Skoro adventný pandrlák…

Od  spoločenského prevratu v roku 1989 sme si postupne zvykli, že Vianoce sa ku nám „naordinovali“ už niekedy začiatkom septembra. Rovnako postupne sme aj zabúdali na pravý zmysel Vianoc. Narodenie Pána vytesňoval konzum. No a teraz aktuálne. Pár dní v predstihu nám celoplošne adventný pandrlák Panáčikovič dal darček. Núdzový stav. Teda predĺžil nám ho. Konečne budú sviatky slnovratu Tiché a pokojné aj s náhubkami. Pozerám sa s údivom na psíka s rúškom. Niekto sa pomerne vtipne pokúša o  alegóriu  tejto absurdity. Chudák prestrašený psík nevie štekať. A pritom je do dvesto metrov od domu, z ktorého obaja, on aj s paničkou vyšli. Spomenul som si na vtip z pred prevratového času: „Na celopodnikovej schôdzi akýsi  celo-koaličný aktivista dal návrh, aby sa pracovalo aj v sobotu. Ďalší koaličník navrhol to iste, akurát na nedeľu. Obaja boli odmenení skandovaným aplauzom. Vtom sa prihlásil ešte ďalší a navrhol, aby sa pracovalo aj v noci. Za zdesené zhromaždenie sa navrhovateľa opýtal predsedajúci. Prečo? Odpoveď bola okamžitá. Aby sa po nociach nerobili deti, a aby sa nerodili takí k….i ako tu všetci prítomní“ . Núdzový stav je dobrá vec. Dá sa použiť akokoľvek. Len tak z kraja štatárium proti zhromaždeniam, protestom, demonštráciám, revoltám…. . Pán Núdzovič, efektívnejšie by bolo zakázať rovno rodiť, skoro ako v anekdote hore.  Nie ako to urobil  Herodes I. Veľký[1], ktorý ich nechal narodiť a potom  ich dal povraždiť. Vrah neviniatok. Načo sa majú rodiť „babetkosráči“. Ešte by Vás sklamali. Alebo nebodaj by  proti Vám protestovali Igorodie Antiprotestovič. Nuž blíži sa 17. november! A 15. mal vypršať termín doterajšieho núdzového stavu-stanného práva. Škoda, že tento fakt musel komunikovať Robert Fico. A ako si my vieme predstaviť svoju nespokojnosť?  Napadá ma občianska neposlušnosť à la Mahátmá Gándhí, ktorého jeden z výrokov je  akoby šití na našu realitu: Slepé poddanstvo z lásky je horšie ako poddanstvo vynútené bičom tyrana. Otrokovi násilia zostáva nádej, ale otrok lásky ju nemá.

Iná absurdita dnešných dní. Primárka Transplantačnej jednotky kostnej drene MUDr. Júlia Horákova sa rozhodla vrátiť štátne vyznamenanie do rúk prezidentky tejto Krajiny (či len s malým „k“ ?), ako prejav nesúhlasu s krokmi vlády v súvislosti s plošným testovaním. Toto vyznamenanie jej odovzdal (teda nie udelil) predchodca pani skládkovej prezidentky. Pani primárka dobrý nápad. Aj nám odovzdali občianske preukazy.  Čo takto ich tiež odovzdať, ako nesúhlas so smerovaním Slovenska? Kde? Neviem. Možno rovno do Bruselu. Poraďte. Psík pribehol ku mne a s prosbou v očiach ma prosí. Pomôž. Dal som mu napolo strasené rúško dole a podal usmievajúcej paničke. Precitol som. Ide o inscenáciu, kde javiskom je skoro celé planéta Zem? O čom svedčia dnešné dni? Viete, všetko so všetkým súvisí. Je to základná architektúra vesmíru, ktorej vzájomná prepojenosť je absolútne nepopierateľná ako z hľadiska detailu, tak i holistického (celistvého) pohľadu. Napríklad keď sa vyberiete k lekárovi s boľavým kolenom, a jeho nenapadne spýtať sa vás, či vo vašom živote nehrá pýcha veľmi výraznú úlohu, alebo keď vás bolia obličky, poprípade sa scvrkávajú, nenájdete lekára, ktorého by viac zaujímali vaše vzťahy ako váš moč. A to je zlé. A predsa, keby sa naozaj zaujímali o váš zdravotný stav, museli by pripustiť, že každý človek je celistvá bytosť, ktorá má fyzickú, emocionálnu, mentálnu a duchovnú úroveň. A tieto úrovne sa navzájom neustále ovplyvňujú i menia. V súlade s celým vesmírom, ktorého hlavnou vlastnosťou je permanentná premena. Permanentná konfrontácia.  Jednoducho zmena. Niečo Vám to pripomína? Ktosi a nielen tu, sa na svet pozerá úplne ináč.  Z rána na večer  či z dňa na deň chaotický mení rozhodnutia či nariadenia bez akejkoľvek súvislosti, pravdivosti i logiky. Čo s tým?  Vyššie som použil prirovnanie so zdravím. Zdravím ako takým. Napadli ma slová vyrieknuté Arthurom Schopenhaurerom (nemecký filozof 1788-1860): „Zdravie nie je všetkým, ale bez zdravia je všetko ničím.“  Týmto pohľadom  pokúsme sa pozrieť aj na zdravotnú kondíciu fungovania našej spoločnosti. Potom zo zorného uhla  dialektického ,o pohybe a zmene je na rade  jediné možné. Zmena. Zmena ako každá ďalšia v poradí, hore už univerzálne spomenutá. Naproti tomu vždy platnou a nemennou pravdou v celých dejinách ba i  dnes, je výrok starého židovského rábiho :  A všetko je inak…

P.s.:  prepáčte pán predseda kabinetu za rôzne varianty Vašich priezvisk. Verte, a Boh mi je svedkom, že najradšej by som Vám dal meno Demisionovič…

[1] Politické udalosti na Blízkom východe malo už od čias Pompeovho vojenského zásahu v roku 63 pred Kr. pod kontrolou rímske impérium. Po vláde Hasmoneovcov sa posledné štyri decéniá pred narodením Krista objavuje na scéne Herodes I. Veľký (74/73 – 4 pred Kr.). Židovský kráľ, rímsky vazal, despota, či schopný vladár? Zakladateľ novej dynastie, neslávne zapísaný vraždením neviniatok v Betleheme. V každom prípade panovník schopný obrátiť každú situáciu vo svoj prospech

Ladislav Hraško