Perspektíva pre Slovensko – reformy, zvyšovanie daní a bankrot

Už o pätnásť rokov sa vraj na Slovensku nebude mať kto postarať o starých a dlhodobo chorých ľudí. Podľa Bruselu máme len tri možnosti – opäť reformovať zdravotníctvo a sociálnu oblasť, zvýšiť dane, alebo sa pripraviť na bankrot.

Podľa môjho názoru ani jedna z týchto troch možností situá- ciu nevyrieši, pretože všetko sa odvíja od ekonomiky, nie od reforiem, daní a bankrotu. Čo si Brusel, spolu s postkomunistickými vládami predstavujú pod ďalšou reformou zdravotníctva na Slovensku, si viem živo predstaviť – najviac by zrejme vyhovovala eutanázia, pretože dôsledky populačného starnutia v ekonomickej a  sociálnej oblasti predstavujú riziko neudržateľného dôchodkového zabezpečenia a zdravotnej starostlivosti. A to už ani nehovoríme o  oblasti sociálnej ochrany a  dlhodobej starostlivosti o  našich seniorov. Nespomeniem si, ktorý Rakúšan sa „prekecol,“ že naše zdravotné sestry a opatrovateľky zachra- ňujú rakúsky sociálny systém, pretože sa v  hojnom počte starajú o ich nevládnych se- niorov. Samozrejme, že zachraňujú, veď Rakúšania túto prácu robiť nebudú. Na to majú otrokov z bývalého vý- chodného bloku a štát bohato dotuje rodiny, ktoré opatrovateľky potrebujú. Akoby nesta- čilo, že už v súčasnosti pracuje v zahraničí až 60 tisíc opatrovateliek, ale oproti Slovensku v rovnakej pracovnej pozícií zarábajú tri až štyrikrát viac. Odkiaľ, preboha, na to tieto štáty majú, keď na Slovensku nemáme na nič? To nám únia neprezradí? A  čo ešte vlastne máme v  zdravotníctve či v  starostlivosti o  dlhodobo chorých reformovať, ostáva záhadou. Veď tu sme už zreformovali všetko a  peniaze stá- le nemáme a  …ešte veľmi dlho ich ani mať nebudeme. Kedysi, keď ženy odchá- dzali do dôchodku v 54 či 57 rokoch, tieto problémy neboli výrazné, pretože v tomto období sa začali starať o svojich starých a  chorých rodičov, odkázaných na ich pomoc. Mohli si to dovoliť, veď z dô- chodku si dokázali zabezpečiť svoje potreby, neboli také vystresované a času mali neúrekom. Domovy dôchodcov by sme mohli spočítať na prstoch jednej ruky a zdravotné sestry, ktoré tam pracovali, mali v porovnaní s ostatnými normálne platy a nie žobračenky ako dnes. A  za túto starostlivosť nechceli ani korunu! V  tom období by ich nikdy, aj keby boli mohli, nenapadlo ísť utierať zadky Rakúšanom, Nemcom, Britom či Škótom. A za žiadne peniaze. Ale keď dnes ženy musia robiť do 62 rokov, akú inú voľbu majú? Keď ešte pracujú, nemôžu si dovoliť ostať doma a  starať sa o  rodičov, pretože nebudú mať ani na nájom. Ak sú nezamestnané a  nemajú z čoho žiť, musia odísť a nejako prežiť, aby nemali minimálny dôchodok, z  ktorého si nebudú môcť rovnako, ako ich rodičia,  zaplatiť miesto v  akomkoľvek ústave. A  že starostlivosť o  nevládnych a dlhodobo chorých seniorov je náročná nielen na psychiku, zdravie a fyzickú kondí- ciu, netreba ani hovoriť. Táto práca nebude nikdy zaplatená a nie každý ju robiť môže bez ohrozenia vlastného zdravia. Možno by sa situácia zmenila, keby občas do domovov pre seniorov zavítal napríklad mi- nister financií, hospodárstva či pôdohospodárstva. Keby boli konfrontovaní s  hrôzostrašnými stavmi mnohých seniorov, asi by ich konečne napadlo, odkiaľ zobrať peniaze a naplniť štátny rozpočet, aby mohli nezaplatenú prácu opatrovateliek konečne zaplatiť a uľahčiť život našim starým a chorým. Napríklad tak, aby k nám húfne prichádzali Rakúšanky, Nemky, Britky či Škótky a robili opatrovateľky… Alebo, čo tak urobiť konečne „reality šou“ zo života seniorov v  týchto zariadeniach či na geriatriách? Asi by viaceré „nákupné maniačky“ a „farmárky“ prešla raz a  navždy chuť na tieto primitívnosti. A  tak sme sa dostali k  druhému návrhu Bruselu, k  daniam. A  to komu chcú ešte tie dane zvýšiť? Ľuďom, ktorí žijú zo 400 či 500 eur mesačne? Náklady na život sú podstatne vyššie a väčšina našich ľudí totiž už dávno nežije, len šetrí a živorí. Človeku je až ťažko na srdci, keď vidí dô- chodkyňu, ktorá si na nedeľný obed kúpi dva chrbty z kurčaťa a má problém nazbierať euro dvadsať v drobných! Keď nám chcú ešte zvýšiť dane, tak to radšej rovno vyhlásme bankrot, pretože aj my potom buv deme mať dôchodky také, že nám zostane len na dva chrbty z kurčaťa. Je tu ale ešte jedno východisko, ale to medzi odporúčaniami únie zrejme nikdy nenájdeme. Do jedného „vykopať“ zahraničných investorov a  opäť rozbehnúť slovenský priemysel a  poľnohospodárstvo. Kým nebudú mať ľudia prácu, kým nebudú ľudia kupovať slovenské potravi- ny a slovenské výrobky, kým nebudú zisky firiem zostávať na Slovensku, vždy sa budeme len zadlžovať a potácať na hrane prežitia. Dnes totiž prevažná väčšina firiem u nás má zahraničných majiteľov,  naj- väčšie zisky odchádzajú do sú- kromných vreciek a profitujú z nich len občania tých štátov, kde majú tieto firmy centrály. A Slovensko to určite nie je! To naozaj si niekto myslí, že nám únia ide dať 200 milió- nov na zamestnávanie mla- dých ľudí kvôli nám? V žiadnom prípade! Dávajú nám ich preto, aby mal kto pracovať v ich firmách. Rozpredali sme si a  rozkradli celý štát a  ten je na Slovensku aj najväčším zamestnávateľom státisícov rôznych zbytočných úradníč- kov, ktorí nič neprodukujú, iba vyjedajú už aj tak prázdnu štátnu kasu. Nakoniec, načo je komu ministerstvo hospodárstva, keď tu žiadny priemysel nefunguje a  načo je komu ministerstvo pôdohospodárstva, keď nám únia platí za to, že naše polia zostá- vajú neobrobené a jediné, čo na nich môžeme „pestovať“ je tráva? Ale aj tú nemôžeme dať nášmu dobytku, pretože už žiaden nechováme. Ten s obrovskými dotáciami chovajú len v zahraničí. Tých pár ešte našich výrobkov sa na ich trhy dostane len veľmi ťažko, pretože oni majú dosť svojich a  priamou spotrebou ich aj podporujú. Ľ. Rešovská