Prírodné inšpirácie v galérii

V polovici septembra sa v Tatranskej galérií konala vernisáž výstavy Prírodné inšpirácie Mikuláša Jacečka a Emílie Rudincovej. V Art­clube galérie sú vystavené fotoobrazy Mikuláša Jacečka a šperky Emílie Rudincovej, s ktorou autor dlhodobo spo­lupracuje. Výsledkom spolu­práce sú viaceré zrealizované projekty a jedným z nich je i výstava v Tatranskej galérii.

Mikuláš Jacečko je rodá­kom z Habury. Žije a tvorí vo Vinnom, v zemplínskej vino­hradníckej oblasti a fotogra­fuje už 60 rokov. Meditačnej dekoratívnej fotografii sa za­čal venovať v seniorskom veku ako 50-ročný a v Poprade vys-tavuje prvýkrát. „Poprad po­znám, chodím sa už 40 rokov liečiť do Tatier. Inšpirujem sa aj Zemplínom, ale aj Tat­rami. Tatry mi zachránili ži­vot, som s nimi spojený a sú mojim druhým domovom. Pred 40 rokmi ma do Tatier iba doviezli, nedokázal som dôjsť. Mal som veľké zdravot­né problémy a po niekoľkých mesiacoch pobytu v Tatrách sa to začalo zlepšovať. Odvte­dy som tu ako doma,“ hovorí Mikuláš Jacečko. Vystavuje od roku 1995, doposiaľ na viac ako šesťdesiatich samo­statných výstavách na Slo­vensku, v Poľsku, v Maďarsku a v Taliansku. V roku 1998 vystavoval v Kanade a od roku 2000 sú jeho fotoobrazy kresťanských symbolov stálou výzdobou Pápežského ústa­vu svätých Cyrila a Metoda v Ríme. Jeho diela sú zastúpe­né v zbierkach galérií a múzeí. „Nepovažujem sa za fotografa, považujem sa za maliara, kto­rý nemá talent na maľovanie, tak fotografuje. Moje obrázky sú ako maľby. Fotím len príro­du, krajinu, symboly. Ľudí sa bojím fotografovať. Fotografo­vať ľudí, na to musíš byť maj­ster a za majstra sa nepovažu­jem,“ hovorí skromne umelec Mikuláš Jacečko.

Fotoobrazy tvorí v tematic­kých cykloch ako Zemplínske meditácie, Tatry môj druhý domov, Kresťanské symboly. Zrkadlenia a iné. Jeho diela zachytávajú nevšedný pohľad na prírodu či krajinu. Ume­lecký spracované fotografie lahodia oku i duši. Navodzujú sniví a vábivý pohľad na krásy prírody. I zdanlivo obyčajné kompozície jeho oko dokáže premeniť na umelecký, duši lahodiaci obraz. Vyštudoval v Prahe stavebné inžinierstvo a špecializoval sa na mosty a tunely. Neskôr pracoval v Žiline, kde sa zaoberal sta­tikou a únavou materiálov. „Žiaľ, nemohol som v tejto strategickej oblasti pracovať. Môj brat bol politický väzeň a musel som presedlať do kul­túry, do múzejníctva. Študoval som v Brne muzeológiu. Mal som dve profesie,“ prezrádza autor fotoobrazov. V roku 2000 mu Matica slovenská udelila zlatú Pamätnú me­dailu sv. Cyrila a Metoda za ochranu slovenského ná­rodného dedičstva. V roku 2005 mu občianske združe­nie Zemplínska spoločnosť udelilo medailu Zemplínčan roka. Mesto Vysoké Tatry umiestnilo na svojom území stále výstavy diel z tatranskou tematikou. V obci Vinné, kde fotograf žije a tvorí, je spolu­zakladateľom Vinianského obecného múzea a galérie. „Nie som typ človeka, ktorý by bol učiteľom. Nikdy som sa žiadnej fotografickej súťaže ne­zúčastnil. Myslím si, a tak to aj osobne cítim, že dôležité je mať myšlienku. Fotografia musí mať myšlienku a až potom je technická stránka veci. Niekto zdôrazňuje, že fotografia má byť ostrá, taká a onaká. Pre mňa je dôležité zachytiť obraz mojimi očami, čo tam vidím – mať myšlienku,“ s úsmevom dodáva autor.

Na výstave sú vystavené unikátne fotografie Tatier pred veternou kalamitou, ktorá navždy zmenila pohľad na Tatry. „V čase veternej ka­tastrofy som tu nebol. Prišiel som a viac som plakal ako fotil. V Tatrách som mal stro­my, ktoré mali mená. Chodil som sa im vyžalovať. Mal som kamene, ktoré boli mojimi la­vičkami a zrazu nebolo nič. Teraz Tatry dostávajú novú tvár. Je to zaujímavé oblečenie, nevšedná krása. Nie sú to tie Tatry spred 11 rokov. Myslím si, že príroda má úžasnú silu a Tatry budú ešte krajšie,“ s úsmevom dodáva Mikuláš Jacečko.

Fotoobrazy vkusne dotvá­ra výstava šperkov Emílie Rudincovej z Michaloviec. „S pánom Jacečkom spolupracu­jem od roku 2007. Minulého roka sme vydali kalendár, kde sú jeho fotografie dotvorené mojimi šperkami. A prečo on? Lebo ma inšpiruje, jeho obrazy ma inšpirujú,“ hovorí výtvar­níčka, módna návrhárka, di­zajnérka a grafička Emília Ru­dincová. Jej nádherné dielka v podobe šperkov sú nápadné a pripomínajú niečo, čo vziš­lo z prírody. Sú prekvapivo jednoduché a pri bližšom pohľade do detailu prepraco­vané. Ich krása spočíva v línii tvarov prírodných materiálov. „Pracujem prevažne s prírod­nými materiálmi. V mojich šperkoch je zakomponovaná aj keramika, aj sklo, minerá­ly, polodrahokamy, v podstate iba cín je iná surovina. Výroba šperku je individuálna a zále­ží, ako som momentálne nala­dená. Keď sa cítim výborne, je to rýchlejšie a aj v šperku sa to odráža. Nikdy nerobím šper­ky, keď nemám na to náladu,“ hovorí dizajnérka Emília Ru­dincová. Vzťah k materiálom začala uplatňovať na hodváb, keramiku, ovčie rúno, sklo, minerály, cín a striebro. Jej precíznosť a kreativita pri majstrovskom zhotovovaní šatiek, šálov, šiat, úžitkové­ho a bytového textilu, náhr­delníkov, príveskov, brošní a ďalších módnych doplnkov je predmetom obdivu a záuj­mu rôznych vekových skupín. Je lektorkou tvorivých dielni a vedie kurzy tiffany techniky, keramiky a plstenia. „Pri vý­robe šperkov musí mať človek fantáziu. Som vyštudovaná výtvarníčka, čiže cit pre vy­vážené línie som získala. Od jednoduchých šperkov sa dá prejsť k náročnejším a nároč­nejším technikám,“ hovorí Emília. V rovnaký deň sa tiež konala tvorivá dielňa Tiffany alebo maľované cínom, ktorú zorganizovala pre Popradčan­ky. Šperky Emílie Rudincovej možno nie sú vhodné pre kaž­dú ženu, ale tie, ktoré sa cítia jedinečné, svojou originalitou určite upútajú. Výstava je pre­dajná a potrvá do 20. októbra. (pks)