Andrej Fursov: Stalin a vietor histórie

22. januára 2022

Sám Stalin predpovedal, že po jeho smrti nakydajú na jeho hrob veľa špiny, no vietor histórie ju nemilosrdne rozfúka.

Andrej Fursov: AKÝ SVET BUDUJÚ SVETOVÉ ELITY?

Dnes vidíme, že čo tušil vodca, to sa aj deje. Neminulo ani pár rokov a už jeden z hlavných „stachanovcov teroru“ 30-tych rokov Nikita Chruščov (menovite na jeho žiadosť zvýšiť kvóty ľudí na odstrel, Stalin napísal odpoveď: „Stíchni, ty blázon“) začal kydať špinu na bývalého vedúceho činiteľa.

Chruščov nebol prvým v tomto postupe: systematické špinenie Stalina (pravda, prekladané reálnou kritikou) začal už Trockij, no intelektom nedisponujúcemu trockistovi Chruščovovi ostalo iba kydanie. K Chruščovovi sa pripojila zberba najhorlivejších „šesťdesiatnikov“, nehovoriac o disidentoch spievajúcich podľa cudzích nôt – títo boli súčasťou západnej protisovietskej propagandy.

Perestrojka znamenala novú etapu démonizácie Stalina. Aj keď tu nebol samotný Stalin hlavným cieľom, ale sovietsky socializmus, sovietsky systém, sovietska história a potom ruská história ako celok. Koniec koncov, jeden z démonov perestrojky sa priamo vyjadril, že perestrojkou sa lámal nie len Sovietsky zväz, ale celá paradigma tisícročnej histórie Ruska. A to, že za hlavný symbol prelomu bol vybratý menovite Stalin, je jasným dôkazom o úlohe tohto človeka – fenoménu nielen v sovietskej, ale aj v ruskej histórii.

Stalinizmus sa stal okrem iného aktívnou a veľmocenskou formou zápasu Rusov v 20. storočí v podmienkach extrémne nepriaznivého vonkajšieho obkľúčenia snažiaceho sa uskutočniť „konečné riešenie ruskej otázky“. Hitler nie je v tomto ohľade jediný, on proste iba svojím plebejským spôsobom najhlasnejšie zo všetkých kričal to, čo pochytil u Anglosasov. (Padol ZSSR. Je zničený sovietsky režim. Zdalo by sa, že sovietofóbi sa uspokoja s osudom Stalina a ZSSR. Ale nie, je im to málo.

Hoci dnešní destalinizátori sú v podstate protivné figúrky aj v porovnaní s perestrojkovou zberbou. Na obrazovkách televízorov škeria sa úbohé antisociálne typy polovzdelaných akože žurnalistov, nedoučeného akademika s charakterom donášača, alkoholika s ambíciou na medzinárodného podnikateľa a ďalšie nekompetentné osôbky. Na myseľ mi mimovoľne prichádza veta Karla Čapka: „Prichádzajú ako tisíce masiek bez vlastných tvárí“ (Karel Čapek: Válka s mloky).

Naozaj, nemožno nazvať inak ako nezmyselné bľabotanie to, čo „kaviarenskí antistalinisti“ ponúkajú a vydávajú za „argumenty“. Sú to bez výnimky buď na hranici hystérie vyjadrené emócie v duchu súkromného klubu s výkrikmi „nočná mora“, „hrôza“, „hanba“, veľmi pripomínajúce hyenu Tabakí z kiplingovej Knihy džunglí, teda len emócie bez akýchkoľvek faktov a údajov. Alebo je to operovanie s fantastickými číslami obetí „stalinských represií“, „desiatok
a desiatok miliónov“ (Poznámka prekladateľa: na Slovensku sa už objavili aj „údaje“ o sto miliónoch. Pozri odkaz: Prispôsobované dejiny a účelové mýty okolo nás

Ak sa predsa len na niečo odvolávajú, tak je to solženicynovo „Súostrovie Gulag“. Lenže Solženicyn – to bol majster tvorby legiend a vymýšľania „podkladov“. Napríklad, v „Súostroví…“ ani nepredpokladal číselnú presnosť; na viac sa vyjadroval v tom zmysle, že táto publikácia má, takpovediac impresionistický charakter. Táto „škola“ strašenia je postavená na vode. No za posledných 25 rokov na základe skúmania archívnych údajov (archívy sú sprístupnené) naši i zahraniční (predovšetkým americkí) bádatelia, väčšina ktorých vôbec neoplýva sympatiami k Stalinovi, ani k ZSSR, rovnako tak nie k Rusku, došli k číslu reálne prenasledovaných osôb v rokoch 1922-1953. (Pripomínam, že hoci „stalinská“ epocha formálne začala v roku 1929, až od roku 1939 je možné formálne hovoriť o plnej kontrole Stalina nad „stranou a vládou“, hoci aj toto má svoje nuansy). Žiadne desiatky miliónov, dokonca ani jedna desiatka miliónov sa tam nenachádza.
Podrobnejšie výsledky tohto výskumu je možné nájsť napríklad TU:

Za posledné roky sa objavili seriózne zdokumentované práce ukazujúce skutočný mechanizmus „represií 30-tych rokov“, ktoré boli masívne šírené tzv. „starou gardou“ typu N. Chruščova a R. Eiheho ako reakcia na návrh Stalina o alternatívnych voľbách. Stalin nedokázal celkovo zlomiť odpor „starej gardy“, no čiastkový (nie masový) úder na ich centrum uskutočnil. Nechávam v tejto chvíli stranou boj s reálnym sprisahaním – súboj Stalina s ľavicovými globalistami – kominternistami, ako bol napríklad Trockij, ktorý tvrdil, že Stalin zradil svetovú revolúciu a podobne. Reálny obraz „represií 30-tych rokov“ sa takto javí omnoho zložitejší, ako sa to snažia vykladať kritici Stalina; je to mnohovrstevný a viacvektorový proces zavŕšenia občianskej vojny, v ktorom v skutočnosti ešte „stalinský segment“ nepredstavuje zďaleka tú hlavú časť.

Podobným spôsobom sa prevalila druhá hlavná vlna obvinení Stalina: v spôsobe, ako sa postupovalo v prvých mesiacoch Veľkej vlasteneckej vojny: „zadriemal“, „zaspal“, „neveril Sorgemu“, „veril viac Hitlerovi“, „utiekol z Kremľa a tri dni bol paralyzovaný“ a tak ďalej.

Všetky tieto lži sú dávno vyvrátené zdokumentovanými faktami. Odborníci o tom veľmi dobre vedia – aj o tom, že Stalin nezadriemal a nezaspal, tiež o tom, že v skutočnosti Hitlerovi nikdy neveril, aj o tom, že bolo správne neveriť Sorgemu, tiež vedia o reálnej vine generálov v predvečer 22. Júna 1941. Nie je tu priestor teraz rozoberať všetky tieto otázky, no nezdržím sa pripomenutia jedného faktu. Ako sa len antistalinisti vysmievajú nad vyhlásením TASS z 14. Júna
1941. Vo vyhlásení sa hovorilo o tom, že vo vzťahoch medzi ZSSR a Nemeckom je všetko v poriadku a že ZSSR chce pokračovať v mierovom kurze a tak ďalej. „Zdochlinožrúti“ považujú toto za „hlúposť a slabosť Stalina“, za „ústupok Hitlerovi“. Nedochádza im, že adresátom tohto vyhlásenia nebol Hitler a Tretia ríša, ale Roosevelt a USA. V apríli 1941 prijal totiž kongres USA rozhodnutie, že v prípade napadnutia ZSSR Nemeckom, USA budú pomáhať ZSSR, v prípade útoku ZSSR na Nemecko – pomôžu Američania Tretej ríši.

