Zákaz hovoriť s nepriateľom uberá inteligenciu. Hysterická nenávisť vzniká z nevzdelanosti

„Ja nepoznám človeka, ktorý by bol ochotný obetovať čas na takýto rozhovor,“ priznal v predchádzajúcej časti neurológ Pavel Kalvach. Sobotná grilovačka je zaistená, bazén pripravený – a osud národa? Ten už podľa neho nikoho nebaví, na to nemá nikto nervy. Náš hosť popísal, ako nasýtenie všetkých osobných potrieb vedie k ľahostajnosti. Blahobytná spoločnosť podľa neho rozmarne stráca vôľu usilovať sa o čokoľvek vyššie. Odmeny sa rozdávajú rovno, bez námahy – dieťa si spomenie, a rodič už beží pre zmrzlinu. Pritom práve úsilie, nie pohodlie, formovalo každú generáciu, ktorá niečo dokázala. Kde prichádza odmena zadarmo, tam mizne aj dôvod rásť. Lenže ľahostajnosť nezasahuje len rozum. Rozkladá aj niečo hlbšie – charakter, mravy, vzťahy medzi ľuďmi. Minule sme popisovali, ako civilizácia hlúpne. Dnes sa pýtame, čo sa pritom deje s jej dušou.

Martina: Čo môže pre spoločnosť znamenať, že sa uvoľňuje priestor pre hrubosť? Vy ste to povedali v prvom dieli, že keby sa študenti vysokých škôl oslovovali inak ako napríklad „vole“, tak by to bolo určite znamením toho, že sa na danej základnej alebo strednej škole naučili akémusi slušnému správaniu. A mňa by zaujímalo, či existuje priama súvislosť v tom zmysle, že keď človek niekedy úplne automaticky hovorí takéto burinové slovíčka, napríklad práve ono „vole“ – bez toho, aby si pod tým predstavoval nadávku, alebo zviera – tak to mení vnútro človeka tak, že tým hrubne, alebo to splošťuje jeho emocionálnu výbavu, a to len z jeho dvanástich rokov?

Pavel Kalvach: Ja som presvedčený, že áno, že slovník ovplyvňuje spôsoby ušľachtilého alebo neušľachtilého myslenia. Kedysi som o tom napísal článok, ktorý sa vyskytol v novinách, a volal sa: „Vy ste si hovorili súdruh, my si hovoríme vole.“ A to som citoval jedného pána, s ktorým som sa pohádal niekde v rade, kde nás predbiehal. Takže som tam poukázal na to, že je to nepekný zvyk. A potom mi na to odpovedali niektorí diskutéri a napísali mi: „My sme si hovorili v škole ‚vole‘ a učitelia nás za to pranierovali a trestali, a rodičia tiež nám dali pár pohlavkov. Ale teraz po šesťdesiatke si tak hovoríme stále, tak nám to teraz nechajte.“ Ja uznávam, že taký človek nemusí byť zlý, uznávam, že keby som sa napríklad topil, tak že mi napríklad príde pomôcť, a vytiahne ma z vody. Ale napriek tomu tento zvyk navodzuje ovzdušie, v ktorom sa dobrým myšlienkam nedarí, pretože navodzuje krčmový slang, kde sa klábosí o tom, kto vypil koľko pív, a či sa potom pozvracal, alebo či išiel domov opitý. To sú tieto nálady, a patrí to do okruhu toho slovníka, ktorým si ľudia zamedzujú cestu nahor k niečomu lepšiemu. Pretože keby od toho upustili, toto prostredie opustili a išli si prečítať Schillerove básne, tak by si osvojili iný slovník, a to by im veľmi pomohlo ďaleko nahor.

Martina: Vy pôsobíte ako pedagóg, pracovali ste ako prednosta Neurologickej kliniky tretej lekárskej fakulty Univerzity Karlovej, tiež vo Fakultnej nemocnici Kráľovské Vinohrady v Prahe. Pozorovali ste napríklad u mladých lekárov, že majú znalosti, ale pri tom ich verbálny prejav ich svojím spôsobom determinuje?

