Vznik a zánik spoločnej meny

Presne pred týždňom kleslo euro na rovnakú hodnotu ako dolár, presne na 0,9603. To je najnižší kurz od zavedenia spoločnej európskej meny do finančného obehu v roku 2002. V roku 2008 sa euro posilnilo až 1.4721 dolára. A odvtedy to s ním ide z kopca.

Na začiatku smelého plánu európskej menovej únie stáli francúzsky prezident Giscard d’Estaing a nemecký kancelár Helmut Schmidt, ktorí sa v 70. rokoch rozhodli urýchliť politické zjednotenie kontinentu. Postrojom, ktorý mal štáty zoradiť do záprahu unášajúceho Európu k statusu veľmoci bola spoločná mena.

Obaja štátnici vychádzali z ekonomicky správneho predpokladu, že členovia menovej únie musia vykonávať solídnu finančnú politiku. Dotlačiť ich k tomu mala nezávislá centrálna banka tým, že by tlačila len také množstvo bankoviek, ktoré by zodpovedalo výkonnosti ekonomík. Všetky krajiny by sa potom rozvíjali porovnateľným tempom pod dohľadom európskeho ministra financií, ktorý by koordinoval ich rozpočty. Tento hlavný účtovník EÚ mal byť aj prvým členom vznikajúcej celoeurópskej vlády. Podľa Giscardovho a Schmidtovho scenára mali byť nesolídne hospodáriace krajiny ponechané samy sebe. A pretože by im na finančných trhoch nikto nepožičal, boli by donútené vrátiť sa na cestu cnosti a sporiť.

Naživo si spomínam, ako som sa čudoval tomu, že dvaja tak vysoko inteligentní a skúsení politici zrejme naozaj veria, že sa to môže podariť. Svoje pochybnosti som tesne po zavedení eurobankoviek, vo februári 2002, zhrnul v časopise Týždeň do predpovede dlhotrvajúcich kríz a následne aj zániku eura. „Hospodársky zaostalí členovia menovej únie nebudú schopní vyvážať ani svoje predražené a druhoradé tovary, ani svoje lacné pracovné sily a preto sa budú snažiť vymaniť sa zo zvieracej kazajky eura tým, že budú požadovať ďalšiu finančnú pomoc alebo porušia maastrichtské dlhové kritériá.“

Večné zachraňovanie

Ctižiadostivý plán nemeckého kancelára a francúzskeho prezidenta by snáď mohol fungovať, keby mali ďalšie generácie európskych politikov aspoň polovičku profesionálnych a morálnych vlastností jeho dvoch tvorcov. Dnes sa nedá prehliadnuť, že vzostupu európskeho kontinentu k skutočnej veľmoci zabránila vypočítavosť a prospechárstvo politickej kasty. H. Schmidt sa dožil vysokého veku a mohol si tak vychutnať lekciu cynizmu, ktorú jemu a všetkým idealistom udelila politicko-ekonomická oligarchia.

Najneskôr od finančnej krízy v roku 2008 slúži mena, ktorá mala podľa Giscarda a Schmidta vynútiť vznik Spojených štátov európskych na záchranu zlých vlád pred platobnou neschopnosťou. Tie sa totiž roky držia pri moci len vďaka tomu, že omamujú národy milodarmi štedrého sociálneho štátu. Ale pretože vládnu zle, tak si na to musia neustále požičiavať.

Niet divu, že prezident Európskej centrálnej banky Jean Claude Trichet a predovšetkým jeho nástupca Mario Draghi robili pravý opak toho, čo chceli Giscard a Schmidt. ECB sa stala tlačiarňou miliárd euro financujúcou rozhadzovačnú politiku členských krajín. Predbežný vrchol vydržiavania zle hospodáriacich vlád bolo Grécko, ktorému boli dlhy fakticky odpustené. Teraz je na rade Taliansko so zadlžením vo výške 2 700 miliárd eur, t.j. 135 percent ročného hospodárskeho výkonu krajiny. To je úplne iný kaliber ako Grécko a odpísať talianske dlhy by znamenalo odpísať aj spoločnú menu.

Päťdesiat rokov od vizionárskeho rozhodnutia Schmidta a Giscarda o heroickom vzopätí Európy k svetovej veľmoci a dvadsať rokov po zavedení eura, zapadol sen o európskej svetovej mene, silnejší ako dolár na dno priepasti medzi horami kompromisov, nesplnených plánov, zákulisných trikov a porušených dohôd.

Euro ako šmuha v mraku dát

Nemeckému kanceláru a francúzskemu prezidentovi išlo o dosiahnutie ekonomického rozkvetu a politického zjednotenia Európanov do Spojených štátov európskych. Ich nástupcom ide už len a len o udržanie moci.

Po dvoch desaťročiach hektického zachraňovania je euro na konci s dychom a vyparuje sa pred očami. Giscard a Schmidt chceli vytvoriť euro silnejšie ako dolár a dať do obehu len také množstvo bankoviek, ktoré by zodpovedalo výkonnosti ekonomík. Po dvoch desaťročiach tlačenia peňazí podľa potrieb rozhadzovačných vlád, pripravuje ECB zrušenie hotovosti. Keď im v tom Európania nezabránia, tak vládnuce oligarchie zmažú stopy svojho zlyhania a posilnia utláčateľskú moc vrchnosti.

Prečo? Euro existujúce len ako magnetická šmuha v mraku dát by nepatrilo ľuďom, ale štátu, ktorý by im mohol uložiť dane v ľubovoľnej výške, rozhodovať o tom, čo a kedy smú kupovať a tým, ktorí sú proti, by sa proti tomu postavili, peniaze jednoducho zabaviť.

Zabudnutý je sen Giscarda a Schmidta, zjednotiť Európu blahobytných štátov. Namiesto toho dnes členské krajiny zjednocuje hospodársky úpadok. Preč je vízia hrdých Spojených štátov európskych, spolku príkladných demokracií. Vládcovia, ktorí už nemajú na to, podplácať občanov konzumom menia kurz a začínajú ich utláčať. Chcú Európe vládnuť v mene ekologickej askézy a štátom naordinovaného zdravia. Ešte je čas tomu zabrániť. Ale keď to občania čoskoro nepochopia, tak sa s eurom alebo bez neho ocitnú pod vládou anonymných technokratov.

Petr Robejšek