Vyhlásenie TASS-u garantovalo úplnú absenciu agresívnych zámerov ZSSR vo vzťahu s Nemeckom a nasmerovalo toto gesto menovite k USA, nie k Nemecku. Stalin veľmi dobre pochopil, že v nevyhnutnom konflikte s Ríšou, jeho jediným a skutočným spojencom môžu byť iba USA, ktoré tiež odradia Veľkú Britániu od vytvorenia britsko-nemeckého antisovietského paktu. Veľmi nebezpečné by bolo v tejto veľkej hre dopustiť Hitlerom podporované vytvorenie severoatlantického (presnejšie – svetového, s účasťou Japonska a Turecka) antisovietského bloku. Pomerný vojenský potenciál ZSSR v roku 1937 – 14%, by v tomto prípade stál proti USA (41,7%), Nemecko (14,4%), Anglicko (10,2%), Francúzsko (4,2%), Japonsko (3,5%), Taliansko (2,5%) a mnohým ďalším menším dravcom. Mimochodom, v súvislosti s týmito číslami, aj v súvislosti s rozhodnutím kongresu USA, javí sa očividnou celá lživosť schémy Viktora Suvorova – Rezuna a iných o akoby Stalinom chystanom napadnutí Nemecka a Európy ako v obvineniach Stalina zo strany vedeckej či pseudovedeckej obce je jeden čisto psychologický moment.

Lenže, Stalinovi sa podarilo upevniť svoju moc až koncom 30-tych rokov; dovtedy to bol boj nie na život, ale na smrť, život na hrane, trvalá pripravenosť svorky (motív z kiplingovej Knihy džungle) zvolať: „Akela sa zmýlil“…presnejšie – za všetko čo sa považuje za negatívum v činnosti Stalina (pozitívne veci sa prezentujú s komentárom „napriek Stalinovi“) je vina prisúdená jednému človeku, ako keby ten bol obdarený absolútnou mocou, akoby bol všemohúci.

Vojna tiež nie je práve najpríhodnejším časom pre autokratické rozhodnutia. No a etapa rokov 1945 – 1953 je obdobím trvalého podpichovačného boja rôznych nomenklatúrnych skupín medzi sebou – aj proti Stalinovi. Povojnová 8-ročnica je históriou postupného podrývania, obklopovania starnúceho vodcu nomenklatúrou (za účasti niektorých zahraničných štruktúr a síl); je to pokus Stalina zasadiť odvetný úder na 19. Zjazde KSSZ v roku 1952, ktorý bol rýchlo ukončený smrťou vodcu. Takto to bolo v realite, a nie v „profesorskej“ histórii, na margo ktorej Goethe povedal, že táto nemá žiadny vzťah k reálnemu duchu doby – je to „duch profesorov a ich zlého vnímania, ktoré títo páni, za históriu staroveku považujú„.

Stalin nikdy nebol absolútnym vládcom, nevlastnil prsteň moci. To neznamená, že nenesie osobnú zodpovednosť
za chyby, krutosť a podobne. Nesie – spolu s krutou epochou, podľa prirodzenosti a zákonov, ktorej ho je potrebné hodnotiť. No problém nie je len v tomto. Prostá pravda je aj v nasledovnom: ten, kto niekedy riadil kolektív hoci len 10-tich ľudí vie, že absolútna moc nie je možná. A táto moc je tým menšia, čím viac je podriadených. Väčšia časť tých, ktorí písali a píšu o Stalinovi, nikdy nič a nikoho neriadili, neniesli zodpovednosť, to znamená, že v tomto zmysle sa jedná v podstate o ľudí nezodpovedných. Svoje ambície, strachy, túžby, požiadavky, „výkyvy snívajúcej mysle“ (N. Zabolockij) často títo ľudia projektujú smerom k moci. V neposlednom rade je tu sklon k udavačstvu (nie je tajomstvom, že najviac sovietsku epochu Stalina a KGB nenávidia bývalí udavači a informátori, veď je ľahšie nenávidieť systém a jeho vodcu, ako opovrhovať vlastnou podlosťou). Absolútna moc – to je túžba sovietskej inteligencie, ktorá našla jedno zo svojich zobrazení v „Majstrovi a Margaréte“. Okrem iného, hlavne preto sa tento román stal kultovým pre sovietsku inteligenciu (Román „Poznámky zosnulého“, kde tejto vrstve bolo nastavené zrkadlo, sa kultovým nestal). Zvaliť podstatu systému na osobnosť jedného človeka, v tom je kus sociálnej schizofrénie a infantilizmu, nehovoriac už o profesionálnom zlyhaní.

Je potrebné všímať si množstvo iných absurdít, chýb a falzifikácií „kydačov hnoja“ na stalinov hrob? Aký zmysel má prekopávať sa výplodmi mozgov otrávených lžou a nenávisťou, premiešaných s komplexmi a fóbiami? Zaujímavejšie bude analyzovať niečo iné: príčiny nenávisti k Stalinovi, strachu pred ním, ktorý zachvátil celé vrstvy a skupiny u nás i v zahraničí. Tento strach a nenávisť nezostal iba vecou minulosti, ale práve naopak. Niekedy to vyzerá tak, že rastie v miere úmernej času, ktorá nás delí od stalinskej epochy. Kto vie, je toto najväčším vojnovým tajomstvom sovietskej epochy, ktoré by buržuji najradšej nechali naďalej neodhalené a ktoré nad nimi visí ako „Damoklov meč“?

Často sa hovorí: „Povedz mi, kto je tvoj priateľ a ja ti poviem, kto si “. V skutočnosti človeka nie v menšej miere charakterizujú nie len priatelia, ale aj nepriatelia: „Povedz mi, kto je tvoj nepriateľ a ja ti poviem, kto si“. Uvažujme teda o Stalinovi z hľadiska jeho nepriateľov, ich prisluhovačov a ich nenávisti k nemu a strachu pred ním.

Vzťah k vodcom: cárom, generálnym tajomníkom, prezidentom – to je téma zaujímavá svojimi ostrými vonkajšími rozpormi. V ruskej histórii boli traja krutí vládcovia: Ivan Hrozný, Peter I. a Jozef Vissarionovič Stalin.

Najviac deštruktívnym a najkrutejším bolo pôsobenie toho druhého menovaného: počas jeho vlády predstavoval úbytok obyvateľstva 25% (národ vymieral, ríša sa vyľudňovala). V momente jeho smrti bola pokladnica prakticky prázdna, hospodárstvo zničené a z petrovej morskej flotily ostali po niekoľkých rokoch len tri lode. Toto má byť veľký modernizátor? V národnej pamäti zostal Peter I. antikristom – jediný ruský cár-anikrist, to je veľmi významná skutočnosť. Zato Ivan IV. vošiel do histórie ako Ivan Hrozný, hoci na jeho obdobie v 17. storočí sa spomína ako na posledné desaťročia kresťanskej slobody v Rusku. Je už „zásluhou“ liberálnych romanovovských historikov, že ani Opričnina sa v národe nespomína v negatívnom zmysle.