Pavel Kalvach: Tam sa to niekedy bije, pretože oni majú znalosti naozaj obdivuhodné. Ja by som povedal, že mladí ľudia majú vysoký štandard vnímania a bystrosti, takže u našej profesie sa descenzus intelektu nepozoruje. Ja by som povedal, že to, čo som písal o Ragnarovom inštitúte – kde urobili 730 000 IQ testov a zistili, že práve najmúdrejšia bola tá generácia 70.–80. rokov, potom to potvrdzovali ostatné národy, že im inteligencia tiež klesá, tak si myslím, že je to trend celkovej populácie.

Ale u týchto vrstiev, ktoré sa snažia – napríklad u nás na klinike – to je kúzelný rozvoj chytrosti. A dokonca musím povedať, že bolestne pociťujem, ako im nemôžem stačiť, pretože oni neustále medzi sebou tlačia témy, stále sa radia o pacientoch na lekárskej izbe, kde je križovatka názorov. A teraz do toho prichádzajú nové názory. Takže to je búrlivý rozmach vedomostí, a je to nádhera. A ak sa občas pošmyknú k vulgárnym slovám, tak si myslím, že ich to nepoškodilo, pretože to je občasné.

Martina: Lekársky humor je vyhlásený svojou černotou.

Pavol Kalvach: No áno.

Martina: Ale iná vec je – keď sa tu stále bavíme o IQ, a vy ste teraz vychválili svojich mladých kolegov – ako je to s EQ mladej generácie? Tým myslím emočnú inteligenciu, súcitnosť, sociálnu inteligenciu, na ktorú sa často pacienti sťažujú, pretože daní lekári nie sú Pavlom Kalvachom, ale leží tam pred nimi iba oblička.

Pavol Kalvach: V tom máte pravdu, že sa toto stáva, a mňa veľmi mrzí, že niekto má málo súcitu k trpiacemu pacientovi. Ale v našom prostredí, teda na našej klinike, sa takéto veci nestanú. Tam sú ranné rozhovory, kde sa to všetko preberá, a tak ďalej, a tie sú k ľuďom šetrné, a o každom sa hovorí s plnou zhovievavosťou, dôstojnosťou a úctou. Ale neviem, ako ďaleko je to všade, pretože keď počujem od medikov, čo počuli na niektorých chirurgiách, ako tam na seba kolegovia revú, tak to je prekvapivé a škaredé.

Martina: Teraz s vami manipulujem, pretože sa snažím dostať k téme: Ako je možné, že v západnej spoločnosti – ktorá sa všeobecne venuje tomu, aby potierala akékoľvek prejavy fyzického násilia, a to dokonca aj tie prirodzené, povedzme chlapčenské, alebo hľadanie si prirodzeného vodcu v určitej skupinke detí, mladých, adolescentov, ako je možné, že sme takí pacifisti a nechceme trestať deti, nechceme ich udrieť po ručičke – sa napriek tomu miera agresie v spoločnosti očividne zvyšuje?

Pavol Kalvach: To je strašné. To ste naťukli veľmi dôležitú tému. Neviem, ako je to s agresiou konkrétne v priestore našich spoluobčanov, ale agresia, ktorá na nás strieka z televízie, tá je mi teda krajne nepríjemná. Pretože tam je stále o zbrojení, ako keby sme nevedeli, koľkými fázami vývoja už sa prešlo, a koľko generácií sa už staralo o to, ako zabrániť vojnám. Ono sa to tam vôbec neozve, a stále sa tam hovorí o 2 percentách a 5 percentách ako medzi bláznami, kde sa vôbec nevie, na čo sa to má použiť. Číši z toho len taký prvok, že sa to má zaplatiť americkým zbrojárom za ich zbrane, a všetko to potom skončí ako hrdzavý šrot… Toto je každému ľahostajné, a ide len o to, aby sa tieto peniaze vynaložili, a ani slovo o pacifizme. Pritom to prešlo niekoľkými generáciami múdrych ľudí, ktorí si dávali záležať, aby ľuďom bojovanie vyhovorili. Je to nesmierne zaujímavá téma.

