Ľudstvo stojí pred vážnou situáciou, buď prežije ako nový druh, alebo vyhynie – Milan Calábek 1. diel

Všetky vojny sú prkotinou proti tomu, pred čím dnes stojíme – buď prežijeme ako nový druh, alebo vyhynieme

„Teraz stojíme pred vôbec najvážnejšou situáciou ľudstva, či prežijeme a rozvinieme sa v úplne niečo nové, v úplne odlišný druh, alebo či vyhynieme. Všetky vojny, ktoré prebiehajú, všetky ostatné veci, sú úplnou banalitou proti tomu, pred čím stojíme teraz,“ hovorí Milan Calábek, zakladateľ Inštitútu alternatívneho vzdelávania.

„Prečo nám skvelá technika, ktorá šetrí prácu a uľahčuje život, priniesla tak málo šťastia? Odpoveď je jednoduchá: Pretože sme sa ju nenaučili rozumne používať.“ Tieto slová predniesol jeden z najväčších vedcov, fyzik, autor teórie relativity Albert Einstein – a to zomrel, milí poslucháči, v roku 1955.
Ako vlastne používame technológie? Dokážeme s nimi nakladať tak, aby na nás nenapáchali viac škôd ako úžitku? Ako technológie premieňajú naše schopnosti? Ako ovplyvňujú naše vlastnosti? A predovšetkým, aký vplyv majú na našu ľudskosť? Aj na túto zásadnú otázku odpovedá Einstein trochu tiesnivo: „Je zjavne zrejmé, že naša technológia prekročila našu ľudskosť“. A tak len znova pripomínam, že tento výrok zaznel v čase, keď sme ešte neboli technikou a technológiami tak fascinovaní a ovplyvnení ako dnes.
O tomto všetkom, o vzájomnom prelínaní a ovplyvňovaní technológií a ľudskosti, sa budem dnes rozprávať s Milanom Calábkom, zakladateľom Inštitútu alternatívneho vzdelávania. A ako sme sa o tom pred chvíľou spolu bavili, keď by som ho chcela predstaviť tak, ako by to urobil Heidegger, povedala by som, že Milan Calábek je „vrhnuté súcno“. Milan, som veľmi rada, že si tu.

Milan Calábek: Vďaka. Ďakujem za pozvanie, ale každý z nás je „vrhnutým súcnom“. Ale ak dovolíš, ešte než pristúpime k tvojej otázke, skúsme si ujasniť základnú vec, a síce či technika je pre nás niečo cudzie, od nás oddelené, čo nás buď ohrozuje, alebo nám obrovsky pomáha. To jest, či sme techno-pesimisti, alebo techno-optimisti, pre ktorých je technika našou neoddeliteľnou súčasťou. V takom prípade potom ale na nás pôsobí ako Platónov pharmakón: ako jed a liek súčasne. A pokiaľ ide o tieto dve stanoviská, tak to prvé pre mňa stelesňuje práve spomínaný Martin Heidegger, najmä pre prvú polovicu minulého storočia, zatiaľ čo to druhé Bernard Stiegler. Keď si potom položíme jeho kľúčovú otázku: „Či sme ešte vôbec ľudia?“, tak podľa toho, aké hľadisko zastávame, dostaneme úplne odlišnú odpoveď.

Martina: Veľmi ti ďakujem za tento úvod. Ja nás ešte len vrhnem do úplnej súčasnosti, a zaujímala by ma jedna vec: Keď sme spolu dohovárali tento rozhovor, tak ja som ti navrhovala rôzne témy, pretože ty si renesančný človek. A mňa by teraz zaujímalo – ty si predostrel, čomu sa budeme venovať – prečo si vybral práve tému technológie? Ty, ktorý máš tlačidlový telefón.

Milan Calábek: A ešte ho nepoužívam.

Martina: A ešte ho nepoužívaš. Prečo si teraz postavil technológie na piedestál svojho záujmu?