Na rozdiel od Petra I., Stalin po sebe zanechal obrovskú mocnosť. Z tohto ním zanechaného materiálneho základu, vrátane jadrovej bázy, my žijeme do súčasnosti a Ruská federácia je do dnešných dní pokladaná za svetovú mocnosť (hoci regionálneho charakteru, no bez stalinského fundamentu by nás čakal osud Srbov, Afgancov a Líbyjčanov, tu si nemusíme robiť žiadne ilúzie. Paradoxom je, že z troch vladárov, nevšímajúc si jeho extrémnu osobnú krutosť a katastrofálne výsledky panovania, je Peter I. miláčikom terajšej moci a významnej časti inteligencie. Neušla sa mu ani desatina tej kritiky, ktorú liberálna historiografia a publicistika vrhla na hlavy Ivana Hrozného a Jozefa Stalina. Hroznému cárovi sa neušlo miesta na pomníku „Tisícročie Ruska“, ale Peter I. je v popredí. Čo také zvláštne robil Peter a čo nerobili Ivan a Jozef? Veľmi prostú vec: dovolil verchuške kradnúť v osobitne veľkých rozmeroch, bol liberálny k „nezbedníctvam“ konkrétne tejto spoločenskej vrstvy. Za toto je milovaný mocou (portrét Petra I. v kancelárii Černomirdina je veľmi symbolický) a tiež značným segmentom historikov a publicistov, odrážajúc tak ich záujmy, vkus a výhody. Ivan Hrozný a Stalin boli tvrdí a dokonca krutí vo vzťahu predovšetkým k verchuške.

„Prekliata kasta!“ – toto sú slová vypovedané Stalinom, keď sa dozvedel o tom, že do Kujbiševa evakuovaná nomenklatúra sa snaží zriadiť pre svoje deti výberové školy. Po celý svoj život pri moci Stalin bojoval proti „prekliatej kaste“, nedovoliac jej vyvinúť sa v spoločenskú triedu. Veľmi dobre chápal, že podľa miery začatého prevratu bude sa „kasta“ protiviť výstavbe socializmu – konkrétne toto mal Stalin na mysli, keď hovoril o narastaní triedneho boja podľa miery rastúcich úspechov pri výstavbe socializmu. Ako sa ukázalo počas perestrojky, vodca mal absolútnu pravdu: už v 60-tych rokoch sa sformuloval akoby triedny tieňový ZSSR 2, ktorý v spojení so Západom aj zničil ZSSR1 so všetkými jeho úspechmi.

ZSSR2 využil skutočnú nespokojnosť obyvateľstva na to, aby opustilo doterajší model, pričom zainteresované vrstvy uskutočnili chytrý propagandistický trik: vystavili pred obyvateľstvo ZSSR2 s jeho nedostatkami, rastúcou nerovnosťou, umelo vytvoreným deficitom a podobne, no cieľom a objektom naliehavých „reforiem“ sa mal stať model ZSSR1!

V sovietskych časoch, ešte za života Stalina, ale aj po jeho smrti, vodcu nenávideli hlavne dve mocenské skupiny (a samozrejme, aj s nimi spriaznené oddiely sovietskej inteligencie). V prvom rade je to tá časť sovietskeho establišmentu, ktorá bola zameraná na svetovú revolúciu a predstavitelia ktorej považovali Stalina za zradcu vízie svetovej revolúcie, alebo prinajmenšom ako toho, ktorý sa odklonil od tohto projektu. Máme na mysli ľavicových globalistov – kominteristov, pre ktorých bol ZSSR iba odrazovým mostíkom pre svetovú revolúciu. Samozrejme, že im sa nemohol páčiť projekt „socializmu v jednom uzavretom štáte“ (to znamená zrod „impéria“ v „červenom variante“), ani návrat k ruským národným tradíciám, na ktoré si zvykli hľadieť zvysoka, ani zmena z roku 1936, kedy sa 7. november prestal oslavovať ako Prvý deň svetovej revolúcie, ani objavenie sa pojmu „sovietsky patriotizmus“ v tom istom roku a mnoho iného. Je príznačné, že už v polovici 20-tych rokov G. Zinoviev, „tretí Griška“ ruskej histórie ( tí, ktorí číslovali, by sa čudovali, akým ničotným v porovnaním s tretím Griškom sa ukáže byť štvrtý ) argumentoval nevyhnutnosťou odstránenia Stalina z funkcie generálneho tajomníka tým, že „tohto nemajú radi v kominterne“ a jedným z hlavných kritikov Stalina v 30-tych rokoch bol vysokopostavený funkcionár Kominterny O. Piatnickij.

Druhú skupinu nenávistníkov Stalina môžeme kľudne nazvať „sovietskymi liberálmi“. Čo to znamená „liberál na sovietsky spôsob“? Samozrejme, že to nie je liberál v klasickom zmysle slova, v skutočnosti vôbec nie liberál. Sovietsky nomenklatúrny liberál – zábavná figúrka: je to činiteľ, ktorý sa snaží skonzumovať viac, ako je mu umožnené podľa prísnych pravidiel sovietskeho nomenklatúrneho hierarchického systému spotreby. Preto je pripravený zameniť
moc a postavenie za materiálne blaho, snažiaci sa častejšie cestovať na Západ pozerajúc sa pritom cez prsty na tieňovú ekonomiku, s ktorou čoraz viac zrastá v sociálnej extáze.

V dnešných časoch sa toto nazýva korupciou, ale v sovietskom systéme je tento termín ťažko použiteľný: korupcia je využitie verejnej sféry na súkromné účely a záujmy. Podstata je v tom, že v sovietskej realite nebol právne definovaný rozdiel medzi týmito sférami, pretože súkromná sféra neexistovala – „všetko naokolo je spoločné, všetko naokolo je moje“. Namiesto o korupcii sa dá hovoriť o podrývaní systému, ktorý mal do istého času (do polovice 70-tych rokov, kedy do štátu začali prúdiť petrodoláre) kvantitatívny charakter. V tejto súvislosti je správnejšie hovoriť o deformácii systému. No a práve títo deformátori najviac nenávideli Stalina, pretože títo nomenklatúrni zlodeji a ich okolie pochopili, že v prípade stalinského poriadku alebo niečom podobnom, by bolo nemožné vyhnúť sa trestu. Obávali sa toho, že sa k moci dostane neostalinista Šelepin, preto vsadili na Brežneva a vyplatilo sa im to. Menovite počas vlády „hrdinu Malej zeme“ vzrástol tieňový ZSSR2 (nie tieňová ekonomika, ale menovite tieňový ZSSR, zviazaný ako so svojou tieňovou ekonomikou, tak aj so západným kapitálom, s jeho nadnárodnými štruktúrami, západnou rozviedkou), ale „tieň“ za Brežneva poznal svoje miesto čakajúc na svoj čas, pričom sa od polovice 70-tych rokov pripravoval k skoku. A hľa – za Gorbačova zaujal miesto vládcu, zničiac tak fasádny ZSSR1. Reálny ZSSR na začiatku 80-tych rokov pripomínal galaktické impérium z asimovskej Akadémie – úhľadne vyzerajúca fasáda, no skazené vnútornosti. V prípade ZSSR neplatili pravidlá veľmocí podľa Seldenskej školy a ich plánov. Tu platila „matematika“ B. Berezovského a tým je povedané všetko.

