Emancipácia a separatizmus. Hrnko o umelom vytváraní etnickej menšiny
V súvislosti s mojím nesúhlasom a protestom proti uznaniu tzv. goralov za národnostnú menšinu sa v diskusii na moju stranu vzniesla aj výčitka, že popieram právo „goralov“ rovnakým spôsobom, ako pražská vláda popierala právo Slovákov na samostatný národný život za prvej republiky.
Tieto výčitky sú absolútne irelevantné, keďže ide o dva úplne odlišné javy, reaguje na sociálnej sieti historik a expolitik Anton Hrnko, ktorý principiálne kritizuje vyhlásenie goralov za etnickú menšinu na Slovensku. Jeho status prinášame ďalej v plnom znení.
Áno. Pražská vláda označovala požiadavku Slovákov o uznanie slovenského národa a požiadavku o autonómiu Slovenska za separatizmus. Toto označovanie autonomistickej politiky ako separatizmu sa prenieslo aj do povojnovej doby, hoci hlavná príčina tohto označovania – uznanie Slovákov za osobitý národ – už formálne bola odstránená.
Otázka teda znie, v čom je odlišnosť medzi požiadavkou Slovákov o uznanie slovenského národa a požiadavkou určitej skupinky ľudí podnecovanej A. Ravaszom o uznanie tzv. goralov za národnostnú menšinu?
Na odlíšenie týchto dvoch javov si musíme vysvetliť obsah pojmu emancipácia a separatizmus. Potom aj pochopíme, prečo snahu o vytvorenie novej národnosti separáciou určitej nárečovej skupiny od tela slovenského národa nemožno porovnávať so snahou slovenského národa o uznanie jeho rovnoprávnosti v rodine európskych národov.
Slováci nikdy v histórii netvorili s Čechmi žiaden integrovaný celok, na základe existencie ktorého by bolo možné tvrdiť, že s nimi vytvárali etnické a jazykové spoločenstvo.
Slovenská jazykoveda jednoznačne dokázala, že slovenčina a čeština sú dva osobité jazyky, vyvinuvšie sa z praslovanského základu. Je síce pravda, že v určitom období sa v časti slovenského národa používala ako spisovný jazyk čeština a v českej národnej elite sa na Slovákov pozeralo ako na Moravanov, ktorí by mohli byť rovnako asimilovaní do českého národa, ale na slovenskej strane túto myšlienku z času na čas podporili len marginálne skupiny.
Jednoducho Slováci a Česi boli dva osobité národy, ktoré sa stáročia vyvíjali vedľa seba a napriek vzájomnému prelínaniu nikdy nevytvorili žiadnu vyššiu jazykovú alebo národnú štruktúru.
Keď sa počas prvej svetovej vojny pripravoval vznik nového štátu, zloženého zo slovenského a českého národa, žiadni relevantní predstavitelia slovenského národa nepredpokladali, žeby v novom štáte mali Slováci stratiť svoju národnú samostatnosť a včleniť sa do českého národa.
Povedané slovami jedného medzivojnového slovenského politika, Slováci neodchádzali z Uhorska, kde im hrozilo utopenie sa v maďarskom mori, do Česko-Slovenska preto, aby sa utopili v českej kaluži.
Jednoducho napriek tomu, že Ústava Republiky československej vytvárala „československý národ“, realita bola iná. Slováci neboli Česi a Česi neboli Slováci, ako by to chceli vidieť ideológovia novovzniknutého štátu. Teda podľa ústavnej listiny boli síce všetci tí, ktorí hlásali osobitosť slovenského národa a autonómiu Slovenska separatisti, ale objektívne nimi neboli. Ich politiku nebolo možné označiť za separatizmus.
Podobne ako v Uhorsku sa snažili vtedajší národovci o emancipáciu slovenského národa, aj autonomistickú politiku nemožno označiť za separatizmus, ale za snahu o emancipáciu slovenského národa v zmysle prirodzeného práva. Preto keď sa ešte aj dnes označuje v časti slovenskej historiografie a angažovaných publicistov politika HSĽS a SNS za separatistickú, je to len atavizmus českého pohľadu na deje na Slovensku, ktorého sa uvedené osoby nevedia zbaviť.
Ale pozrime sa na situáciu s ľudom hornej Oravy a horného Spiša, ktorých sa nám niekto za nepochopiteľnej podpory slovenskej vlády snaží separovať od ostatných Slovákov.