Milan Calábek: Nie teraz, ja sa tým zaoberám už veľmi dlho. Transhumanizmus je pre mňa kľúčový a hlavné ťažisko mojej práce sa dnes nachádza v tejto oblasti. Prečo? Použijem voľne citát z „Hlbokej utópie“ Nicka Bostroma, podľa ktorého v súčasnosti nie je nič dôležitejšie, než sa zaoberať práve technológiami a transhumanizmom. O chvíľu si vysvetlíme, o čo ide. Pretože všetky vojny, ktoré teraz prebiehajú – pokiaľ samozrejme nejde o atómovú vojnu, všetky ostatné problémy sú úplnou prkotinou proti tomu, pred čím stojíme teraz. Teraz, keď stojíme pred vôbec najvážnejšou situáciou ľudstva, či prežijeme a rozvinieme sa v úplne niečo nové, v úplne odlišný druh, alebo či vyhynieme. A z tohto hľadiska sa snažím k súčasným problémom pristupovať. Ale aby sme mohli nahliadnuť dopredu, musíme sa vrátiť trochu späť.

Myslíme v kategóriách 19. storočia, ale tým dnešný svet ťažko uchopíme

Martina: V čase späť. A mňa na tom zaujalo – keď sme si kvôli rozhovoru telefonovali – že som sa ukázala v množstve vecí veľmi nechápavá. A ja našich poslucháčov utešujem, že ak si budete pripadať mimo, tak ste v mojom svete, pretože ja som o množstve vecí, o ktorých ty hovoríš, vôbec nepočula, o množstve filozofov a teórií som jednoducho nevedela. Povedz mi, je to preto, že niektoré pojmy, ktoré v súčasnej dobe žijeme – transhumanizmus, a podobne – treba istým spôsobom redefinovať, pretože my máme stále ešte zo základnej školy naučené úplne iné filozofy, iné smery a iné pojmy?

Milan Calábek: Presne tak. Náš myšlienkový aparát v podstate zodpovedá dobe Karola Marxa a priemyselnej revolúcii v 19. storočí, ale dnes ním zďaleka nie všetko naozaj vyjadríme a uchopíme. Preto sa budem snažiť tieto nové pojmy podrobne vysvetľovať a rovnako tak aj súčasné názory. Ľudia by sa o nich určite zaujímali, ale drvivá väčšina, možno deväťdesiat percent z toho, o čom budeme hovoriť, nie je preložené do slovenčiny, a teda človek, ktorý príde uťahaný z práce večer domov, sa samozrejme nebude ešte zaoberať niečím náročným vo francúzštine, angličtine, ale nemčine alebo nemčine, to je celkom prirodzené. A tu začína náš problém. Ale môžem sa vrátiť a odpovedať na Stieglerovu otázku?

Martina: Buď taký dobrý.

Milan Calábek: Veľmi zaujímavo na ňu odpovedá nie technofilozof, ale príslušník parížskej avantgardy Michel Foucault, ktorý hovorí: „Sme úplne iný druh človeka, než ktorý existoval pred priemyselnou revolúciou“.

Ale vráťme sa aj k Heideggrovi, ktorého Stiegler považuje za jedného z najväčších filozofov, a zároveň aj najväčšieho filozofa techniky minulého storočia. V „Bytí a čas“ vychádza Heidegger z tézy, že sme vyvrhnutí z integrity bytia a vrhnutí do konkrétnej doby, do konkrétneho miesta medzi konkrétnych ľudí, do konkrétnej rodiny, do sveta, ktorý sme si nevybrali a v ktorom sa necítime doma, ale ako cudzinci.

Heidegger sa s touto „vrhnutosťou“ zároveň snaží uchopiť intelektuálne neuchopiteľné, snaží sa vyjadriť nevyjadriteľné, vysloviť nevysloviteľné, a preto sa pohybuje na samej hranici zrozumiteľnosti. Podobne ako zenoví majstri, ktorí sa pokúšajú vyjadriť nevyjadriteľné paradoxom či koánom, Heidegger volí novotvary a neologizmy, ktoré sú prakticky nepreložiteľné, aby prekročil naše duálne myslenie, ktoré vytvára tento svet subjektov a objektov, v ktorom nemôžeme nájsť pravdu a ani sa nemôžeme stať tým kým sme, t.z. že nemôžeme sebarealizovať svoju individualitu.