No vrátime sa k stalinofóbii. Ona celkom jasne súvisí so zavedením princípov konzumnej spoločnosti, so zavedením spotreby ako zmyslu života. Je symbolické, že jeden z „kaviarenských antistalinistov“ vyhlásil v televízii: „Národnú ideu si nechajte pre seba, mne dajte možnosť konzumovať“. Môže vôbec takýto typ mať rád Stalina, stalinizmus? Nemôže.

Stalinizmus – to je historická tvorivosť, dôraz na tvorivosť, ako na cieľ a zmysel života. ZSSR bol tvorivým, vysoko duchovným projektom, čo priznávajú dokonca aj tí, ktorí k nemu zjavne necítia sympatie. Charakteristickou je v tejto súvislosti fráza, ktorú vyslovil bývalý minister školstva A. Fursenko o tom, že omyl (sic!) sovietskej školy spočíval v tom, že sa snažila vychovať človeka – tvorcu, zatiaľ čo úloha dnešnej školy je – vychovať kvalifikovaného spotrebiteľa.

U spotrebiteľa a konzumenta nie je dôležitá národnosť, ani iná vyššia idea, hlavné je koryto. Či je to koryto aspoň našej výroby, či cudzej, nie je podstatné. Hlavne aby bolo do čoho namočiť rypák. Symbolické je tiež nasledovné. Tie isté persóny, ktoré pre seba žiadali „raj konzumu“, sa vyjadrili v tom zmysle, že ak územie na východ od Uralu dokáže spravovať svetová vláda, tak nech si ho vezme. Týmto sa konzumné zameranie antistalinizmu zhoduje s globalizmom – sú to dve strany jednej mince. Takto sa tiahne línia od antistalinizmu k „smerdiakovštine“, teda k rusofóbii.

Sociálny svet antistalinistov – to je globálny „sedliacky dvor“, hlavnou úlohou ktorého je zabezpečiť spotrebu pod vedením a dozorom svetovej vlády. Stalin trikrát odvracal stavbu takéhoto sveta na ruskej zemi, práve preto ho antistalinisti nenávidia. Je to prozaické, reči bývalých sovietskych karieristov a donášačov o slobode, demokracii a „sovietskom totalitarizme“ nikoho nemôžu pomýliť.


Paradoxný obraz vytvára časť ľavých (menovite: trockisti, teda ľaví globalisti) a časť pravých (menovite: bucharinovci). V tejto súvislosti sa jasne ukazuje, že „trockisticko-bucharinovský blok“ – to nie je narušenie zdravého zmyslu a orientácie, ale dialektická logika, ktorú Stalin, odpovedajúc na otázku, či je možný ľavo-pravý blok, sformuloval takto: „Pôjdeš vľavo a vyjdeš napravo. Pôjdeš vpravo a vyjdeš naľavo. Dialektika“.

Strach neskoršej sovietskej epochy pred Stalinom – to je strach „tieňového“ ZSSR pred pôvodným socialistickým projektom, strach parazita pred zdravým organizmom, pred odplatou z jeho strany, strach pred národom. Po roku 1991 prešiel tento strach novou, otvorenou triednou premenou. Ako je vidno podľa obdobia od čias kampane destalinizácie, tento strach sa stal panickým, smrteľným.

Vážnou je aj otázka o príčinách nenávisti Západu k Stalinovi. Tu vidíme dva aspekty – prakticko-politický a metafyzicko-historický. Prakticko-politický aspekt je prostý: démonizáciou Stalina nepriatelia Ruska a Rusov spochybňujú naše víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne/ Druhej svetovej vojne a tým následne aj právo Ruskej federácie byť jednou z veľkých mocností, členstvo v klube ktorých je do značnej miery určované účasťou v antihitlerovskej koalícií a svojou úlohou v nej.

Prirovnávanie Stalina k Hitlerovi, ZSSR k Tretej ríši spolu s rečami o tom, že na Stalinovi leží rovnaký podiel viny na rozpútaní vojny ako na Hitlerovi, ba možno ešte väčší, má jediný cieľ: zvaliť vinu na ZSSR ( a následne na Ruskú federáciu) za rozpútanie vojny, nanútiť Rusom komplex historickej viny a menejcennosti. Takto prostý a jasný je prakticko-politický aspekt tejto problematiky.

Oveľa zaujímavejší je, podľa môjho názoru, metafyzicko-historický aspekt problému príčin nenávisti západnej verchušky voči Stalinovi. Podstata je v tom, že Stalin trikrát narušil plány tejto verchušky – skutočných globalistov – snažiacich sa o nastolenie globálneho sveta pod egidou svetovej vlády. O nevyhnutnosti nastolenia tejto svetovej vlády mnoho rozprávali Wartburgovia, Roskefellerovia, a ich prisluhovači z intelektuálnej oblasti. Avšak, v záujme spravodlivosti je treba povedať, že prvými, ktorí hovorili o nevyhnutnosti niečoho ako svetová vláda, boli v 19. Storočí Rothschildovci, ale ruskí cári Alexander I. a Mikuláš I. svojou politikou takúto možnosť podkopávali. Tu pramení nenávisť Rothschildovcov k Romanovovcom. Hovorí sa, že niekedy koncom 19. storočia jeden z Rothschildovcov vyhlásil, že pre ich rodinu je mier s Romanovcami a romanovským Ruskom nemožný.

Stalin urobil pre krach vynálezu globálnych vládcov nazvaným svetový poriadok viac ako všetci ruskí cári dokopy, využijúc pri tom rozpory existujúce medzi pravými globalistami. Kosou Červeného impéria on trikrát pozrážal snopy globalizácie na poli histórie 20. storočia.

Prvý krát to urobil v druhej polovici 20-tych rokov, presnejšie v rokoch 1927-1929, keď jeho skupina využijúc systém ruskej moci v súčinnosti s predstaviteľmi špionážnych štruktúr Ruského impéria a využijúc protirečenia medzi buržoáziou, zmenila projekt „svetová revolúcia“ za projekt „červeného (socialistického) impéria“. Finančná internacionála tak musela zmeniť plány svojho pôvodného projektu, založenia akýchsi nových Benátok pre celú Európu i svet. Preto naštartovala projekt „svetová vojna“ a priviedla k moci Hitlera všemožne podporujúc konkrétny štát – Tretiu ríšu. Ako výsledok anglo-amerického pumpovania zdrojov, ktoré sa veľmi urýchlilo v roku 1929 – roku vyhnania Trockého z Ruska („ospravedlňujúce sa poďakovanie“ Stalina schéme „svetová revolúcia“) „Hitler incorporated“ bol schopný bojovať a zohrať úlohu agresora v pre neho napísanom scenári. Mal zničiť ZSSR a potom padnúť po útoku Anglosasov. Avšak história je zákerná dáma, všetko to dopadlo inak.

