Nuž, čo už len urobíme so slovenským národom?

Po dlhých rokoch som sa vybral na už tradičné stava­nie a ohrávanie májov hlavne preto, lebo k nám na predĺ­žený víkend prišli vnúčatá a chceli sme sa pochváliť, že aj u nás máme pekné akcie.

Najmä vnučke sa páčili tan­ce malých folklóristov v kro­joch, pretože aj oni tancujú v škôlke, hoci také pekné kro­je vraj nemajú. A ako to už býva, deduškovské povinnos­ti si plnili i ďalší moji bývalí spolupracovníci. Svorne, aj keď bez piva, pretože vnučky nám takéto radovánky neto­lerujú a vyžadujú si vždy po­zornosť „celého“ človeka. Veď deduško musí odpovedať na každú všetečnú otázku vnu­kov či vnučiek a neustále mať oči „na stopkách,“ kedy a kde odbehnú. Kým vnúčatá celé uchvátené pozorovali dianie pred kultúrnym domom, my sme si zaspomínali na naše prvomájové oslavy.

Hoci sa nám do sprievodu veľmi nechcelo, túto „povin­nú jazdu,“ keď sme sa chceli dobre zabaviť, sme jedno­ducho absolvovať museli. S transparentami, vlajkami, portrétmi vodcov revolúcie i ich nasledovníkov a s má­vadlami, hlasne oslavujúc So­vietsky zväz, ďalšie nezmysly, a nakoniec prácu, ktorá bola v tom čase povinná. Žiad­ni príživníci sa netolerovali. Pod slovom príživník rozu­mej darebákov, ktorým sa robiť nechcelo!

Prácu sme mali všetci, aj keď sme všetci zarábali málo, ale každému to sta­čilo na slušné prežitie. Veď byty, školstvo, zdravotníctvo sme mali skutočne zadarmo a platby za bývanie či ne­návratné pôžičky na stavbu rodinných domov, ale aj no­vomanželské pôžičky, rovna­ko, ako ceny základných pot-ravín boli primerané našim zárobkom. Naše prvomájo­vé oslavy a pochody pred tzv. nežnou boli v podstate vždy rovnaké. Pred kultúrnym do­mom, ale aj kde-kade inde, bola umiestnená hlavná tribúna s vedúcimi funk­cionármi. Tam smeroval ob­rovský dav žiakov, študentov, pracovníkov svitských pod­nikov, požiarnikov, mili­cionárov a ďalších. Všetci v príslušných rovnošatách a všetci sme „trpeli“ rovnako počas slávnostných príhovo­rov. V ich približne polovičke sa kde-tu vytiahla fľaštička, ktorých zásoby boli nevyčer­pateľné. Tí najmladší kde–tu odbehli pre pivko aj pre tých starších a po odpochodovaní aj toho posledného „sprie­vodníka“ sme sa väčšina nás mestských (tí z dedín sa po­náhľali sadiť zemiaky), stretli podľa počasia či už v príro­de, na bagrovisku alebo na dvojke, trojke, kolkárni či hokejke. Tí mladší už urči­te ani nevedia, o čom je reč, ale my starší si predsa len dobre pamätáme. Zabavili sme sa aj bez toho, aby nám ktosi robil kultúrny či spolo­čenský program. Všetci spo­ločne, hlavne veselo a nikto nás tam nasilu neposielal. Chceli sme byť spolu. Neraz sme nemali dosť ani večer a celé oddelenia sa vybrali na tancovačku. Zábava nemala konca–kraja a z prvomájo­vých osláv sme sa spamätáva­li aj tri dni.

Spomínajúc sme ale my, se­niori konštatovali, že časy sa menia a tí, ktorí stáli na tri­búne, blahosklonne nám má­vali, alebo pochodovali v pr­vých radoch prvomájových sprievodov a najviac vykri­kovali, prešli do prvých lavíc kostolov. Tí šťastnejší sa stali prvými v súkromných fir­mách, tí menej šťastní a hlav­ne starší, sú zase v prvých šíkoch na úradoch práce, so žobračenkami v rukách. No to naše prvenstvo nám stále zostáva.

My, Slováci, zrejme v sna-he prežiť, sme obdarení schopnosťou prispôsobiť sa každej dobe a každému. Heslo Česť práci sa dnes ne­nosí, napriek jeho významu, ktorý má v čase obrovskej nezamestnanosti oveľa hlb­ší význam, ako v predchá­dzajúcom režime. Ako sme ale konštatovali, nevieme pochopiť našich mladých, že sú spokojní s vysťahova­lectvom, s nízkymi platmi, bez reptania nechávajú svoje mladé rodiny napospas času a svoj názor na nezamestna­nosť a vykorisťovanie pánov podnikateľov a vlády nevedia zakričať poriadne nahlas ani na 1. mája. Hoci celá Európa, ale aj svet, svoj nesúhlas dáva najavo protestmi a demon­štráciami, Slováci sú zrejme úplne imúnni a k obrane svo­jich práv ich nerozhýbali ani Gorila či výsmech našej vlá­dy v kauze Váhostav. Nuž, čo už s takým národom? (šry)