Zen ukazuje cestu z podmienenosti, Heidegger nás naopak učí ju plne prijať

Martina: To znamená naše pomenovanie v súvislosti so svetom, uvedomenie si svojej úlohy v súvislosti so svetom? Ja sa ospravedlňujem, ty to vysvetľuješ, a ja do toho aj tak budem stále hádzať svoje laické otázky vo vzťahu k nášmu problému, k otázke techniky, technológie.

Milan Calábek: Ale vráťme sa ešte k zenu, pretože na rekonštrukcii ľudskosti, ktorá je jednou z najväčšej obran proti tomu, čo nám hrozí, sa podieľa práve zen. A ako už si o tom sama hovorila – u Heideggera nájdeme celý rad analógií so zenom. Hans-Peter Hempel dokonca napísal knižku „Heidegger a zen“.

V prípade zenu – keď dokážeme dosiahnuť kenšó alebo satori, keď dosiahneme prezrenie, potom žijeme na dvoch poschodiach, na dvoch rovinách existencie: podmienenej a nepodmienenej. Podmienenosť, v ktorej sme zrodení v tomto slzavom údolí sansára, a nepodmienenosť, v ktorej sme zjednotení s Nezrodeným. A tak – keby som to chcel zjednodušiť, žijeme buď vo svete, kde bojujeme s prekážkami, alebo sa staneme svetom, v ktorom sa tento boj odohráva. A spomínanú podmienenosť potom môžeme ľahko stotožniť s Heideggerovou vrhnutosťou.

Ale je tu úplne základný rozdiel, a ten spočíva v tom, že zen sa zaoberá transcendenciou, prekročením podmienenosti a vstupom do nepodmieneného. Zatiaľ čo pre Heideggera je rozhodujúca imanencia, to je plné prijatie našej podmienenosti, plné prijatie podmienenosti so všetkým všade aj s jej Sein zum Tode, to znamená – bytím k smrti: s našou konečnosťou.

Ale na druhej strane s týmto názorom môžeme samozrejme aj polemizovať, pretože Heidegger veľmi často spomína takzvanú „vyklonenosť do ničoty“. Jeden z významných členov Kjótskej zenovej školy, Nišitani Keidži, ktorý bol dva roky Heideggerovým študentom, hovorí, že je obrovský rozdiel medzi ničotou u Heideggera a medzi zenovou alebo budhistickou šúnjatou – prázdnotou, ktorá je zároveň plnosťou. Považuje Heideggera za vyvrcholenie línie západných nihilistov ako je Schopenhauer a Nietzsche, ktorí nám chceli ukázať ničotu, aby v nás vyvolali otras, a my sa potom vrátili späť do tohto sveta zmierení sa so svojou konečnosťou a snažili sa naplno žiť v tomto svete.

Martina: Má táto Heideggerova filozofia, ktorá sa veľmi často – ako si hovoril – opiera a spolupracuje s učením zenu, ktorý je starý pár tisíc rokov pred Heideggerom, má to…

Milan Calábek: Uber, uber trošku. Ale nevadí.

Martina: Koľko mám ubrať?

Milan Calábek: Tak môžeme sa vrátiť do tchangskej doby, povieme do siedmeho, ôsmeho storočia…

Martina: Dobre.

Milan Calábek: Nič, v poriadku, to je úplne v poriadku.

Martina: Nie, nie, nie, len do mňa.

Milan Calábek: Nie, nie, to vôbec nie je podstatné – chronológia.

Heidegger videl v technike hrozbu, ale Stiegler ukázal, že bez nej by sme vôbec neexistovali

Martina: V každom prípade má Heideggerova filozofia, keď on vidí techniku ​​ako zdroj odcudzenia človeka, hodnotu sama o sebe, alebo ako protipól iných filozofov?

