Za projektami veterných elektrární nestoja peniaze, ale „brutálne peniaze“ schopné zaplatiť celé vedecké tímy

Hluk, infrazvuk, sústavné blikanie svetiel, vplyv na faunu a flóru, ovplyvňovanie mikro a makroklímy, zmena charakteru krajiny – to sú len niektoré zápory, ktoré spomínajú odporcovia výstavby veterných elektrární. Priaznivci veterných parkov hovoria o nafúknutých problémoch a o odporcoch ako o dezinformátoroch. Ako to už bolo v minulosti mnohokrát, ani tentoraz nevznikla včasná a vecná verejná diskusia ak slovu sa opäť nedostali fakty.

Napríklad ukazovatele, ktoré by v prípade elektrární mali byť kľúčové: Aký prínos budú mať takzvané veterníky pre energetický mix? Aká je ich rentabilita? Nakoľko sú stabilné? Na viac ako 30 tisíc pripomienok občanov, starostov a spolkov na ochranu prírody nikto v Česku nereagoval a starostovia sa dozvedeli, že jediný spôsob, ako môžu hájiť základné práva a záujmy svojich obcí, je súd – teda súdiť sa so svojím štátom. Taká je situácia v Česku. Ako sú na tom naši susedia na Slovensku? Hrá úlohu skutočnosť, že Slováci už teraz energiu vyvážajú a ich energetický mix je naozaj zelený? Alebo sa jednoducho budú veterné elektrárne stavať, či sú potrebné, alebo nie?

Odpovede na tieto otázky – možno na všetky, možno na väčšinu z nich, ale aj na mnoho ďalších – prináša môj hosť Daniel Slobodan Máčovský. Kedysi profesionálny športovec, riaditeľ banky, farmár a komunálny politik sa dnes venuje predovšetkým joge a organizuje púte do Himalájí. Je to človek s mnohými rozličnými skúsenosťami, ktorý sa stal jedným z najvýraznejších aktivistov proti výstavbe veterných parkov a napísal aj knihu Negatívne účinky veterných elektrární.

Martina: Pán Máčovský, v poslednej dobe ste na seba upozornili tým, čomu sa hovorí občianska aktivita alebo aktivizmus – a to napriek tomu, že vaša cesta bola v posledných rokoch úplne iná. Povedzte mi, čo vo vás túto občiansku aktivitu odštartovalo?

Daniel Slobodan Máčovský: Dôvodov každej činnosti v živote človeka je určite viac. Spúšťačom tohto procesu vo mne – okrem určitých vnútorných procesov, ktorým sa v himalájskych tradíciách hovorí „dharma“, teda životné predurčenie – bolo to, že tieto zámery prišli až k nášmu domu: zhruba 900 metrov od neho hrozila výstavba 17 veterných turbín vysokých 250 metrov. To by samo o sebe možno ešte nestačilo. Keď som sa však o tomto zámere dozvedel, zavolal som našej pani starostke, ktorá je veľmi skúsenou komunálnou političkou. Celkom 30 rokov pracovala ako vedúca mestského úradu v neďalekom veľkom meste av našej obci je asi tretie volebné obdobie, takže to nie je žiadny nováčik bez skúseností.

Keď som sa jej spýtal na ten projekt, ktorý už vtedy existoval a bol ďaleko rozpracovaný, zistil som, že o ňom nevedela. Bol tam teda prvok určitého utajenia. Tento projekt bol totiž vložený do katastra susednej obce, ktorý končil 900 metrov od našich domov. Nebol to teda projekt podaný v našej obci, ale v susednej – napriek tomu o ňom táto významná komunálna politička nevedela.

Za pilotným projektom sedemdesiatich turbín sa na mapách skrýva 150 obrov zasypávajúcich obce až k Nitre

Martina: Ona nevedela, že sa v blízkosti mesta Hlohovec bude stavať 70 veterných turbín?

