Veda sa stala slúžkou štátu a prestáva fungovať ako všetko znárodnené – Tomáš Fürst 2. diel
„Publikované záznamy vedeckých výsledkov boli vždy studnicou pravdy, kde je suma toho, čo ľudstvo chápe, a ako, a prečo funguje svet. Lenže teraz táto studnica bola otrávená sfalšovanými výsledkami,“ hovorí matematik Tomáš Fürst.
Pravidelne sme presviedčaní, že väčšina vedcov niečo súdi o globálnom otepľovaní, alebo sa – pred časom – odborníci zhodli na potrebe opakovaného preočkovania proti covidu-19, najlepšie celoplošne už od dojčiat. Matematik Tomáš Fürst v predchádzajúcej časti nášho rozhovoru dal najavo skepsu k podobným aktom vedeckého konsenzu, pretože príliš často odrážajú skôr ideologické požiadavky než empirické dáta, a počet vedeckých konsenzov sa tak podľa neho v podstate rovná počtu vedeckých omylov. Inými slovami, veda sa v takých chvíľach spreneveruje sama sebe, a vedci, ktorí majú odvahu ísť proti prúdu, boli v poslednej dobe až príliš často prekrikovaní a umlčovaní. O ďalších podobách krízy vedy budeme diskutovať aj dnes.
Martina: Vy ste tu spomenuli akúsi infláciu slov, ktorá sa naplno rozbehla v dobách covidu. Je pravdou, že som bola v knižnici, a pozerala sa, či pán Just nevydal tretí diel slovníka floskulí, pretože on vydal prvý, a potom ho obohatil, a bolo by to potrebné. Napríklad veľmi frekventovaným termínom, keď sa vrátime späť k vede, je takzvaná replikačná kríza, čo je tiež vec, ktorá trošku komplikuje prepadnutie viere vo vedu. Vysvetlím: Dočítala som sa, že je to kríza, keď sa zistilo, že mnoho štúdií v niektorých vedných odboroch je ťažké zopakovať s rovnakým výsledkom. Čo je však zásadné, pretože práve táto schopnosť zopakovať výsledok z predošlých štúdií je považovaná za jeden zo základných pilierov vedy. Povedzte mi, je táto replikačná kríza viditeľná aj s ohľadom na štúdie, ktorými bola dokladovaná a podporovaná nevyhnutnosť proticovidových opatrení? Teda nutnosť očkovať riadne nepreverenými vakcínami, a ďalšie, a ďalšie?
Tomáš Fürst: Replikačná kríza je fascinujúci fenomén, ktorý sa vynoril niekde z pod povrchu akademických vôd okolo prelomu tisícročia. To bola téma, kedy na konferenciách sa v priamom prenose v žiare reflektorov hovorí o tom, ako sú všetci múdri a skvelí, a na čo neprišli, a ako zachránili ľudstvo. A po druhom pive v kuloároch sa všetci rozprávajú o tom, čo ich fakt trápi, a tam sa začala vynárať téma replikačnej krízy. A to v tom zmysle, že moderný výskum je stavba, ktorá nadväzuje na niečo, čo už niekto urobil, takže zoberiete výsledky nejakého experimentu, a snažíte sa to potiahnuť ďalej – a ono to nefunguje. Typicky. A idete späť a pýtate sa, prečo to nefunguje, a nakoniec si dáte prácu, a niektoré tieto štúdie, na ktorých ste stavali, zopakujete, a zistíte, že to nevychádza. To sa tak nejako medzi vedcami vedelo už okolo roku 2000, ale veľmi sa o tom nehovorilo. Rozhodne nie v žiare reflektorov.
A potom sa stalo, že veľké biotechnologické firmy, ktoré teraz po covide poznáme všetci aj po mene, často fungujú tak, že screenujú akademickú literatúru, pozerajú sa, čo padá z akademickej pôdy, a keď im príde niečo zaujímavé – že by sa to dalo dotiahnuť ďalej až do štádia trebárs vývoja liekov alebo tak – tak si to vezmú, a začnú na tom u sebe v laboratóriu robiť… A teraz okolo roku 2000 im toto prestalo vychádzať v tom zmysle, že zrazu z toho prestali padať patentovateľné liečivá, a dva veľké giganty – jeden bol Bayer a druhý Amgen – vtedy nezávisle na sebe zjavne museli presvedčiť svoj manažment – detaily nepoznám – aby im dovolil zopakovať, iba zopakovať desiatky landmarkových cancer treatment štúdií – vtedy to bola liečba rakoviny. A výsledky všetkých šokovali. Výsledky tak v Amgene, ako aj v Bayere boli také, že asi 85 percent z týchto štúdií – viac ako 80 až 85 percent – nešlo zopakovať s rovnakým výsledkom. To znamená tých štúdií, ktoré boli pozitívne v tom zmysle, že ukazovali, že nejaká chemická látka spomaľuje rast rakovinových buniek, spomaľuje delenie, niečo inhibuje a tak ďalej.
