. mája tiež spolu s kolegami chystá vzdelávací seminár s témami ako využiť sociálne siete pre akti­vizáciu predaja, alebo ako by mala vyzerať cenotvorba poskytovateľa ubytovacích a stravovacích služieb. „Uvidíme, kto a koľko z členov prí­de a aký to bude mať pre nich výz­nam. Veď ich je vyše 180. Pri vzniku Oblastnej organizácie CR Región Vysoké Tatry malých podnikateľov za členov nechceli, preto ich tam zastupuje ZCR ako jeden člen. Aj váha zodpove­dá jednému hlasu. Do OOCR vkladajú členo­via svoje financie a do­stanú späť financie ma­ximálne vo výške 90 % sumy, ktorú samosprávy vyzbierali daňou za uby­tovanie. Koľko môže investovať také ZCR? Nula. Prsty silnejších zasiahli a lokálne združenia nie sú poňaté v zákone ako oprávnená osoba na prijímanie dotácie.“

Veľký podnikateľský subjekt má byť podľa Z. Šedivej v regióne no­siteľom inovácií, vzorom v kvalite poskytovaných služieb i vo vzde­lávaní zamestnancov. Má pomáhať tvoriť konkurenčné, nie likvidačné podnikateľské prostredie. Občania by mali mať právo a šancu vyjadro­vať sa k vzniku nových ubytovacích, obchodných či stravovacích zaria­dení. V Rakúsku a v Nemecku, ak niekto v obci plánuje postaviť ďalšie ubytovacie zariadenie, vyjadruje sa k tomu ZCR. Posudzuje, či je ešte vôbec dostatočný dopyt na to, aby sa ďalší subjekt uživil. Obec je po­vinná chrániť svojich podnikateľov a vytvárať im podmienky pre efek­tívne podnikanie. Pomáha s rek-lamou i propagáciou, aj rôznymi finančnými nástrojmi. Napríklad, keď potrebuje pokryť nejakú služ­bu, nevyrubí jej poskytovateľovi najvyššiu daň z pozemku alebo predajného priestoru, ale pristu­puje ku každému individuálne. A aj legislatíva im otvára priestor. „V niečom sa naše samosprávy boja viac ako treba, no ani naše zákony im nedávajú dostatok možností roz­hodovať o svojom bytí či nebytí,“ spresnila.

Ďalším problémom je pod­ľa jej slov to, že mnoho pod­nikateľských subjektov nemá sídlo priamo v danej lokalite. Preto nepoznajú jej reálie, necítia so životom v regióne, často sa správajú nekorekt­ne. Podmienky podnikania v Bratislave sú predsa len odlišné od podnikania v hor­ských a sezónnych oblastiach. Očakáva sa, že jedného dňa tu bude turisticky vychytená prosperujúca lokalita, preto ten tlak a snahy o rozhodova­ní o regióne mimo regionál­nych samospráv.

Ekonomikou sa, žiaľ, ľudia na Slovensku vraj veľmi ne­zaoberajú. Máme množstvo vyštudovaných ekonómov, ale poriadnych hospodárov u nás niet. Každý sa tlačí do prevádzky. Pekne podaná ká­vička či koláčik sú interesant­né, ale koľko má tá káva stáť? Koľko peňazí dostane čašník ako výplatu? Tieto otázky si kladie prevádzkový ekonóm, nie ten, kto miluje iba vôňu kávy na pľaci.

Na otvorenie obchodného centra Fórum v Poprade by sa obchodníci mali začať pripra­vovať už dnes. „Treba si pozrieť firmy, ktoré tam budú mať svo­je obchody. Držať sa pravidla, že každý podnik má byť vo svojej ponuke jedinečný a sús-trediť sa na kvalitu poskytova­ných tovarov a služieb. Keď je firma v ohrození, treba zmeniť sortiment. Vyjsť s niečím úplne novým. Veľké značky sa ne­budú prispôsobovať drobným, malí si musia nájsť svoju dieru na trhu. To hovorí marketing. Keď prejdete celý svet a chce­te niečo priniesť deťom, máte problém nájsť zaujímavé dar­čeky, pretože sú veľmi unifiko­vané a v podstate ich môžete kúpiť doma už na prvej ben­zínovej pumpe. Lokálne a špe­cifické máte naozaj problém nájsť. To by mohol byť priestor pre prevádzkárne na námestí.“ Ideálne podľa nej je, ak vieme vyraziť dych kvalitou. To však nie je o tom, ako vyzerá šálka kávy, ale o tom, ako sa k nám správa čašníčka. Kvalita je, či tá káva je naozaj dobrá. Kvali­ta to je aj príjemné prostredie, kde nehrá rádio a hudba nás neruší. Len kvalitou máme šancu uspieť, no myslíme si, že keď znížime cenu, klient zaja­sá. Klient však hľadá zážitok, nie zľavu. Sme v lokalite, kde síce nie je priestor pre vysoké ceny, no musia to byť ceny, aby sme prevádzku udržali v zisku. „Majiteľ zariadenia musí trvať na tom, aby všetko bolo v tip-top kvalite. Je škoda, že aj my sme svojou ponukou už veľmi unifikovaní. Všade nájdete rovnaké koláče a celé Slovensko je preštrúdľované. Ako sme štrúdľu najmenej tri­dsať rokov nepoznali, teraz ju dvadsať rokov pečieme všetci. Potrebujeme niečo individuál­ne, čím sa od suseda odlíšime. Dnešný klient je pohodlný, dovezie sa autom, poobzerá si obchodné centrum, nechá sa zabaviť a ak nemá iný dôvod, vráti sa do garáže a ufujazdí preč.“ (pvč)