Keď sa napríklad pozriete, ako to bolo na konci 19. storočia – keď ľudia tušili, že sa blíži nedorozumenie medzi európskymi štátmi, a bude z toho vojna – tak vidíte, že sa zavádzali mierové kongresy, a bojovalo sa za to. Napríklad Nobel. Nobel bol výrobca dynamitu, ktorému muselo záležať na tom, aby bol dynamit potrebný. A preto, keď sa prvýkrát dozvedel o románe Berthy Suttnerovej „Die Waffen nieder“, tak jej napísal list, ktorý sa týkal toho, že ho ona žiada o prispenie k mierovému hnutiu a že ako on má prispievať, keď je na dynamite závislý. A potom si tento román prečítal, úplne z neho vytryskol obdiv, a napísal jej druhý list, že také dielo je potrebné preložiť do všetkých jazykov a že tam toto nádherne ukázala, že on ten svoj bojovnícky púder bude musieť previesť iba na razenie tunelov a železničných tratí, a tak ďalej, a vojnu že treba čo možno likvidovať. A tam je okolo toho celý okruh ľudí.

Nádherne je to opisované v knižke Brigitty Hamann „Bertha Suttnerová“, čo je kúzelná kniha o tom, ako sa snažila, koľko ľudí k tomu strhla, ako k tomu strhla ruského ministra zahraničia, ruského cára, ktorý podnietil Európsky mierový kongres v roku 1899, ktorý začal práve na jeho narodeniny a čo so s tým ľudia dali za úsilie aby zabránili vojnám…

Martina: A nepodarilo sa.

Pavel Kalvach: A nepodarilo sa. A bolo to vtedy ešte prostredie, kedy ešte panovala pubertálna úcta k hrdinom, ktorí nosili epolety, a stále sa hrali na vyznamenanie, a písali romány, kde hrdinovia víťazili v obrovských vojnách, a tak ďalej. A táto Bertha Suttner to krásne prežila od naivnej komtesy, ktorá sa ešte v dvadsiatich piatich rokoch obdivovala tomu, keď sa stretla s Viliamom II., aký je to bojovník, a potom počas ďalších dvadsiatich rokov prerástla, a rozum jej pomohol dostať sa na opačný breh, a z tohto opačného brehu viem už vedela, že tým buranským primitivizmom je potrebné čeliť.

Predtým sa za každú cenu bojovalo proti americkému imperializmu, dnes sa mu za každú cenu klania

Martina: A čím to, že sa pohybujeme v kruhu, pretože momentálne je bojovnícka atmosféra a rétorika všadeprítomná, a u mnohých sa stala súčasťou ich myslenia, a rozhodne ich každodennosti. A ľudia po riešení konfliktov vojnovými cestami dokonca volajú ešte viac ako politici, a to teraz hovorím o ochote pripustiť jadrový konflikt. Povedzte mi, ako je možné, že po toľkých skúsenostiach sa opäť aj ľudia, ktorí sa doposiaľ politike nevenovali, vyjadrujú k tomu, že je potrebné ukončiť vojnovým spôsobom konflikty, ktoré prebiehajú? A znova sa blížime k tomu, že gazdinky budú na otázku, či chcete maslo, alebo Habeš, kričať: „Habeš“. Čím to je? Ako si neurológ vysvetľuje, že sa absolútnou absenciou fyzického násilia v našich životoch dopracovávame k najväčšiemu fyzickému násiliu?

Pavol Kalvach: K hrôzam utrpenia. Povedal by som rovno, že je to ťažká slabomyseľnosť, ak mám byť konkrétny. Pretože keď sa pozriete na dva režimy, ktoré sme zažili – Vy ste z toho socializmu veľmi nezažili…

Martina: Osemnásť rokov, to je dosť.

Pavel Kalvach: Tak predsa, takže ste tú nalejváreň tiež sledovali, a ako vyzerali noviny, kde sa do ľudí nalievalo furt jedno a to isté. Teda, že sa dopredu musí ísť stále leninskou cestou a že najväčšie výkony vo všetkom sú v Sovietskom zväze, a máme si z nich brať príklad, a tak ďalej…

Martina: Na večné časy…

Pavel Kalvach: Áno. Toto sa trochu oslabilo, alebo civilizovalo, počas šesťdesiatych, sedemdesiatych rokov, ale napríklad v päťdesiatych rokoch obdiv k tomu, aké majú polia kukurice, a koľko dojí krava, a toto všetko – to boli naivity, a veľa ľudí to žralo. Boli takí vystrašení, že to pre istotu chceli žrať, aby ich niekto nezložil, ako sú proti socializmu. Takže totálna nalejváreň. A ľudia to trpeli, a mnohí si to dokonca osvojili. A teraz príde pravý opak, a je tu zase obrátená hystéria.