Martina: Nemá vedľajšie účinky.
Tomáš Fürst: Tak ďaleko to ešte nebolo, to boli laboratórne veci. Keď to zopakovali, tak im to vo väčšine, až v drvivej väčšine prípadov nevyšlo. Bola to bomba, a oni o tom vtedy poctivo napísali článok do Nature a do Science, do veľkých časopisov, a odvtedy sa vo vedeckom svete chvíľku neriešilo nič iné, a okolo roku 2015, 2016 to bolo úplne na vrchole. A potom prišiel covid, a za covidu sme začali žať praktické plody tejto obrovskej krízy, ktorá vo vede tlela už dlho predtým, ale nikto, okrem profíkov, si ju nevšimol. A vy ste sa pýtali, či, a ako, táto kríza poznamenala lieky a vakcíny, ktoré sa potom objavili.
Martina: Ak replikačná kríza je problém, ktorý sa bytostne týka covidu, a toho, čo sa dialo?
Tomáš Fürst: Povedal by som, že áno, a nie. Nie v tom zmysle, že sa týka úplne všetkého, nielen biomedicíny. Týka sa to veľkých častí vedy a výskumu – nie všetkých, ale veľkých častí. A áno v tom zmysle, že covid vedu nasvietil tým, ako sa veda ocitla v žiare reflektorov, tak aj tento vedecký problém sa zrazu dostal do širšieho povedomia. Paradoxne vakcíny, ktoré do nás pchali za covidu, boli jedny z najlepšie otestovaných vakcín, ktoré vôbec človek môže dostať. Je to oveľa horšie, než si myslíte. Vakcíny, ktoré bežne strkáme našim deťom – a je ich veľa, a je ich čím ďalej tým viac – sú vakcíny, ktoré boli preskúmané oveľa, oveľa, menej ako mRNA covidovej vakcíny. To je zaujímavá informácia.
Očkovanie detí vakcínami proti covidu bol zločin, ktorý by mal byť vyšetrený a potrestaný. Registrácia podozrenie na nežiaduce účinky bola na úrovni frašky.
Martina: To je pomerne zásadná informácia, pretože sme sa báli priam opaku.
Tomáš Fürst: Pfizerovská covidová vakcína prešla prospektívnou, randomizovanou, placebom kontrolovanou, lege artis dobre urobenou registračnou štúdiou, ktorá mala tisíc a jeden malý problém, a možno aj nejaké väčšie problémy. Malo to malé problémy, ktoré profesionáli z odboru očakávajú, pretože tak sa to robí, cutting corners, teda že si vyberiem populáciu, ktorá má trošku inú komorbiditnú štruktúru ako tá, ktorej to potom chcem dávať, a keď chcem, aby sa ľudia mali dobre, tak vyberiem tých, čo sú zdravší a mladší, a tak. Takže všetky takéto drobné podvody tam boli, ale inak boli obrovské, skutočne randomizované, a placebom kontrolované, čo sa o mnohých iných vakcínach povedať nedá.
Martina: Čo je zase vec, ktorou ste ma vydesili do budúcna. A to ste pravdepodobne chcel?
Tomáš Fürst: Áno. Ja opatrne a pomaly začínam púšťať do českého verejného priestoru tému iných vakcín, pretože keď už sme si za covidu uvedomili, čo všetko sa môže v tejto oblasti stať, tak je asi logické sa opýtať, čo všetko sa stalo už skôr. My sme sa akurát nepýtali. Covid bol akurát tak veľký problém, že o tom zrazu hovoria všetci. Predtým o tom všetci nehovorili, ale odborníci vedeli. Takže aby som to dopovedal, covidové vakcíny boli preskúmané strašne dobre, aspoň čo sa týka ich pôsobenia na dospelých ľudí, ktorí neprekonali infekciu, a nechcú chytiť, alebo nechcú zomrieť na – alebo skôr nechcú chytiť pôvodnú wuchanskú verziu vírusu. Problém je, že v momente, keď sa týmito vakcínami začalo očkovať, tak veľa ľudí už malo rekonvalescentnú imunitu, to znamená, už to mali za sebou, a tam bol prínos vakcín minimálne sporný.