Stalin, poraziac Hitlera, druhý krát prekazil plány globalistov. Stalinovi pomohol aj boj Veľkej Británie i USA. Vojna bola krachom nie len Tretej ríše, ale aj Tretieho britského impéria (to Druhé sa skončilo vyhlásením nezávislosti Spojených štátov).

Tretikrát prekazil Stalin plány globalistov tým, že jeho ZSSR nepristúpil na to, aby si navliekol na krk slučku Maršalovho plánu. Sovietsky zväz sa pozviechal z následkov vojny nie za 20 rokov, ako prognózovali západní špecialisti, ale za necelých 10 rokov. Jadrový potenciál ZSSR sa stal štítom i mečom a toto všetko na prelome rokov 1940 – 1950 mu dávalo charakter Stalin – to je projektant a hlavný konštruktér jedinečného geohistorického projektu, ktorý bol schopný vzdorovať neoimperializmu – globalizácii.

Na začiatku 20. storočia sa globalistický projekt (na kapitalistickom základe) Anglosasov – teda Britskej ríše a USA – dostal do stretu s faktom jestvovania štátov, ktoré už svojou existenciou bránili realizáciu ich projektu.

Hlavnými zo štyroch týchto štátov boli dve: Nemecko a Rusko. Ich aj poštvali proti sebe, oslabili ich, využijúc a podporiac ich vnútorné rozpory. Prvá svetová vojna – terminátor euroázijských impérií. Asi desať rokov išlo všetko podľa plánu. Avšak na konci 20-tych rokov sa proces vymkol spod kontroly: Stalinova skupina získala vládu a moc nad ľavičiarmi i pravičiarmi (pre jedných aj druhých bolo Rusko iba príveskom Západu, kopou raždia v buržoáznom krbe).

ZSSR za desať rokov postavil Červené impérium so silným vojensko-priemyselným komplexom využijúc globálne trendy a tiež globálne rozpory, ktoré využil vo svoj prospech. Stalin našiel zlatý kľúčik od tajnej komnaty buržujov-globalistov – zisku, ktorého jedna časť mala byť odmenou za investície vložené na začiatku do Sovietskeho zväzu, druhá časť mala zabezpečiť vlastnú konkurencieschopnosť.

Stalin je hlavný projektant a tvorca jedinečného a úspešného antiglobalistického projektu 20. storočia. Názorne ukázal, že je možné vzdorovať globalistom a predviedol, ako sa s nimi dá bojovať. Ak považujeme za obdobie krachu globalistického projektu v Rusku rok 1929 (zavedenie projektu NEP / Новая экономическая политика / je porážkou globalizmu, hoci NEP tesnejšie spojil ZSSR so svetom – ľavo-pravá dialektika), tak je možné povedať, že Stalin oddialil príchod globalizácie o 60 rokov – do konečného odovzdania všetkej politickej a hospodárskej moci Západu spáchanej Gorbačovom na Malte v dňoch 2.-3. decembra 1989. Je jasné, že niečo také odpustiť „vládcovia svetového zákulisia“ nikdy nemôžu! Tým viac, že Stalin demonštroval technológiu boja s nimi. Položil základ pre rozvoj svojej vlastnej hry a vlastnej vlády, vrátane zavedenia alternatívy voči kapitalistickému svetovému trhu a tým oslabenie pozícií dolára. Tu museli kapitalisti jednotne zvolať spolu s jedným z básnikov 18. storočia: „Môžeme starčeka milovať?“ Samozrejme, že nemôžeme. Oni takéhoto „starčeka“ akým bol Uncle Joe alebo Old Joe – ako nazývali Stalina Anglosasi – milovať nemôžu, Joži báčiho môžu iba nenávidieť.

S ohľadom na túto analýzu stalinizmu a sovietskej otázky, je potrebná historická kritika prvého i druhého. Našou naliehavou úlohou je popasovať sa aj s chybami. Existuje ešte jedna zaujímavá maniera antistalinistickej kampane na Západe (aj u nás v tomto smere aktívne pracuje „piata kolóna“) – zrovnávanie stalinizmu s hitlerizmom, o čom sme v prakticko-politickom aspekte pojednávali vyššie. No existuje ešte jeden zaujímavejší aspekt. Súhlasím s tými analytikmi, ktorí poukazujú na podobnosť cieľov súčasnej globálnej elity a nacistickou elitou: obidve vychádzajú z nevyhnutnosti radikálneho zníženia populácie planéty.

Obidve tieto elity tvoria fanatici slobodomurárskych aj neslobodomurárskych štruktúr globálnej vlády: obidve sú antikresťanské. Tretia ríša nebola alternatívou globalizmu; bola prostriedkom globálnych elít (materiálne bola „Tretia ríša“ na nich celkom závislá) a bola súčasne tiež brutálnym experimentom usilujúcim o zavedenie „Nového svetového poriadku“ (po ktorom bolo možné organizovať poriadok „mäkký“).

Stalinský neoimperiálny antikapitalizmus bol alternatívou ako hitlerovskému, tak aj anglosaskému „novému poriadku“. Práve preto sa snažia nielen zrovnávať stalinizmus s hitlerizmom, ale predstavujú ho ako oveľa krutejší totalitarizmus. Týmto sa:
1. kamufluje podobnosť hitlerovského nového poriadku s „novým svetovým poriadkom“ povojnových anglosaských globalistov.
2. kompromituje sa a odvádza sa pozornosť od programu jedinej reálnej alternatívy kapitalistického globalizmu.

Dochádza k zastaveniu historického vývoja v duchu programu 4D ( deindustrializácia, depopulácia, denacionalizácia a debilizácia), ktorý na zákazku vládcov rozpracovávajú stovky „fabrík myslenia“. Touto jedinou alternatívou je neoimperializmus na antikapitalistickom základe.

Čím silnejší bude odpor ku globalizácii, tým aktívnejšie sa bude spomínať osobnosť Stalina a historická skúsenosť ZSSR, ktorý – samozrejme – nie je možné a ani potrebné reštaurovať ani opakovať. Stalin robil aj chyby, niekedy veľmi nepríjemné. Áno, on nesie vinu za celý rad procesov a javov. Vinu, ktorá sa ani časom nezmenšuje. No taký je osud všetkých štátnych činiteľov. A naozaj sú bez viny britskí či americkí politici? Nie je tomu tak, dokonca sa to nedá porovnať s negatívnym aspektom pôsobenia Stalina.

Kto prikázal zvrhnúť jadrové bomby na Hirošimu a Nagasaki, hoci to vôbec nebolo vojensky nevyhnutné? Kto nariadil bombardovať Kambodžu, následkom čoho zahynulo okolo milióna ľudí? Aby sa zatienil tento fakt, Pol Potovi „pripisovali“ 1,5 milióna obetí a do celého sveta začali vykrikovať o zverstvách kambodžských komunistov. Svetová elita (minimálne) dopustila vyvraždenie 1 milión ľudí kmeňov Hutu a Tutsi a okolo 2 miliónov obyvateľov okolitých afrických krajín v 90-tych rokoch na príkaz západných a afrických kapitalistov, o čom sa mlčí. Až keď sa v rámci vnútorných rozporov a bojov bolo nevyhnutné účelovo zbaviť pár desiatok činiteľov svetovej elity, vytiahol sa prípad tejto genocídy v Afrike pred prokurátora Medzinárodného súdneho dvora. Príkladov je viac, no situácia je jasná aj bez nich.

