Fetiše socializmu

Celý život som prežil v Poprade, do osemdesiatky mi veľa nechýba a od svojich šty­roch rokov si toho pamätám dosť. Napríklad Nemci mali na našej ulici poľnú kuchyňu a my, deti, sme od nich cho­dili žobrať: „Bitte Brot, bitte Zucker, bitte Kaffe“ a pod. Nemeckí vojaci nám takmer vždy vyhoveli a nepamätám si, aby nás odohnali, že čo tu chceme. A potom prišli ruskí vojaci. Bola strašná zima, veľa snehu napadalo. Tí prví prišli na lyžiach a ponáhľali sa sme­rom na Svit. Viem len toľko, že v našej rodine sa schádzali strýkovia a veľa rozprávali o vojne a postupnom po­chode ruskej armády. Tiež sa tam niečo vypilo a pamätám si, ako im mama hovorila: „Nepite toľko, nechajte nie­čo aj pre Rusov, čím ich po­núkneme, keď prídu?“ A oni prišli…… napili sa a potom to začalo. „Ty chazaj odchodi, chazajka pajdeš so mnoj.“ Bolo možno jediným šťastím, že na poschodí býval ruský dôstojník, ten zakročil a tak sa rodine nič nestalo.

No a potom vojna skonči­la. Kto akože dokázal, že bol partizánom mal výhodu, lebo mal šancu, že sa mu niečo ujde. Nechcem menovať ľudí z Popradu, ktorí boli medzi prvými a bolo ich dosť. Každý mal svedka, ktorý mu potvr-dil, kde sa zúčastnil odboja. Ale nie o tom chcem písať.

Postupne sa začalo zná­rodňovanie súkromného majetku, ale aj obrovská vý­stavba fabrík, družstiev, že­lezníc, ciest, škôl, nemocníc, stavali sa byty zadarmo. Ne­mali sme prepych, ale mali sme všetko, čo sme k životu potrebovali a nikto nehlado­val a ani nežobral. Trápi ma, že nejaký mladý demokrat, ktorý možno len od niekoho niečo počul, aj keď by som mladých ľudí nerád urazil, začal písať a uverejňovať ne­jaké Fetiše socializmu v našej verejnoprávnej televízii. Ur­čite ani nevie, čo ten socia­lizmus bol a ako ľudia, ktorí vybudovali tento štát, na tu terajšiu demokraciu reagujú. Len jeden príklad – za socia­lizmu bola lekárska starostli­vosť aj lieky zadarmo! Dnes len za vytrhnutie boľavého zuba zaplatíme 50 eur a to nepočítam injekciu! Áno, bol veľký problém vycestovať za hranice a vždy ste potrebo­vali vycestovacie víza, ktoré vám niekto musel schváliť. Dnes síce môžeme cestovať kamkoľvek, ale chýbajú nám peniaze a z našich dôchod­kov ledva prežijeme.

Aj ja som v roku 1977 dostal víza do Rakúska, na Zeltweg, keď ešte pretekal Fittipaldi. A tiež by som mo­hol písať, že som sa hanbil, že som sa vôbec narodil, keď ma na colnici v Petržalke vy­zliekali do naha a keď som sa pýtal, čo vlastne hľadajú, do­stal som odpoveď, že si plnia len svoju povinnosť. Vtedy som si predstavil transport Židov, ktorých v dobytča­koch odvážali do Oswien­čimu a nevedel som, či tak neskončíme aj my. Tak som sa cítil v komunizme aj ja. Dnes sa ale zamýšľam nad deťmi, ktorým už ani nemá kto povedať, čo ten SOCIA­LIZMUS vlastne bol. Že to neboli len rady na exotic­ké ovocie pred Vianocami, či rady na mäso, Trabanty a škodovky. Žili sme skrom­ne, nikto nikomu nič nezávi­del a nepredbiehal sa v zhro­mažďovaní majetku a peňazí, ale každý mal prístup k býva­niu, k vzdelaniu a k lekárske­mu ošetreniu zadarmo, kaž­dý mal prácu… Ale o týchto stránkach socializmu nikto nepovie ani slovo, všetci sa tomu vyhýbajú a chvália nie­čo, čo si v žiadnom prípade chválu nezaslúži. Pretože dnes je pracujúci človek na poslednom mieste záujmu politikov. V tejto súvislosti by som už len poznamenal – dobre už bolo!!! Keď nie­kto o pár desiatok rokov za­čne robiť Fetiše demokracie, nebude tam nič iné, iba bez­brehé rozkrádanie toho, čo sa vďaka socializmu vybudova­lo, bezbrehá korupcia, hon­ba za peniazmi, stúpajúca kriminalita a v neposlednom rade aj postupné zabíjanie duše človeka. (bbš)