Druhý problém je, že v momente, keď sa začalo očkovať, tak už kolovali úplne iné verzie vírusu, a o účinnosti vakcíny proti týmto novým vírusom sme nevedeli nič. Oveľa väčší problém bol, že sme začali očkovať skupiny ľudí, na ktorých sa žiadne poriadne štúdie neurobili, najmä deti. Očkovanie detí bol zločin, ktorý, dúfam, bude vyšetrený a potrestaný. Tam sme nemali žiadne informácie. A ďalší obrovský problém bol, že registrácia podozrenia na nežiaduce účinky, a vôbec evalvácia nežiaducich účinkov v registračných štúdiách bola na úrovni frašky.
Martina: Vy ste povedali: „Očkovanie na deťoch je zločin, a dúfam, že bude vyšetrený a potrestaný.“ Naozaj v to dúfate? Vzhľadom na to, ako to máme nastavené?
Tomáš Fürst: Áno, myslím, že sa to stane. U nás sa to stane ako vždy, že to príde zo Západu. Momentálne si môžete všimnúť, že v Amerike zúri predvolebná doba, a jedným z kandidátov, možno rozhodujúcim kandidátom je Robert Kennedy, ktorý má ako jednu z volebných tém – možno ako prvú volebnú tému, alebo nie možno, ale prvá volebná téma, najdôležitejšie message, ktoré Robert Kennedy pre Američanov má proti chemikáliám vakcín. To je veľká vec, a v Amerike sa o tom neprestane hovoriť.
Martina: Tak dúfajme, že na Roberta Kennedyho nepadne aj rodinná karma.
Tomáš Fürst: Ja som to nechcel hovoriť. Tak ste to povedali Vy.
Martina: On sa tomu venoval za covidu naozaj pomerne zhurta, a veľmi detailne.
Tomáš Fürst: Veľmi zodpovedne, veľmi detailne, a veľmi premyslene.
Martina: Bavili sme sa o replikačnej kríze, to znamená, že v mnohých vedných odboroch nemožno zopakovať štúdie, na ktorých staviame, s rovnakým výsledkom, aby sme mohli pokračovať ďalej. Povedzte mi – je to špekulácia, a vy mi nemôžete odpovedať en bloc – keď to stiahneme na veci, o ktorých sa bavíme, covid, alebo veci, o ktorých sa budeme baviť za malú chvíľu, to znamená o globálnom otepľovaní – myslíte si, že tieto vedecké štúdie sú plné omylov, ktoré vznikli z najrôznejších príčin? Nepozornosť, drobné podvody, ktoré ste spomínali, ako iné skupiny obyvateľov, a tak, alebo boli tieto štúdie v mnohých prípadoch úplne vedome sfalšované?
Tomáš Fürst: Je to mix všetkého. Vedomé falšovanie je samozrejme najväčší prehrešok, a je to vo vede kardinálny hriech. Podľa môjho odhadu vedome zámerne sfalšovaných štúdií nie sú desiatky percent, sú ich jednotky percent, ale sú. Ja práve pochádzam z univerzity, ktorú už osem rokov prenasleduje zásadný škandál s falšovaním vedeckých dát, a najviac fascinujúce na tom je, že ani po tých ôsmich rokoch, sedem alebo osem rokov, tento škandál nie je vyriešený na takej úrovni, že by univerzita bola schopná jasne povedať, že dáta sa falšovať nemajú. Ani toto sa ešte na olomouckej univerzite nepodarilo povedať.
Martina: Máte nejakú inú pracovnú ponuku?
Tomáš Fürst: Ja si užívam svoju akademickú slobodu, že môžem vo verejnom priestore pokojne povedať aj pravdu.
Veľa ľudí vo vede nevie, čo robí. Nerozumie dátam, ani prístrojom, ktorými sú získané. Dáta spracujú štatisticky, a ich podstata im úplne uniká. Títo ľudia nevedia robiť vedu.
Martina: Je pekné, keď si človek do vysokého veku podrží naivitu.