Milan Calábek: On nikdy vo vzťahu k technike nepoužil slovo „odcudzenie“. Ešte sa vrátim k jednému základnému faktoru. Heidegger v skutočnosti nenadväzuje na zen, na zenových majstrov, ale nadväzuje na Edmunda Husserla a jeho fenomenológiu. Pre neho je zdrojom všetkého súcna transcendentálny základ, ktorý predstavuje Anaximandrovo, Parmenidovo a Herakleitovo bytie, ktoré sa v kresťanstve sa nazýva Boh, u Lao-c’ho tao a v ​​zenu „Nezrodené“. Alebo tiež niekedy „mu“ z koánov, ktorým sa zen pokúša poukázať na to, že prázdnota je intelektuálne nevyjadriteľná a neuchopiteľná.

Ale aby sme sa dostali k technike. Heidegger vo svojej slávnej prednáške, ktorá potom vyšla ako esej, píše, že nechápe techniku ​​ako nástroj, ako „Verzeug“, ale ako niečo, čo modeluje a formuje naše myslenie, a zároveň redukuje náš prístup k skutočnosti, k prírode ak ľuďom ako k zdroju úžitku – ako k niečomu využiteľnému. A v tejto účelovosti, v tomto sploštení rozsiahleho rozmeru bytia práve na využiteľnosť, vidí najväčšie ohrozenie človeka technikou. V tom Heidegger vidí základný problém. A na to samozrejme nadväzuje Stiegler, ktorý si Heideggera veľmi váži, ale hovorí, že sa zastavil v polovici cesty.

Stiegler prepadol banku, vo väzení objavil filozofiu a napísal dielo, ktoré ho preslávilo

Martina: Prepáč. „Zastavil sa v polovici cesty“, pamätám si to. Ale ty si teraz spomenul niekoľkokrát Stieglera, Bernarda Stieglera, a nechcem vôbec podceňovať našich poslucháčov, ale vzhľadom na to, že žiadne z jeho diel nebolo preložené do slovenčiny, tak je možné, že toto meno poznajú iba sprostredkovane alebo nepoznajú vôbec. Takže čo by sme mali poznať z myslenia Bernarda Stieglera? A prečo? A potom to dáme do opozitu s Heideggerom.

Milan Calábek: Najskôr skúsim povedať pár slov o jeho živote, a potom o jeho myslení, ktorým sa v našom rozprávaní budeme priebežne zaoberať. Pokiaľ ide o jeho život, vstupuje na javisko dejín v roku šesťdesiatosem – to mal šestnásť rokov, zúčastňujú sa parížskych študentských nepokojov, v ktorých študenti demonštrovali za socializmus a proti demokracii, zatiaľ čo u nás demonštrovali za demokraciu a proti socializmu. V šestnástich vstupuje do komunistickej strany, z ktorej ale vystúpi v roku 1976, a trvalo sa s ňou rozchádza. Robil všetko možné, živil sa najrôznejšími povolaniami… naposledy bol majiteľom jazzového klubu v Toulouse. Ale pretože odmietol spoluprácu s políciou, dokonca odmietol udávať aj tých, čo tam predávali alebo užívali drogy, klub mu zavreli a Stiegler sa dostal do obrovských dlhov, s ktorými si nevedel rady. Tak sa pokúsil o ozbrojené prepadnutie banky, zrejme v duchu Brechtovho aforizmu: „Vylúpiť banku nie je zločin, zločin je založiť banku.“

Martina: Hneď je nám tak nejako bližšie.

Milan Calábek: Mal dostať 15 rokov, ale vďaka výbornej mladej obhajkyni mu to znížili na 5 rokov. Vo väzení potom držal hladovku tak dlho, kým ho nedali na samotku, kde mohol začať študovať filozofiu: predovšetkým Heideggra. Podobne ako Václav Havel, ktorý sa s Heideggerom tiež zoznámil až vo väzení, o čom vypovedajú aj listy Oľge, ktoré ale nepísal Oľge, tá by im nerozumela, ale Zdeňkovi Neubauerovi, ktorý mu na ne odpovedal. A Stiegler si tam tak vytvoril základ svojej budúcej dizertačnej práce.