…svojho času Stalin poznamenal: „Existuje logika zámerov a je logika okolností. Logika okolností je silnejšia než logika zámerov“. Existuje zámer určitých síl a vrstiev očierniť Stalina a sovietsku minulosť, skryjúc v tejto čiernote mnohé negatívne a niekedy aj katastrofálne výsledky postsovietskeho obdobia, bezradnosť, neschopnosť, zlé riadenie, neschopnosť historickej tvorivosti ( Aká tam tvorivosť? To je úchylka; cieľom je vychovávať kvalifikovaných konzumentov, aby sa naučili plávať v mori spotreby a na nič iné nemysleli) v predvečer nového kola privatizačných reforiem. Sú to okolnosti rozpočtu na rok 2013. Tento rozpočet zasieva pochybnosti o tom, že RF je „sociálny štát“; sú to okolnosti postupnej likvidácie dôchodkového systému; sú to okolnosti vyľudňovania RF a premena štátu na surovinový prívesok Západu nie len v porovnaní so ZSSR, no dokonca aj so starým Ruským impériom. Je toho ešte viac. Práve tieto okolnosti sa odsúvajú do úzadia aby sa nestali objektom zrovnávania… takže stalinská epocha.

Tie reformy, ktoré sa u nás uskutočnili po roku 1992 – to je najlepšia reklama Stalinovi a jeho epoche, argument v jeho prospech, a nenáhodný úspech Stalina napriek očierňovaniu „zametačov“ v ankete „Osobnosť Ruska“ ( Výsledky ankety sú tu: http://www.nameofrussia.ru/).

Tento úspech, založený na výsledkoch stalinskej epochy, ako materiálnych, tak sociálnych, na Veľkom štýle a Veľkej stratégii epochy, veľmi vystrašil mnohých na vrchu. Anketa názorne ukázala, že vodca sa nezmýlil: vietor histórie nielenže rozmetal špinu z jeho hrobu, ale ju sfúkol na samotných okydávačov. Napriek očierňovaniu Stalinovho mena, stal sa Stalin formálne „Osobnosťou Ruska“. Hoci nakoniec nezvíťazil, dlho bol na čele ankety (veď my tomu dobre rozumieme, vieme, ako sa také veci robia…).

No existujú aj okolnosti. Týmito okolnosťami je reálny život v Ruskej federácii od doby vyhlásenia ankety „Osobnosť Ruska“ už ubehlo dosť času, ale strachu neubúda, naopak. Pribudol nový strach – strach pred revolúciou. Nie tak dávno jeden vysoko postavený činiteľ, ktorý sa týmto zrejme pokúšal presvedčiť seba samého, vyhlásil, že Rusko už nesmie prežiť ľavicový rozvrat (masová nacionalizácia a tak podobne). A potom varoval tých, ktorí svojou nerozumnou politikou spôsobujú takéto udalosti: ak sa nálada v spoločnosti mení, tak akýkoľvek pokus vplývať na ňu (samozrejme, rozumie sa – vplývať silovým spôsobom) by viedol k veľmi zlým následkom: preto ak vplývať, tak potom okamžitou revolúciou, to je všetko (pričom „to je všetko“ stojí za povšimnutie). Pravda, o niekoľko dní iný vysokopostavený činiteľ uspokojil svojho kolegu: scenár niečoho ako „oranžová“ revolúcia, či “revolúcia ruží“, nikto nedopustí.

Viktor S. Černomyrdin

Nedá mi pripomenúť jednu „lyrickú odbočku“: presvedčenie politických činiteľov o tom, že oni sú vlastníkmi historického poslania, dojíma. Nezabudnem, ako v roku 1995 V. Černomirdin, presvedčený o sebe, že on môže hovoriť v mene ruskej histórie, vyhlásil, že Rusko už vyčerpalo svoj limit na revolúcie. Toto si nemôže dovoliť tvrdiť hocijaký štátny činiteľ. Tým menej hrdina epochy úpadku. V akej miere musí byť človek odtrhnutý od reality, aby tresol
takúto hlúposť?! Dobre sa o vládnucej vrstve 90-tych rokov vyslovil O. Markejev. Zrovnal ich s čriedou tučniakov nachádzajúcich sa na ľadovej kryhe, ktorí si myslia, že ovládajú smer jej pohybu, hoci v skutočnosti nielen že nepoznajú smery oceánskych prúdov, ale ani nevedia o ich existencii. Avšak, je toto typické len pre 90-té roky?

V reálnej histórii, ako správne pripomína N. Mandelstam, „…víťazom je ten, kto uchopil všeobecné tendencie histórie a dokázal ich realizovať“, teda ten, kto rozumie a pozná smery oceánskych prúdov. Stalin to vyjadril takto: „osedlať zákony histórie“. Podstata ostáva rovnaká. Inými slovami, revolúcie sa odohrávajú alebo neodohrávajú nie podľa chcenia alebo kúziel úradníkov a drobných vlastníkov, ktorých vlna vyniesla k moci, dokonca ani nie podľa naozaj vplyvných činiteľov. Revolúcie sú riadené inými silami. Pričom bude reakciou na niečo oveľa strašnejšie, než je revolúcia samotná.

Revolúcia je niečo mimoštruktúrne a rozvíja sa v určitých medziach, je to Poriadok, ktorý vzniká z Chaosu. Sám tento Chaos je reakciou ohromnej a navonok beztvarej krutej masy na cudzorodú agresiu vo vzťahu k nej. Svojho času K. Pobedonoscev poznamenal, že Rusko je krutá krajina: ani revolúcia, ani reakcia sa tu nedotiahnu do konca. No beztvarosť a krutosť sa takými javia len zo západného uhla pohľadu. V skutočnosti má táto krutá masa iný, pred Západoeurópanmi skrytý rámec. To tvorí Veľkosť ruského systému. Predstavitelia moci v Rusku spravidla toto pochopili zle, alebo nepochopili vôbec. S jednou výnimkou – Stalinom.

Samotná masa v Rusku netvorila vlastné pyramídy moci, tie boli prinášané zvonka, od 18. storočia zo Západu. „Vládcovia vždy prinášali myšlienku pyramídy moci zvonku“ – písal O. Markejev, – „očarovaní poriadkom a veľkoleposťou zámorských metropol.“ Nie však oni, ale samotná masa rozhodovala o tom, či rozprúdi svoju životvornú miazgu napojac jej prúdom aj vedúcu elitu, alebo či tok preruší, nechajúc ich samých na seba. Potom, v jedinom nestráženom okamihu, jedným mocným úderom rozbije útroby bublajúcej energie… ..toto je len otázkou času a trpezlivosti. Chaotickosť smutných časov, vrátane tých, ktoré prežívame od 90-tych rokov, je v mnohom klamlivá. Máme tu pohľad z prostredia, ktoré je vzdialené vede. Legendárny zabijak Alexej Šerstobitov v serióznej knihe „Likvidátor“ o 90-tych rokoch píše: „Pomaly som začínal chápať chaos odohrávajúci sa okolo mňa a upriamil som svoju pozornosť na systém jeho poriadku – veď doslova chaosom sa zakladajú nie len veľké diela, ale rozsiahle veci od najmenších štruktúr hmoty po oblasť vesmíru.

