Jiří Černický 1. diel: Medzigeneračný boj je to najhoršie. To už nie je svet, kde by som chcel viesť dialóg

21. júla 2023

„Často vnímam, že pedagógovia akoby prestávali učiť umenie, a stávajú sa skôr amatérskymi psychológmi, ktorí majú za úlohu vytvoriť pre študentov žiaduci komfort. Pokiaľ učiteľ onen komfort naruší, napríklad kritickou reflexiou študentskej práce, musí byť set sakramentský opatrný, alebo sa mu vyčíta nekorektnosť. Pritom študent vraj samozrejme kritiku na prvý pohľad vyžaduje, ale riadne zabalenú do ním navrhnutého baliaceho papiera. S tým sa ťažko zmierujem. Zvýšením komfortu, relatívneho bezpečia a pohodlia v skutočnosti študentom nepomáhame. Skôr naopak, nechávame ich robiť zo seba samých slabých a zbytočne priemerných jedincov, ktorí väčšinou prestanú robiť umenie hneď po opustení školy.“

Vy, ktorí ste čítali verejný list pána Jiřího Černického, viete, že som práve z tohto listu citovala. A práve o tomto liste, o tomto kroku, o jeho podstate a posolstve, sa budeme rozprávať práve dnes. Som rada, že môžem pána Černického u nás privítať. Je známy u nás, ako aj vo svete: ešte donedávna bol vedúcim ateliéru maľby na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe, autor početných výstav po celom svete, a nedávno mu tiež vyšla kniha Kongo severu.

Martina: Povedzte mi, Vy ste napísal list, ktorým ste osvetlil, prečo odchádzate zo školy, zo školstva. Ľutujete to potom, čo sa strhlo po zverejnení tohto otvoreného listu?

Jiří Černický: Neľutujem. Samozrejme, že si hovorím, že to bolo veľmi zjednodušene, pretože tá škola nie je čiernobiely problém. Mám tam veľa kamarátov, priateľov, strávil som tam skvelé roky. Táto škola je úplne vynikajúca. Ja sa bavím o nejakom fenoméne, ktorý – dajme tomu – je tam medzi sto študentmi asi 30 hlasnejších študentov, ktorí vyžadujú to, čo tu píšem, inak je tam veľa vynikajúcich študentov, bezproblémových, ktorí robia skvelé veci. Ale hlasitosť, neúprosnosť tejto menšiny je natoľko silná, že prevalcuje väčšinu, takže ma to vlastne v posledných troch štyroch rokoch otravovalo, a tak som sa tým už nechcel ďalej zaoberať, a nenastúpil som do nového výberového konania.

Martina: Pán Jiří Černický, predpokladajme, že nie všetci poslucháči váš list čítali, pretože sa im napríklad nedostal do rúk. Ja som už tu citovala iba jednu malú pasáž. Vy sám v tom liste vysvetľujete svoje pohnútky odchodu z tejto inštitúcie, aspoň teda tie základné. Môžete pre našich poslucháčov zhrnúť tie najdôležitejšie dôvody, prečo už na tejto škole nechcete zotrvať?

Jiří Černický: To je také ťažké, preto som napísal ten list. Mimochodom, ten list som napísal pre kamarátov. Ja som pôvodne nezamýšľal, že ho vydám, pretože sa tam dosť odhaľujem – v hocičom, aj zo svojich hendikepov – ale bolo to pre mojich kolegov v škole, a pre študentov, pretože sa ma neustále pýtali, prečo práve ja odchádzam, keď som mal celkom dobré výsledky, a nikto nepredpokladal, že by som práve ja odišiel. A navyše som bol profesorom – škola profesorov potrebuje z určitých dôvodov, kvôli peniazom, a tak ďalej. Takže aby som nemusel papagájovať dôvod, tak som napísal tento list. Ale tento list je, dajme tomu, tretinový – aby som nikoho príliš nezaťažoval, tak som sa ho snažil čo najviac skrátiť, aby to nebola nuda.

Študenti neustále mne, ostatným, ale aj sebe navzájom, predkladajú konvencie, podľa ktorých sa máme správať

Martina: Dlhé texty ľudia dnes už nečítajú, že áno?