Daniel Slobodan Máčovský: My žijeme v malej obci Vinohrady nad Váhom.

Martina: Áno.

Daniel Slobodan Máčovský: To nevedel nikto, to prišlo až neskôr. A dokonca tento projekt 70 veterných turbín je iba pilotný. Získali sme mapu, na ktorej je v tomto zámere naplánovaných 150 veterných turbín s výškou 270 metrov, takže sú tam zasypané celé obce smerom až po Nitru. To je úplne katastrofické. Ale zámer, ktorý ma do toho pritiahol – tých 17 turbín – bol drobný zámer menšieho investora.

Aby to poslucháči lepšie vnímali: neexistujú len zámery akceleračných zón, to je iba jedna úroveň. Na Slovensku sú momentálne tri. Prvý tvorí asi 35 drobných projektov, mám na mysli 6 až 21 veterných turbín, ktorým sa hovorí „parky“. Sú to projekty podávané úplne samostatne drobnými investormi; na Slovensku sa o nich zaujíma asi sedem investorov. Druhú úroveň tvoria dve obrovské akceleračné zóny. Jedna, na západe Slovenska, počíta so 150 turbínami, zatiaľ je podaná na 69 turbín. Druhá taká akceleračná zóna je na východe Slovenska, kúsok na východ od Košíc, u Michaloviec a Strážskeho.

A tretia úroveň je tá, ktorú vaša vláda schválila pred dvoma týždňami, a to v počte 61 akceleračných zón; naša vláda to na Slovensku bude posudzovať a schvaľovať počas týždňa, dvoch. Uvidíme, ako to dopadne. Urobili sme všetko pre to, aby sme upozornili na závažnosť týchto likvidačných projektov a na ich dopady na človeka, prírodu a život na vidieku. Na výsledok si u nás ešte chvíľu počkáme. Sú ale projekty, kde hrozí 207 týchto obrovských, gigantických veterných elektrární.

Veterný mor sa šíri od Brazílie po Austráliu a jeho korene siahajú hlbšie ako len k peniazom

Martina: Pán Máčovský, u nás to vláda, ako ste spomínali, odsúhlasila 27. 7. – to len pre upresnenie, pretože keď budeme náš rozhovor vysielať, bude to už viac ako 14 dní. Preto spomínam presný dátum. Slovensko to ešte len čaká; možno že v čase, keď pôjde naše vysielanie von, už budeme poznať aj výsledok. Ale povedzte mi, nerušia slovenské politiky fakt, že Slovensko, ako som spomínala v úvode, má energie dosť? Vďaka jadru a vode máte veľmi zelený energetický mix, už energiu vyvážate, a akonáhle dostavíte štvrtý blok Mochovcov, budete doslova za vodou. Kde sa zrazu, konkrétne na Slovensku, vzal tento politický diskurz?

Daniel Slobodan Máčovský: Tým, že sa touto problematikou veľmi intenzívne zaoberám – vystúpili sme s ňou už aj na pôde Európskeho parlamentu v Bruseli – vidím, že to nesúvisí iba so Slovenskom a Českom, a dokonca ani len s Európskou úniou. Projekty týchto obrovských veterných elektrární – čo do počtu aj čo do gigantických vrtulí vysokých až 270 metrov, u niektorých projektov ešte vyšších – sa intenzívne rozbehli po celom svete: od Brazílie cez USA, Kanadu, západnú, strednú a sčasti východnú Európu, cez Irán a Strednú Áziu až po Indiu, Číny.

Preto sa vnútorne zaoberám aj myšlienkou, čo je v pozadí. Stretol som sa s významnými ľuďmi, ktorí vnímajú pozadie určitých procesov, teda o čo ide. Na jednej strane by sme sa mohli zamerať na ekonomické pozadie, a to celosvetové aj celoeurópske. Za druhé je možné vnímať aj pozadie duchovné – podstatnú, skutočne hlbšiu príčinu toho, prečo sa tieto procesy momentálne dejú v takej intenzite. Osobne tomu hovorím veterný mor, ktorý nás prišiel zamoriť. A každá morová epidémia mala svoju podstatu v niečom – nielen v špinavých rukách, nielen v chudobe, ale jednoducho v určitom úpadku spoločnosti.

