Jana Lorencová: pripomienka

80 rokov – Veľa, alebo málo na vymazanie pamäti? Vojská – vrátane nemeckých – opäť stoja na ruských hraniciach. Skúsi 4. ríša to, čo sa nepodarilo Hitlerovej Tretej? Nemci si ešte pamätajú. My rúbeme pomníky osloboditeľov. Zošaleli sme?

Antonín Minársky sa nestačí diviť, čo sa deje so svetom, v ktorom musí nemecký prezident pripomínať rusofóbom 4. ríše, že neradno snívať ďalej Hitlerov sen.

Pred osemdesiatimi rokmi napadlo Nemecko Sovietsky zväz. Jednotky Wehrmachtu sústredené na hraniciach sa dali na pochod, aby vyhladil Slovanov a ďalšie „podradné“ národy. Aby rozšírili „nemecký životný priestor“ a zmocnili sa obrovského prírodného bohatstva. Skončilo to rudou vlajkou nad Reichstagom a rozdelením Nemecka na okupačné zóny.

O štyridsaťpäť rokov neskôr „tento Gorbačov, čo ho poznal celý Dlabačov“ (pozri Ondřej Hejma) „predal“ za babku sovietsku okupačnú zónu Američanom, aby sa Nemecko opäť „zjednotilo“. Tá babka od prezidenta Busha obsahovala záväzok Západu, že nerozšíri NATO do bývalých sovietskych satelitov. Britská premiérka Thatcherová z toho bola zdesená. Konštatovala, že tak vznikne 4. ríša.

Stalo sa, máme ju tu, dokonca sme jej súčasťou. Volá sa Európska únia. NATO sa roztiahlo do všetkých krajín niekdajšieho sovietskeho bloku, sľuby-nesľuby. A vojská dnes stoja na ruských hraniciach – vrátane vojakov obnoveného wehrmachtu (bundeswehru). Propaganda ženie do najvyšších obrátok protiruskú fóbiu – a úplne otvorene tak pripravuje obyvateľstvo na ďalší pokus o dobytie krajiny, o ktorej bývalá americká ministerka zahraničia Allbrightová tvrdila, že má „nespravodlivo“ veľa prírodného bohatstva.

Je osemdesiat rokov veľa, alebo málo na vymazanie historickej pamäti z hláv nových generácií? Naše školy a médiá sa o to usilovne snažia. Pamätníci vymierajú. Rúbu sa pomníky osloboditeľov Červenej armády, oslavujú sa Hitlerovi Vlasovci. A tak je to nakoniec samo Nemecko, ktoré muselo niečo pripomenúť.

Nemecký prezident Frank-Walter Steimeier dal svojim piatkovým prejavom v Nemecko-Ruskom múzeu v Berlíne-Karlshorst pomyselnú facku všetkým európskym, americkým a tiež českým zavilým rusofóbom a prepisovačom historických udalostí druhej svetovej vojny.

Prezident pripomenul osemdesiate výročie dňa, kedy cez 3 milióny nemeckých vojakov 22. júna 1941 zaútočilo na vtedajší Sovietsky zväz. Zahynulo 27 miliónov sovietskych občanov, z toho 14 miliónov civilistov, Steimaier zdôraznil, že nikto neutrpel za druhej svetovej vojny toľko obetí ako národy vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Státisíce sovietskych vojakov bolo zabitých, vyhladovaných alebo zastrelených už počas prvých mesiacov. Pripomenul popravčie čaty, ktoré zabíjali ženy, mužov i deti, a ďalšie zločiny proti civilnému obyvateľstvu.

Ako povedal, to, čo začalo 22. júna 1941, bolo rozpútanie násilia smerujúce k totálnemu vyhladeniu. Nemecké ťaženie bolo od prvého dňa vedené nenávisťou: antisemitizmom a antiboľševizmom, rasovou mániou voči slovanským a ázijským národom Sovietskeho zväzu.

Tí, ktorí viedli túto vojnu, zabíjali všetkými možnými spôsobmi, s nebývalou brutalitou a krutosťou. Tí, ktorí za to boli zodpovední a ktorí sa vo svojom nacionalistickom blúznení odvolávali dokonca na nemeckú kultúru a civilizáciu, znesvätili všetku civilizáciu, všetky zásady ľudskosti a práva. Nemecká vojna proti Sovietskemu zväzu bola vražedným barbarstvom. Nech je to pre nás akokoľvek ťažké, musíme na to pamätať! Spomienka na toto peklo, na absolútne nepriateľstvo a odľudštenie druhého – táto spomienka zostáva pre nás Nemcov záväzkom a pre svet mementom.

V prvých mesiacoch vojny, v lete 1941, boli zabité, vyhladované a zastrelené státisíce sovietskych vojakov. Ihneď s postupom nemeckých vojsk začalo tiež vraždenia židovských mužov, žien a detí popravčími čatami SD, SS a ich pomocných jednotiek. Táto vojna bola zločinom –  zrúdnou, zločinnou agresívnou a vyhlazovacou vojnou.