Predtým to bola za každú cenu obrana proti americkému imperializmu, a dnes je to vzývanie amerického imperializmu za každú cenu. To sú majstri sveta, a čo povedia, tak to je všetko pravda, a aj keď povedia najväčšiu nemravnosť, alebo urážku pre Európu, tak nám je to všetko voňavý, pretože to povedal Trump, takže to musí byť pravda. A nikto nedokáže zaujať stanovisko, že je tu niečo v neporiadku, a pritom polovica národa má skúsenosť z predchádzajúceho kola, kedy sa takto pod taktovkou politikov hovorilo presne opačne.

Zákaz hovoriť s nepriateľom je zátaras inteligencie, Carlsonov rozhovor videlo dvesto miliónov ľudí

Martina: Ja som tu na začiatku spomínala výrok spisovateľa Ladislava Mušky, operného speváka, ktorý povedal: „Najúčinnejšou zbraňou proti nenávisti je inteligencia. Preto je toľko nenávidená.“ Povedzte mi, myslíte, že v tejto civilizačnej regresii – ako inak to nazvať – môže znižovanie inteligencie zohrávať veľkú úlohu, a teda sa môžeme na tento proces znižovania inteligencie pozerať aj trochu ako na zámer?

Pavol Kalvach: Najhoršie je, keď nám inteligenciu niekto zakazuje, pretože máme dosť starostí s tým, aby sme si ju vôbec rozvinuli, takže sa máme snažiť o to, aby bola čo najväčšia, a chápala všetko. Alebo aby tam vznikala takzvaná simultánna gnózia, to znamená chápanie všetkých vecí všetkými senzorickými kanálmi naraz, jednoducho docielenie najväčšej inteligencie. Ale keď sa nesmieme dozvedať podstatu vecí, tak to je ťažký zásah do spoločenskej inteligencie. To znamená, keď vznikne vojna, tak predsa musíme povedať prečo.

Alebo keď príde nariadenie, že teraz budete nenávidieť Rusov, a to preto, že tu vyhodili do povetria Vrbětice. Tak keď príde taká absurdita, tak sa predsa oduševnený človek musí pýtať: „Tak nám sem najskôr priveďte komisiu, ktorá to vo Vrbeticiach štyri roky vyšetrovala, a ako to, že na žiadnych Rusov neprišli. Za štyri roky vyšetrovania.“ Pokiaľ nikto od tejto komisie neposkytne takéto vysvetlenie, tak pridusil možnosti inteligentného rozvoja, pretože ľudia nemajú možnosť začať rozoznávať, aká je podstata vecí.

A to isté, keď pani Clintonová povie: „Tucker Carlson predsa nemôže jazdiť do Ruska, aby viedol dialóg s Putinom. S nepriateľom sa nehovorí,“ tak to je zátaras inteligencie. A preto, keď Tucker Carlson ten rozhovor urobil, tak si to okamžite pustilo 200 miliónov ľudí po celom svete, pretože boli zvedaví, čo hovorí nenávidený Putin, a duševný rozvoj týchto ľudí mohol postúpiť niekam ďalej, a mohlo to zabrániť hysterickej nenávisti, ktorú tu spomínate, ktorá vzniká z nevzdelanosti. A to sa pani Clintonovej nepáčilo, takže hlása takéto veci, ako si ľudia majú inteligenciu odpustiť, a hlavne byť zadubenými príslušníkmi určitého trendu.

Martina: Myslíte si teda – bez toho, aby som za každú cenu chcela dôjsť k tomu, že debilizácia spoločnosti je cielený proces – že to tak môže byť? Alebo je na vine jednoducho ľudská pohodlnosť? Pretože myslenie bolí, dávať si prácu s vyhľadávaním informácií je zdĺhavé, a považovať to, čo je možno v našich očiach pravdivejšie ako niečo iné, je ďalšia veľmi náročná psychická práca. Takže sa nám iba chce žiť bezstarostnejšie, pohodlnejšie?