Politici by nič škodlivého nedovolili – kým sa sedemnásť obrích vrtuľou neobjavilo za humny

Martina: Mor najviac roznášali krysy, pretože žili na odpadkoch. Alebo skôr potkany. Ale to sa dostávame do stredoveku. Ja tu budem občas hrať advokáta diaboli, aby naša diskusia mala patričné ​​napätie. Rozhodne nezabúdam na dve cesty, ktoré ste teraz načrtol – ekonomickú a duchovnú. Ešte sa ale pre úplnosť uistím: nie je to tak, že by ste nesúhlasili s výstavbou veterných elektrární nikde na svete? Viem si predstaviť, že v Severnom mori môžu mať akési energetické opodstatnenie, a toho, čo vieme o ich škodlivosti v Severnom mori, je pramálo, takže by sme ich tam mohli tolerovať. Ste ochotný tolerovať veterné elektrárne tam, kde veľmi fúka a je to ďaleko od civilizácie, hoci nie ďaleko od prírody? Čo ani Severné more nie je.

Daniel Slobodan Máčovský: Možno teraz sklamem určité spektrum poslucháčov, ale keď som sa začal touto problematikou zaoberať, videl som, že každý náš postoj vždy súvisí s mierou informácií, potom možno s určitou inteligenciou a so stupňom vedomia.

Keď ku mne prišla prvá informácia od vlastnej mamy, že v blízkosti dedinky, kde žije, hrozí šesť obrích veterných elektrární, hovorím: „Mami, celá západná Európa je plná týchto ekologických zelených projektov. Bude tu šesť turbín, nič vážne sa nedeje.“ Moja mama, ktorá už trochu mala informácie, na to reagovala: „Ale je to veľmi škodlivé.“ A ja hovorím: „Mami, keby to bolo škodlivé, už by sa o tom vedelo a politici by to nedovolili.“ Taký smiešny postoj som k tomu mal. Až prišlo tých 17 vrtúľ k našim domom a prišiel moment, keď o tom nevedela ani starostka, tak človek spozorní: „Počkaj, počkaj, toto nie je úplne v poriadku.“

A nasledovalo štúdium. Spočiatku som zistil, že obrovsky chránime prírodu, chránime pamiatky UNESCO, chránime všetky možné zložky nášho života, ale človeka chránime úplne minimálne – a začal som sa zaoberať zdravotnými dopadmi na človeka. Založili sme stránku zapravdu.sk a začali sa ozývať ľudia. Založili sme facebookovú skupinu Za pravdu o veterných parkoch a ľudia začali písať o svojich skúsenostiach zo sveta.

Keď som zistil, aké deštruktívne je to pre ľudské zdravie, začal som sa tomu venovať naplno. Založili sme skupinu aktivistov, ktorí začali oslovovať skupiny vo svete, pretože na Slovensku ani v Českej republike nemáme s týmito negatívnymi účinkami také bohaté skúsenosti ako vo Švédsku, v Nemecku, v Kanade alebo v USA. A oni nás začali zaplavovať štúdiami, poznatkami, skúsenosťami ľudí, knihami, posudkami a podobne.