Jiří Černický: Áno. Tak som to napísal, aby to bolo do tej jednej stránky, a bolo to čo najpresnejšie, a vybral som si to, čo mi v tej chvíli pripadalo, že je to najdôležitejšie, čo ma najviac trápi. A keby som to teraz mal znova rozkľúčovať, tak by to bolo asi tak, že mi vadia konvencie, ktorými sme v škole obklopení. Cítim u študentov, že neustále, nielen mne, ale aj ostatným, aj sebe navzájom, predkladajú konvencie, podľa ktorých sa máme správať. A ja som v jadre, nechcem povedať voľnomyšlienkar, to je podivné slovo, ale som rád slobodný, a hovorím si čo chcem, aj keď to môže hocikoho bolieť, alebo to nemusí byť komfortné. Alebo takú rolu predtým študenti aj umelci mali, mám pocit, že to boli slobodomyseľní ľudia. A tak, keď niekto okliešťuje moju slobodu nejakým, dalo by sa povedať strojeným výrazivom, ktoré ani nie je jeho, tak komunikácia, alebo dialóg, alebo dialektika končí, alebo sa umŕtvujú. A to je veľmi nepríjemné, pretože potom aj výučba je spomalená, nepresná, a namiesto toho, aby sme šli k veci, alebo k jadru veci, tak to rôzne obiehame, a volíme slová, ktoré sú nepresné, alebo zahmlievajú tému, a tak ďalej. To je mi nepríjemné.

Martina: Vy ste tu spomenuli ako prvé slovo „konvencie“, ktorými ste okliešťovaný. Ale keď som ten list čítala, tak som si vlastne nebola vôbec istá, že by vašu slobodu vyjadrovania okliešťoval niekto zhora, ale že ju okliešťujú študenti samotní.

Jiří Černický: Áno. To je zvláštne, a neviem, či je to pravda, ale na mňa to takto pôsobí prvýkrát v dejinách: Vždy som si myslel, že študenti sú hýbatelia, alebo meniči pomerov, alebo že sú odvážni tým, že ich čaká život, že študent je revolucionár. Síce som toto, aby sa to zmenilo, nerobil v Prahe, ale v Ústí nad Labem, kde som prežil celý život za čias komunizmu, a kde som bol komunizmom okliešťovaný – a teraz zrazu pozerám, že zo strán študentov, ktorí by mali byť odvážni, a konvencie skôr meniť, tak zrazu cítim, že samí sú zauzlení, pre mňa až skoro – a nechcem stigmatizovať – v malomeštiackych konvenciách.

Martina: Takže už to, čo sa hovorilo kedysi: „Mladí revolucionári, starí policajní obhajcovia poriadku“, už vlastne neplatí, pretože oni už nie sú revolucionári?

Jiří Černický: Sú, ale iného typu.

Martina: Mnohí sa prilepujú k autám, k podlahám a k umeleckým dielam.

Jiří Černický: Ale to sú aktivisti vonku. Na univerzite je zvláštna bublina, ako hovorím, bublina bezpečia, ktorá nikomu nijako veľmi nepomáha. Nie, že by som bol nejaký hlasný kritik, ale mne to je vlastne trošičku nepríjemné. Ale teraz v jednom rozhovore, ktorý som robil, som to nazval tak, že vonku sa tomu anglickým výrazom hovorí „snehové vločky“ – teda tým študentom, ktorí takí sú. Samozrejme sú akoby krehkí, ale to neznamená, že vločka nemá ostne. A dokonca nedávno, ani by som to nechcel komentovať, skôr som sa zaoberal ekológiou, som urobil skutočne umelecké dielo „snehová vločka“, ale z ihiel. Takže keď na vás spadne, tak škriabe. Ale skôr je to v ekologickom kontexte. Kdežto tu som náhle zistil, či to nie je podoba niečoho takého, čo je krehké, ale v nejakej vypätosti, alebo v túžbe po spravodlivosti dokáže človeka akoby raniť, poväčšine nejakou banalitou. Ale berte ma tiež s rezervou, pretože je hrozne zložité sa o tom baviť, a preto sa niekto o tom ani baviť nechce, pretože to nie je absolútne jednoduché. 

Martina: Rozumiem, že to nie je ľahké presne popísať.

Jiří Černický: Aby ste práve niekoho nestigmatizovali.

Martina: Tanec medzi vajíčkami.

Jiří Černický: No, tanec medzi vajcami … Aby ste nikoho neurazila. Aby niekto nebol dotknutý. Aby to bolo korektné tak, aby sa niekto neurazil. Už tá samotná téma samo o sebe je úplne stiahnutá do balíčka, ktorý nikto nechce otvoriť.

Som liberál. Ale vadí mi, keď chlapec homosexuál odmietne pomôcť s elektrocentrálou pre Ukrajinu, a začne sa správať ako žena s tým, že sa s tým nemôže zaťažovať. Ale študentky pomôžu.

Martina: Jasne, svojim spôsobom, keď sa postavíte pred nejakú skupinu, ktorú učíte, alebo triedu, a v tejto skupine je blondína, je tam tučný človek, homosexuál, transsexuál, vegán, tak už v podstate nemôžete povedať takmer nič.