Pavol Kalvach: Oni to totiž tí chlapci snáď ani tak zle nemyslia, že by nám chceli odoprieť vedomosti. Neviem, či to tak majú koncipované vo svojej duši, že nám odoprú vedomosti, ale oni to robia mimovoľne, pretože milujú nejakú doktrínu, ktorá im pomohla k politickému postaveniu, a k tomu, aby sa mohli povyšovať nad ostatných, a preto si neželajú, aby sme pričuchli k nejakým iným priateľstvám.

Napríklad, ja mám niekoľko priateľov v Rusku a v Bielorusku, a devätnásť rokov sme tu organizovali kurzy pre neurológov hlavne z východných krajín. Takže každý rok prichádzalo 120-130 neurológov, a bolo tam vždy 5 až 6 Ukrajincov, 7 až 8 Rusov, niekoľko Bielorusov, a tak ďalej.

A ja s nimi dnes nemôžem ani korešpondovať, nieto potom ich pozvať, pretože sa neudeľujú víza, robí sa tam nejaká rotika, takže mi znemožnili viesť ušľachtilé priateľstvá s bezchybnými ľuďmi, ktorí nikdy neprovokovali a nevykonávali žiadne násilie, pretože sú to mierumilovní a milí ľudia. Nesmieme mť s niku kontakty. To je hanebnosť.

Martina: Pán profesor, Platónov nasledovník Aristoteles povedal, že kto pokračuje vo vedách ale upadá v mravnosti, viac upadá, než pokračuje.

Pavel Kalvach: To je krásne. Nepoznal som to.

V OSN aj v parlamente ide len o schválnosť na schválnosť ako v detskej hre na dve znepriatelené vojská

Martina: Ako sa na tento výrok pozerá neurológ? A ako sa pozerá na to, že mnohí východní, ázijskí tigri pokračujú vo veľkom rozvoji vied – napokon aj Západ sa snaží pokračovať vo veľkom rozvoji technológií – ale kdeže sú tie mravy?

Pavel Kalvach: Ja sa tu u vás dozvedám toľko vecí, Vy ma masívne obohacujete. Aristoteles to povedal pekne, a premýšľam, či to tak naozaj myslel, alebo či tým chcel ľudí napomenúť, že majú tiež dbať na mravy. Myslím, že s morálkou máme všetci čo robiť, aby sme boli čo možno správni, a k ostatným ľuďom sa správali dobre.

To, ako to rozoberal napríklad Schopenhauer, keď písal o ľudskom súcite, čo sú nádherné kapitoly, alebo ako to rozoberali prví socialisti, ako napríklad Saint-Simon, ktorí ukazovali, že už aj majetok je do určitej miery prehrešok, pretože znamená, že sa z niekoho tento majetok vydobyl, a tak ďalej. Takže to boli krásne poučky. Ale mali by sme to udržať na solídnom stupni rovnováhy, keď si ľudia budú svoje chúťky trochu podväzovať.

A muselo by sa dôjsť k nejakému oduševnenému rozhovoru, aj napríklad na úrovni OSN, pretože keď sa pozriete na to, čo tam rozprávajú, tak to je len schválnosť na schválnosť. Jeden robí jednu schválnosť, druhý obrátenú. Podobne ako naši politici, kedy kedykoľvek niečo povie koalícia, tak opozícia vie, že to nesmie byť pravda, takže hneď povie opak, hoci to treba neutrálnu vec. Napríklad, či sa má priemysel cigariet nechať bujnieť, alebo či má mať reklamu, alebo nemá mať reklamu – to predsa nie je vec ľavice proti pravici, to je vec čistého ľudského vkusu.

Ale oni to musia v tej strane vždy všetci hovoriť rovnako, a protihráči zase všetci rovnako. Oni jednoducho majú rozdelené pole, ako keď sme s chlapcami hrali „Kráľ vysiela svoje vojsko“, keď jedni museli tých druhých nejakým spôsobom poraziť. A to sa potom nepohne nikam dopredu. Takže by tam mali pustiť ľudí bohatších názorov, a ľudí otvorených na to udržiavať rovnováhu pri tom, čo si naozaj myslí, a čo sa bojí hovoriť, alebo nebojí hovoriť, a tak ďalej.