Potom sme spolu s Katarínou Ondrušovou dali dohromady knihu. Keď som ju začal písať, mal som pocit, že ju píšem na ochranu človeka – aby bolo zrejmé, že mu to ubližuje úplne životne; môžeme sa k tomu dostať aj konkrétne. Ale keď som končil písanie tejto knihy, ktorá má 450 strán a obsahuje asi 1 800 štúdií, posudkov, vyjadrení, rôznych odborných právnych analýz a faktov, hovoril som si: „Ďalej sa tomu idem venovať práve kvôli prírode.“

Takže keď niekto povie, že to môžeme stavať niekde v mori, nemá dostatočné informácie o tom, čo to spôsobuje morskému ekosystému, teplote vody, vzduchu nad ňou alebo morským cicavcom. Infrazvukové vibrácie sa totiž vo vode veľmi dobre šíria. A nejde len o veľryby a ich echolokáciu a komunikačný systém – veľryby sa dorozumievajú na vzdialenosť 200 kilometrov, a teraz im do toho neustále bzučia vrtuľa. Kto sa niekedy trochu potápal v mori so šnorchlom, keď okolo prechádzal motorový čln alebo skúter, a ponoril hlavu pod vodu, cítil veľmi jemné, pomerne nepríjemné vysoké bzučanie. A teraz si predstavte, že sa také bzučanie na vás valí zo všetkých strán v jednom kuse. To musí morský ekosystém intenzívne narušiť.

Rozoberá sa to v jednom článku na stránke zapravdu.sk, je tam asi 243 odkazov a každý z nich vedie na odbornú štúdiu o tom, čo to spôsobuje morskému ekosystému. Takže z pohľadu súčasných znalostí by som povedal, že keby sme to dali niekam do púšte… ale o dopadoch na púšť neviem.

Za veterníky stoja brutálne peniaze, ktoré zaplatia vedecké tímy aj magické číslo 71 percent

Martina: Vidím, že cez vás neprejdú ani vrtuľníčky na jarmočnej strelnici. Trochu to odľahčujem, pretože som čítala vašu knihu, čítala som váš server zapravdu.sk a zároveň som čítala mnohé naše médiá, ktoré vás označujú za dezinformátora, a to opäť v bohých službách. To je rétorika, ktorú už dobre poznáme. A tak si hovorím, či vy sám niekedy nepochybujete. Pretože rovnako ako sú cinknuté niektoré vedecké štúdie o prospešnosti a nulových rizikách veterných elektrární, ako tu spomínal aj pán inžinier Ivan Noveský, môžu byť ohnuté aj štúdie, ktoré veterné elektrárne hania. Ako sa v tom orientujete?

Daniel Slobodan Máčovský: Inak by nám nemohli písať stovky Slovákov a Čechov zo sveta. My na Slovensku nemáme s veternými elektrárňami skúsenosti, takže by sa dalo povedať, že o tom nič nevieme, ale naši ľudia žijú v Holandsku, USA, Rakúsku, Nemecku a inde, a nezostávajú nečinní. Poviem k tomu dva významné argumenty. Za týmito projektmi nestoja prachy. Za týmito projektmi stoja brutálne prachy.

Martina: To je ten ekonomický smer.

Daniel Slobodan Máčovský: Ale tak brutálny, že dokážu platiť celé výskumné tímy odborníkov, ktorí potom chrlia štúdie, ktoré sú už z logického pohľadu úplne absurdné – napríklad že to zvyšuje poľnohospodársku produkciu. Predstavte si jednoliatu krajinu, kde mechanizácia, ktorá obrába pôdu, jazdí hore a dole, nemusí zastavovať, cúvať, nemusí nič. A zrazu musíte ku každému veterníku urobiť cestu, a navyše má každý veterník obslužnú zónu – čím je vyššia, tým je obslužná zóna väčšia.

Keď sa servisuje alebo montuje lopatka, príde tam 40 kamiónov, postaví sa malý žeriav, ten postaví veľký žeriav a ten potom operuje vo výške 160 až 180 metrov, kde je strojovňa – a musí byť ešte o niečo vyššie. Keď sa všetko nainštaluje, zase sa to celé rozoberie.

