Štefan Harabin vystúpil na medzinárodnom fóre „Dialóg o fejkoch 4.0“, ktoré otvoril Sergej Lavrov
Vážení kolegovia, vážené dámy a páni,
ďakujem Vám za pozvanie a možnosť prispieť niektorými pohľadmi dlhoročného sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k téme falošných správ a informácií.
Slovo „fake“ („fejk“) je anglického pôvodu, síce sa udomácnilo aj u nás, ale osobne som proti častému používaniu anglických výrazov. My máme v našom slovenskom jazyku a vy v ruskom jazyku, v našej slovanskej, podstatne vyspelejšej kultúre, množstvo omnoho výstižnejších slov.
Takéto slovo by ani nemalo figurovať v komunikácii vlády. Ako by mohla vláda regulovať falošné správy zákazmi?
To nie je možné, išlo by o cenzúru, ktorá je u nás na Slovensku zakázaná. Ide o kolíziu s jedným z najdôležitejších ľudských práv, a to práva na slobodu prijímania a šírenia informácií. Vláda musí dôverovať občanom, že ak sú dostatočne vzdelaní a vedia vlastenecky posúdiť, čo je dobré a čo nie, nikto by nemal občanom obmedzovať právo vyhľadávať, či prijímať informácie aj zo zahraničných zdrojov. Pochopiteľne, pokiaľ nejde o opatrenie v záujme bezpečnosti v podmienkach množiacich sa teroristických útokov kolektívneho Západu a fašistického kyjevského režimu proti Rusku. Obdobné obmedzenie máme i v slovenskej Ústave. Ľudia by mali čo najviac vedieť o nepriateľovi. Je to prastará zásada aj z hľadiska vlastnej obrany.
Západné štáty a EÚ začali do dokumentov presadzovať výraz „odolnosť“. Možno sa mýlim, ale v spojení s nepriateľskou politickou propagandou ide iba o zákaz slobody slova a vlastného názoru. Propaganda je systematické šírenie informácií, názorov, lží, poloprávd s jediným cieľom, ovplyvniť politické a životné postoje ľudí, ich chovanie, v záujme niekoho iného, nie v záujme ľudí. To je hrozba a varovanie pre tých, ktorí sa s tým stretávajú. Treba byť bdelý. Ak ma niekto volá na demonštráciu, je jasné, že ide o jeho a nie moje záujmy. Západná propaganda nikdy nie je cielená dobromyseľne, ale deštruktívne. S tým súvisia prejavy vrcholných politikov. Trestný zákon definuje prekročenie právomoci verejného činiteľa, šírenie poplašnej správy, ohrozenie bezpečnosti štátu, vlastizradu, krádež a iné činy, ktorých sa bez osobnej zodpovednosti dopúšťajú aj tí najvyšší činitelia štátov, vrátane tých na Slovensku.
Riešením je opätovne preveriť všetky právne predpisy týkajúce sa verejných, či štátnych hromadných oznamovacích prostriedkov. Prijať zákony o osobnej hmotnej zodpovednosti úradníkov za ich činy s následným trestom, ak je taký čin protiprávnym aktom.
Neraz počúvam zo Slovenského rozhlasu a televízie jednu politickú lož za druhou. Vedome tam používajú výrazy ako agresor, vraždy detí ruskými raketami a podobne. Mňa osobne ide od sklamania a zlosti roztrhnúť, ale ľudia, ktorí sa málo o politickú situáciu vo svete a doma zaujímajú, to počúvajú. Vtĺka sa im to do hlavy. Mala by nastúpiť jedna z dôležitých úloh štátu. Orgány štátu majú v ústavách zákonnú povinnosť hovoriť verejnosti iba overené pravdivé informácie. Nesmú vyslovovať neoverené skutočnosti, akoby išlo o fakty, tvrdenia. Musia v rámci výkonu moci regulovať aj informácie poskytované verejnosti prostredníctvom rozhlasu, tlače, televízie či dokonca filmovej a inej kultúrnej tvorby. Štát sa nemôže tejto zodpovednosti chrániť občanov zbaviť v údajnej snahe zachovať slobodu médií. Nečinnosťou umožňuje negatívne a protištátne ovplyvňovanie verejnosti západnou agresívnou propagandou.
Pridám k tomu aj potrebu zakázať zákonom politické mimovládne organizácie. Opakujem, politické.