Tomáš Fürst: Takže falšovanie vedy problém je. Za svoju vedeckú kariéru v Českej republike som videl mnoho škaredých vecí, ale najmä s príchodom európskych fondov – to bol kickstarter všetkých podvodníkov v českých krajinách, čo sa týka vedy a výskumu. Pred príchodom veľkých európskych projektov boli granty v objeme miliónov korún, a zrazu boli granty v objeme miliárd korún. A keď dáte profesorovi v malom meste miliardu korún, tak sa mu zatmie pred očami – a títo ľudia boli schopní robiť úplne neuveriteľné veci, a to šialeným spôsobom poškodilo regionálne vysoké školy. Prahu napodiv nie. Praha bola našťastie taká bohatá, že na toto nedosiahla – pražské vysoké školy sa strašne sťažovali – a preto máte všetkých výskumákov vždy na poli za Prahou, aby to bol Stredočeský kraj, a nie Praha. Takže to hrozne poškodilo regionálne školstvo. U toho som videl mnoho drzo a zámerne sfalšovaných – koniec koncov niektorej aféry, keď spomeniete, ako sa vynorila kolegyňa Nerudová, a čo za ňou zostalo na Mendelovej univerzite – a bol tam tiež škandál s falšovaním dát, škandály so sfalšovaním dát na Akadémii vied – otočené králičie oči. To sa vie, že niečo také v Českej republike funguje, a nielen v Českej republike. Ale asi to nie je gros, že by veda bola pokazená preto, že by zlí jedinci zámerne falšovali dáta. To je menšia časť tohto problému. Vy sa chcete na niečo spýtať?
Martina: A väčšia?
Tomáš Fürst: Na tú väčšiu? Väčšia časť tohto problému je, možno prekvapivá pre ľudí, ktorí nie sú v prostredí vedy a výskumu. Veľa ľudí vo vede a výskume v dobrej viere vôbec nevie, čo robí. Oni zaobchádzajú s nejakými dátami, ktorým nerozumejú, ktoré sú zmerané prístrojom, o ktorého princípe nemajú vôbec tušenie. Tieto dáta spracovávajú štatistickými metódami, a ich podstata im úplne uniká, a len vedia, že musia za každú cenu napísať impaktovanú publikáciu, pretože inak ich vyhodia z univerzity. Teda enormný tlak na počet vykázaných výsledkov, kombinovaných so šialenou nevzdelanosťou, čo sa týka toho, ako vôbec veda funguje, čo to vôbec veda je, ako sa pracuje s dátami, a tak ďalej. Produkuje sa veľa možno dobre mienených, ale nezmyselných papierov, ktoré sa nedajú zopakovať, hoci nie je pravda, čo sa v nich píše: Ale nie je to pravda – nie že by to sfalšovali. Oni to nevedia urobiť. Títo ľudia nevedia robiť vedu – to je ten problém.
Martina: Určite sú aj ľudia, ktorí ju vedia robiť, ale my sa tu bavíme o takmer vlne replikačnej krízy. Prepáčte, že vám do toho skáčem. My si možno trošku zamieňame vedu s vierou – a viera nepochybuje, zatiaľ čo povinnosťou vedy je pochybovať – a pretože veríme vo vedu, tak veríme aj tomu, že na to niekto dohliada, že niekto na tieto štúdie dohliada, najmä keď sa to týka zdravia, keď sa to týka celosvetovej ekonomiky. A ja som napríklad narazila – aby sme nezostali len v Olomouci a v Brne – na to, že v júli roku 2006, to bola veľká kauza, sa z juhokórejského biológa Woo-suk Hwanga stala úplná vedecká mŕtvola, pretože sa prišlo na to, že možno naklonoval psa, ale možno naklonoval psa, zvyšok je znôška fantázií. Ale napriek tomu sa jeho domovská univerzita pokúsila zdiskreditované Hwangove výsledky výskumu patentovať v jedenástich krajinách sveta. Teraz som takto odbočila len preto, aby som povedala: Dohliada teda na to niekto? Existuje nejaký dozor? Dohliadajú na to vedecké univerzity? Alebo by na to mal dohliadať štát? Nejaký nezávislý vedecký orgán?