Civilizácia sa predsa len zjemňuje, a to je odrazová plocha, z ktorej sa ešte môžeme zachrániť

Martina: Už sme tu spomínali profesora Bártu, a ten spomenul, že prvýkrát vo svojej histórii má ľudstvo dostatok informácií aj nástrojov na to, aby dokázalo odvrátiť prípadný kolaps spoločnosti, ku ktorému v dejinách zatiaľ vždy po určitej dobe došlo. Čo na to hovorí odborník, ktorý sa zaoberá výskumom ľudského mozgu? Sme predsa len v niečom odlišní od našich predkov? Alebo všetko naberie známe otáčky len v odlišných kulisách, a my len zistíme, že vôbec nie sme iní, než aká je pubertálna mládež, ktorá má vždy právo na svoje vlastné omyly, a súčasná spoločnosť, civilizácia si bude musieť znova zopakovať všetky chyby, z ktorých sme mali možnosť sa poučiť. Ako to vidíte vy?

Pavel Kalvach: Prostriedky máme určite oveľa výhodnejšie, než tomu bolo v minulosti. Napríklad už len ten fakt, že keby ste teraz pustili tento náš rozhovor niekam do éteru, tak to je obrovský pokrok, pretože to by pred päťdesiatimi rokmi u nás možné nebolo.

Martina: Ale ja ho naozaj pustím do éteru.

Pavel Kalvach: Keď to uznáte za vhodné, tak je to jednoducho pokrok. V každom prípade sa spoločnosť úžasne civilizuje. Napríklad už len ako sa zaobchádza so zvieratami – tam je veľký pokrok. To, ako sa praskalo do koní, keď mali ťahať ťažký a nezvládnuteľný náklad, ako sa zaobchádza so psami, to už dnes nie je, všetko sa zjemnilo.

Martina: Akurát sa s nimi niekedy zaobchádza lepšie ako s dôchodcami. Ale to je úplne iná história.

Pavel Kalvach: Áno, to sa tiež môže stať. Takže civilizácia naberá nejakú slušnosť, a to je šťastný spring board, alebo odrazová plocha na to, aby sme sa zachránili a aby sme si dopriali debaty, aby sme si to umožnili, a netočili sa stále v jednom kole. Ja pevne dúfam, že televízia chytí nejaký voľnejší trend, aby tam mohli vystúpiť ľudia, ktorí tam doteraz mali zakázaný prístup. Mediálne kanály – podobné napríklad vášmu – dávajú k dispozícii alternatívne názory, ktoré verejný mainstream nepestuje, a nejaká myšlienková rozpustilosť sa tam nepripúšťa, a musí tam byť stále monolit poslušnosti voči takzvaným spojencom.

Marxove verše pripisovali vzdelaní kolegovia Schillerovi aj Goethemu, kým nepadlo pravé meno

Martina: A kde sa berie táto vaša nádej a optimistické vízie do budúcnosti, keď sme začali tým, že hlúpneme?

Pavel Kalvach: Optimizmus mám predsa len v sebe vrodene zakotvený, nemám ho čím obhájiť, ale veril by som tomu, že sa predsa len mnoho ľudí odvažuje hovoriť úprimne, a tam vidím veľmi sľubné možnosti. Avšak, musí sa tiež nasadzovať osobná odvaha, a keď sa pozrieme, kto v minulosti prispieval v spoločnosti napríklad k spravodlivosti, tak ľudia museli nasadzovať svoje osobné pohodlie, a tak ďalej. Dnes napríklad máme narodeniny Karola Marxa.

Martina: Áno, to je v deň, keď natáčame náš rozhovor.

Pavol Kalvach: Takže to je výročie hodné obdivu a úcty, pretože keď odstúpime od tých nezmyslov, ktoré do nás hustili napríklad vo VÚML – neboli to len nezmysly – tak to boli potrebné nudné reči o tom, kto padol počas robotníckej revolúcie, a tak ďalej. Ale keď sa pozriete na tohto človeka, ako vyrastal ako študent, ako prekladal grécke právo, rímske právo, prekladal z gréčtiny do nemčiny – ja som zase prekladal niektoré jeho básne, to je nádhera, čo písal napríklad svojej snúbenke.