Po prepustení sa mu splnil sen: začal študovať u Jacquesa Derridu, ktorý sa stal nielen jeho učiteľom, ale neskôr aj mentorom a u neho potom aj absolvoval. A to prácou, ktorá sa stala základom jeho prvého kľúčového spisu „Technika a čas“, akéhosi pandánu k Heideggerovmu „Bytiu a čas“. A najmä jeho prvý diel „Epimétheova chyba“ ho preslávil. Napísal potom vyše tridsať kníh a v roku 2020, keď sa za covidu cítil opustený (a zrejme aj zo zdravotných dôvodov) spáchal samovraždu.

Tento prvý diel z trojdielneho eposu je kľúčový aj pre nás ako východisko k jeho filozofii vo vzťahu k technike a životu. Stiegler v ňom polemizuje s Heideggerom nielen preto, že sa zastavil v polovici cesty, ale že prehliadol – podľa jeho názoru tú najdôležitejšiu vec, a síce, že technika je našou súčasťou, že sme sa zrodili súčasne s technikou, a zároveň aj kritizuje Heideggerovo poňatie techné.

Techné grécky znamená techniku, ale 700 rokov pred naším letopočtom u Hésioda a Homéra tento pojem zahŕňal nielen techniku, ale aj remeslá a predovšetkým poéziu spolu s umením. A podľa Heideggera toto techné bolo pre nás vrcholne prospešné, ale po nástupe Sokrata, Platona a Aristotela – akonáhle sa rozštiepilo na techné a epistémé (vedenie), stalo sa pre nás techné záhubou a skazou. A práve s tým Stiegler rozhodne nesúhlasí a hovorí, že to je typický antropologický predsudok (jeden z výrazov, ktorý používajú technofilozofi) a že žiadny prirodzený človek predtým, než sme začali používať oheň a nástroje, neexistoval. Tento prvý diel „Techniky a času“, z ktorého potom vychádza celá jeho filozofia, je založený na známom mýte o Prométheovi a jeho menej známom dvojčati titánovi Epimétheovi. Zeus týchto svojich bratrancov titanov, ktorí s ním bojovali proti ostatným titánom, poveria po stvorení sveta tým, aby vybavili všetky tvory takými vlastnosťami, ktoré im umožnia prežiť. A tak Epimetheus dá zajacom rýchlosť, vtákom krídla, zvieratám, ktoré žijú na severe, hustú srsť, dravcom tesáky a pazúry, ale zabudne na človeka. A človek tam zostane stáť nahý, bosý a bezmocný.

Stiegler ho prirovnáva k „Mužovi bez vlastností“ jeho zamilovaného česko-rakúskeho autora Roberta Musila. Čomu zodpovedá aj to, že do francúzštiny sa tento román prekladá ako Človek bez kvalít (sans-qualité) – teda tiež bezbranný a stratený. A v tomto okamihu vstupuje na scénu kultúrny hrdina Prométeus – Epimétheov brat, aby napravil jeho chybu.

Podľa Gelasia Dobnera a Františka Palackého Kosmas prekladá Prométhea ako Přemysla: to jest toho, kto premýšľa, kto je prezieravý, a Epiméthea ako Nezamysla. Jakub Deml dokonca z týchto dvoch základných módov urobil uholnú časť českých dejín. Podľa neho práve po Přemyslovi v Kronici českej nastupuje Nezamysl. Zatiaľ čo Prométeus Epimétheovu chybu – ktorá je ale podstatou nášho ľudstva a jeho ontogenéziou, napráva tým, že človeku dáva oheň, ktorý ukradne bohom aj technický um, ktorý ukradne Héfaistovi a Aténe. A je za to veľmi prísne potrestaný: Zeus ho nechá prikovať ku skale na Kaukaze. A prilieta orol…

Martina: A trhá mu pečeň.