Tomáš Fürst: To je super otázka. Odpoveď, ktorú dostanete od štandardného vedca, je, že je samozrejme všetko v poriadku, pretože samotný systém publikovania vo vede je systém dohľadu. Načrtnem, čo to znamená. Každý si to môže prečítať, každý to môže oponovať, a keď náhodou niekto zistí, že z toho niečo nie je pravda, tak napíše do časopisu. A keby niekto zistil, že je to sfalšované, tak napíše do toho časopisu žiadosť o odstránenie. Keď niekto len zistí, že to nefunguje, tak do časopisu napíše odpoveď. Tak vždycky fungovala veda a výskum. A ešte, než je článok publikovaný, tak prechádza takzvaným anonymným peer review, keď ten časopis z toho odošle niekoľkým vedcom, a títo sa na to pozrú, a zhodnotia, či by to mohlo, či nemohlo byť publikované. Takto to vždycky bolo a fungovalo to celkom dlho a vcelku dobre, pokiaľ motivácia k publikovaniu svojho výsledku bola vnútorná v zmysle: „Ja som na niečo prišiel, a chcem vám to povedať.“
Potom sa do toho vložili štáty, a začali hodnotiť výskumné inštitúcie podľa toho, koľko papierov vedci napíšu. A vždy keď na základe nejakého ukazovateľa začnete rozdeľovať prachy, a veľké prachy, tak ľudia začali cieliť na daný ukazovateľ. Takže od tohto systému už nebolo zmyslom: „Ja vám chcem povedať, na čo som prišiel“, ale zmyslom bolo: „Ja potrebujem napísať čo najviac článkov, aby moja inštitúcia dostala čo najviac peňazí, a ja som dostal do výplaty čo najviac peňazí“.
Niektoré české univerzity v dobách zlorečeného kafemlynčeka mali vyložene systém, kedy peniaze daňových poplatníkov vzorčekom doplynuli až na domovské pracovisko tvorcu výsledku, a ten sa samozrejme dožadoval u vedúceho katedry príslušnej čiastky do mzdy. A to sú státisícové sumy, to nie sú koruny. Takže v momente, keď sa začala veda financovať podľa počtu publikácií, tak všade vznikol obrovský tlak na to, aby týchto publikácií vznikalo čo možno najviac, a nie je nikto, kto by mal opačný záujem. Vedci chcú napísať čo najviac papierov, aby docenti, profesori, a vedúci katedier mohli mať granty a tak ďalej. Ich inštitúcie po nich chcú, aby napísali čo najviac paperov, pretože podľa toho sú hodnotení, a podľa toho dostávajú prachy od štátu. A štát to chce tiež, pretože sa tým chváli v Bruseli pred inými štátmi, a navyše musíme vyčerpať dotácie – to si predstavte tú hrôzu, keby sme museli niečo vracať do Bruselu – takže štát tiež chce čo najviac papierov. Všetci hráči v systéme chcú čo najviac impaktovaných výsledkov, a nikto nemá záujem na tom povedať: „Hej, to, čo nie je pravda, nepublikujte.“
Publikované záznamy vedeckých výsledkov boli vždy studnicou pravdy, kde je suma toho, čo ľudstvo chápe, a ako, a prečo funguje svet. Lenže teraz táto studnica bola otrávená sfalšovanými výsledkami.
Martina: Problém je ale ešte iný, a to, že v niektorých vedných odboroch na seba jednotlivé pracoviská nadväzujú.
Tomáš Fürst: To snáď vo všetkých. Ja by som dúfal, že áno.
Martina: To znamená, že ak niekto použije sfalšovanú štúdiu, sfalšované výsledky, tak aj keby k tomu pristupoval zodpovedne, a chcel sa správať slušne, tak si ale už prináša prvotnú chybu, a celý vedecký výskum ide na scestie.
Tomáš Fürst: Áno. Však si tiež všimnite explózie prakticky použiteľných výsledkov výskumu, ktorá nastala, povedzme, po druhej svetovej vojne – obrovský rozvoj nášho bohatstva, a našich schopností, a technologických možností. Kedy každých päť rokov prišla nejaká prelomová technológia, inovácia, a tak ďalej. Ale to sa tak nejako zastavilo. Neviem, kto vie vymenovať za posledných dvadsať rokov skutočné technologické prelomy? Je to oveľa ťažšie. Je oveľa ťažšie nájsť skutočné technologické prelomy medzi rokom 2000 a 2020, než technologické prelomy medzi rokom 1950 a 1970.