Jiří Černický: Ja som v prvom rade na ich strane. Ja som práve z generácie – nechcem sa do ničoho pasovať, nechcem zo seba vôbec robiť hrdinu – ja som vyrástol za doby komunizmu a vrhol som sa do kapitalizmu, a tak som sa musel starať o seba. Bola to túžba byť dobrý umelec, a robil som pre to úplne všetko. A svojím spôsobom som riskoval, pretože to nie je selanka, stať sa umelcom, ktorý si zarába dobrým umením – nie zlým, dobrým umením – na živobytie, na rodinu, a tak ďalej. Ale je to teraz ťažké, a dávam trošičku vinu sociálnym médiám, ktoré sa ma pýtajú, o čo je to iné ako roky predtým, že vždy to tak bolo. Ale teraz by som povedal, že študenti to majú ťažké. Ja som na ich strane. To nie je tak, že by som sa snažil z nich robiť blbcov, ale oni to majú naozaj ťažké, pretože je to prvá generácia, ktorá naráža na obrovský balast toho, čo chrlia médiá. Skôr to boli iba televízia a rádio, ale dneska sú to facebooky, to, čo sa valí z mobilov – to je úplne neuveriteľné.

Predstavte si, že máte dvadsať, úplne to nemáte ujasnené, nemáte to načítané, neviete, kto to bol Lenin – dnes už hocikto nevie, kto to je Lenin, alebo Stalin, a teraz zrazu sa na vás vyhrnú obrovské depresie, to znamená, že médiá sa svojim spôsobom živia na nešťastí. Napríklad vidíme, že v Austrálii sa odtrhol násyp pri nejakej rieke, a zavalilo to tam nejakú usadlosť, a zomrelo desať ľudí. Prečo to máme vedieť tu? Veď sa to muselo stať na mnohých miestach na našej planéte, tak prečo my tu máme mať úzkosti z toho, že niekde v strednej Amerike niečo zničilo tornádo? Prečo tie médiá? Pretože to vyzerá dobre na mobile, takže si poviete: „Ježiši, to si rozkliknem, aby som vedel.“ A teraz na študentov – je to moja interpretácia, nevidím im do hlavy – keď neviete filtrovať informácie, tak o to horšie na vás dopadajú. Ja si otvorím mobil, a veľa vecí vyklikávam, a vôbec to nečítam, pretože je to irelevantné. Buď sú to nezmysly – a vidím to hneď čierne na bielom – alebo to nemôžem ovplyvniť, tak sa tým netrápim. Ale keby som bol mladý, tak by to tak asi nebolo. Ja, keby som bol mladý, tak by som sa tým trápil viac.

Martina: Vy ste napísali, že sám ste po zamatovej revolúcii pomáhali otvárať a komunikovať témy, ktoré boli predtým tabuizované, ako ľudské práva, emancipáciu menšín a ľudí s inou sexuálnou orientáciou, a podobné témy. A hovoríte, že tieto hodnoty sú vám stále sväté. Kedy myslíte, že sa to zvrtlo tak, že to prostredie, kde ste začínali tieto témy komunikovať, opúšťate, a jednoducho už tam nechcete byť?

Jiří Černický: Minulú otázku ste začali tým, že sú tam, dajme tomu, homosexuáli. Vy ste to vymenovala znova, ale poslucháči si to budú určite pamätať. To sú legitímne veci, jednoducho, sú to študenti, ktorí sú študenti ako hocijakí iní. To nie je, že by boli odlišní. Sú to normálni ľudia, a ja si pamätám, keď som dostal napríklad Chalupeckého cenu, a poslali ma do San Francisca, a tam bola už vtedy – ako sa tu hovorí, Prague Pride – každý rok tam bol festival homosexuálov. Ja som bol z komunizmu, z komunistickej krajiny, a zrazu som žasol. Bolo to skvelé, a ja som tam cítil, že sa o tom bavia otvorene, ale bol tam vtedy – mne trošku nepríjemný – sexizmus. A ja som hovoril: „Tak, veď všetko v pohode, ale prečo dávať takto na obdiv sex?“ Tomu som nerozumel. A dnes je mi to jedno, úprimne, pretože už to chápem, a bavím sa o tom normálne so študentmi.

