Keď politici korumpujú cirkevnú hierarchiu a naopak

Pre migračný huriavk sme akosi pozabudli venovať pozornosť domácim teémam, ktoré by sme konečne začať riešiť mali. Napríklad finančnú odluku cirkvi od štátu, ktorú do parlamentu priniesli nezaradaní poslanci v čele s Danielom Krajcerom a ktorú ostatní poslan­ci okamžite zmietli zo stola.

Väčšina ľudí na Slovensku má výhrady voči nekontrolovateľnému prílivu ilegálnych migrantov, o ktorých nikto nič nevie, ale únia nám nanútila akési kvó­ty. Samozrejme, vláde a mno­hým našim politikom sa to nepáči. Na druhej strane, väčšina Slovákov, podľa zverejnených prieskumov až 73 percent, si na Slovensku želá finančnú odluku cirkvi od štátu, ale demokratická vláda a mnohí naši politici nás nú­tia už 26 rokov, rovnako ako vláda komunistická rovných 40 rokov, prispievať na cirk­vi všetkých, hoci ich služby mnohí občania nevyužili za tie roky ani raz. A samozrejme, občanom sa to nepáči. Najsmutnejšie na tom je, že ako absolútni pokryt­ci navonok deklarujeme v najvyššom zákone štátu – v ústave, že Slovenská re­publika sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo, na strane druhej cirkev bez akýchkoľvek zábran zasahuje do života spoločnosti, otra­vuje ju svojím náboženským nazeraním na každý pro­blém a štát ju za to ešte aj platí. A nejde o malé peniaze, pretože financovanie cirkvi štátom nie sú len platy duchovných, teda štátnych zamestnancov a prevádzkové náklady cirkevnej administratívy. Sú to aj peniaze na rekonštrukcie cirkevných stavieb, zaradených do zoz­namu kultúrnych pamiatok, peniaze na cirkevné školstvo, zdravotnícke a sociálne zariadenia. Nielen štát, reprezen­tovaný politickými stranami, prispieva cirkvám na ich šantenie. Rovnako prispieva z verejných zdrojov aj samo­správa – volení predstavitelia miest a obcí a v konečnom dôsledku priamo občania tzv. milodarmi, ktorým sa v civilizovanom svete hovorí aj úplatky. Najmä ak ide o štátnych zamestnancov. Nuž ale, v našej skorumpovanej spoločnosti je to úplne normálne. Politická moc korumpuje cirkevnú hierar­chiu finančnou výpomocou z verejných zdrojov, cirkevná hierarchia zase politickú moc pastierskymi listami pred voľbami a poslušnosťou svo­jich ovečiek voči „cisárovi“, teda k tým, ktorí sú k cirkev­nej hierarchii na výsosť štedrí.

Človeku sa už bridí počúvať pánov farárov argumentovať tým, ako bola cirkvám v rám­ci reštitúcií vrátená iba časť majetku. A ako vedia, že iba časť, keď už 26 rokov nie sú schopní povedať, aký maje­tok patril cirkvám a čo sa im vlastne vrátilo? Zaujímavá by určite bola aj odpoveď na otázku, kto, resp. čo je vlastne cirkev? Je to len hŕstka cirkevných hodnostárov, na pôžitky ktorých prispievajú veriaci i neveriaci, alebo aj väčšina veriacich ľudí, vďaka ktorým hlavne katolícka cirkev nazhŕňala obrovské majetky za predchádzajúce stáročia a tisícročia? Odkiaľ sa tie majetky vzali? To tá hŕstka farárov vyrobila cirkevné majetky poctivou prácou na poliach, v lesoch, vo výrobných fabrikách? Tu už nespomíname po­vinné desiatky, križiacke výpravy, bezbrehé rabovanie, upaľovanie bosoriek, aby sme sa dostali k ich ma­jetkom? A keď sa cirkevné majetky prenajímajú, resp. predávajú, koľko zo ziskov sa dáva chudobným veriacim, vďaka práci ktorých je cirkev vlastníkom obrovských ma­jetkov? Nevytvorili všetko to, čo na Slovensku cirkev vlastní, práve slovenskí veriaci? Takže o akých a čích majetkoch to tu stále hovoríme a čo vlastne ešte chcú páni farári slovenským veriacim, ale aj neveriacim, ktorí ich už 66 rokov platia úplne za nič, zobrať? Kde a komu chcú majetky dať, čo s nimi chcú urobiť? Odvliecť ich do Vatikánu? Veď Ježiš hlásal skromnosť, nie zhŕňanie majetkov… Ale opäť, nie na Slovensku. Tu budeme cirkvám čosi kompenzovať do zániku sveta, hoci ich prínos pre spoločnosť je neviditeľný a nemerateľný. Snáď vnútorne uspokojí pár desiatok tisíc praktizujúcich veriacich, ale aký prínos majú cirkvi pre spoločnosť ako takú? Sú ľudia lepší? Kriminalita klesá? Rodí sa viac detí? Vytráca sa z nášho života chudoba? Naopak, čím ďalej, tým je veriacich menej a chudobných viac. Zrejme toho sa páni farári najviac boja, pretože len ťažko sa tých pár chudobných veriacich poskladá cirkevnej hierarchii na spokojný, bezproblémový život, na štandard, velebe­nie a nedotknuteľnosť, na čo boli ostatné desaťročia zvyk­nutí. Viete si predstaviť, ako by napríklad asignačná daň v podobe, ako ju majú zave­denú v Nemecku či Rakúsku, zasiahla do spokojného života pánov farárov? Žiadny oheň a síru by „nechŕlili“ z kazateľníc na úbohých ve­riacich, kňazi by sa museli začať chovať úplne ináč, ako sa chovajú dnes a museli by byť hlavne morálnymi au­toritami. Cirkvi by museli byť činorodé, ich aktivity by museli byť zmysluplné, museli by si získať dôveru verejnosti a museli by osloviť čo najviac ľudí, ak by chceli mať viac peňazí. Nakoniec tým, že veľkú časť nákladov cirkvám hradí štát, cirkvi nie sú nútené zefektívniť svoje fungovanie. Keď sa počet kňazov na Slovensku zdvojnásobí, ich platy „zatiahne“ štát, pretože počty kňazov nie sú ničím limitované. Veď doteraz som ešte nepočula o nezamestnanom kňazovi. No povedzte, byť kňazmi, chceli by ste nejakú finančnú odluku, keď sa najmä tá „dozorová“ uskutočnila pred 26 rokmi a štát im nezasahuje vôbec do ničoho? Dokonca ani do toho, do čoho by mal? Napríklad do preklasifikova­nia hospodárskych lesov na tzv. školské, za ktoré sa štátu a ani samosprávam neplatí žiadna daň.

Na záver snáď len toľko – rovnako v cirkvách, ako aj v občianskej spoločnosti platí, že bohatnúť môžu len niektorí a vždy na úkor väčšiny. Tak to bolo v prvot­nopospolnej spoločnosti, v otrokárskej, feudálnej, ko­munistickej i kapitalistickej. Len ten obyčajný človek musí vždy držať ústa, krok, slúžiť až do smrti a sa cítiť hriešnym a vinným. Na Slovensku sa to ale netýka len veriacich, ale aj politikov, ktorí svojich voličov, rovnako ako cirkev­nú hierarchiu, potrebujú najmä pred voľbami. A tie sú každé štyri roky.

Ľudmila Rešovská