Milan Calábek: Pečeň, ktorá je z antického hľadiska centrom našich emócií. A orol je potomok zmije, to znamená dinosaurov a dračej príšery Tychona. A to sa deje tak dlho, kým príde Herakles, ktorý zastrelí orla a oslobodí Prométhea. Ten potom na pamiatku nosí prsteň, v ktorom je kamienok z tej skaly. A vy všetci – aj tých, ktorí nosíte prstienky s kameňom, ich nosíte na počesť Prométhea a vzdávate mu tak vďaku za to, že umožnil vznik našej existencie.

Umelá inteligencia je ako Trójsky kôň – môže nás zničiť, rovnako ako nám môže pomôcť

Martina: To znamená, že Bernard Stiegler doplnil a polemizoval s vývodmi Heideggera, že technika je pre človeka veľkým nebezpečenstvom, ktoré môže spôsobiť jeho odľudštenie. Zatiaľ čo Stieglerova techno filozofia tvrdí, že sa človek mohol vďaka technike vyvinúť.

Milan Calábek: A vôbec existovať. Tu je náš počiatok a podmienka vzniku človeka. A tá nie je ani zlá, ani dobrá. Je to Derridov pharmakon. Derrida vychádzal z Platóna (pozri jeho štúdiu „Platónova pharmacia“), kde pharmakon – v tomto prípade technika, je zároveň liek aj jed. To znamená, že na nás pôsobí rovnako dobre ako aj zle.

A tu sa dostávame k ďalšej kľúčovej veci, pretože Stiegler vychádza ešte aj z francúzskeho mytológa Jean-Pierre Vernanta, ktorého kniha „Mýty Grékov“ je dokonca preložená do slovenčiny. A síce z jeho štúdie „Prehnanosť inteligencie. Métis u Grékov“. Métis predstavuje mýtický prototyp technickej inteligencie, určitej prefíkanosti, schopnosti a zručnosti, ale mohli by sme povedať aj ľstivosti. A jej proponentom je Odyseus, ktorého trójsky kôň rovnako ako jadrová energia – nás môže zničiť alebo nám môže pomáhať. A podobne aj umelá inteligencia.

Keď hovoríme o Métis, tak Métis bola prvá Diova žena, druhá bola Thémis, tretia Héra. Vďaka tomu my muži máme každý ako Diov odkaz: tri osudové ženy. Keď sa na to pozrieme napríklad z hľadiska mojich 85 rokov, tak zrazu vidíme, že niekto mohol mať napríklad dvesto žien, niekto iba dve, aj keď mal potenciál troch, ale že zo všetkých žien, s ktorými sme sa stretli, boli len tri naozaj osudové. Ako je to s vami? To ťa nezaujíma?

Martina: Ja nad tým premýšľam, pretože viem, že sa hovorí ľudové múdro – ale je to trošku niečo iné, než to, čo hovoríš – že prvú ženu má človek od Boha, druhú od ľudí, a tretiu od diabla. Tak nad tým som sa teraz zamyslela. Ale osudová žena môže znamenať samozrejme aj priateľku, nie manželku.

Milan Calábek: Manželku nie vždy, ale ženu, ktorá zasiahla do jeho osudu, ktorá zmenila jeho osud. Ale u vás u žien je to inak.

Martina: Tak povedz, čo nám odkázala buď Métis, alebo Héra.

Milan Calábek: Héra. Gréci neboli feministi – a tak vy máte len jedného osudového muža.

Martina: No, aby ste sa nezbláznili.

Milan Calábek: No, uvidíš. Ešte nemáš uzavreté skóre, ale keď sa na to pozrieš niekedy za 20-30 rokov, tak zrazu uvidíš, že v tvojom živote bol skutočne len jeden osudový muž. A ten ťa mohol mlátiť, mohol byť stále opitý, mohol ti byť aj neverný – ale bol jednoducho osudový. A tí všetci okolo, to boli len takí – jednoducho nezasiahli do tvojho osudu.

Martina: Dobre, takže keď je antika voči nám tak – povedala by som – trošičku disproporčnú…

Milan Calábek: Ale vôbec nie.