Taká obslužná zóna má napríklad 40 × 70 metrov. Zaberie teda určitú plochu, rozdrobí poľnohospodársku, lesnú, prirodzenú pôdu a skomplikuje jej obrábanie. A oni vytvoria štúdiu o tom, ako to zvyšuje poľnohospodársku produkciu. A teraz tie dva údaje. Na stránke podpredsedu vlády Slovenskej republiky – je to oficiálna stránka, volá sa planobnovy.sk – vyvracajú tieto takzvané mýty a jedna z prvých informácií je, že 71 percent Slovákov víta veterné elektrárne v blízkosti svojho domova. Keďže ide o stránku štátnej inštitúcie, teda podpredsedu vlády, kolega napísal na Štatistický úrad Slovenskej republiky a dožadoval sa informácií.

Martina: My tiež. Stošesťku.

Daniel Slobodan Máčovský: My 211. Pýtal sa, kto tento výskum robil, kedy, na akej vzorke respondentov, v akých oblastiach, aké boli otázky, koľko stál, kto ho platil, a veľa ďalších podobných otázok. Štátna inštitúcia je povinná na takéto otázky odpovedať do ôsmich dní. To splnili, ale viete, aká bola odpoveď? Že momentálne majú nejaké technické problémy a nemôžu na tieto otázky odpovedať. Lenže to bolo pred dvoma a pol mesiacmi a dodnes inú odpoveď neposlali. A to číslo je 71 percent.

S manželkou sme sa veľmi smiali, keď sme cestou v aute počúvali nejaké rádio a tam hovorili o tom, že 71 percent ľudí v Českej republike si neumýva ruky po použití záchodu. Ľudia nám takéto veci preposielajú a máme už asi 15 oblastí, kde je to zakaždým 71 percent – ​​ľudia nesúhlasia s opatreniami, s digitalizáciou, s tým a s oným.

Martina: Akési magické číslo.

Daniel Slobodan Máčovský: Je to magické číslo, ktoré sa veľmi často používa, a netreba naň robiť ani prieskumy, to si človek len tak vycucá z prsta. A druhý dôvod: v Nemecku je mesto Mainz, po slovensky je to myslím Moháč, alebo Mohuč.

Martina: Mohuč.

Daniel Slobodan Máčovský: V Mohuči je univerzita, kde univerzitný profesor doktor Christian-Friedrich Vahl vykonal asi najväčšiu zdravotnú štúdiu na svete. Skúmal zdravotné záznamy 26 500 ľudí od zdravotných poisťovní. Nepýtal sa teda na subjektívny názor: „Ako sa cítite? Vadí vám to? Zaznamenali ste niečo?“ Nie. Skúmal zmenu ich zdravotného stavu v priebehu troch rokov od spustenia veterných turbín v okruhu jedného kilometra od ich domova. Preskúmal 26 500 zdravotných záznamov – to bola skupina ľudí, ktorých sa to týka, teda ktorí žijú kilometer od veterných elektrární – a porovnal to s kontrolnou skupinou. Samozrejme na to mal tím ľudí a on stál na jeho čele.

Kontrolná skupina mala 49 700 ľudí, ktorí žijú 15 kilometrov od veterných turbín. Keď tieto dve obrovské čísla sčítame, sú to desaťtisíce zdravotných záznamov. Skúmali to tri roky a sledovali len vplyv na kardiovaskulárne, teda srdcovo-cievne ochorenie. Záverom bolo, že počet kardiovaskulárnych ochorení u ľudí, ktorí žijú v blízkosti veterných turbín, sa zvýšil o 21 až 68 percent. Informoval o tom s obrovským apelom na medzinárodnom kongrese – z hlavy neviem, na ktorom, ale bolo to tento rok. A takých štúdií máme veľa. Nielen jednu jedinú, ale mnoho.