Ak majú záujem, nech sa zmenia na politické strany a môžu sa ako politické strany zúčastniť politického súperenia. Aj takto sa môže štát starať o vlastných občanov. Pamätám si časy, keď v socialistickom Československu v televízii dávali najprv správy zložené z faktov a následne takzvaný komentár k medzinárodným udalostiam. Tu dostávali priestor odborníci, novinári umní v konkrétnom odbore, či už ekonómie alebo zahraničných vzťahov, vedci, profesori, lekári a iné osobnosti. Ak mal občan bližší záujem, okrem vypočutia si faktov v správach, mal možnosť vnímať pohľad odborníkov. Dezinformácia, nepravdivá informácia môže byť výsledkom i fantázie jednotlivca schopného cez médiá verejnosť dobromyseľne, ale nesprávne informovať. Obyčajne to nepretrvá dlho a dochádza k ospravedlneniu. Ale zámerne lživá, dobre spracovaná, trvalá, negatívna a poškodzujúca informácia môže byť súdne riešená s ospravedlnením i majetkovou satisfakciou v rámci civilného práva alebo i trestným odsúdením jej autora.
Právna podstata lži prezentovanej verejnosti nie je len porušením práva na šírenie a prijímanie informácií, ale stanovuje hranicu, kedy už ide o šírenie poplašnej správy, ohrozovanie verejného poriadku. vyzývanie k násiliu či vyvolávanie paniky. To je psychický štátny teror voči obyvateľstvu, strašenie alebo zastrašovanie, postih slobody prijímania a šírenia názorov. Lož je aj porušením ústavy a zákonov, porušením medzinárodných zmlúv o šírení mierových vzťahov bez vytvárania nátlaku a predstavuje hrubé miešanie sa do vnútorných záležitostí iného suverénneho štátu.
Zmluvy o Európskej únii čl. 6, 11, 13 o NATO čl.1 sú plné ubezpečovania o dodržiavaní charty organizácie Spojených národov, zákaze použitia sily v medzinárodných vzťahoch a snahe o mierové riešenia sporov. Realita je iná. Kolektívny západ je teroristické zoskupenie, ktoré cíti vlastný zánik a preto sa snaží vyvolať všade, kde sa to len dá, chaos, násilie a vojny. Treba poukázať i na formu takzvaný kolektívnej lži. V rámci medzinárodnej organizácie ide o politickú lož postavenú na zišných záujmoch získať moc nadvládu bez správneho opodstatnenia v inom suverénnom štáte. Kolektívna lož má aj trhliny, nie je dokonalá, neposkytuje relevantné dôkazy o tvrdeniach, ale využíva magické zaklínadlo o nemenovaných zdrojoch informácií a ich dôvodného utajenia.
Ak ide o dav poslušných skorumpovaných politikov, hlavy členských štátov organizácií Európskej únie, NATO, Rady Európy či OBSE, vo väčšine prípadov ide o pridanie sa k ostatným, lebo politici nechcú, aby ich kritizovali, nechcú vytrčať z davu a byť terčom útokov odôvodňovaných falošne ako jediná správna spoločná zahraničná a bezpečnostná pozícia, akoby povinnosť členských štátov Európskej únie ticho plniť rozhodnutia bruselskej vrchušky, čo je v rozpore so správnymi záväzkami v zmluvách o EÚ.
Zmluvy sú dve a sú navzájom rovnocenné. O Európskej únii a o fungovaní EÚ.
Pripomínam, že jediným orgánom Európskej únie, ktorý je oprávnený rozhodovať o otázkach takej vážnosti, ako je zahraničná alebo bezpečnostná politika, je Európska rada. Je to orgán tvorený hlavami suverénnych štátov a platí tu právo veta. S tým úzko súvisí rozdelenie kompetencií. Existuje výlučná kompetencia členských štátov, výlučná kompetencia únie, keď členské štáty dočasne presunuli na ňu časť právomocí a nakoniec, spoločná kompetencia. Zahraničná politika a bezpečnostná politika patrí nesporne do výlučnej kompetencie členských štátov – čl.40. Tri zmluvy o fungovaní Európskej únie, štyri konsolidovaného znenia oboch zmlúv – čl. 41.
Právny kontext k európskemu právu (Články 40 a 41):
Ak štát odmieta riešenie navrhované Bruselom, môže právom veta zrušiť nevhodný návrh aj pre ostatné členské štáty. Brusel sa snaží zbaviť členské štáty ich suverenity a práva veta. Na tejto podlej snahe vidno hlboký rozklad údajnej západnej demokracie a rešpektovania práva. Preto vyhovárať sa na akúsi imaginárnu povinnosť postupovať v zahraničnej politike spoločne ešte pred rozhodnutím v Európskej rade správom veta každého člena je lož.