Ale tam nejde o to, že by mi čokoľvek z toho bolo cudzie. Všetko prijímam, som liberál. Všetky tieto veci by mali byť prirodzenou súčasťou spoločnosti, a toto sú ešte tabu, ktoré by som ešte, a hromadu ďalších zrušil, pretože mi vadí, že spoločnosť je príliš konvenčná. Ale problém napríklad je – a to mi vadí – keď mám chlapca, ktorý je homosexuál, a ja poviem, či by mi nepomohol napríklad s elektrocentrálou – teraz na Ukrajine mali problémy s elektrinou – či by mi ju nepomohol previezť, pretože mám hexenšus a vyskočenú platničku, a previezť ju na stanicu. A on povie, že nie, a začne sa v tej chvíli správať ako žena, a povie, že sa s tým nemôže ťahať. A vedľa neho sú tri študentky, a tie môžu. Tie zdvihnú ruku a povedia: „Tak my to prevezieme.“

Martina: Dobre, tak ženské sa postavia šikovne k práci, muž usúdi, že je na to slabý – povedzme. Ale prečo kvôli tomu musíte odísť zo školy? Alebo nie, že musíte, ale chcete. Povedali ste, že tam je mnoho vnímavých študentov.

Jiří Černický: Áno.

Z dvadsaťpäť študentov vás piati neustále strážia ako policajti, či niečo hovoríte správne. Hovoríte napríklad o varení, a zrazu riešite rasizmus, pretože sa kebab týka Arabov.

Martina: Ale potom ste hneď na začiatku hovoril, že tam je tak 30 hlasných študentov. Čo je to? Ako to, že renomovaného profesora svojim spôsobom natoľko otrávi a unaví 30 hlasných študentov, že sa rozhodne opustiť dobré, prestížne, možno aj lukratívne miesto?

Jiří Černický: To nie je vec náhleho rozhodnutia. Ja som dokončil päťročný cyklus, ktorý som tam mal, a rozhodol som sa, že už ma to nebaví, a tak nenastúpim do ďalšieho. A pretože už som jednoducho nechcel tie veci riešiť. Boli relatívne dosť časté, a stačí. Prosím vás, to nie je, že toto robia všetci študenti, to robí takých 30 percent, ale tých počuť.

Máte dvadsaťpäť študentov, a je tam päť tých, ktorí vás neustále strážia ako policajti, či to hovoríte správne, alebo nie, a či ste príliš osobný, alebo či pomenovávate rasizmus tak, ako ho máte pomenovať, či ste spravodlivý tam a tam. Najskôr si myslíte, že keď tieto veci nebudem riešiť, tak sa môžem vyhnúť tejto nepríjemnosti. Lenže ono to nie je tak, že keď otvoríte tému rasizmu, tak že sa to môže stať. Vy sa môžete napríklad baviť o desiate, alebo máte zle zaviazanú šnúrku na topánke, a neviete, kde sa to objaví. A nijako tomu nejde predísť. Napríklad sa bavíte o varení, a zrazu zistíte, že napríklad kebab sa týka Arabov, a zrazu riešite rasizmus, alebo animozity, nespravodlivosť na Blízkom východe.

Martina: Konkrétne tu vás študenti osočili – keď ste v súvislosti s kebabom spomínali stravovacie návyky napríklad členov Islamského štátu – že sa nemáte čo navážať do Islamského štátu.

Jiří Černický: Áno. Tak to je absurdná debata. Ja som povedal, že napríklad členovia Islamského štátu, pretože je to spoločnosť, ktorá je radikálna, jedia iba kebab. Bavil som sa iba o kuchyni, nechcel som nikoho stigmatizovať. Skôr som povedal nejaké pravidlo: Sú dva druhy ľudí. Jeden človek má rád mnohosť, a cíti sa dobre v slobodnej spoločnosti. A potom sú ľudia, ktorí majú radi striktné pravidlá. A tie sa týkajú napríklad aj kuchyne, že jedia len niečo. A aby som to vybičoval, tak som povedal, že možno určití radikáli jedia len kebab. A bol som stigmatizovaný aj z toho, že okliešťujem ich právo tým, že ich haním, keď hovorím, že jedia iba kebab.

Martina: Sťažujú sa…

Jiří Černický: Sťažujú sa, že sa to nesmie, že to je nespravodlivosť a že sa nesmie takto stigmatizovať, že niekto jej iba kebab.

Martina: Dokážete odhadnúť – znovu sa čiastočne vraciam k otázke, kedy tieto témy boli iba otvorením dverí slobode, komunikácii a odtabuizovaniu tém, a od kedy sa to zvrtlo v túto, teda že už neviete, o čom hovoriť bez toho, aby ste mohli byť pristihnutý pri nejakom nesprávnom myslení?