Akokoľvek sa budeme pozerať na situáciu na severnej hranici Slovenska, nikde, od začiatku masívnejšieho zasídľovania týchto území počas valašskej kolonizácie z vnútra Slovenska ani len v náznakoch sa neobjavilo až do začiatku 20. storočia niečo, čo by naznačovalo, že oná nárečová skupina by sa necítila súčasťou slovenského národa.
Sú celé plejády významných osobností počnúc A. Bernolákom, ktoré boli zapojené do slovenského národného života a vystupovali ako uvedomelí Slováci. Nebudem tu opakovať, čo som už viackrát uviedol, ale aj keď začiatkom 20. storočia uhorská vláda s poľskými aktivistami rozohrala hru o odčlenenie tejto skupiny od slovenského národa, nepoukazovali na to, že sú nejakou osobitou národnosťou, ale tvrdili, že sú neuvedomelí Poliaci.
Na druhej strane treba povedať, že sa proti tomuto tlaku z poľskej strany predkovia dnešných horalov zúrivo bránili s poukazovaním na to, že sú Slováci! Keď roku 1938 bola v rámci poľskej agresie voči Slovensku obsadená obec Lesnica, všetci obyvatelia obce s odkazom, že sú Slováci a v Poľsku nechcú žiť, zobrali kostolné zástavy a do nohy prešli na slovenskú stranu.
Vtedy aj vládcovia Slovenska, aj ľudia vedeli, kde je sever! Keď sa dnes v Lesnici nájde človek, ktorý chce tento vzácny ľud odtrhnúť od slovenského národa, označiť ho za judáša je veľmi slušné!
Takže v snahe o ustanovenie novej národnosti na Slovensku zo Slovákov zo severného Spiša, severnej Oravy a severovýchodného cípu okresu Čadca nemožno označiť ináč ako čistý separatizmus. Ani len v náznakoch nejde o emancipáciu, ako to bolo v prípade slovenského národa v prvej republike.
Aj starostke v Svrčinovci by som pripomenul, situáciu v jej obci po tom, ako jej severnú časť okupovali v decembri 1938 Poliaci. Už si ona nepamätá alebo jej to nikto nepovedal, ako úporne si bránili svoju národnosť proti Poliakom, ktorí ich označili za neuvedomelých Poliakov?
Starosta Ždiaru P. Bekeš si nepamätá alebo mu nikto nepovedal, koľko krát predkovia Ždiarčanov bránili svoju slovenskú obec aj za cenu vlastných životov proti poľským nárokom?
A starosta Kolačkova P. Zamiška si tiež nič nepamätá? Ja viem, tridsať strieborných je veľkým lákadlom, ale postaviť sa pred vlastnými ľuďmi, pred vlastnými predkami do pozície Fausta, zapredávajúceho svoju dušu. Hanba. Čista hanba a čistý separatizmus.
No a čo povedať slovenskej vláde, ktorá sa pri hraní piesne Góralu, czy ci ne žal odskočila od naložených tanierov a postavila sa do pozoru, ako keď Osuskému zahrá americká hymna?
Počul som, že vraj to považujú niektorí za „goralskú“ hymnu. To ani toľko nevedia, že pieseň je síce o obdive vrchárov, v tomto prípade podhalanských (poľských) goralov, ale slova zložil varšavský básnik a melódia je údajne z Talianska?
So slovenskými Spišiakmi a Oravcami nemá nič spoločné! Jedno však asi so Slovenskom toto vstávanie spoločné má! Otvára do budúcna cestu Poliakom na pokračovanie ich pretenzií.
Nie je to žiadne maľovanie čerta na stenu. Jeden môj priateľ mi dodal bibliografiu poľských kníh a štúdií, ktoré s podporou poľských úradov vyšli od roku 1918 a hovoria o poľskom osídlení na slovenskom území. Posledná takáto monografická práca vyšla roku 1966.
Keď som si ju prezrel, nestačil som sa čudovať, čo autor pokladal na Slovensku za poľské. Potom som aj pochopil tu klebetu, ktorá sa rozšírila po stretnutí G. Husáka s E. Gierkom, ktorý vraj žiadal od neho práva pre Poliakov žijúcich na Orave a Spiši.
Husák mu vtedy vraj povedal, že nech pripraví jeden mikrobus a všetkých Poliakov z uvedeného územia mu pošle do Poľska. Ale vtedy ešte slovenskí politici, aj keď komunisti vedeli, kde v slovenskej otázke je sever. Dnes mám o tom silnú pochybnosť.
Zanechajte nám komentár