Chaotickými sa zdajú, ak pozorovateľovi chýba pochopenie racionality vecí a javov, podľa ktorých vznikli. Pritom ani skutočnosť poznania negarantuje úspech v usporiadaní chaotického procesu, aj keď je preskúmaný do všetkých podrobností, plne pochopený, ak chýba schopnosť ho popísať.“ Čo máme povedať o tých, ktorí nedisponujú poznaním a skúmajú nejakú realitu, v tomto prípade ruskú, iba z pohľadu západného poriadku? Je jasné, že z ich uhla pohľadu bude chaosom hocijaká realita. Práve preto sa prakticky všetky reformy v Rusku ukazujú ako kontraproduktívne, no Stalin dosiahol prelomové výsledky.

Nekrofília – sexuálna deviácia, ktorá sa prejavuje erotickou náklonnosťou k mŕtvolám). Usilovanie sa ako k vzorom vhodným pre život k poriadkom takej sociálnosti Západu, ktorá sa topí v mori úpadku, imobilizovaná sociálnou impotenciou, neschopnej ochrániť rasovú, historickú ani náboženskú identitu, to jest posadnutou vôľou k smrti, nie je nič iného, ako kultúrno-historická nekrofília. Nechajme mŕtvych, nech si pochovávajú svojich mŕtvych. Tí, ktorí nás pozývajú do „civilizovaného sveta“, nás chcú priviesť na cintorín, v lepšom prípade na smetisko „poľa zázrakov“ v „krajine bláznov“. Úpadok štátu na takéto smetisko, pričom za podmienok krajín tretieho sveta, zablokovali Stalin a jeho družina v 30-tych rokoch a žilo sa z toho do 80-tych rokov.

Sladká Európa, akú vo svojich básňach opisoval Arthur Rimbaud, je už minulosťou. Európa (resp. Západ ako celok) pripomína skôr rezervoár škriatkov, len tými škriatkami sú samotní nedomorodí ľudia, cudzinci (hoci aj miestnych škriatkov je dosť): Conradovské „srdce temnoty“ teraz buší v Európe – ako odplata za stáročia koloniálnej lúpeže. No sú to ich problémy, problémy „nikomu nepatriaceho domu“, „nobody’s house“ ako nazval Veľkú Britániu z čias M. Thatcherovej jeden anglický novinár, no to isté je možné povedať o celej Európe. „Nikomu nepatriaci dom“ – to je ideál globalistov, ktorých pár krát v 20. storočí vyprášil Stalin: ZSSR bol spoločným domom. Ďalej, ak je v Rusku aj možnosť revolúcie, ona nebude oranžová ale červená.

Mimochodom: Západofília je dnes druhom nekrofília (Poznámka prekladateľa: Vrátiac sa k schéme pyramídy moci a masy, podotýkam: Len taká pyramída, ktorá spĺňa stanovené formy kolektívneho nevedomia a komunikuje s nimi, je schopná normálne fungovať v Rusku, opierajúc sa pritom o jej neviditeľný rámec. Toto veľmi dobre chápal, no čo je dôležité – aj cítil, Stalin. „Reformy sú nevyhnutné“ – písal Stalin – „no keď príde ich správny čas. Aj to musia byť reformami organickými, opierajúce sa o tradície postupného obnovovania pravoslávnej identity (Bolo by zaujímavé vedieť, či tieto riadky poznajú zbesilí kritici Stalina z radov ruskej pravoslávnej cirkvi? – A.F.) V krátkej dobe budú vojny o územia vystriedané „chladnými“ vojnami o zdroje a energiu. Treba byť na to pripravený“.

Táto pasáž stojí za pozornosť. Nielenže vodca predpovedal existenciu vojen o zdroje, ktoré sa rozpútali na prelome 20. a 21. storočia, on uprel pozornosť aj na nevyhnutnosť reforiem v oblasti psychosféry chápajúc, že sa vojnové udalosti s časom premiestnia do týchto sfér a že reformy sa musia opierať o tradíciu (poznanú i nevedomú), nie ju potláčať a odvrhovať! A práve týmto sa od roku 1991 aktívne zaoberajú mnohé naše médiá, osobitne televízia, ale bez
toho úspechu, s akým počítali. Často kontraproduktívne znepokojujúc obyvateľstvo, v podstate podkopávali základy mediálneho molocha. Samozrejme, že značná časť morálne etických princípov a imperatívov bola za tých 20 rokov narušená rovnako, ako tomu bolo počas 20 rokov pred rokom 1917. Vidíme nemálo prejavov morálnej krízy, napriek tomu je úloha zničenia ruskej psychosféry, psychohistórie, našimi protivníkmi nesplnená (dokonca počítačové strieľačky nemajú taký vplyv na naše deti, aký majú na tie západné, ktoré sú vychovávané v „kultúre smiechu“). Niet divu, že sa úradníci obávajú antiliberálnej revolúcie a „všetko“, celá tá „liberálna pyramída“ (v obidvoch zmysloch tohto pojmu) zostala cudzou, odcudzenou a nepriateľskou mase obyvateľstva, ktorá sa cítila opovrhovanou. Ako sa spieva v jednej pesničke: „To, že uškodili Rusku, Jemelian Pugačov neodpustí“. Svet nižších vrstiev vždy hral v ruskej histórii významne väčšiu úlohu, než aká sa videla a akú boli ochotní priznať páni, odcudzení národu a orientovaní na Západ a profesorská veda.

Čo môžeme poradiť týmto chlapcom? Čítajte pozorne ruskú históriu a práce laureáta Nobelovej ceny Iľji Prigožina o chaose, disipatívnych štruktúrach, samoorganizácii a zložitosti. Avšak, nie je už príliš neskoro „piť minerály“?
Nie je treba sa báť revolúcie (tým menej tej na chorých nôžkach s bielymi podkolienkami) ani nie nového Stalina, ale niečoho náhleho a strašného, čo je v ruskej histórii známe pod názvom „pugačevština“, to jest reakcie masy na cudziu paradigmu. Netreba si myslieť, že časy pugačevštiny sú prekonané – v systéme Veľkého Ruska nepominú nikdy, len ich forma sa môže meniť. V ruskej literatúre je opísaný všadeprítomný rozmer ruského života aj v jeho najnižšej
spoločenskej vrstve. Táto sa ľahko prekrýva so životom strednej triedy, hoci jej obranné línie v ruskom živote – skutočný obsah, nahromadená práca, vlastníctvo a právo, sú historicky slabé.