Jiří Černický: Je to pozvoľný proces, nie je to náhle, že by sa niečo stalo. Ale napríklad pred piatimi rokmi som mal jedného skvelého študenta, ktorého mám do dneška hrozne rád, a ten zrazu prepadol počas magistra úzkostiam. A ja sa som sa pýtal: „Čo blázniš, nič sa nedeje. Rob to, čo máš robiť. Makaj. Si špička.“ On zrazu prestal úplne veriť tomu, že by sa kedy mohol uplatniť, a prepadal takým vlnám depresií, ktoré neliečil. Pretože ja si myslím, keď má niekto naozaj veľké úzkosti a depresie, že to je choroba, že to nie sú len pochmúrne nerváky. Musí mať doktora, musí sa s niekým poradiť, s niekým, kto to študuje, kto je naozaj odborníkom, a nespoliehať sa iba na svoje okolie, na svoju rodinu. A toto bol vlastne prvý signál. Ja som hovoril, že to je vážna vec.

A zrazu boli ďalší dvaja. Ďalší rok som hovoril: „Tak to sú len medzi študentmi takoví a makoví.“ A zrazu boli traja, a zrazu človek, nechcem povedať, že bol obklopený, ale stačí naozaj tých 30 percent, aby medzi tým bol relatívne neustále. Potom sa to prenáša napríklad aj na hocijakých pedagógov, ktorí sa im snažia pomáhať. Už aj tí pedagógovia majú pomáhačské správanie, ktorí to podporujú, a zrazu sa človek naozaj necíti veľmi dobre.

Martina: To znamená, že vy ste ako pedagóg vysledoval nielen to, že je stále menej tém, o ktorých môžete naozaj otvorene diskutovať, ale že sú aj študenti celkovo psychicky krehkejší?

Jiří Černický: To nie je iba môj pocit. To je pocit filozofov, alebo ľudí, ktorí to pozorujú už, dajme tomu, desať rokov. U nás je to téma, ktorú som vypozoroval spontánne počas štyroch rokov, že to je horšie a že to zrazu sledujem. A zrazu moji kolegovia, ktorí jazdia viac von, hovorili, že tam je to oveľa horšie. Vo Francúzsku, alebo vo významných centrách vzdelanosti je to už dávno. Predtým sa tomu hovorilo, a dnes sa tomu nesmie hovoriť ľavičiarstvo, pretože to je hanlivé, že v bezpečí sa dobre sťažuje na nespravodlivosť sveta. Z bezpečia. Jednoducho to bezpečie, že ste na akademickej pôde, kde na vás nikto nemôže – čo je v poriadku, ja pre to som, musí to tak byť. Ale dnes sú v tom sociálne médiá, a dochádza k nejakému zmäteniu. Je ťažšie rozlišovať, kde je problém, a je ťažšie vyjadrovať sa relevantne k týmto témam. Väčšinou je to čiernobiele, a človek sa nerád baví o témach čiernobielo, pretože vie, koľko majú vrstiev. A keď vidím, ako sa to môže zauzlovať, zauzlovať celú tému, tak ho akurát dám radšej bokom, a hovorím: „Počkajte, teraz stop. Poďme sa baviť o umení, pretože tu inak budeme dnes do noci, a nikam sa nepohneme. Poďme sa baviť o vašej práci.“

Moja práca je robiť študentom službu, a pomáhať im, aby z nich boli čo najlepší umelci. A keď mám robiť niečo iné, a moja pôvodná profesia prestáva byť dôležitá, tak v mojej práci nevidím zmysel.

Martina: Na Západe sa tomuto javu stále častejšie hovorí „ideologizácia myslenia“. Pomenovali by ste to u nás tiež tak? Vnímate to ako prepadnutie nejakej ideológii?

Jiří Černický: Ale asi áno. Ja tomu zas toľko nerozumiem, nie som filozof, ani sociológ. Som pedagóg na Vysokej škole umeleckopriemyselnej, a mojou prácou je venovať sa umeniu. Moja práca je robiť študentom službu, a pomáhať im, aby z nich boli čo najlepší umelci. A keď zrazu mám robiť niečo iné, venovať sa inému typu profesie, a táto moja pôvodná sa stráca, a prestáva byť dôležitá, tak v tom nevidím veľký zmysel, v tej mojej práci. A to sa stáva.

Martina: Keď som čítala na sieťach váš list, ktorý sa začal potom šíriť virálne, tak som niekde našla aj také, povedzme, trošku posmešné komentáre typu: „Tak strašne bojoval za emancipáciu a ľudské práva, až sa to vymklo z rúk, a zrazu ochutnáva svoju medicínu?“

Jiří Černický: Je to zjednodušenie.

Martina: Určite. Samozrejme.

Jiří Černický: Je to strašné zjednodušenie.

Martina: Nebolo to myslené zle, ale je to skôr akýsi povzdych.

Jiří Černický: V poriadku. Tiež som počul, že sme obeťou našej generácie, ako sa hovorí. Že sme obeťou vlastnej slobody. Alebo, že naše deti nám to hádžu, a tak ďalej. Ja by som sa nechcel dostať akoby na takúto úroveň. Určite tam na tom niečo bude, ale nechcem tento názor bagatelizovať, ale skôr sa na to pozerám úsmevne.

