Pri šálke čaju Popradský s utečencom Momodu zo Senegalu

Už po pár kilometroch jazdy po ostrove si všimnete jednoducho oblečených černochov na starých bicykloch. Križujú hornatú krajinu z mesta do mesta. Pendlujú me­dzi centrom, kde bývajú a miestom svojho zamestnania. Najviac ich je na cestách ráno a podvečer. Cez deň stretnete čiernych žobrákov len na križovatkách. S ukrižovaným Kris­tom, zaveseným na krku, obchá­dzajú na červenú stojace autá a žob­rú na jedlo. „Som tu sedem mesiacov a nedarí sa mi nájsť prácu,“ odvetil jeden z nich na moju otázku.

Na Sicílii je však práce pre utečencov viac než dosť. A mnohí aj pra­cujú. Aj tu totiž platí, že kto chce, prácu si nájde. Momodu (na snímke vľavo spolu so svojim spolubývajúcim pracujú v olivo­vých sadoch) má dvadsaťpäť rokov a tu je už štrnásť mesiacov. Rozprá­va sa ním ťažko, je hanblivý a zdá sa, že nerád otvára staré rany. Keď mi povie, že sedem ro­kov trénoval kung-fu, podvedome od neho v tmavej uličke, kde sa rozprávame, trochu odstúpim. Po niekoľ­ko minútovom rozho­vore je mi však jasné, že dvadsaťpäťročný študent nie je nebez­pečný a prežil už toho viac než dosť.

Momodu vraví, že pochádza zo Senega­lu. Presťahovali sa tam s mamou a súroden­cami, keď otca zabili v Sierra Leone. Po nie­koľkých rokoch však zomrel aj muž, ktorý sa tam o ich rodinu staral, pre­to sa mama rozhodla vrátiť do Sierra Leone. Momodu s ňou ísť nechcel. Nikoho tam už nepoznal a nevedel si predstaviť, čo by robil v krajine, kde mu zabili otca. Rozhodol sa ísť za bratom do Gambie, neskôr spolu odišli do Líbye. Brat bol jediným člo­vekom, ktorého tam poznal. Bol to jeho nápad, aby spolu šli na Sicíliu. „Praco­vali sme pre jedného bohatého muža v kameňolome, až kým sme si neza­robili na cestu do Európy. Stálo nás to každého asi sedemsto eur. V tomto sme mali šťastie. V Líbyi, keď vám má zamestnávateľ vyplatiť, nie je nič isté. Niekto vám zaplatí, niekto nie a nie­kto na vás vytiahne zbraň a pošle vás preč bez peňazí.“

Loď, na ktorej sa plavil brat Mo­modu, mala problémy a on sa spolu s väčšinou ostatných pasažierov uto­pil. Aj loď Momodu mala problé­my, no Taliani podľa jeho slov vôbec neriskovali, aby im pomohli. „Keď je všetko v poriadku, cesta trvá dva dni. Ak má však kompas man problémy, môžete sa plaviť aj desať dní. V mori zomiera stále príliš veľa ľudí.“

Momodu teraz býva v centre pre prisťahovalcov v meste Valderice. V izbe je ich spolu šesť, ale vyhovuje mu to, pretože v neďalekom Custo­nachi sa v jednej izbe tlačí až osem ľudí.

„Keď som sem prišiel, kúpil som si bicykel a obchádzal na ňom okolie. Hľadal som si prácu, aby som mohol mame a sestrám poslať aspoň nejaké peniaze. Zamest­nal ma pán Giuseppe. Ob­rábam jeho olivové sady. Pracujem od siedmej do piatej poobede. Na Sicílii je mier a mám tu dobrý život,“ vysvetľuje tento ešte chlapec, ktorý okrem svojho rodného jazyka ovláda angličtinu i francúzštinu. Zatiaľ nevie, či chce na Sicílii ostať navždy. „Chcem žiť tam, kde mám prácu a pokoj. Dva dni v týždni chodím do školy a učím sa po taliansky.“

Mrzí ho správanie Talianov, ktorí k prisťahovalcom nie sú veľmi priateľskí. „Nie všetci. Niekedy, najmä ženy, keď nás stretnú na ulici, prejdú na druhú stranu, odpľúvajú si a chytaním sa za nos naznačujú, že smrdíme. Nero­zumiem prečo.“

Momodu nerozumie ani tomu, prečo by sme sa moslimov mali báť. Aj on je moslim a jedným dy­chom dodáva, že tak ako medzi kresťanmi, aj medzi moslimami sú zlí aj dobrí ľudia. „Neviem, prečo by sa nás mali báť. Aj v Senegale, všade, aj v Afrike sú dobrí aj zlí ľudia. A pred tými zlými predsa utekáme sem.“

Momodu je v kontakte s mamou a sestrami prostredníc­tvom facebooku. Že by ich už nikdy nevidel, osobne si predstaviť nevie, ani nechce. Rovnako nepredstaviteľná je však pre neho v súčasnosti aj cesta späť domov. A čo si tento moslim a prisťahovalec myslí o súčasnej mohutnej vlne migrantov, valiacej sa najmä z Blízkeho východu? „Nie je to dobré. Tisíce ľudí stále umi­erajú. Kto žije v krajine, kde je mier, mal by tam ostať. Je to lepšie. Ale keď nie, treba utekať.“

Petra Vargová