Kto v Nemecku vie o Malom Trostinci u Minsku, kde bolo v rokoch 1942-1944 zavraždených najmenej 60.000 ľudí? Alebo dedinu Chatyň, ktorá bola v lete 1943 zrovnaná so zemou a všetci jej obyvatelia – z toho polovica detí – boli zabití? Kto vie o Korjukivci na severe Ukrajiny, kde počas dvoch dní padlo za obeť najväčšej a najbrutálnejšej „trestnej“ akcii druhej svetovej vojny 6.700 mužov, žien a detí?

Vojna sa vymykala akýmkoľvek ľudským merítkam. Boli to však ľudia, ktorí ju vymysleli a uskutočnili. Boli to Nemci. A tak v nás, generácia po generáciu znovu a znovu zanecháva s mučivou otázkou: Ako k tomu mohlo dôjsť?

Nič z toho, čo sa vtedy stalo ďaleko na východe, sa nestalo náhodou. Einsatzgruppen bezpečnostnej polície, SD, Waffen-SS a ich pomocníci nevraždili a nedrancovali náhodne. Sledovali vyhladzovaciu mániu a vražedné plány, ktoré boli vypracované v Hlavnom úrade ríšskej bezpečnosti a na príslušných ríšskych ministerstvách. Úradníci plánovali vyhladzovanie s cynickou starostlivosťou. Plánovali vojnu, v ktorej za nepriateľa vyhlásili všetko sovietske obyvateľstvo od novorodencov až po starca. Tento nepriateľ nemal byť porazený len vojensky. Za vojnu, ktorá mu bola vnútená, mal zaplatiť svojím životom, svojím majetkom, všetkým, čo tvorilo jeho existenciu. Celá európska časť Sovietskeho zväzu, celej oblasti dnešnej Ukrajiny a Bieloruska, mali byť „vyčistené“ a pripravené na nemeckú kolonizáciu. Miliónové mesta ako Leningrad, dnešný Petrohrad, zločinmi spáchanými Nemcami v tejto vojne nás stále ťažia, až do dnešného dňa. Ťaží nás, že to boli naši otcovia, dedovia, pradedovia, ktorí viedli túto vojnu, ktorí sa podieľali na týchto zločinoch. Ťaží nás, že príliš veľa páchateľov, ktorí sa dopustili najzávažnejších zločinov, neboli postavení pred súd. Ťaží nás, že sme obetiam príliš dlho upierali uznanie. Skutočnosť, že po tom všetkom, čo sa stalo, sú dnes Nemci v Bielorusku, na Ukrajine alebo v Rusku pohostinne prijateľní, že sú vítaní, to nie je nič menšieho než zázrak.

Nedovoľme, aby sme sa znovu stretávali ako nepriatelia; nedovoľme, aby sme v druhom prestali rozpoznávať ľudskú bytosť. Nedovoľme tým, ktorí hovoria o národnej arogancii, pohŕdaní, nepriateľstve a odcudzení, aby mali posledné slovo. Skláňam sa pred ukrajinskými, bieloruskými a ruskými obeťami – pred všetkými obeťami na území bývalého Sovietskeho zväzu.

 Toľko z prejavu Frank-Waltera Steimeiera.

 A čo reakcia?

Spomienkovú akciu bojkotovalo sedem z pätnástich veľvyslancov nástupníckych štátov Sovietskeho zväzu, vrátane veľvyslancov troch pobaltských štátov Litvy, Lotyšska a Estónska. Táto neúcta k vlastným predkom a ich heroickému boju proti nemeckým útočníkom je veľkou hanbou a podlosťou, ktorú predbehne len málo čo.

Ale čo by sme sa divili, že? Za blahosklonného prizerania vlády, naši „chrabrí“ starostovia búrajú sovietskym osloboditeľom sochy, dávajú dole z pražskej radnice pamätné dosky, prípadne stavajú pomník vojnovým zločincom Vlasovcom.

V úsilí o prekrúcanie či zamlčovanie histórie sa snaží aj Česká televízia. Tá si ako pripomienku na napadnutie Sovietskeho zväzu Nemeckom v deň 22. júna naplánovala na druhom programe odvysielanie dokumentu Normandie: 85 dní v pekle.

Kedy konečne všetci dedičia nemeckého (národného) socializmu, ktorými sa teraz u nás i vo zvyšku 4. ríše (pod hlavičkou Zelených, Pirátov, všetkých tých „sexuálnych“ a ďalších „menšín“) priamo roja, pochopia: Rusko nemožno nikdy poraziť a dobyť .

Stalo sa teraz naopak výspou uchovania základov európskej civilizácie, ktorú súčasní mocní na Západe likvidujú s revolučnými piesňami niekdajšieho Sovietskeho zväzu na perách.

 A musí to byť nemecký prezident, ktorý pripomenie „historickú skúsenosť“ To sme sa už úplne pomiatli? 

Jana Lorencová

JŠH