Martina: Ja vás opäť budem citovať: „Zvýšením komfortu relatívneho bezpečia a pohodlia v skutočnosti študentom nepomáhame. Skôr naopak, nechávame ich robiť zo seba samých slabých a zbytočne priemerných jedincov.“ Vy vlastne píšete o svojej vlastnej skúsenosti, o svojom vlastnom zážitku. Ale myslíte, že tento jav prestupuje celou našou spoločnosťou, nielen študentmi, teda deťmi, ktorí študujú práve umelecké predmety?

Jiří Černický: To zase neviem posúdiť. Ja mám iba vlastnú skúsenosť zo sveta, z ktorého pochádzam, z umeleckého sveta, a hlavne z voľnej katedry Vysokej školy umeleckopriemyselnej. Ani som to nemyslel tak, že by som chcel popísať celú spoločnosť – nechcem paušalizovať – toho nie som schopný takto globalizovať. Tak to nie je. Skôr je to tak, že teraz sa ku mne na Facebooku, na sociálnych médiách, dostávajú trošku vybičované informácie, že celý svet za to môže, a celá generácia. A to zase nie je pravda. Samozrejme, odohráva sa to v globále, ale nechcel by som z toho robiť nejakú stigmu. Je to nejaká tragédia, zaujímavý fenomén, ktorý je mne osobne nepríjemný.

Ja o sebe môžem hovoriť, že som hipík, pretože chcem zostať slobodný, mimo týchto konvencií. Ale nie je to nič, čo by sme vyriešili. Nie je to nič, čo by mohol ktokoľvek z nás ovplyvniť. Je to niečo, ako je – a teraz použijem nejaký živel – asi piesok, alebo voda. Prichádza sem voda, sú tu vlny, a my buď do toho skočíme, utopíme sa, alebo sa im prispôsobíme, a budeme súčasťou tejto spoločnosti. Skôr nám nezostáva než sa to snažiť pochopiť, a snažiť sa nájsť nejaký súzvuk s touto generáciou, a ak budú chcieť, tak im pomôcť, a ak nebudú chcieť, tak ísť bokom, a robiť si to po svojom. Konieckoncov, bude to ich život, oni si vyberú vlastnú spoločnosť, a bohvie, aká táto spoločnosť bude. To my nevieme, či bude horšie, alebo lepšie. Ja sa nerád do tohto púšťam.

Ale pýtali ste sa na tú slabosť. A ja napríklad osobne cítim, že tento prístup, kedy sa z pedagóga stáva obyčajný služobník študenta – a teraz to vezmem zase trošičku s nadsádzkou, pretože to nemusí vždy tak byť – táto tendencia študentom veľmi neprospieva, pretože oni tiež potrebujú prekážky, a tiež potrebujú nejaký protipól, alebo nejaký tlak na svoju osobu, aby im to došlo. Aby vedeli, že nastane doba, kedy bude konkurencia, a oni to budú musieť riešiť hlavne v hlave. Budú musieť pritlačiť na pílu, začať makať, jednoducho ísť na mnohých poliach, aby dokázali obstáť v spoločnosti. Budú mať deti, ktoré budú potrebovať ako oporu. Ako v mame, tak aj v otcovi. A to treba riešiť už na škole, a nerobiť, že sa to nedeje.

Medzigeneračný boj je to najhoršie, čo by sa mohlo stať. Preto odchádzam zo školy. To už nie je môj svet, kde by som chcel viesť dialóg. Súčasný dialóg je demagogický.

Martina: Vy ste boli, ako som už hovorila, dlho vedúci ateliéru maľby na Vysokej škole umeleckopriemyselnej, a teraz ste sa rozhodli, že už vás to asi uondialo, že už to jednoducho nemôžete preprať. Došli sily vám, alebo je väčší ten tlak?

Jiří Černický: No, nemôžem, a ani nechcem. Nechcel som, a nechcem. Hocikde v týchto rozhovoroch, ktoré vediem, ľudia používajú slová ako „boj“. To nie je boj, ako medzigeneračný boj. To by bolo úplne zle. To najhoršie, čo by mohlo byť. Preto odchádzam zo školy, že už cítim, že z dosť percent to nie je môj svet, že to nie je to moje pole, na ktorom by som chcel viesť dialóg, a že mnohokrát cítim, že tento dialóg je demagogický a že to neovplyvním. Pretože ja som napríklad na katedre najstarší, a dosť často sa cítim osamotený, takže svoj hlas vlastne ani nedvíham, pretože viem, že by nemal cenu, nepadol by na úrodnú pôdu. Tak prečo tam som? Rozumiete?

