Jozef, súcitíme a trpíme s tebou

Len nedávno sa stal v Poprade prípad, keď otec odpojil od prístrojov syna, o ktorého sa spolu s manželkou obetavo starali 24 rokov.

S rodičmi Jozefa sme boli kolegovia – učitelia od roku 1965 v Základnej škole v Poprade–Spišskej Sobote. Za viac ako 40 rokov sme uči­li a vychovali viac ako 4 ti­síc žiakov, ktorí vyštudovali stredné a vysoké školy. Z nich sú vynikajúci pracovníci, in­žinieri, lekári a vedci. Vycho­vali sme aj svoje deti, Andrejovci štyri a všetky sme aj učili. Začiatkom sedemdesia­tych rokov sme si v susedstve vybudovali rodinné domy, navzájom si pomáhali a tešili sa, že sme vytvorili pre svo­je rodiny dobré podmienky. Mojou žiačkou bola aj Domi­nikova mama Renáta, ktorá bola vynikajúca športovkyňa a poznám aj jej rodičov.

To, že sa Jožkovi a Renáte narodil chlapček, zasiahnutý detskou obrnou, sme vedeli od samého začiatku. Za 24 rokov starostlivosti o svojho syna sa jeho zdravotný stav len zhoršoval a ani lekárska veda tento stav nevedela rie­šiť. Aký život mali jeho ro­dičia, to nikoho nezaujíma­lo. Všetko čo mali, venovali svojmu synovi. Kto z nás vie pochopiť 24-hodinovú sta­rostlivosť – kŕmenie, osobná hygiena, minimálne 24 rokov x 365 dní sa rovná približne 9 tisíckrát prebaľovanie plie­nok, atď.

Boli sme na liečení, keď sme sa s manželkou dozve­deli, že Jozef bol po svojom čine ihneď uväznený z obavy úteku a prevencie. Povedzte, kde môže ujsť taký človek pred svojim nešťastím, zú­falstvom a bez peňazí? Veď žili v úplnej biede! Opatera im znemožňovala pracovať. Matke úplne a otcovi len na dohodu s minimálnym pla­tom. Pamätáme sa, že v skor­ších rokoch sa robila zbierka peňazí, aby mohol Dominik absolvovať operáciu. Nepo­mohlo nič a chlapec okrem trápenia ani nevedel, že žije.

Lekárska veda posunu­la hranicu života v podstate do nekončena. Akokoľvek chorého človeka môžeme uviesť do umelého spánku a prístroje a rôzne výdobytky vedy ho budú udržiavať pri živote aj 50 rokov. Ale je toto vôbec život a je toto úlohou medicíny?

Dočítali sme sa, ako tento čin posudzujú rodičia postih­nutých detí. Jedno sme videli aj V siedmom nebi. Je to však zásadný rozdiel. S týmto mi­lým dieťaťom sa môžete po­rozprávať a povie vám, keď mu je zle, zima, alebo je hlad­né. Nie je prípad ako prípad. S manželkou sme si položili otázku: Prečo vyrieknutie takého tvrdého trestu? Veď to bol milujúci otec, ale jeho i manželkin nervový systém to už jednoducho nezvládol. Ako je možné, že v tom istom súdnictve necháme gangstrov ujsť, naťahujú sa súdne pro­cesy, aby stratili platnosť, vyskytujú sa závažné procesné chyby. Vypočuli sme si veľa názorov a mnohí sa pýtali, či naše súdnictvo je spravodlivé a rozhoduje zákonne?

Závažnou je otázka eutaná­zie. Spoločnosť to považuje za vysoko neľudské, ale nie je to len výsledok náboženského cítenia? Za vysoko humánne považujeme utratiť zviera, aby sa netrápilo, koňovi dáme ranu z milosti i keď stál veľa a bol miláčikom majiteľa. Ale človeka, ktorý nevníma že žije, sa necháme trápiť 24 a viac rokov. A nielen jeho. Veď jeho rodičia 24 rokov nevedeli, čo je oddych, dovo­lenka, kino alebo iné radosti, ktoré si my všetci môžeme dopriať. V televízii sme mali možnosť sledovať Pochod za život. Nie je paradoxom, že najviac sa ľuďom prihovárali tí, ktorí život nedali a nevedia, čo je vychovať vlastné deti aj s ich chorobami!? Pri vyko­pávkach a archeologických výskumoch starých kláštorov sa najviac mŕtvoliek našlo pri ich múroch.

Eutanáziu by mali riešiť predovšetkým lekári a ve­deckí pracovníci. Tí najlepšie vedia posúdiť, koho je možné prebrať k životu a koho nie a nerozhodoval by jeden, ale celý tím.

Pýtame sa, prečo naša spoločnosť dopustí, že jeden riaditeľ zdravotnej poisťov­ne má enormne vysoký plat, vysoké odmeny, v kancelárii exkluzívny nábytok s kože­nými kreslami, ale pre ťaž­ko postihnutého sa nenájdu prostriedky na nevyhnutné pomôcky, ako je napríklad vozík, polohovateľná pos­teľ, lacnejšie osobné potreby a pod. Otázok by bolo ešte veľmi veľa, ale ich negatívne odpovede vyvolávajú v člove­ku pesimizmus. Bude niekedy existovať spravodlivosť, taká obyčajná ľudská, pri ktorej dokážeme odlíšiť zlého člove­ka od dobrého? Jozef rozhod­ne nepatrí k tým, ktorých by bolo potrebné odsúdiť takým tvrdým trestom, ale pochopiť a odpustiť. Veď jeho už odsú­dil sám život na ťažkých a ne­únosných 24 rokov. Zlyhal len preto, že sa už nevládal pozerať nie na svoje vlastné, ale na trápenie svojho syna. Nezvládla to ani jeho manžel­ka a matka Dominika, ktorá pred týmto skutkom skončila na psychiatrii. Možno aj toto doľahlo na Jozefovú psychiku a dopomohlo k činu.

Veríme, že ľudský rozum a cit dokáže rozlíšiť pojmy vražda a zúfalý čin pomo­ci nevyliečiteľne chorému chlapcovi, za ktorého už pra­covali len prístroje.

Prijali by sme taký život?

Nevieme, aký ortieľ ťa, Jož­ko čaká, ale sme s tebou a vie­me, že nie si žiadny vrah. Si len obyčajný utrápený, zúfalý a milujúci otec. Tvoji učitelia

1. a F. Gordiakovci Poprad