Lenže veterní investori disponujú takými peniazmi, že vám dokážu spochybniť všetko, vytvoriť tlak na univerzitu, na čokoľvek. Majú marketérov, majú podchytené médiá, majú podchytené súdnictvo. Pardon, ešte jednu vážnu informáciu, ktorú sme sa dozvedeli v Bruseli. Prišiel tam zástupca francúzskeho odboja – bolo tam 17 štátov, ktoré tieto veľmi vážne problémy riešili. Francúzsky najvyšší súd vlani vydal moratórium na stavbu, respektíve na schvaľovanie ďalších veterných projektov s odôvodnením, že zdravotných dôsledkov je už toľko, že je nemožné ich ďalej prehliadať. Moratórium znamená, že pozastavili schvaľovanie až do doby, než sa stanovia nové limity.

Napríklad rakúsky europoslanec upozorňoval, že limity boli stanovené pred dvadsiatimi rokmi, keď vrtule merali 60 metrov a mali výkon nula celé niečo megawattu. Dnes sa stavajú 270 metrov vysoké s výkonom 7 megawattov, a to všetko súvisí s deštruktívnymi, negatívnymi účinkami. Takže sme sa radovali, že konečne niečo urobil francúzsky najvyšší súd a že vo Francúzsku platí moratórium. A on povedal: „Vážení, neradujte sa, pokoj. Viete, ako dlho toto moratórium vydržalo v platnosti?“ Človek pozerá, nevie, a on hovorí: „Tri dni.“

To, čo francúzsky najvyšší súd skúmal možno pol roka, možno dva roky – a potreboval na to obrovské množstvo znaleckých posudkov, štúdií a výskumov, pretože by len tak z ničoho nemohol prijať také závažné rozhodnutie – to niekoľko mesiacov pripravoval, potom nabral guráž a dočasne to zastavil, než sa to naozaj preskúma. A veterní lobisti dokážu zmeniť rozhodnutie francúzskeho najvyššieho súdu za tri dni. U vás hovorí energetici o veternej mafii – vy sa s tým nemažete, to obdivujem, to je super, u nás žiadny odborník také slovo ešte nepoužil – o mafii rozloženej v najvyšších štruktúrach celého sveta.

Tak si to všetko dajme na váhu: o čo sa tu hrá a čo to spôsobuje. Komunikujeme s Medzinárodnou akustickou asociáciou, zaplatili sme si pri nej štúdiu ku konkrétnemu zámeru na Slovensku. Komunikujeme so švédskou univerzitou v Uppsale, kde pôsobí profesor Ken Mattsson – absolútna svetová kapacita v posudzovaní negatívnych účinkov veterných elektrární, je tým najlepším, má 25 rokov skúseností. Máme závery austrálskeho federálneho vyšetrovania, môžeme menovať fínsku Asociáciu pre environmentálne zdravie a ďalšie a ďalšie podobné inštitúcie.

Takže aj človek, ktorý túto problematiku nepozná alebo váha, keď si trochu prezrie tieto fakty zo sveta, získa prinajmenšom určitú pochybnosť. Nehovorím, že nás má milovať alebo nám len veriť. Vždy si treba zachovať určitý filter vlastnej mysle, ale môže získať aspoň minimálnu pochybnosť v zmysle: „Počkaj, počkaj, počkaj, toto všetko nie je úplne v kostolnom poriadku.“

Ani 45 tisíc pripomienok nepohlo ministerstvami, kritických odborníkov namiesto debaty čakajú nálepky

Martina: Protistrana tiež prichádza s mnohými renomovanými štúdiami, keď ich postavíte proti tým, o ktorých hovoríte vy. Tak mi povedzte: reagoval niekto na vašu knihu inak, než že sa pokúšal napadnúť výsledky, ktoré v nej prezentujete? Teda že by niekto z odborníkov, vedcov, notabene politikov na Slovensku povedal: „Poďme sa nad tým zamyslieť. Poďme to podrobiť kritickému prístupu.“