Keď som predložil jeho básne vzdelaným kolegom, nepovedal som im autora a pýtal som sa: „Tak povedzte, či to napísal Schiller alebo Goethe, alebo Heinrich Heine,“ tak niekoho povedali, a ja som hovoril: „To napísal Karol Marx.“ To bol impozantný vývoj. Jeho otec mu písal nabádanie, aby sa na štúdiách správal slušne, a spomínal na svoju snúbenicu. On sa jej nijako nespreneveroval, ale jeho otec mu vytýkal, že nemôže pestovať iba intelektuálne spory, a v spolkoch intelektuálov sa hrať na Voltaira, Rousseaua, Kanta a ďalších filozofov. Jednoducho, že sa má venovať občianskemu zamestnaniu, aby poskytol snúbenici sľubný život, a tak. Tam je taká ľudská poctivosť. A v šestnástich rokoch v školskej úlohe o tom, ako sa má správať dospelý muž, napísal, že mnoho mužov sa snaží dosiahnuť vynikajúce úspechy, a stať sa napríklad veľkými generálmi a tak ďalej, ale že hlavné je pamätať na spravodlivosť ľudstva. A o to sa má starať každý, kto speje do pozície dospelého muža. A potom to skutočne celý život praktizoval, snažil sa zo zúfalej biedy vyzdvihnúť podradné vrstvy spoločnosti. A my si dnes môžeme vážiť toho, že túto ekvitu dnes máme, že bola docielená ľudská dôstojnosť pre všetky vrstvy všetkých robotníkov, a všetkých bývalých otrokov.

V školstve je najväčšia nádej na obrat, lenže ministri na vážnu debatu o ňom nemajú čas

Martina: Pán profesor, a z čoho teda pramení vaša nádej, keď hlúpneme? Nebude to s nami také zlé?

Pavel Kalvach: Nesmieme sa podriaďovať spontánnemu moru, spontánnemu pádu. V prvom rade by som teda odporučil, aby ste si pozvali nejakého ministra školstva, a spýtala sa ho, či mu vadí šikanovanie na školách, a ak by sa s ním dalo rozumne hovoriť, tak o tom, ako ju odstrániť. Napríklad. A keď vám povie, že ho to vôbec nezaujíma, tak by potreboval vymeniť.

Martina: To sa vám stalo, že vám toto povedal niektorý minister školstva?

Pavol Kalvach: Tak priamo nie, ale pani ministerke Valachovej som dal písomný rozklad toho, čo sa v školstve nemá opúšťať, a ona mi na to povedala: „V skutočnosti je to ešte horšie, než to, čo mi píšete. A to by sme si na to museli urobiť čas“, a tak ďalej. A pánovi ministrovi Plagovi som to spomenul len tak v rýchlosti, ale on mal výhodu, že na mňa nemal čas, takže to mal celkom rýchlo z krku.

Českej školskej inšpekcii by sa musela predložiť vážna debata o tom, či chcú tvrdiť, že naše školstvo je úspešné a že to vedieme správnym smerom, pretože práve tam je najväčšia nádej na zmenu smeru od rozmarnosti. Televízia nám stále hovorí, že máme toľko a toľko detí v depresii, a koľko detí sa pokúsilo o samovraždu, a toľko útokov na učiteľov bolo zaregistrovaných. A ako sa učitelia boja, že v zborovni nesmú povedať nič, aby na nich nevlietli rodičia. Takže toto nám rôzne servírujú, a ide o to, či by s tým niekto nemienil niečo urobiť, a či by sme nemohli nájsť nejaké ušľachtilejšie trendy, kde by sa dostali k slovu aj ľudia, ktorí majú záujem kultivovať spoločnosť.

Martina: Pán profesor, ja vám veľmi ďakujem za to, že stále hľadáte svetlo na konci tunela, že neusínate a že ste nás zaviedli do zákutia našej mysle, aj ľudských pováh. Som tomu veľmi rada, ďakujem.

Pavel Kalvach: Pani Martina, ja vám veľmi pekne ďakujem, že ste mi venovali taký veľký čas a že budete brať zhovievavo to, čo som sa tu snažil vydedukovať. Vďaka.

Martina: Ja ďakujem. Zhovievavosti netreba. Ďakujem vám.

Všetky príspevky s Pavel Kalvach