Martina: Myslíte si, že to skutočne môže byť generačné? Že to môže byť také jednoduché, že skrátka nám už je viac, a tí mladí, progresívni, nadšení to chcú inak?

Jiří Černický: Ja si práve myslím, ako inak by to mohlo byť? Oni sú mladší, ja som starší, a to, čo je medzi tým, je tak napoly, tak je to nejaká tendencia, aj generačná tendencia. Ale myslím, že je to asi prirodzené. Neviem, slovo „revolučné“ je ťažké. Ja by som povedal, že dnes je slovo „revolučné“ trochu out, že to nie je ten správny výraz. Pretože tu nikto nerobí nejaký radikálny prevrat, to je pozvoľná tendencia jemného okliešťovania, alebo nejakého hľadania. Na mňa to pôsobí napríklad často až malomeštiacky. Keď šiel skôr niekto po ulici, a vyzeral inak ako ostatní, tak: „Pozrite sa, ako vyzerá,“ a tak ďalej. „Čo keby vás uvidel…?“ Alebo mama mi hovorila celý život, keď som prišiel ako šupák, podľa nej: „Čo keby ťa videla susedka? Čo by povedala?“ A ja som jej na to vždy dlabal a hovoril: „To je moja vec, ako si chodím.“ A hotovo. A dnes by som povedal, že je to naruby.

Martina: Takže revoltu nevidíte?

Jiří Černický: Vidím, že mladým ľuďom vyhovujú konvencie, a podliehajú im.

O hlinenej soške Willendorfskej Venuše z Naturhistorisches Museum vo Viedni som povedal, že má najväčšie prsia. A študentky sa na mňa pozerali ako na čerta, že tým stigmatizujem ženy.

Martina: Vy ste pred chvíľou hovorili, že je to možno generačná tendencia, keď ja som tam najstarší, a mladí to vidia inak. Čo by tak mohlo byť, a mohli by sme si povedať, že je to skrátka klasický generačný vývoj a premena. Ale zároveň ste tiež povedali, že tých hlasných je tam 30 percent, a ostatní mlčia. A to by napovedalo tomu, že to táto generácia tiež nevníma rovnako.

Jiří Černický: To je zložité. Predstavte si, že ste medzi študentmi. Máte dvadsaťpäť študentov, a napríklad päť, šesť takto dozoruje, alebo takto tlačí na tie konvencie, snaží sa väčšine vnútiť konvencie. A vy ste obyčajný študent, a hovoríte si: „Hej, to ma nebaví, ma to nezaujíma.“ – necháte to na nich. On tlačí na pedagóga, pretože ten je pre prváka predstaviteľom inštitúcie, ktorý vás nepozná, a nevie, že ste úplne normálni. Ja som si pripadal, že som vždy súčasť kolektívu v ateliéri ako takom, jeden z mnohých, a starší študenti väčšinou poznali moje názory, a správali sa normálne. Väčšinou to bývali mladší študenti, ktorí tam boli prví, druhý rok, ktorí boli práve nabúšení… A teraz sa zrazu niečo zmení, a začali po vás ísť. Tak si myslím, že väčšinu to vlastne nezaujíma a že sa s tým nestotožňujú, je im to cudzie, a tak sa k tomu nevyjadrujú. Čo mne mnohokrát bolo ľúto, pretože sa napríklad niekto mohol zastať. Dokonca takí boli, doktoranda som mal takého, sympaťáka, ktorý sa ma vždy zastane: „Nechajte ho byť. Nenavážajte sa do neho. Ste úplne mimo misu. Prečo práve do neho?“ Pretože som predstaviteľ moci. Pedagóg je predstaviteľom moci.

Martina: Ale vy ste boli naozaj veľmi otvorený, veľmi liberálny.

Jiří Černický: Dúfam, že áno.

Martina: Našla som, že ste držiteľom Sorosovej ceny, čo je, povedala by som, pečiatka na liberalizmus, a napriek tomu všetkého sa našla skupinka…

Jiří Černický: Pretože je to obrátene. Keď je niekto liberál, tak si púšťa hubu na špacír, je voľnomyšlienkar, a to znamená, že je to aj otázka humoru. Včera sme to tiež niekde riešili: Poviete niečo voľnomyšlienkársky, ale vo voľnomyšlienkárstve je zakopaných množstvo problémov, problematických odtieňov. A keď už toho má človek plné zuby, ako sa svet rúti do apokalypsy, čo dennodenne vidí v médiách, takže má pocit, že musí niečo aktivisticky urobiť. Tak sa vymedzí a povie: „Tu už humor nie je. Tu už nemôžete…“ Neviem, dnes už si skoro hovorím, či to môžem hovoriť do médií, že som hovoril študentom, keď sme boli vo Viedni, aby sa šli pozrieť nielen na súčasné umenie do súkromných galérií, ale nech zájdu aj do Naturhistorisches Museum Wien, že tam je Willendorf. Existujú asi štyri skvelé Venuše, a jedna z najslávnejších je Willendorfská Venuša, a aby vedeli, ktorá to je. Tak som im hovoril: „Je to tá, čo má najväčšie prsia.“ Čo som urobil chybu.