Faktom zostáva, že ak štát odmietne spoločný postup, stáva sa stopercentne vydieraným administratívou Bruselu v otázkach zadržiavania finančných príspevkov alebo údajného nedodržiavania demokratických princípov. Rovnako otázky vnútornej bezpečnosti suverénnych štátov patria do výlučnej kompetencie členských štátov. Sem patrí verejná bezpečnosť občanov, vlastná potravinová bezpečnosť a dosiahnutie jej sebestačnosti a najmä energetická bezpečnosť štátu. Nemôže Brusel diktovať suverénnemu členskému štátu, odkiaľ má nakupovať plyn, ropu či stavať vlastné atómové elektrárne.
Významnou črtou kolektívnej lži je politická a osobnostná slabosť. Prezradzuje politika oportunistu, ktorý prezlieka kabát, ak sa zmení situácia. So slabosťou kolektívnej lži možno počítať pri jej definitívnej porážke. Čo robiť? Netreba sa biť do pŕs a niečo dokazovať. Možno použiť múdrosť času, vyčkať niekoľko dní a vyjadriť sa následne. Lož má krátke nohy. Sústrediť sa na domáce právne prostredie a nekompromisné dodržiavanie ústavy a zákonov orgánmi moci v štáte. S tým súvisí nutnosť radikálne sa koncentrovať na účinné vzdelávanie a odborné vysvetľovanie verejnosti, aká je pravda, kde ju možno overiť a kto nesie zodpovednosť za tragédie vyvolávané agresívnymi darebáckymi štátmi západu.
Trpezlivosť musí mať hranice, inak bude považovaná za slabosť. Úloha výchovy mladej generácie v rodinách, najmä úloha ženy matky, je kľúčová. Je to geneticky prirodzené. Ženy majú mimoriadne vyvinutý zmysel pre rozlišovanie pravdy a lži, neznášajú lož, neúprimnosť a sú pripravené kedykoľvek otvorene a bez strachu hovoriť pravdu. Možno preto považujeme za akési ženské maniere trvať na svojom, ale bez urážky mužov. Sám sa cítim byť hlavou rodiny. V ženách akosi prirodzene existuje tá rozprávková Vasilisa premúdra. Je to najmä žena, ktorá má talent tvoriť mierový rodinný kruh a morálne vychovávať svoje pokolenia.
Podpora učiteľov na školách s ich výraznou zodpovednosťou za kvalitnú prípravu žiakov je úlohou číslo jedna. Vedieť, znamená možnosť objektívne hodnotiť a v okruhu blízkych sám pomáhať tvoriť a chrániť tradičné hodnoty národa. Nedávno Európskej únie navrhla uznanie nárokov Ukrajiny voči Rusku. Ak BR organizácie Spojených národov nevyslovila, že špeciálna vojenská operácia Ruska na Ukrajine bola porušením práva útočným činom. Mimochodom, to konštatoval i medzinárodný súdny dvor v Hágu pri posudzovaní žaloby Ukrajiny. Tak z takého nepráva nemôžu Ukrajine vzniknúť nároky na odškodnenie. Výraz nárok je právny pojem, ktorý označuje právne vymáhateľnú škodu. Ak by bol použitý výraz požiadavky, tak by to bolo bez pripomienok. Nech si Európa s Ukrajinou napíše aj 10 strán požiadaviek. Príkladov máme omnoho viac a hovoriť treba podrobnejšie o každom z nich. Ja si nechcem osobovať hodnotenie celej zložitej problematiky prerokúvanej na našej konferencii.
Vážený pán predsedajúci, vážení hostia, ďakujem za pozornosť s vyjadrením želania úspechu pri hľadaní spoločných riešení.
VIDEO: JUDr. Štefan Harabin, trestný sudca Najvyššieho súdu, bývalý predseda Najvyššieho súdu, súdnej rady, podpredseda vlády a minister spravodlivosti Slovenskej republiky.
čítané AI
Štefan Harabin: „Brusel na dennej báze chŕli klamstvá“ / „Brussels’ daily output is lies“
Bývalý slovenský podpredseda vlády a minister spravodlivosti Štefan Harabin sa počas moskovskej konferencie o dezinformáciách zameriava na Brusel a európske médiá TU
Zanechajte nám komentár