Daniel Slobodan Máčovský: V knihe máme aj dvoch významných slovenských vedcov. Jedným z nich je profesor Ing. Stanislav Žiaran, profesor vibroakustiky, ktorý pôvodne vydal posudok, ktorý potom – pod vplyvom tlakov, ktoré títo lobisti vyvíjajú na jeho zamestnávateľa – premenoval na článok. Opísal v ňom, že pri týchto 250 metrov vysokých turbín dochádza k interferencii vibroakustických a zvukových vĺn v priestore, teda k ich znásobeniu, ktoré závisí od priestorového rozloženia turbín, od ich počtu a od toho, ako sú rozmiestnené. Preto veľmi negatívne zasahujú ľudské zdravie až do vzdialenosti niekoľkých kilometrov.

Druhým takýmto významným človekom je bývalý predseda Komory slovenských všeobecných lekárov doktor Peter Lipták. To nie je nejaký doktórik, ktorý včera doštudoval a teraz má k niečomu pozitívnu alebo negatívnu predpojatosť – je to bývalý predseda Komory všeobecných lekárov Slovenska av tejto knihe je tiež. Kto by ho čítal, tomu vstanú vlasy hrôzou, aké psychologické účinky to na človeka má. Človek žije na vidieku, má pred sebou kus lesa alebo nejakú krajinu, a zrazu mu kilometer od domu vyrastie celý les štvrť kilometra vysokých veterných elektrární, ktoré ho začnú veľmi rušiť a zhoršujú mu zdravotný stav.

A tento človek nebol pasívny – keď sa o týchto projektoch dozvedel, nenechal to len tak a začal proti nim organizovať petície, stretnutia so starostom, s odborníkmi, so všetkými. Vo vedľajšej obci bolo podaných 30 tisíc pripomienok av našej 45 tisíc. Podali sme 45 tisíc pripomienok k procesu schvaľovania strategického dokumentu, ktorý otvára dvere akceleračným zónam, a príslušné ministerstvá do tohto procesu nezapracovali ani jedinú.

Takže keď u vás vystúpi ten najlepší odborník, je automaticky vystavený útokom médií, zosmiešňovaniu, nálepkovaniu ako ruský agent, šarlatán, radikál, pomaly fašista a podobným naratívom. Úplne rovnaké skúsenosti opisuje aj rakúsky europoslanec pán Hauser. Keď sme boli na rokovaní v Európskom parlamente v Bruseli, dokonca ho aj vaši poslanci pri rokovaní označili za niekoho, kto tam presadzuje nejakú ruskú agendu, a vymysleli si nejaké meno, aby ho spojili s ruskými štruktúrami.

Jedna z vecí, po ktorých voláme, je preto otvorený, verejný, odborný dialóg – ten sa ale v tejto oblasti nedeje. Vládni činitelia na ministerstvách pracujú na týchto projektoch intenzívne tri až štyri roky a za tú dobu sa v tejto oblasti neuskutočnilo nič. Všetko sa držalo – ako sa v Čechách hovorí – pod pokrievkou, aby sa to verejnosť nedozvedela a veľmi sa to nerozbúrilo. Celé to nabralo intenzitu až tento rok, keď s týmito zámermi vyšli na povrch, pretože ich museli oficiálne oznámiť.

Lenže tieto projekty sú doslova povrchné, čisto alibistické, nie sú to reálne projekty, tak ako by sa mali posudzovať a schvaľovať. Len sa formálne predložili verejnosti v zmysle: môžete sa vyjadrovať, môžete do toho vstupovať. Na Generálnu prokuratúru sme podali viac ako 300 sťažností na nedodržiavanie zákonných možností vstupu verejnosti do tohto procesu. Vyhlási desaťdňové pripomienkové konanie, my počas tých desiatich dní vysoko odborne pripomienkujeme, čo sa dá, ale hneď desiaty deň vyjde rozsah hodnotenia, ktorý stanovuje jednotlivé zložky, ktoré treba posudzovať – a nie je v ňom zapracovaná jediná pripomienka, ktorú sme tam pridali.