SPOMIENKA NA JÁNA HOLLÉHO V BRATISLAVE
Katolíckeho kňaza, výnimočného básnika, prekladateľa zo starogréčtiny a latinčiny, vzdelanca, veľkú osobnosť slovenského národa Jána Hollého (*24.3.1785 Borský Mikuláš –†14.4.1849 Dobrá Voda) si uctili modlitbou a položením venca k jeho pamätníku v Bratislave na Rudnayovom námestí pri Katedrále sv. Martina Daniela Suchá, predsedníčka občianskeho združenia CYRILOMETODIADA, veľvyslanec Marián Servátka a Anton Hrnko, zakladateľ nadácie PRO PATRIA.
I napriek dvom storočiam, ktoré nás delia od jeho života, jeho pôsobenie a tvorba sú stále súčasťou nášho národného a kultúrneho jestvovania. Bol to on, kto Bernolákovou slovenčinou vyspieval dušu nášho ľudu i ospieval krásu našej vlasti. Vo svojich eposoch čerpal z bohatej histórie nášho národa, približoval jeho dávnu slávu i výnimočné osobnosti, ktoré stáli pri jeho duchovnom zrode.
Pani prof. Eva Fordinálová Jánovi Hollému venovala básnickú zbierku Hore, srdcia!
Eva Fordinálová: Pocta Jánovi Hollému
Ešte Slováci žijú!
A budú naďalej žiť slávne naveky,
nesklonia pred nikým pokorne šiju –
zloduchom, nežičlivcom naprieky.
Zachránil si nám históriu,
nuž prijmi aspoň tieto skromné venčeky,
že som, že Slováci aj Tebou žijú
a budú naďalej žiť slávne naveky.
Náhody existujú! Hoci osobne sa domnievam, že k nám prichádzajú ako útržky širokospektrálneho Božieho plánu. A my si často ani neuvedomujeme ich zmysel – čo nám nimi „zhora“ chcú povedať. To sa stalo aj mne. Pomerne neskoro som pochopila „náhodu“, že som sa narodila oproti rodnému domu Jána Hollého. A k pochopeniu som potrebovala ešte ďalšie drobné náhody, na základe ktorých som si uvedomila, že sú ďalšími odkazmi v mojej životnej skladačke – smerovali k Jánovi Hollému.
Podľa Goetheho – kto chce poznať básnika, musí ísť do jeho rodného kraja. Ja v Básnikovom rodnom kraji žijem stále. Nuž som sa mu „upísala“. Možno sa mi skutočne podarilo „vyčítať“ z neho viac, než sa o ňom už napísalo, ale som ho aj priam cítila ako sprievodcu po mojom boku, prechádzajúc veľkolepými komnatami jeho diela. A postrehla som, žiaľ, aj podobnosť v našich povahách: priam „učebnicoví“ introverti. Za všetko treba niečím platiť, hoci sa mi vidí, že niekedy až priveľa. („A aký bude rozsudok?“ „Rozsudok? Myslím ako obyčajne: samota.“ „Samota?“ „Presne tak. Samota.“ „A niet nádeje na milosť?“ Ingmar Bergmann: Lesné jahody)
Práve uvedené paralely ma priviedli k myšlienke vzdať mu (pre mňa už možno záverečný) hold pri príležitosti 170. výročia oslobodenia jeho ducha z ťaživej hmoty tela. A ako darček k výročiu jeho „nebeského narodenia“ som mu vytvorila nový druh strofy – venčekový: osem veršov vzájomne prepletených dvoma rýmami – a spätých sponou prvého a posledného dvojveršia. Hádam ho prijme. Ale predovšetkým ide aj o môj zámer ubezpečiť ho, že skutočne „ešče Slováci žijú, i budú žiť vždicki ze slávú“ – ako nás presvedčil aj eposom Svatopluk.
Eva Fordinálová
Vzdajme hold Jánovi Hollému, ospevovateľovi svätých Cyrila a Metoda, prečítaním si týchto vzácnych básní.
DANIELA SUCHÁ
Zanechajte nám komentár