Martina: Hoci objektívne najväčšie prsia má.

Jiří Černický: Má najväčšie prsia, a je to figúrka z hliny. Nepovedal som, že nejaká dáma, to by som si v živote nedovolil, to by bolo pohanenie. Ale ja som to hovoril o tej figúrke, a hneď tri študentky zosilneli, a začali sa na mňa pozerať ako na čerta, že som teda úplne cez čiaru a že to si dnes už nemôžem o hlinenej figúrke dovoliť povedať a že tým stigmatizujem ženy. Tak som sa im ospravedlnil, že to nebol môj zámer, že som to hovoril tiež s nadhľadom, alebo vo vtipe. Na túto tému sa nevtipkuje.

VŠETKY PRÍSPEVKY S JIŘÍ ČERNICKÝ

Rádio Universum

Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

NÁZOR

V týchto voľbách bude priorita národnostná otázka - Tomáš Taraba

Okruhy rozhovoru: našiel som na Vašom FB: konštatovanie, že najkrajšou ženou v Holandsku v súťaži Miss sa stal muž, ktorý nosí sukne… ...

Nasledujúci článok

NÁZOR

Slovensko je policajný štát?

Anna Belousovová Odvolanie Ivana Šimka z postu ministra vnútra je jasným dôkazom toho, že Slovensko je policajný štát, ktorý riadia ...
NÁZOR

Kríž slúži na skryté účely | Hana Blochová

Hana Sar Blochová autorka najnovšej jej poslednej knihy „Strážkyně pamětí“ a Robin Čumpelík Je to poníženie národa – samozrejme sa ...
NÁZOR

ATENTÁT NA R.FICA JE ATENTÁTOM NA SLOVENSKÚ REPUBLIKU, JEJ OBČANOV AJ SLOBODU

AUTOR: TIBOR ELIOT ROSTAS Foto: zvtv Od samého začiatku sledujeme situáciu ohľadne atentátu na premiéra Róberta Fica. Táto skutočnosť je dôsledkom ...
NÁZOR

Fico žije, nech žije Fico!

Moja viera a nádej hraničí s presvedčením, že Róbert Fico prežije a uzdraví sa. Všetko zlé je na niečo dobré. Ako človák, ľudská osoba ...
NÁZOR

Prečo došlo k atentátu na premiéra SR? – Štefan Harabin

Rozhovor na témy: Súdna rada – súčasný stav Vývoj v Ukrajinsko-Ruskom konflikte Vzťahy Rusko-Čína Prečo došlo k atentátu na premiéra ...
Aktualizované 22.5. 01:45
NÁZOR

Ustupovať či neustupovať? Byť či nebyť? VÝZVA!

Ilustračný obrázok: neustupuj Ustupovať či neustupovať? Byť či nebyť? VÝZVA! V súvislostiach s dnešným dianím okolo atentátu na Roberta Fica ...
Aktualizované 23.5. 11:51
NÁZOR

Pohľad na Von der Leyenovú a digitálne euro – Milan Uhrík

Rozhovor s europoslancom Milanom Uhríkom na témy: Ako pomáha strana Republika kandidátom, ktorí sú na jej kandidátke do Europarlamentu s ...
Aktualizované 23.5. 11:41
NÁZOR

Chcete počuť aká je situácia na východnom fronte?

Poďme si s JUDr. Harabinom oprášiť dejiny a pozrieť sa na fakty, ktoré sú výslednicou správania sa nielen našej bývalej, ...
NÁZOR

Reakcia k streľbe na Roberta Fica

Reakcia k streľbe na Roberta Fica Korporácie, média a politici? Kto stupňuje napijete? Čo ohrozuje demokraciu? Násilie, rozdeľovanie a šikana. ...
NÁZOR

24 hodín po – Ľuboš Blaha

Foto: screen video zvtv Podpredseda Národnej rady SR Ľuboš Blaha v špeciálnom vydaní relácie Dialógy na ZVTV hovorí o atentáte ...
NÁZOR

Atentát na premiéra Fica v slovenskom, európskom a svetovom konceptuálnom rozmere

Ak nešlo Fica zastaviť šeligovským (Kuciak 2018) alebo Šimečkovským prevratom v uliciach, ani pri parlamentných či prezidentských voľbách, prišla na rad ...