A dnes ich opakovane oslabuje nespravodlivý ( to je jemne povedané; keď to povieme rovno, tak zlodejský, vykorisťovateľský) charakter formovania vlastníctva v 90-tych rokoch. A nikdy nevieme, či to nebude Chaos – revolúcia a nový Stalin, kto sa ukáže jediným spôsobilým skončiť s jej novým úpadkom. Stalin aj bol, spolu s Leninom, krotiteľom Chaosu prostredníctvom revolúcie. A potom, už samostatne, aj krotiteľom revolúcie (keď nedopustil globalizáciu)
prostredníctvom červeného impéria „antikapitalizmu v jednom, samostatnom oddelenom štáte“.

A človek nikdy nevie, či netreba hľadať nového Stalina a priviesť ho k moci, ak inštinkt sebazáchovy celkom neatrofoval, porazený cudzími informačnými tokmi, myšlienkovými formami a konceptuálnymi vírusmi.
V práci „Poriadok z chasu“ I. Prigožin a I. Stengers ponúkajú nasledujúci príklad. Mikroskopický červ trematod parazitujúci v pečeni ovce a rozmnožujúci sa tam, sa tam sám dostať nemohol. Dostal sa tam prostredníctvom mravca, ktorého ovca zjedla, hoci je pravdepodobnosť, že ovca prehltne infikovaného mravca veľmi malá. Parazit však rieši problém prostým, no pre vedcov nevysvetliteľným spôsobom, meniac malú pravdepodobnosť v maximálnu. „Môžeme s plným vedomím povedať, že trematod ovládol telo svojho hostiteľa“ – píšu autori. „Trematod preniká do mozgu mravca a donúti svoju obeť správať sa samovražedným spôsobom: pracovitý mravec namiesto toho, aby ostal na zemi, stúpa po steble trávy a zastanúc na konci listu očakáva ovcu“. Je možné, že sa mravcovi zdá, že on je slobodný vo svojom konaní, či dokonca „riadi“ ohnutie sa stebielka (porovnaj s tučniakmi na ľadovej kryhe). V skutočnosti je otrokom trematoda „zapinajúceho“ v jeho mozgu lživú a smrtiacu pre neho „koncepciu“ vládnutia, načisto tak vyradiac jeho pud sebazáchovy.

Postavme teraz namiesto tejto „koncepcie“ „riadený chaos“, „trhové reformy“ a „ľudské práva“ – a obraz bude jasný. Nie náhodou je v informačných vojnách prvý úder zasadený smerom k psychosfére vládnucej vrstvy, osobitne jeho ochranno-imunitných štruktúr (ideológia a bezpečnostné služby) – v tomto zmysle je história „Encyklopédie“ vo Francúzsku 18. storočia veľmi poučná. Zrátané a podčiarknuté: zo stebielka je treba zutekať, pokiaľ nie je príliš neskoro.

No vráťme sa k skroteniu Chaosu, ak vznikne. Na riešenie tejto úlohy bude musieť nový Stalin hodiť davu, alebo, ako hovorili na Rusi „vydať hlavu“ určitú, možno značnú časť nespravodlivo vykŕmených. Pričom najznámejší z nich nech pochádzajú odkiaľkoľvek – hoci zo zahraničia, hoci zo zadku diabla a dovoliť ostatným „pridať sa k nášmu hnutiu“. Ako vieme, nechystajú sa destalinizátori modliť za príchod nového Stalina. On môže so sebou priniesť moment pravdy pre vyjasnenie vzťahov medzi zámermi a okolnosťami konečného riešenia otázky o ich „negatívnej dialektike“. A je potrebné, parafrázujúc A. Bloka, prosiť: „Stalin, podaj nám ruku / pomôž v nemom boji“.



Preklad z ruského jazyka: Tibor Korečko

Zdroj:

Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN: SK80 7500 0000 0040 1415 4359























Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

Spravodajstvo

POLICAJNÁ BRUTALITA na postihnutej dôchodkyni, pretože NEMALA RESPIRÁTOR. Dôvod hrubého zákroku polícia odôvodnila HĽADANÍM ZBRANE U NEJ. + KARTIČKA + zvuková nahrávka

V Banskej Bystrici sa 18.1.2022 v poobedňajších hodinách vybrala 71 ročná pani Kveta vybrala na poštu. Má vážny sluchový hendikep, takže ľudom ...

Nasledujúci článok

Spravodajstvo

Petícia za vypísanie referenda o vytvorení právneho základu pre rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenskej republiky

Štefan Harabin Podpisujte PETIČNÝ HÁROK – Petícia za vypísanie referenda o vytvorení právneho základu pre rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenskej ...
Názor

Narovnaná kosa

18. MÁJA 2022 / ORACLE911BLOG Keď sedliaci povstali, tak nechali narovnať kosu, aby ju mohli použiť ako zbraň proti panstvu a jeho ...
Názor

Ing. Jaroslav Tichý: Nový finančný systém a GESARA sa blíži

Nový finančný systém a GESARA sa blíži…. výklad s Ing. Jaroslavom Tichým v rozhovore s Andreou Základné informácie o systéme, ...
Názor

Výhľad pre 21. storočie: Spor medzi USA a zvyškom sveta

foto: electronicspecifier Recenzia knihy Georgea Friedmana z roku 2009 uverejnená v roku 2013 Americký politológ George Friedman založil a vedie prestížnu privátnu ...
Názor

Návrh na spoločnú armádu Slovensko pred rokmi Česku odmietlo. Čo dnes?

Armádny generál Jiří Šedivý | foto:  Michal Růžička , MAFRA EXKLUZÍVNE  22. mája 2022 Jedným z najznámejších vysokých vojenských činiteľov posledných tridsiatich rokov je armádny ...
Názor

„Nesmrteľný pluk“ 9.5.2022 v Rusku «Бессмертный полк»

Slávnostný sprievod „Nesmrteľný pluk“. Záznam vysielania 9. mája 2022 Торжественное шествие «Бессмертный полк». Запись трансляции 9 мая 2022 года Ruský prezident ...
Názor

SUBVERZIA - riadený rozklad štátu

Pavol Ľupták: Ako dobyť štát bez jediného výstrelu? Uvalíme naň subverziu! Je dôležité, aby ľudia pochopili tento proces a šírili ...
Názor

Nezákonné rozdelenie ČSFR

Rozdelenie ČSFR & súvislosti vzťahujúce sa k LVČR | mimoriadne vysielanie 11.05.2022 Ak chcete byť z prvej ruky informovaní o činnosti ...
Názor

Štefan HARABIN: "Dominancia USA končí, EÚ a Nemecko sa rozpadne..."

Štefan Harabin „Toto tu je už naštartované. Jastrabiou politikou, ktorú robia, robia všetky politické kroky na zánik štátnosti. Rusko bude ...
Názor

Jozef Viktorín: USA sa už potvrdením, že pomáhajú Ukrajincom, priznali, že sú súčasťou konfliktu

Bol by som nerád, keby sa o Slovensku, ako celku, hovorilo ako o jednej veľkej vojenskej základni. Na diplomaciu je ...
Názor

Prof. Peter Staněk - Je na nás, akú cestu si zvolíme

Pán profesor Staněk je jedným z mála odborníkov, ktorý dokáže poslucháčov veľmi zaujať. Jeho sila pramení v argumentácii a jedinečnom ...