Martina: Myslíte, že je práve dôsledkom toho, že sme sa začali hrať na impakty, peniaze, a veda sa začala skôr usilovať o to, aby nejako pôsobila navonok, než aby dochádzala k skutočným poctivým objavom?
Tomáš Fürst: Áno, pretože publikovaný záznam bol vždy studnica pravdy, v ktorej to je suma toho, čo ľudstvo chápe, a ako, a prečo funguje svet. Lenže teraz bola táto studnica pravdy postupne otrávená sfalšovanými výsledkami a zle urobenými výsledkami. Lenže my bohužiaľ nevieme, ktoré to sú. To je, ako keď do studne, kde máte sto kubíkov krištáľovo čistej vody, nalejete vedro hnoja, pretože tak už je tá studňa celá k ničomu. A úplne presne tak dopadla veda a výskum v roku 2024.
Martina: Keby takto postupoval Mendelejev, tak sú na tom teraz pravdepodobne chemici, ktorí sa chcú držať jeho chemickej tabuľky prvkov, pomerne zle. Teraz.
Tomáš Fürst: Proste celá táto civilizácia stojí na technológiách a inováciách, ktoré sú založené … To je také kolobeh. Koleso, že…
Martina: Na viere.
Tomáš Fürst: Nie, sú založené na tom, že chápeme ako, a prečo funguje príroda. Lepšie a lepšie chápeme, prečo funguje príroda, a na základe toho vymýšľame technológie, inovácie, a tie sme sa naučili vyrábať a predávať, a toto spôsobilo, že západná civilizácia dosiahla bezprecedentný materiálny blahobyt, a my toto kololeso postupne zadierame na všetkých štyroch položkách tým, že vieme. To sme si hovorili pred tým, výroba už tiež nie je, čo v západných krajinách bývala, ani slobodný obchod. Takže my postupne toto technologické koliesko zadierame. A toto koliesko spôsobilo, že z čias – a nie je to tak dávno, ešte predsa v roku 1850 bola drvivá väčšina ľudí so všetkým, čo robila a bola odkázaná na ľudské a zvieracie svaly – okrem železnice. Ale na čo bola železnica normálnemu človeku niekde na horách? A príchod spaľovacích motorov umožnil obrovskú explóziu bohatstva za celé dvadsiate storočie, a my máme tendenciu to podceňovať. Ale príchod spaľovacích motorov, a príchod elektriny, čo bolo skoro v rovnakom desaťročí – to všetko je založené na vede a výskume, na tom, že ľudia, ktorí vtedy skúmali, ako a prečo funguje príroda, to robili poctivo, a chceli fakt vedieť, ako a prečo to funguje, a nechceli dostať grant od štátu. Oni to tiež nerobili za peniaze od štátu – väčšinou. A ono to fungovalo. My sme to teraz znárodnili v tom zmysle, že veda je dnes v podstate jednou zo slúžok štátu, a ako všetko, čo sa znárodní, prestane fungovať.
Vedecký konsenzus je len zaštiťovanie sa veľkými menami. Je to známka nedostatku argumentov. Ideológie sa často zaštiťujú vedeckým konsenzom.
Martina: Len pri železnici to bolo predsa len u nás. Ale zase napríklad v Argentíne to úplne zmenilo status quo krajiny, a dokonca to spôsobilo malé sťahovanie národov. Napríklad z Írska sa výkonní muži presťahovali do Argentíny, pretože argentínska vláda vypísala dokonca inzerát, že prijme a zaistí…
Tomáš Fürst: Určite, železnica zmenila tvár planéty možno viac než čokoľvek iné, hlavne kvôli kolonializmu.
Martina: Indiáni by mohli rozprávať.
Tomáš Fürst: Presne tak. Len som chcel povedať, že vtedy boli na milión obyvateľov tri lokomotívy. Zatiaľ čo dnes je na jedného obyvateľa päť nejakých motorov, možno päť tisíc.
Dnes už viac-menej panuje konsenzus, že covidový vírus omylom zdrhol z laboratória vo Wuchane, kde sa vykonávali experimenty s vojenskými aspektmi
viac v rozhovore vyššie…
Bezpečnosť vakcín proti covidu je zlá. Cenzúra a klamstvo okolo poškodili spoločnosť viac ako covid sám. Skutočná smrteľnosť na Covid-19 pre ľudí do 20 rokov je štatisticky 0.
Všetky príspevky s Tomášom Fürstom
Rozhovor je z 29. septembra 2024 
Zanechajte nám komentár