Martina: Chápem, že ty si spokojný ako predstaviteľ heterosexuálneho muža…

Milan Calábek: Áno, a ako „biely heterosexuál“ som odsúdený na zánik. Ale čo narobíš.

Kresťanstvo vidí človeka ako skazeného hriešnika, antika ako nedokončeného tvora s potenciálom

Martina: Keď už sme zabrúsili do antiky, tak samozrejme tu máme akési základné uholné kamene našej civilizácie, to znamená antiku, kresťanstvo. A aj napriek tomu, že sme dnešný rozhovor zasvätili akémusi filozofickému sprievodcovi človeka k technike, technológiám, a snahe tomu porozumieť, tak mi povedz, akú úlohu teda zohralo kresťanstvo a antika?

Milan Calábek: Áno, to je veľmi dôležitá otázka. Pretože na nedokonalosť človeka, na Epimétheovu chybu, nazerá kresťanstvo a antika úplne odlišne. V kresťanstve hrá kľúčovú úlohu dedičný hriech, s ktorým sa ale nestretneme v judaizme – dedičný hriech Adama a Evy. A tak v kresťanstve ideme zo stavu dokonalosti do stavu nedokonalosti: pád. Zo stavu nepodmienenosti do stavu podmienenosti. Kresťanstvo pritom vidí človeka veľmi pesimisticky: od základu skazeného a hriešneho, ktorý sa nedokáže zo svojho hriechu vykúpiť sám, a potrebuje vonkajšieho spasiteľa. Čo ho ale na druhej strane chráni pred hybrisom – pýchou, smrteľným hriechom antiky.

V antike ale Epimétheova chyba tvorí základ človeka, pretože vďaka nej sme nedokončeným tvorom a môžeme sa rozvíjať, čo nám dáva slobodu a možnosť vynájsť a tvoriť. Bez tejto chyby by sme boli len jedným zo živočíšnych druhov, ktorý by zrejme bol odsúdený na vyhynutie. Ale vďaka nej máme inú úlohu: akumulovať ľudské skúsenosti a na ich základe sa potom ďalej rozvíjať. Antika tak našu situáciu vidí veľmi zaujímavo, ale môže smerovať k hybrisu alebo k pýche. A tu sa kresťanské a antické myslenie vzájomne vyrovnáva. Aj keď smerovanie a spôsob myslenia je úplne odlišný.

A tým už sa dostávame k základným Prométeovým darom. V každom čase nám Prométeus dáva kľúčový dar: opus contra naturam, ktorý transformuje jedincov i celú spoločnosť. Už sme si hovorili, že v praveku to bol oheň, kresadlo a pazúrik. V staroveku je to kov – bronz, železo a psychedelika ako kykeón: staroveké LSD z námeľu a nílska ayahuasca, ktorá sa používala v starovekom Egypte a Izraeli. Bola z akácie nílskej, ktorá obsahuje DMT (dimetyltryptamín) a zo sýrskej routy, vďaka ktorej v nás MAO nezlikviduje DMT a môžeme ich využiť. A pokiaľ ide o biblickú zmluvu s Hospodinom, tak aj Archa dohovoru podľa Hospodinovho príkazu musela byť uložená vo svätostánku z akácie nílskej.

Zatiaľ čo v stredoveku, kde okrem remesiel to bola obrovská dôležitá kníhtlač, bez ktorej by nebola reformácia. Potom v modernite novoveku nám dáva priemysel a elektrifikáciu. Potom prichádza postmoderný vek a s ním informatika a digitálne systémy. Vďaka tomu sa celá spoločnosť neustále premieňa a transformuje.

Celý rozhovor s Milanom Calábkom o filozofii techniky, transhumanizmu a otázke budúcnosti ľudstva si môžete vypočuť na platforme Herohero.
Všetkým vám, ktorí nás podporujete na účte 1010349016/2700, úprimne ďakujeme.
Buďte zdraví, nech je vám dobre na svete a nezabudnite: Majte sa pekne a niečo pre to robte. Nikto iný to za nás neurobí.

Všetky príspevky s Milan Calábek

^{Rádio Universum}